Jacques Baud je bývalý plukovník generálneho štábu, bývalý člen švajčiarskej strategickej rozviedky, špecialista na východoeurópske krajiny. Prešiel výcvikom v amerických a britských spravodajských službách. Bol šéfom doktríny mierových operácií OSN. Ako expert OSN na právny štát a bezpečnostné inštitúcie navrhol a viedol prvú viacrozmernú spravodajskú jednotku OSN v Sudáne. Pracoval pre Africkú úniu a päť rokov bol v NATO zodpovedný za boj proti šíreniu ručných palných zbraní. Tesne po rozpade ZSSR sa zúčastnil rokovaní s najvyššími ruskými vojenskými a spravodajskými predstaviteľmi. V rámci NATO sledoval ukrajinskú krízu v roku 2014 a neskôr sa podieľal na programoch pomoci Ukrajine. Je autorom niekoľkých kníh o spravodajstve, vojne a terorizmu, najmä Le Détournement (SIGEST), Gouverner par les fake news, L’affaire Navalny a Poutine, maître du jeu? (Max Milo).
Časť prvá: Na ceste do vojny
Po celé roky, od Mali po Afganistan, som pracoval pre mier a riskoval preňho život. Nejde teda o ospravedlnenie vojny, ale o pochopenie toho, čo nás k nej viedlo. Všimol som si, že „odborníci“, ktorí sa striedajú v televíznych programoch, analyzujú situáciu na základe pochybných informácií, najčastejšie hypotéz, ktoré sa premenili na fakty, a my potom už nechápeme, čo sa deje. Takto vzniká panika.
Problém nie je ani tak v tom, kto má v tomto konflikte pravdu, ale v tom, ako naši vodcovia rozhodujú.
Skúsme sa pozrieť na korene konfliktu. Začína to u tých , ktorí posledných osem rokov hovoria o „separatistoch“ alebo „nezávislých“ z Donbasu. To nie je pravda. Referendá, ktoré v máji 2014 usporiadali dve samozvané republiky Doneck a Lugansk, nebola referendom o „nezávislosti“ (незалежнoсть), ako tvrdili niektorí bezohľadní novinári, ale referendom o „sebaurčení“ alebo „autonómii“ (самостоятельность). Výraz „proruský“ naznačuje, že Rusko bolo stranou konfliktu, čo nebolo, a „ruskojazyčný“ by bol úprimnejší. Tieto referenda navyše prebehli proti odporúčaniu Vladimíra Putina.
Tieto republiky v skutočnosti neusilovali o odtrhnutie od Ukrajiny, ale o autonómny status, ktorý by im zaručoval používanie ruštiny ako úradného jazyka. Prvým legislatívnym aktom novej vlády, ktorá vzišla zo zvrhnutia prezidenta Janukovyča , bolo totiž 23. februára 2014 zrušenie Kivalov-Kolesničenkovho zákona z roku 2012, ktorý stanovil ruštinu ako úradný jazyk. To je skôr podobné, ako keby osnovatelia štátneho prevratu rozhodli, že francúzština a taliančina už nebudú vo Švajčiarsku úradnými jazykmi.
Toto rozhodnutie vyvolalo búrku medzi ruskojazyčným obyvateľstvom. Výsledkom boli tvrdé represie proti ruskojazyčným regiónom (Odesa, Dnepropetrovsk, Charkov, Lugansk a Doneck), ktoré začali vo februári 2014 a viedli k militarizácii situácie a niekoľkým masakrám (predovšetkým v Odese a Mariupole). Na konci leta 2014 zostali iba samozvané republiky Doneck a Lugansk.
V tejto fáze boli ukrajinské štáby príliš rigidné a ustrnulé v doktrinárskom prístupe k operačnému umeniu a nedokázali sa presadiť u nepriateľa. Skúmanie priebehu bojov v Donbase v rokoch 2014-2016 ukazuje, že ukrajinský generálny štáb systematicky a mechanicky uplatňoval rovnaké operačné schémy. Vojna, ktorú viedli autonomisti, sa však veľmi podobala tomu, čo pozorujeme v Saheli: vysoko mobilné operácie vedené ľahkými prostriedkami. Vďaka pružnejšiemu a menej doktrinárskemu prístupu dokázali povstalci využiť zotrvačnosť ukrajinských síl a opakovane ich „chytiť do pasce“.
V roku 2014 som bol v NATO zodpovedný za boj proti šíreniu ručných zbraní a snažili sme sa odhaliť dodávky ruských zbraní povstalcom, aby sme zistili, či sa na nich podieľa Moskva. Informácie, ktoré sme dostávali, potom pochádzali takmer výhradne od poľských spravodajských služieb a „nesedeli“ s informáciami, ktoré prichádzali od OBSE : napriek niektorým pomerne hrubým tvrdeniam žiadne dodávky zbraní a vojenského vybavenia z Ruska neexistovali.
Povstalci boli vyzbrojení vďaka prebehnutiu rusky hovoriacich ukrajinských jednotiek na stranu povstalcov. S pokračujúcimi neúspechmi Ukrajiny sa rady autonomistov rozrastali o tankové, delostrelecké a protilietadlové zástavy. Práve to nútilo Ukrajincov, aby sa zaviazali k Minským dohodám.
Hneď po podpise dohôd z Minsku 1 však ukrajinský prezident Petro Porošenko začína rozsiahlu protiteroristickú operáciu (ATO/Антитерористическая операція) proti Donbasu. Ukrajinci, ktorým dôstojníci NATO zle radili, utrpeli u Debalceva drvivú porážku, ktorá ich donútila zaviazať sa k dohodám Minsk 2…
Je potrebné pripomenúť, že dohody z Minsku 1 (september 2014) a Minsku 2 (február 2015) nestanovili oddelenie alebo nezávislosť republík, ale ich autonómiu v rámci Ukrajiny. Tí, ktorí čítali dohody (je ich veľmi, veľmi málo), si mohli všimnúť, že je v nich plne napísané, že o statuse republík sa má rokovať medzi Kyjevom a zástupcami republík, o vnútornom riešení v rámci Ukrajiny.
Preto Rusko od roku 2014 systematicky požadovalo ich uplatnenie a zároveň sa odmietalo zúčastňovať rokovaní, pretože išlo o vnútornú ukrajinskú záležitosť. Na druhej strane sa Západ na čele s Francúzskom systematicky snažil nahradiť minské dohody „normandským formátom“, ktorý postavil Rusov a Ukrajincov tvárou v tvár. Nezabúdajme však, že pred 23.-24. februárom 2022 na Donbase nikdy žiadne ruské vojská neboli. Pozorovatelia OBSE navyše nikdy nezaznamenali najmenšiu stopu po pôsobení ruských jednotiek v Donbase. Napríklad mapa amerických spravodajských služieb, ktorú 3. decembra 2021 zverejnil denník Washington Post, neukazuje žiadne ruské jednotky v Donbase.
V októbri 2015 riaditeľ Ukrajinskej bezpečnostnej služby (SBU) Vasyl Hrycak priznal, že v Donbase bolo zaznamenaných iba 56 ruských bojovníkov. Bolo to porovnateľné s tým, ako keby Švajčiari šli cez víkendy bojovať do Bosny v 90. rokoch alebo Francúzi na Ukrajinu v súčasnosti.
Ukrajinská armáda bola vtedy v žalostnom stave. V októbri 2018, po štyroch rokoch vojny, hlavný ukrajinský vojenský prokurátor Anatolij Matios uviedol, že Ukrajina stratila v Donbase 2700 mužov: 891 v dôsledku chorôb, 318 pri dopravných nehodách, 177 pri iných nehodách, 175 v dôsledku otravy, 172 v dôsledku neopatrného zaobchádzania so zbraňami, 101 v dôsledku porušenia bezpečnostných predpisov, 228 v dôsledku vraždy a 615 v dôsledku samovraždy.
Armáda je v skutočnosti podkopávaná korupciou svojich kádrov a už nemá podporu obyvateľstva. Podľa správy britského ministerstva vnútra sa v marci/apríli 2014 nedostavilo na prvé predvolanie 70 % záložníkov, na druhé 80 % , na tretie 90 % a na štvrté 95 % . Na prelome októbra a novembra 2017 sa 70 % brancov nedostavilo na kampaň „Jeseň 2017“. A to nepočítame samovraždy a dezercie (často k autonómom), ktoré dosahujú až 30% pracovnej sily v oblasti ATO. Mladí Ukrajinci odmietajú bojovať v Donbase a radšej emigrujú, čo tiež aspoň čiastočne vysvetľuje demografický deficit krajiny.
Ukrajinské ministerstvo obrany sa potom obrátilo na NATO, aby pomohlo zvýšiť „atraktivitu“ svojich ozbrojených síl. Potom, čo som už pracoval na podobných projektoch v rámci OSN, som bol požiadaný NATO, aby som sa podieľal na programe obnovy imidžu ukrajinských ozbrojených síl. Ide však o dlhodobý proces a Ukrajinci chceli postupovať rýchlo.
Aby nahradila nedostatok vojakov, uchýlila sa ukrajinská vláda k polovojenským milíciám. Tvoria ich predovšetkým zahraniční žoldnieri, často krajne pravicoví bojovníci. V roku 2020 tvorí asi 40 % ukrajinských síl a podľa agentúry Reuters čítajú asi 102 000 mužov. Vyzbrojujú ich, financujú a cvičia Spojené štáty, Veľká Británia, Kanada a Francúzsko. Je tu viac ako 19 národností – vrátane švajčiarskej.
Západné krajiny tak jednoznačne vytvorili a podporili ukrajinské krajne pravicové milície. Denník Jerusalem Post v októbri 2021 projekt Centuria odsúdil. Tieto milície pôsobia v Donbase od roku 2014 za podpory Západu. Aj keď možno diskutovať o termíne „nacistický“, faktom zostáva, že tieto milície sú násilné, nesú odpornú ideológiu a sú zjavne antisemitské. Ich antisemitizmus je skôr kultúrny než politický, a preto termín „nacistický“ nie je príliš vhodný. Ich nenávisť k Židom pramení z veľkých hladomorov na Ukrajine v 20. a 30. rokoch 20. storočia, ktoré boli dôsledkom Stalinovej konfiškácie úrody na financovanie modernizácie Červenej armády. Túto genocídu – na Ukrajine známu ako Holodomor – vykonávala NKVD (predchodkyňa KGB), ktorej vyššie vedenie tvorili prevažne Židia. Preto dnes ukrajinskí extrémisti žiadajú Izrael, aby sa ospravedlnil za zločiny komunizmu, ako píše Jerusalem Post. To má ďaleko od „prepisovania dejín“ Vladimíra Putina.
Tieto milície, ktoré vzišli z krajne pravicových skupín, ktoré boli hnacím motorom revolúcie na Euromajdane v roku 2014, sa skladajú z fanatických a brutálnych jedincov. Najznámejší z nich je pluk Azov, ktorého znak pripomína 2. tankovú divíziu SS Das Reich, ktorá je na Ukrajine uctievaná za oslobodenie Charkova od Sovietov v roku 1943 a za masaker v Oradour-sur-Glane v roku 1944 vo Francúzsku.
Medzi známe postavy pluku Azov patril opozičník Roman Protassevič, ktorého v roku 2021 zatkli bieloruské úrady v súvislosti s aférou RyanAir FR4978. 23. mája 2021 sa hovorilo o zámernom únose lietadla bieloruským MiGEM-29 – samozrejme s Putinovým súhlasom – s cieľom zatknúť Protasseviča, hoci vtedy dostupné informácie tento scenár vôbec nepotvrdzovali.
Potom však treba ukázať, že prezident Lukašenko je zločinec a Protasevič „novinár“, ktorý miluje demokraciu. Avšak pomerne poučné vyšetrovanie, ktoré v roku 2020 vykonala jedna americká mimovládna organizácia, poukázalo na Protasevičove krajne pravicové militantné aktivity. Západné konšpiračné hnutie potom začalo pracovať a bezohľadné médiá upravovali jeho životopis. Nakoniec je v januári 2022 zverejnená správa ICAO, ktorá ukazuje, že napriek niektorým procedurálnym chybám Bielorusko konalo v súlade s platnými pravidlami a že MiG-29 vzlietol 15 minút po tom, čo sa pilot RyanAiru rozhodol pristáť v Minsku. Takže žiadne bieloruské sprisahanie a ešte menej s Putinom. Aha!… Ďalší detail: Protasevič, kruto mučený bieloruskou políciou, je teraz na slobode. Kto by si s ním chcel dopisovať, môže navštíviť jeho účet na Twitteri .
Označovanie ukrajinských polovojenských jednotiek za „nacistami“ alebo „neonacistami“ je považované za ruskú propagandu. Možno, ale to nie je názor Times of Israel, Centra Simona Wiesenthala ani Centra pre boj s terorizmom pri akadémii West Point. Zostáva to však sporné, pretože v roku 2014 ich časopis Newsweek zrejme spájal skôr s… Islamským štátom. Vyberte si!
Západ teda podporuje a naďalej vyzbrojuje milície, ktoré sa od roku 2014 dopustili mnohých zločinov proti civilnému obyvateľstvu: znásilňovanie, mučenie a masakre. Zatiaľ čo však švajčiarska vláda veľmi rýchlo prijala sankcie proti Rusku, proti Ukrajine, ktorá od roku 2014 masakruje svoje vlastné obyvateľstvo, žiadne neprijala. Tí, ktorí na Ukrajine obhajujú ľudské práva, v skutočnosti akcie týchto skupín dlhodobo odsudzujú, ale naše vlády ich nenasledujú. Pretože v skutočnosti sa nesnažíme Ukrajine pomôcť, ale bojovať proti Rusku.
Integrácia týchto polovojenských jednotiek do Národnej gardy, v skutočnosti nebola nikdy sprevádzaná „denacifikáciou“, ako niektorí tvrdia. Z mnohých príkladov je poučný znak Azovského pluku.
V roku 2022 sú veľmi schematicky ukrajinské ozbrojené sily bojujúce proti ruskej ofenzíve členené do:
a) Armáda podriadená Ministerstvu obrany: je členená do 3 armádnych zborov a skladá sa z manévrových útvarov (tanky, ťažké delostrelectvo, rakety atď.).
b) Národná garda, ktorá podlieha Ministerstvu vnútra a je organizovaná do piatich teritoriálnych veliteľstiev.
Národná garda je teda silou teritoriálnej obrany, ktorá nie je súčasťou ukrajinskej armády. Zahŕňa polovojenské milície, zvané „dobrovoľnícke prápory“ (добровольчі батальоні), známe tiež pod príznačným názvom „odvetné prápory„, zložené z pechoty. Sú vycvičení predovšetkým pre boj v meste a teraz bránia mestá ako Charkov, Mariupol, Odesa, Kyjev atď.
Pokračovanie tu:
odkazPrevzané z:
odkaz
