Za horami, dolinami,
za kríčkami s malinami,
v chyžke býva krásna žienka,
krásu v srdci dostala do vienka.

Vo veži je uväznená,
zvieratkami obklopená,
kačičky jej pomáhajú,
keď sa s milým rozprávajú.

Celý deň sa doma učí,
múdrosťami orech mučí,
občas klipne očičkami,
zaspinká nám nad knižkami.

Detičky jej robia radosť,
páči sa jej tá ich hravosť,
s láskou, nehou, pohladením,
stráži ich vždy s potešením.

Šťastie nemá, stále vraví,
ľudkom chýbajú vraj mravy,
nespratníci deduškovia,
palicami zas jej hrozia.

Vo vláskoch jej žijú vlnky,
rúčky moje v nich jak člnky,
poklad je to - veľmi vzácny,
strapúšik môj čarokrásny.

Drobčekom je? nič to za to,
je to predsa živé zlato,
svetom letí moja správa,
nech si každý pozor dáva.

Málo je dnes takých krások
neskrivte jej ani vlások,
chrániť ju pred všetkým zlým,
bude mojím poslaním.

Veru, veru, hovorím Vám,
milšiu žienku isto neznám,
v diaľke počuť zvoniť zvonec,
to však ešte nie je koniec.

Úsmev, radosť, potešenie,
Tvojmu srdcu pohladenie,
dušičke zas pokoj veľký,
poštou pošlem karamelky.

Vetrík fúkol po doline,
miestami nás zamrazí,
aj keď sa dnes nespálime,
náladu nám neskazí.

Tam v tých krajoch pri Váhu,
mráčiky sa rozhostili,
človek čo má odvahu,
fúkne do nich z plnej sily.

Nech len radšej idú pekne,
niekam preč od slniečka,
bo keď prídem, fúknem na ne,
rozpadnú sa jak vlečka.

Chmáry z mysle odoženiem,
netrápia ma žiadne kvapky,
zas na teba si spomeniem,
keď kvákame jak dve žabky.

Humor len nech ti je blízky,
či si topoľ a či nízky,
Maličkosti všímaj si,
vždy teš sa z nich ako psík.

Smej sa ako blázon veľký,
vždy a všade, aj v pondelky,
lebo smiech je nastroj ktorý,
vylieči vždy, keď si chorý.

Chorý v láske, práci keď si
pomáha nám zvládať stresy,
daj si preto dávku i dve,
nech ťa z toho bolia gambe.

Každý večer slnko sadne,
domov prídeš, nie si na dne,
sadneš si do kresla svojho,
neoddáš sa básni Mor-ho.

Povzbudíš sa znova smiechom,
aj keby ťa capli mechom,
skôr jak privrieš obe viečka,
kukneš na stôl a tam sviečka.

Divoký plamienok už horí,
sviečočka zložená z vosku a darov morí,
miestnosť celú svitom ožaruje,
myseľ tvoju bielou farbou vymaľuje.

Ja spoznal som raz dievčinu,
čo meno mala Nástenka,
nuž vravím Vám tú novinu,
tak vznikla táto básenka.

Hneď zrána v ten deň sľúbil som jej,
že napíšem jej verše z lásky,
tak do noci tej hlbokej,
tu píšem, hútam, bez nadsázky.

Ja spoznať by som chcel ju viac,
bo lásku vo mne oživila,
chuť letieť mám aj na mesiac,
od chvíle, čo ma oslovila.

O láske mojej úprimnej,
tu písať môžem deň i noc,
už navždy chcem byť len pri nej,
keď treba, prídem na pomoc.

Môj život zrazu krajší je,
a žiadne žiale nemám už,
aj svet sa so mnou raduje,
že stal sa zo mňa šťastný muž.

Tak šťastný, jak len dá sa,
ma opantala krása,
čo v srdci tvojom hrá sa,
a cítim sa jak v raji. Zasa.

Ty raj na zemi stvorila si,
ja zbláznim sa tu z toho asi,
a život môj má zas raz zmysel,
bo’s obsadila moju myseľ.

Dúfam, všetkých svätých prosím,
nech naplní sa túžba moja,
čo v srdci svojom teraz nosím,
by stali sme sa navždy TY + JA.

Bo láska moja k Tebe,
vždy bude jak to nebe,
tak veľké, modré, čistučké,
jak krásny motýľ na lúčke.

Už svetlá hasnú, stmieva sa,
a sníčkovo sa budí zo sna,
o Tebe nech mi sníva sa,
ty láska moja čarokrásna.

Život môj je osamelý,
a nie som ešte stále v cieli,
no neodídem na druhý breh,
kým nenaplním lásky príbeh.

Myslieť musím stále na to,
že chcel by som byť tvoje zlato,
tvoj noštek, očká, ušká, vlásky,
mi vnukli tieto slová lásky.

Tvoj úsmev, úprimný a milý,
mi dodal znova ďalšej sily,
by prežil som aj tento deň,
keď cítim sa jak suchý peň.

A srdiečko mi ťažko puká,
bo život môj je veľká muka,
ja zas a znova sám tu stojím,
len ty môžeš byť šťastím mojim.

Hory, lesy, šíre pláne,
dnes rozdeľujú naše dlane,
no raz sa stretnú, v jednu spoja,
to sľubujem Ti láska moja.

Bo Teba v mysli stále nosím,
smutný som a Boha prosím,
nech cestu k Tebe razom nájdem,
i v koniec sveta pešo zájdem.

Tam v diaľke na mňa sama čakáš,
a čiernej tmy sa zavše ľakáš,
ja cválam už na bielom koni,
ni vietor, nik ma nedohoní.

Cestou prašnou, hrboľatou,
lúkou plnou krásnych kvetov,
hoc potrvá to dlhé roky,
nič nezastaví moje kroky.

Našiel som ťa moja sladká,
rúčka tvoje vlásky hladká,
dlaň si našla cestu k dlani,
keď našiel som Ťa na svitaní.

Môj príbeh konca nedočká sa,
ten Tvoj zas s mojim prepletá sa,
a rúčka nežne hladí líčka,
už navždy, moja princeznička.

Vždy keď dlho niečo musíš,
celý život sa Ti zhnusí,
pomyslíš si v duchu slová,
musí prísť už doba nová.

Doba, v ktorej všetko kvitne,
v mysli sa ti obraz mihne,
obraz krásny ružovučký,
svet, ktorý je tak krásnučký.

Keď si ho sám vybuduješ,
z predstáv, snov a fantázie,
zlé myšlienky vynuluješ,
vďaka kúsku poézie.

Prežiješ aj koniec sveta,
stačí si to predstavovať,
žiaden problém nerozmetá,
to, čo smieš si vybudovať.

Aj keď život náš je ťažký,
občas máš chuť vziať si prášky,
nenahraješ neprajníkom,
takto spáchaným únikom.

Je to možno silná káva,
vždy, keď zlosť Ťa nahlodáva,
rozdýchaj to, zatvor oči,
predstav si, že sedíš v koči.

Kone vrané, gaštanové,
ťahajú ho ako divé,
doplnia ti sily nové,
sú to sny, no celkom živé.

Prídu stresy, možno presy,
šťastný z toho práve nie si,
odolávaš z posledných síl,
nemáš pocit že by si žil.

Nič to za to, nevzdávaj sa,
optimizmu oddávaj sa,
pomôže Ti v ťažkej chvíli,
aj keď šakal v diaľke kvíli.

Píšem toto v stave blaha,
aj keď skeptik možno váha,
o duševnom zdraví mojom,
smútku poviem, navždy zbohom.

Princeznička z diaľky píše,
došla aj k nám od nej správa,
v tejto správe nám vraví že,
na hrášku nerada spáva.

Do vezenia uvrhnutá,
celým svetom zabudnutá,
pred zámkom jej ruže kvitnú,
strážia pevnosť nedobytnú.

Celý deň len na to myslí,
ako doma sa jej majú,
všetci známi, srdcu blízki,
a či na ňu spomínajú.

Princa hľadá princeznička,
ktorý by jej skladal básne,
a božtekami na líčka,
v nej rozpaľoval skryté vášne.

Vyslobodil by ju v skutku,
dušičku jej zbavil smútku,
na rukách ju stále nosil,
o rúčku ju nežne prosil.

Striga hnusná ju zakliala,
pomoc princa nečakala,
ktorý ju chcel oslobodiť,
nádej novú pre ňu zrodiť.

Už Ťa hľadám, nič sa neboj,
strhne sa tam preveľký boj,
pýtate sa azda prečo?
strigu skolím ostrým mečom.

Zmizne kliatba, zmiznú čary,
k nohám položím Ti dary,
telo, srdce, dušu moju,
amen povieš nepokoju.

Bozkom sa mi poďakuješ,
city moje opätuješ,
držíme sa, ruka v ruke,
neoddáš sa už viac muke.

Ako každá rozprávočka,
ktorá uspí Tvoje očká,
táto tiež už chvostom vrtí,
buďme šťastní, až do smrti.

Ráno, keď sa zo sna vzdialim,
zúbky čistím, vlásky gniavim,
obsadíš mi moju myseľ,
sťaby malý neposedný syseľ.

Celý deň len na to čakám,
že napíšeš mi dve, tri slová,
tvárim sa, že tvrdo makám,
nepíšeš a myseľ stoná.

Slniečko keď sa už lúči,
v hlávke mi to len tak hučí,
cítim sa jak pacient chorý,
je to ako z nočnej mory.

Večer, keď zas posteľ mučím,
hlávku svoju nenaučím,
by myslieť v Teba prestala,
a snom sa chvíľku oddala.

Metám sa jak taká ryba,
čo na súši zakotvila,
keď osôbka mi Tvoja chýba,
tak nádherná a veľmi milá.

Mrvím sa jak taký škrečok,
niesom pánom svojich viečok,
aj keď tma je vrecovitá,
obraz Tvoj predomnou kmitá.

Vidím jasne Tvoje líčka,
očká, jak farebné sklíčka,
svietia mi tu do tmy hustej,
v izbe ináč celkom pustej.

V náručí bych chcel Ťa držať,
skôr ako zas začne pršať,
rád by som sa stretol s Tebou,
potešil Ťa svojou nehou.

Bez Teba už nechcem dýchať,
či sa budeš smiať, či kýchať
spýtam sa Ťa teda priamo,
koľkatku chceš pyžamo?

Tristošesťdesiatpäť dní v roku,
chcem byť len po Tvojom boku,
nech vydýchne si moja myseľ,
a život môj nech nájde zmysel.

Nemôžem spať a tak dumám,
pokoja ni kúska nemám,
v mysli mojej čistý zmätok,
chýba mi môj krásny kvietok.

Sedmokráska rozkvitnutá,
k môjmu srdcu prilipnutá,
správne slová hľadám v duchu,
čo ulahodia Tvojmu sluchu.

O pocitoch v mojom vnútri,
bude skoro tri štvrť na tri,
no slnko ešte nevychodí,
a spánok stále neprichodí,

Neviem čo sa so mnou deje,
chvejú sa mi obe ruky,
vonku ako z krhly leje,
v diaľke počuť zvláštne zvuky.

Pocity tie staré známe,
srdce sa mi napol láme,
keď s milovanou nemôžem byť,
ja vážne ani nemám chuť žiť.

Bez teba tu asi zomriem,
zúfalý som, iba to viem,
že chcem len Teba, žiadnu inú,
tak nedávaj mi za to vinu.

Všetko mi ťa pripomína,
hľadám pravdu v kvapke vína,
odpovede na otázky,
či cítiš aj ty kúsok lásky.

K osôbke tej mojej divnej,
a rozhodne nie neomylnej,
no odhodlanej s Tebou prežiť,
život celý, skús mi veriť.

Mám pocit, že mi niet pomoci,
som navždy plne v tvojej moci,
za oknom sa budí ráno,
túžim len po tvojom áno.

Tak odpovedz mi prosím kladne,
nech srdce moje neuvädne,
a túžba moja nevychladne,
nech necítim sa už viac na dne.

Človek dnešný furt len húta,
jak by dostal všetko ľahko,
bez námahy, bez pohnutia,
hlavne nech to trvá krátko.

Keby sa tak snažil makať,
nie len ležať, v kuse plakať,
čakať že mu holuby,
budú lietať do huby.

Je to naša povaha,
nič nerobiť, v kuse plakať,
zdravý rozum zaváha,
v práci sa zas bude flákať.

Najlepšie je na diváni,
sám seba však ocigáni,
že sa s týmto nedá pohnúť,
a je ťažke chrbát ohnúť.

Plávať s prúdom, to je ono,
ochabne ti tvoje lono,
počúvať len klamstvá, sľuby,
tých čo sú tu samoľúbi.

Nikto nevie tak veľa dať,
koľko ja viem nasľubovať,
toto skús si uvedomiť,
skôr jak znova pôjdeš voliť.

Jediným snom modrých, žltých...
je hrať sa jak na pieskovisku,
a do kapsičiek svojich plných,
dostať ešte viacej zisku.

Kašlú oni na prostý ľud,
a nedosiahnu na duši kľud,
kým nezožerú celý valov,
ja rozbil bych im hlavy skalou.

To sú oni, poznáme ich,
horší ako ten smädný mních,
čo vodu káže, víno pije,
ovečky tým snáď opije.

Nič to za to, ľudia moji,
prišiel rytier v zlatom zbroji,
sieť do vody napriahne,
rybky z prúdu vytiahne.

Zas som v jame levovej,
a v noci snívam len o nej,
krása jej ma očarila,
do pamäte sa mi vryla.

Prázdnota ma vyplňuje,
mesiac z diaľky pokukuje,
diví sa a horekuje,
samota už zasa tu je.

Desivá a neľútostná,
je to ako doba pôstna,
keď si musíš odopierať,
žalúdok ti bude zvierať.

Bez Teba je život prázdny,
bezduchý a celkom fádny,
nemá vôbec žiadny zmysel,
už aby som čím skôr visel.

Prečo nie si teraz so mnou,
zverím sa Ti s túžbou skromnou,
prosím príď a buď mi všetkým,
zabudni čo bolo predtým.

Navonok sa možno smejem,
tvárim sa že všetko zvládam,
vo vnútri však tíško tlejem,
uhasí ma niekto hádam.

Ohňom, ktorý večne horí,
len tým, čo prenáša aj hory,
a zmysel nášmu bytiu dáva,
keď príde, navždy ostáva.

Prosím staň sa požiarnikom,
čo zachráni ma pred ohníkom,
ten páli, dusí, zabíja ma,
nech počká ešte v zemi jama.

Zhorel som už skoro celý,
srdce sa mi nezacelí,
a smútok ten ma zožiera,
ostala mi len viera.

Odhoď prosím svoju masku,
ponúkam Ti predsa lásku,
v maximálne čistej forme,
udělej to bitte for me.

Blúdim nocou sem a tam,
samú seba nepoznám,
hľadám kúsky mozaiky,
spájam, šijem z nich vlajky.

Kúsok znania tvorí puzzle,
aj keď nikomu neprajem zle,
som tu napriek tejto vete,
zatvorený ako v gete.

Keby že som to vyzradil,
celú vetvu by som zradil,
preto musím všetko tajiť,
stranu mince takto hájiť.

To čo bolo podstatné je,
aj keď všetko na Tebe je,
budúcnosť si môžeš tvoriť,
aj keď sa s ňou budeš moriť.

Ako bude to nik nevie,
možno niekto jablko zje,
bude potom tušiť, chápať,
v noci bude tvrdo chrápať.

Tak ako ja, tak ako ty,
a či prídu mrákoty,
a či bude slnko páliť,
bude sa ti vždycky máliť.

V dnešnej dobe informačnej,
rýchlej ale dosť zázračnej,
kúsok lega prilepíme,
domček z kariet postavíme.

Domček, ktorý pevne stojí,
pred vetríkom on obstojí,
nepoddá sa žiadnym vplyvom,
pri prístupe vždy citlivom.

Prajem všetkým svojim deťom,
aby šli za svojim svetlom,
pevne, rázne, dôstojne,
len tak z nudy nestojte.

Prajem všetkým veľa lásky,
nech sa nevytvoria vrásky,
Na tvári len úsmev večný,
aj keď vie byť nebezpečný.

Som tu ako medzi vlkmi,
šľahajú ma, bijú tlkmi,
ochutnal som vinnú révu,
a občas býva mi do revu.

Cez deň chodím kade-tade,
vyhýbam sa hádke, zvade,
netúžim ja po paráde,
nepodľahnem veľkej zrade.

V noci spím a cez deň bdiem,
trošku pijem, trošku jem,
občas cigu vykúrim,
pľúca smogom začmúdim.

Nie som človek neomylný,
snažím sa však ostať pilný,
pomôcť tam, kde treba,
nechcem žiť pre seba.

Hľadať krivdy v tomto svete,
naprávať ich sväto-sväte,
Boh mi bude napomáhať,
aj keď budú odolávať.

Chcem byť jeho pravou rukou,
aj keď občas trpím mukou,
nemôžem už ináč len tak,
on mi verí, pozná ma bez tak.

Chcel by som byť o5 voľný,
lietať ako motýľ poľný,
obdivovať krásy sveta,
tešiť sa aj z chladu, z leta.

Príď, že Duchu pravdy ku mne,
nech sa môžem správať umne,
pomôcť takto tým, čo tápu,
v tme tej hustej bez padáku.

Potom prahne moja duša,
aj keď diabol vždy pokúša,
nechcem byť mu služobníkom,
nech mi plače nad pomníkom.

Veľa práce predomnou je,
Boh však navždy už so mnou je,
Jeho vôľa naplní sa,
ovocia to plná misa.

Spoznal som sa vďaka ľuďom,
nebolo to vôbec kľudom,
čas myslenia skončil už,
stal sa zo mňa o5 muž.

Rázny, strohý, o5 dzI/O,
nasadnem na svoje clio,
svet zas budem objavovať,
tak sa budem zotavovať.

Sám jak vojak proti vetru,
s mlynmi budem bojovať,
proti dvojakému metru,
večne skúsim skórovať.

Prameň lásky objavím,
v sebe oheň zapálim,
týmto ohňom spálim všetko,
čo pokúsi sa tváriť vetcho.

Láska len, je sila vo mne,
čo núti ma sa správať umne,
je motor mojej mysle dutej,
a liekom tej tváre mrzutej.

Láska k žene, láska k Bohu,
milovať ich chcem aj v stohu,
v slame mäkkej, voňavej,
záleží mi len na nej.

Láska čistá, v čistej forme,
hriech tu pustiť nedovoľme,
kvietok biely, jak ľalia,
vždy sa ňou rád opíjam.

Je to droga návyková,
muža zo mňa snáď vychová,
muža, ktorý vždy obstojí,
keď mu diabol zoči stojí.

Budem tu a budem tam,
pôjdem svetom sem i tam,
radosť budem sebou nosiť
pána Boha o to prosiť.

Celý svet sa bude tešiť,
keď zas budem smiechom liečiť,
vyhlasujem vojnu smútku,
dostane odomňa dútku.

Cesta dlhá, hrboľatá,
čaká mňa i môjho brata,
obstojím v nej, tajne dúfam,
nepoddám sa ťažkým putám.

Vonku krásne slnko svieti,
obloha jak potok v sieti,
krásna, čistá bez oblaku,
pripomína veľkú mláku.

V duši pokoj, v tele duch,
nosom dýcham čistý vzduch,
pľúca moje čistí vánok,
oči moje privrie spánok.

Celý človek môj je šťastný,
je to pocit veľmi slastný,
láska vo mne zas prebýva,
aj keď sa tam riadne skrýva.

City moje za mrežami,
nevedia výsť vonku s nami,
sú tam ako vo vezení,
chýba mi tu dotyk ženy.

Ženy krásnej, vysnívanej,
zrak môj spočinul zas na nej,
láska moja k tejto žene,
chmáry z duše odoženie.

Aj keď slza na krajíčku,
steká mi po mojom líčku,
nevzdám sa ja, zas to vravím,
krivdy sveta snáď napravím.

Nechcem byť už bez nej sám,
smútok v múroch zanechám,
pôjdem za ňou priamo, rýchlo,
pri srdci ma čosi pichlo.

Nebudem sa trápiť len tak,
lietať budem jak orol vták,
lásku budem rozdávať,
a málokedy nadávať.

Kráčať budem pevným krokom,
kým nestretne sa zas rok s rokom,
nebudem ni spať, nebudem ni bdieť,
správnu cestu skúsim vidieť.

Ďakujem Vám z neba sily,
stal sa zázrak veľmi milý,
chválim chvíľu blaženú,
objavil som ju - Ženu.

Vo vláskoch má čokoládku,
pusu, tú má isto sladkú,
na tom svete čosi hľadá,
romantiku? tú má rada.

Vlnky krášlia hnedé vlásky,
vánok s nimi čary robí,
krásny úsmev pery zdobí,
prednosťou je tejto krásky.

Člnky moje našli vlnky,
robia si tam žblnky, žblnky,
mäkkučké sú jak z bavlnky,
či zo zákuska sladkej plnky.

Občas sa jej trasú rúčky,
prstík, ten má bez obrúčky,
hory, lesy tiež má rada,
vo mne našla kamaráda.

Často na zem z výšky padá,
na svoj vek je veľmi mladá,
modrinky si tajne zbiera,
robí ich jej dáke zviera?

Novinkami život plní,
v lete sa zas zvykne slniť,
rany kruté ničí smiechom,
ten je každodenným liekom.

Úchylaci po nej túžia,
keď sa sama túla nocou,
vôkol nej jak diví krúžia,
ochránim ju vyššou mocou.

Poskytnem jej ruku svoju,
neublížim svojou silou,
nepoddá sa nepokoju,
keď sa stane mojou milou.

Ostaneme navždy spolu,
naše duše splynú v jednu,
prekonáme každú smolu,
cez leto a taky v lednu.

Láska občas býva krutá,
rozdá dve-tri rany pod pás,
ruky ťažia mocné putá,
aj tak navždy ostane v nás.

Bude bolieť, bude páliť,
občas sa ti bude máliť,
choď však za ňou, za jej hlasom,
nech sa stane ti kompasom.

Neroň slzy, nebuď smutná,
pre nešťastnú lásku svoju,
smrtka tvoj bôľ neochutná,
počúvni ty radu moju.

Čas je mocným liečiteľom,
vylieči aj rany tvoje,
prejde dušou, prejde telom,
zmiznú všetky nepokoje.

Pomôže ti, pevne verím,
tak, ako už mnohým predtým,
pohladí ťa, sťa by perím,
keď je zle, tak vždy veď sa tým.

Nevzdávaj sa, bojuj ďalej,
uvidíš, to stojí za to,
napriek šanci veľmi malej,
budeš raz mať svoje zlato.

Kráska moja, dieťa slnka,
usmievaj sa na tento svet,
úsmev tvoj jak z mora vlnka,
pod slnkom už krajšieho niet.

Dopraj nám ho, zas a znova,
nádej svoju nepochovaj,
príde láska, možno nová,
smútok, ten už navždy schovaj.

Bude lepšie, príde ten čas,
s milým svojim stretneš sa zas,
ostanete navždy spolu,
prekonáte každú smolu.

Vydrž už len malú chvíľu,
pokým príde nádej nová,
kľudne s ňou zabehneš míľu,
rozkvitneš jak ruža znova.

Ďakujem ti náš Stvoriteľ,
chcem byť s Tebou večný priateľ,
ty's život si nám podaroval,
potom si sa kdesi schoval.

Milujem Ťa milý Bože,
nechcem s Tebou byť na nože.
Moja vôľa snáď pomôže,
vôľa Tvoja stať sa môže.

Ďakujem Ti Duchu Svätý,
že duch môj nebude viac vymletý,
Aj keď diabol vždy pokúša,
snáď ostane čistá moja duša.

Zdravím Teba, pane Vesmír,
nech je všade na Zemi mír.
Prosíme o pitnú vodu,
prosíme o plodnú pôdu,
nech dýchame len čistý vzduch
a pomáha nám Svätý Duch.

By dostatku sme jedla mali,
i vody nikdy nestrádali,
by cez deň kľudne pracovali,
a v noci kľudný spánok mali.
Nech slniečko dá silu tvoru
a dáždik v noci kropí flóru.

Ahoj aj ty babka+dedko,
ďakujem Vám za úplne všetko.
Viem, že všetko by ste dali,
rozumu, srdca nech sa nám nemáli.

Zdravím Teba milá Matka,
ani v nebi predomnou nezavri vrátka.
Ďakujem Ti milý Otec,
za kopec Tvojej roboty strapec.

Zdravím Vás, sestry, bratia,
budeme tu spolu až do vínobratia.
Priateľme sa, buďme družní,
tak staneme sa tužní.

Ženuška, Ty Láska moja,
pred Bohom si sa stala moja,
sľúbil som Ti večnú lásku,
našiel som už svoju krásku.

Vy Detičky moje krásne,
pre Vás skladám tieto básne,
mám Vás všetkých veľmi rád,
navždy chcem byť kamarád.

Priatelia, my sme si blízki,
či ste veľkí a či nízki.
Ste tu pre mňa, ja tu pre Vás,
ani na hlave bych Vám neskrivil vlas.

Tých čo neznám, čo ste z ľudu,
aj Vám zo srdca prajem veľa kľudu.
Bo zub za zub a staré zvyky,
snáď vymenia raz krásne lásky dotyky.

Prosíme Ťa Bože o to,
nech zlo-duchovia kašlú na to.
Ak pomoc budú potrebovať,
nás vždycky môžu kontaktovať.
My skúsime pomôcť im,
nech z pľúc vydýchnu čierny dym.

Tak či tak,
nech každému sa len to splní,
čo srdce jeho, rozum plní.
a vďaka Bohu, sa to tu s nami točí ako na kolotoči.

- - -

Prečo človek hľadá raj?
a stavia dáke vzdušne zámky?
Nech dá si radšej sladký čaj,
a nájde krásu čistej lásky.

A koľko lásky treba na to,
by spoznal navždy v kráse zlato?
V kráse, ktorá vôkol nás,
zmyslom núka kopec krás.

Kto raj chce, nájde aj na Zemi,
kto snaží sa žiť ako Človek,
ten pribytok už má aj v Nebi,
a začne tým svoj zlatý vek.

Muži, ženy, slová, skutky,
krajšie než tie nezábudky,
keď spolu budú ruka v ruke,
viac nepodľahnú žiadnej muke.

Nech muž si z lásky nájde ženu,
nech žena lásku cíti k nemu,
nech žijú spolu, jedno telo,
nech kráčajú vpred vždy len smelo,
nech nič pred sebou nezataja,
to priama cesta je do raja.

Nech nehľadajú žiadne hádky,
a starajú sa o svoje dietky,
im správnu cestu ukazujú,
ich myseľ oslobodzujú.

Nech rodičia ich chránia telom,
pred akýmkoľvek nepriateľom,
nech chránia ich pred nebezpečím,
a učia ich aj cudzie reči.

Otče náš, ktorý si prišiel medzi nás,
posvätené už bolo meno Tvoje,
prišlo už kráľovstvo Tvoje,
stala sa už vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi,
Chlieb náš každodenný jeme dnes,
a odpustené boli naše viny,
lebo i my sme odpustili svojim vinníkom,
neuvádzame sa do pokušenia,
a zbavili sme sa zlého...

Celú nôcku sa mi sníva,
s láskou mojou virtuálnou,
predo mnou sa stále skrýva,
na skrývačku hrávam sa s ňou.

V sníčkove je veľa skrýší,
v ktorých sa je možné schovať,
hľadanie sa neutíši,
kým nebudem môcť ju objať.

Nech sa stane realitou,
túžim len po tomto cieli,
aj keď bude pod ulitou,
sníčok môj je celý biely.

Opantala si ma krásou,
len ty môžeš byť mi spásou,
úsmev tvoj chcem razom spoznať,
rúčku tvoju k mojej dostať.

Od chvíle, čo spoznal som ťa,
celý svet krajší zdá sa mi,
okamih keď objímem ťa,
a budeme niekde sami.

Môžeš si ma predstavovať,
tak ako ja teba,
lásku našu vždy pestovať,
ako hviezdu, čo doniesol som ti z neba.

Príď, že ku mne buďme spolu,
prekonajme každú smolu,
Vždy tu chcem byť len pre teba,
odoláme trablom, keď to bude treba.

Tvár tvoju nepoznám,
no srdce tvoje blízke je mi,
tak sa so mnou konečne zoznám,
nech nikdy viac nepovieš zima je mi ;)

Možno hráš sa na tvrďasa,
a ukryté je vnútro tvoje,
pošleme diabla do frasa,
to osud náš je zlatko moje.

Keď stretneme sa napokon,
tak spoznáš vo mne svoju lásku,
všetky strasti dáme bokom,
ja budem mať raz svoju krásku.

Ustatý som, nemám síl,
spal by som a čaju pil,
vonku krásne slnko svieti,
pozdravuje svoje deti.

Deti slnka, plody zemské,
mužov a tiež všetky ženské,
všetci sú to deti Boha,
vraví mi to ľavá noha.

Kiež by na čas zastali,
oddychu sa oddali,
vzhliadli hore k nebu,
predniesli mu svoju nehu.

Svoju krásu, pokoj v duši,
vystavili na obdiv,
nerobia to, prečo netuším,
div sa preto, človek div.

Krásny sen ja teraz snívam,
mreže však tu stále vnímam,
splniť sa ho nedarí,
snáď ho niekto nezmarí.

Energia zo mňa srší,
horia mi už obe uši,
tvár rozpálená do červena,
v mojom živote objavila sa žena.

Žena je to veľmi súca,
tvár moja je horúca,
a dlaň by chcela ju hladkať,
skôr ako zas pôjde papkať.

Nech len papká, rastie k svetu,
urobíme tu osvetu,
o tom, čo je múdrosť, láska,
snáď odpadne vám tá maska.

Maska, ktorá všetko skrýva,
pre to všetko, svet tak kríva,
lebo každý tají, čo má,
chýba mi tu pravda holá.

Ukážte už navždy svetu,
čo sa vo vás skrýva kdesi,
a ukončia sa všetky presy,
potom spravím omeletu.

Labutienky na jazierku plávali,
keď tu zrazu došli k brehu šakaly,
slinky sa im na labute zbiehali,
pozor dajte! aby vás nespapali.

Šakaly si robia chúťky,
dali by si tej pochúťky,
dva stehienka na smotane,
skočili dosť nečakane.

Labutienky vzlietli k nebu,
šakalom sa vysmiali,
skrývajú si svoju nehu,
zúbky sklapli šakali.

Šakaly však striehnu stále,
čakajú na moment vhodný,
labutienky mali na mále,
mohol z nich byť obed hodný.

Labutienka ťažko húta,
rozmýšľa vždy o tom, kto je,
aj keď krídla ťažia putá,
vždy sa rada zasmeje.

Prednosť dáva chutnej rybke,
nepodľahne vtáčej chrípke,
krídelká si rozprestrie,
pierka z nich si vytrasie.

Na obed si varí džadky,
je to pokrm veľmi sladký,
taký čo je veľmi chutný,
nie som už viac veru smutný.

Mám veľmi rád labutienky,
sú to tvory vznešené,
podľa z novín novej zmienky,
ustlali si na šeňe.

V mäkkom šeňe myši, lienky,
kreslia jej tam krásne sníčky,
pošleme jej aj pesníčky,
nech má krajšie myšlienky.

Labutienky z tatry zleteli,
tiahnú na podolia,
ej zunovala sa im domovina,
a tak tiahnú do pomoria.

...robíš rozhodnutia, ktoré menia tvoj i iné osudy. Zavše bez ohľadu na to, ako by si to sám chcel. Niekedy takým zákerným spôsobom, že to až bolí. Povieš jedno jediné slovo a to posunie tvoj život smerom, ktorým si nikdy nechcel ísť. Jediný krát sa nadýchneš a opodiaľ niekto vydýchne naposledy. Vyskočíš do vzduchu sťa krásna mladá laň a tisíc iných osudov sa musí skláňať k zemi. Vykríkneš a milión duší musí byť ticho. Nemáš ani najmenšiu predstavu kam ťa dovedie tvoja cesta. Či prekrížiš niekomu tú jeho. Len sa tak potácaš z miesta na miesto a čas uteká až tam kdesi do nenávratna...

...valí sa ten neúprosný čas, ktorý nemá zľutovanie nad nerozhodnutými. Rozum myslí, telo koná, srdce bolí. Robíš čo musíš, chceš čo nemáš, čo máš to si nevážiš, čo si vážiš to tebou opovrhuje. Je to nekonečný začarovaný kruh pocitov, túžob, vášní, bolestí a pár svetlých okamihov, ktoré načas potešia tvoju dušu v tomto smutnom sebeckom svete, ktorý zdá sa ovláda mamona. To je život. V hlboko depresívnom rozpoložení rozmýšľaš o tom, či existuje na svete niečo, čo by ťa dokázalo potešiť, čo by naplnilo tvoj život. Keď na to dôjdeš, nastane sekundárny ale omnoho väčší problém - ako to dosiahnúť? A tak sa pachtíš za tým nádherným vysnívaným cieľom...

...že si ho konečne našiel a tešíš sa ako malé dieťa, zrazu sa rozplynie. Len tak. Bez upozornenia, či prípravy. Tvoja životná energia a sila sa zmieša s prázdnotou, ktorá ostala po krásnom sne. Ty máš pocit že padáš a nikdy nedopadneš. Je to neznesiteľný pocit. Najradšej by si to už celé ukončil. No nedá sa. Zachytíš sa nejakého záchytného bodu a škriabeš sa naspäť na vrchol. Vrchol iný, lepší no drsnejší a zákernejší na dosiahnutie. Teraz už vieš, že takáto horolezecká túra sa môže skončiť veľmi zle. No lezieš aj napriek tomu. Nevzdávaš sa, máš už predsa nejaké skúsenosti. Skaly však bývajú zradné. Málokomu sa podarí dostať až hore.

...sa trápiť nad tým, čo sa zmeniť nedá? Prečo sa trápiť nad tým, čo sa vyrieši aj samo? Nemá to zmysel. Nevládzem už ďalej. Som, teda myslím a myslím, že už nie som. Nie som už tým šťastným a bezstarostným človekom len preto, že som bol milovaný a miloval až na smrť. Tá kostlivá zubatá príšera nechce prísť, no ty jej nepôjdeš naproti. V hĺbke duše drieme nádej, že nájdeš raz horu, na ktorú sa ti podarí s odretými ušami vyškriabať a tam zotrváš až do doby, kým sa na prach neobrátiš a splynieš s nekonečným éterom už naveky šťastný...

Štefan sa po celodennej šichte v závode na výrobu pneumatík unavený vracal domov. Prekvapili ho pootvorené dvere na byte a v tom okamihu začal pociťovať nepríjemný pocit, ktorý maximalizoval svoj účinok v oblasti brušnej dutiny. Keď vošiel dnu takmer spadol z nôh. Nemohol uveriť vlastným očiam. Nad bezvládnym telom jeho syna sa skláňal človek - vrah. Všade naookolo kopec krvi. Aj vrah bol celý zakrvavený a v rukách držal nôž - vražedný nástroj. V rohu miestnosti sa k sebe s plačom túlili ďalšie dva Štefanove vystrašené deti. Scéna ako z hororu...

Hneď ako sa po pár okamihoch spamätal z desivej scény, ho napadla len jediná možnosť, ktorú zjavne mal. Vstúpila do neho zlosť a úplne ho ovládol amok. V jeho krvi sa začal hromadiť adrenalín. Všetko naokolo sa začalo strácať. Videl už len svojho mŕtveho syna a jeho vraha. Ten vrah. Ten skurvysyn. Nehľadiac na možné nebezpečenstvo spočívajúce v ozbrojenom mužovi, ktorý stál pred ním sa v stotine sekundy rozhodol - ja toho muža zahlúšim. Vykonal súd a chystal sa vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Stal sa sudcom i popravcom v jednej osobe...

Štefan sa v celej zúrivosti chystal vrhnúť na človeka, ktorý ho pripravil o milovanú osobu. Vyskočiť s rukami predpaženými a odhodlanými pomstiť sa na krku toho zločinca čo stál pred ním. Dusiť... Dusiť... Obrať vraha o možnosť dýchať bola jeho jediná túžba, jediná vec na ktorú myslel. Nič iné nevidel. Nič iné nechcel. Len pomstu. Oko za oko...

"Počkaj človeče..." - pokúšal sa v rýchlosti zo seba dostať človek-vrah.
"Viem, ako to vyzerá, ale... Neunáhli sa... Ja som len šiel okolo Vášho bytu, dvere boli pootvorené a z bytu bolo počuť divné hlasy a nárek. Tak som vošiel. Uvidel som na zemi dobodaného človeka a tak som sa ho snažil zachrániť. Dával som mu prvú pomoc, pokúšal sa zastaviť krvácanie ale už bolo neskoro..."

Štefan sa zarazil...

Je to možné? Hovorí ten človek pravdu? Mohol som zabiť nevinného človeka... Mohol som sa vyzúriť na niekom, kto sa snažil môjmu synovi pomôcť. Ale keď všetko vyzeralo na prvý pohľad tak jasne. Vrah s nožom v ruke. Všade krv Štefanovho syna...

Štefan sa pozrel na svoje 2 plačúce deti, ktoré len s ťažkosťami dokázali kývnuť hlavami a potvrdiť tak vrahovu verziu...

Štefana v tom momente napadlo: Kamera. Áno, kamera...
Dal si ju nainštalovať po tom, čo ich párkrát vykradli...
Musím vidieť ten záznam. Musím zistiť čo sa tu stalo...
Takmer bez rozmyslu prešiel k skrytému panelu, otvoril ho, vytiahol kazetu a namieril si to k domácemu videu, zatiaľ čo ostatných nechal v miestnosti s mrtvým synom.
Chladnokrvne zasunul kazetu do videoprehrávača, pretočil ju dostatočne ďaleko a stlačil tlačítko play...
To čo uvidel na obrazovke ho takmer prinútilo vyvrátiť obed.
Uvidel vraždu - chladnokrvnú, bezcitnú.
Toľko nenávisti, toľko plaču, toľko krvi.
Uvidel svoje deti uprostred tej desivej scény a človeka, ktorý to celé spôsobil.
Človeka, ktorý hral hlavnú úlohu v tejto desivej scéne.
Vraha, ktorý bez zjavných emócií alebo výčitiek bodal a rezal.
Človeka - vraha, ktorý ešte pred pár minútami tvrdil, že je v tejto situácii nevinne.
Toho, ktorý donútil dve ostatné deti pod hrozbou smrti aby dosvedčili jeho slová.
Jeho, ktorému Štefan uveril, že je nevinný.
Teraz už niet pochýb. V tom okamihu už Štefan nič ďalšie nepotreboval.
Krv v ňom skypela.
Vybehol z izby a dokončil svoj prvotný plán.
Na zemi ležali dve telá.

Štefan sedel na dlážke a obímal svojho mŕtveho syna.
Neplakal, nedá sa to nazvať plačom - on nariekal, kričal, zúfal si.
Obzrel sa.
Uvidel telo človeka - vraha, ktorý to celé spôsobil.
Nenávidel ho. Opovrhoval ním. Najradšej by ho zabil ešte tisíckrát.
Cítil bolesť ale aj akúsi úľavu.
Za to že spravodlivosti bolo učinené zadosť.
Oko za oko...
Znovu sa to potvrdilo...
Toto univerzálne pravidlo funguje dokonale.

Hlavne v momentoch keď je človek vystavený tlaku.
V situácii, keď človek koná impulzívne, bez rozmyslu ba až pudovo.
Vtedy sa toto pravidlo uplatňuje takmer intuitívne.

Štefan sa niektoré veci nikdy nedozvie.
Nedozvie sa prečo musel zomrieť jeho syn. A bude ho to neskutočne trápiť, po celý (krátky) zvyšok jeho života.

Prečo?
... sa to muselo stať?
Prečo som nebol doma skôr?
Prečo som tomu nemohol zabrániť?
Prečo to Boh dopustil?
Prečo... prečo... prečo...
Milión Štefanových prečo a žiadne odpovede...

...

Vrah sedel na pohovke a civel do prázdna.
Rozhodol sa.
Urobím to.
Niet inej cesty.
Zabijem ho.
Chladnokrvne a bezcitne.
Z kuchynskej linky vybral nôž a zastrčil si ho za opasok.
Vybehol na ulicu a nastúpil na autobus, ktorý ho mal dopraviť až na miesto na ktorom sa chystal vykonať úkladnú vraždu.
Nepremýšľal, iba temne civel do prázdna.
Bol prázdny ako len človek môže byť.
Prázdnota ho celého opantala.
Prázdnota spôsobená trpkým okamihom v jeho živote.
Okamihom v ktorom prišiel o milovanú osobu.
O svojho syna - jediného syna, ktorého nadovšetko miloval.
Ten, ktorý to spôsobil musí zomrieť
Zabijem ho - toho skurvysyna.
Prídem a podrežem ho ako kura.
Pomsta.

V živote je mnoho otázok a málo odpovedí...

Prečo?

Základná otázka, ktorá dokáže odkryť mnohé...
...ak by sa človek zaoberal touto otázkou skôr ako dospeje k určitému záveru, k určitému rozhodnutiu a činu...

Prečo musel zomrieť Štefanov syn...
Prečo vrah...
A prečo vrahov syn...

Prečo vlastne Štefanov syn zabil vrahovho syna?

Štefan sa vo fabrike na výrobu pneumatík pred koncom smeny chystal skontrolovať poslednú pneumatiku. V tom mu však zazvonil telefón. Nechal všetko tak ako bolo. Volal mu syn. Chcel sa pochváliť - kúpil si staršie ojazdené auto. Chcel ho vyskúšať a chcel v ňom previezť svojho otca, ktorý mu značne finančne dopomohol k tomu aby si ho mohol kúpiť. Štefan po tom čo zložil telefón zašiel za vedúcim. Vybavil si dovolenku...

Posledná pneumatika ostala v stroji na testovanie. Ležala tam a tíško čakala na svoj osud...

...

vrahov syn, zabitý pri autonehode...
Štefanov syn, zabitý vrahom...
vrah, zabitý Štefanom...

a príbeh na začiatku ktorého stál Štefan...

Či?

Kto je teda zodpovedný za smrť štyroch ľudí?

Áno štyroch...

Aj Štefan musel umrieť... Totižto vrah mal otca... Otca, ktorý prišiel o syna...
Ktorý postupoval presne podľa toho istého vzorca...
Podľa presne danej poučky...

Závery nech si každý vyvodí svoje...

Zopár pomôcok...

1. Je ťažké ba až nemožné spravodlivo súdiť, pokiaľ nepoznáme všetky fakty...
(a kto ich pozná všetky? naozaj všetky? kto je vševedúci?)

2. Miera zodpovednosti je dôležitá...
(keďže nie vždy musí byť plne zodpovedný ten, ktorý je súdený)

3. Hĺbka skúmaného je dôležitá...
(a nedostali by sme sa po maximálne dôkladnom skúmaní faktov až k prapočiatku bytia?
kto by sa odvážil obviniť napríklad takého stvoriteľa?
veď ak by nás nestvoril, prípadne ak by nebolo big-bangu, nič z toho čo sa stalo by sa nestalo)

4. Osobný postoj zainteresovaných a ľudský faktor zohráva svoju úlohu pri akomkoľvek súde
(hlavne ak sa prípad osobne dotýka človeka, ktorý súdi a nehovoriac o tom že spravodlivosť síce je slepá ale človek ju nemôže dokonale zastúpiť nech by sa akokoľvek snažil)

5. Motívy sú prinajmenšom zaujímavé...
(ak Štefan zabije vraha lebo mu zabil syna
= ak vrah zabije Štefanovho syna lebo mu zabil syna
= ak vrahov otec zabije Štefana lebo mu zabil syna)

a čo je najdôležitejšie:

Ako analytik-programátor musím veriť, že každá úloha (zadanie, problém) je riešiteľná = popísateľná. Riešenie úlohy, spočíva v popísaní jednotlivých krokov, vedúcich k želanému (požadovanému) výsledku, pri zohľadnení vstupných podmienok. Postupnosť takýchto krokov znalí problematiky nazývajú šialeným slovom že algoritmus. Postup pre stanovenie algoritmu je možné aplikovať na akúkoľvek úlohu, nemusí sa preto týkať len takej vysokošpecifickej činnosti akou je tvorba software pre IT priemysel.

Odpovedať na otázku, čo bolo skôr: sliepka alebo vajce?

Neznáme - náš (ale v podstate každý) algoritmus sa musí snažiť pokryť všetky mysliteľné možnosti, ktoré môžu (mohli) nastať.

Odpoveď na zadanú otázku musí byť podložená logickým zdôvodnením.

Možno si prekvapený, že algoritmus môže vyhodnotiť uvedenú otázku (zadanie) viacerými spôsobmi, teda že odpovede sa líšia na základe predpokladu, ktorý je splnený. Tento fakt je spôsobený skutočnosťou, že nie sú zadefinované vstupné podmienky. Pokiaľ by ale boli zadefinované (poznali by sme, ktorá z možností je tá pravá), snáď by ani nebolo potrebné riešiť takýto algoritmus, že?

Drevorubač, statný šuhaj, vzal sekeru a vydal sa do sveta na skusy...
Zakliaty strom, ten bájny, sa mu však postavil do cesty, tak povedal si: Ja rozsekám ťa na kusy...
Iba jablká otrávené sa na ňom rodili, no ľuďom predsa chutili...
On povedal: posiaľ ste tvrdo spali, no blesky hromu vzbudzujú Vás k tomu, by ste sa prebrali...
.
Strom odolával, bránil sa a triasol, veď bojoval o život...
Zivot, ktorý ťažil z toho, keď iných oň pripravoval...
Mal spočítané dni ten strom, aj keď široký bol ako dom...
.
Sekera zaťala posledný krát a strom s rachotom padol k zemi, by neškodil viac ľuďom toho kráľovstva...
Kto by to len tušil, že taký šťastný koniec by to mohlo mať. A drevorubač sa stal kráľom ;) či?

Šialené zhony alebo pokoj, stromček, pod stromčekom darčeky a ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom k sebe viazaní spolu pokope v strese či radosti...
A ešte narodeniny...

Pre niekoho skutočného, pre niekoho vymysleného, pre niekoho nenávideného a pre niekoho milovaného Ježiška ;)

Či už tak alebo tak...

Pretože na takomto snažení jednoducho nemôže byť nič závadného či nežiadúceho...

Pretože pri vete...

...je dôležitejšie zamyslieť sa viac nad tým čo je povedané, ako nad tým kto to povedal...

A preto ti milý Ježiško prajem k tvojmu sviatku :

Nech ti zdravíčko slúži a nech sa ti splnia všetky tvoje tajné priania ;)

Možno mal na mysli niečo ako džungľu, v ktorej cesty nie sú a keď ňou chceš prejsť tak sa zapotíš...

a) niekomu to príde ako nevkusný nápad a vyhodí celú fľašu do koša... lebo veď znečistený džem...

b) zas iný sa nad tým pousmeje... lebo nápad typu cesto v džeme môže byť vcelku dobrý marketingový ťah a založí na ňom svoj budúci biznis...

c) môže byť že sa nájdu i takí ktorí takúto kombináciu radi (aj keď znie akokoľvek bizarne) čím nahrajú človeku z bodu b)

d) filozofi a pátrači budú celý život lamentovať nad tým ako je možné že došlo k takejto záhadnej kolízii dvoch nesúvisiacich svetov = sveta džemu i sveta cesta...

e) salamisti to samozrejme majú na saláme

f) negativisti budú vyzdvihovať negatíva danej skutočnosti a optimisti zas tie svetlé stránky... napríklad že život je zmena

g) kombajnisti a ovocia-zberači sa potešia pretože vzrastie dopyt po plodoch ich práce... pretože pozitívna ale i negatívna reklama povzbudzuje biznis...

h) tí čo zjedia všetko usudzujú že v podstate je to aj tak jedno pretože v žalúdku sa aj tak všetko mieša takže či už zješ džem a až potom cesto alebo naopak či spolu dokopy... funguje večný kolobeh hovna v prírode... takže procesovaním prijímanej potravy sa aj tak všetko transformuje do rovnakej podoby ...

i) tí čo nemajú radi džem prípadne cesto aj tak budú vždy frflať, pretože je to v ich prirodzenej povahe... niektorým typom sa podľa všetkého nedá vyhovieť pretože aj tí prispievajú celkovému a všeobecnému pokroku ktorý vedie ľudstvo z priepasti do priepasti.

j) najlepšie sú na tom aj tak chuťové bunky, pretože tie si užijú z toho celého najviac...

k) ešte lepšie ako chuťové bunky sú na tom mozgové bunky lebo tie spracuvávajú podnety od buniek chuťových

l) ak hovoríme o štiepení jadra ako o energii súčastnosti a snívame o fúzii ako o energii budúcnosti... mali by sme sa zamyslieť nad zmyselnosťou spojenia džemu a cesta... inšpiráciou a bežnými nedopatreniami, ktoré sa v živote prihodili ľudia došli na mnoho prevratných objavov

m) m je posledným písmenkom slova džem a preto idem plniť manželské povinnosti... môj paplónik ma už očakáva ;)

n) ako to už býva zvykom so všetkými legendami, i okolo džemu a cesta vzniklo mnoho rôznych kultov, fám, diskusií a krviprelievania... lebo veď keď sa môžeme biť tak sa bijme...

o) džemsťania tvrdia že majú výhradné a jediné právo distribuovať džem a jediné čo stačí je prijať džem do svojej komôrky a tým vlastne zabezpečia večnú slasť a pôžitok z konzumovania džemu, však nie teraz ale až neskôr... teda po prechode... Cesto sa im z toho receptu akosi vytratilo...

p) džemslamisti sa rozhodli presadzovať inú cestu... vyhlásili svätý džemhád a týmto spôsobom chcú presvedčiť okolitý svet o jedinom a možnom prijímaní džemu... Viacmenej chcú vytvoriť akýsi monopol v zmysle : jediná správna značka džemu je džemláh® Cesto je ich verejným nepriateľom..

q) džemduisti vyhlásili za sväté všetky kríky, stromy i ruky čo zbierajú ovocie z ktorých sa vytvára džem. Hľadajú odpovede na otázky či džem má bojovať s cestom. Však napríklad také hajzle sa im čistiť nechce... A aj to je veľmi dôležité... Lebo si neuvedomujú že platí už spomínaný kolobeh hovna v prírode... A teda po dobrej konzumácii je vhodné sa zamerať aj na odstránenie následkov ;) Však už sú pri svojej džemnosti tak ďaleko, že tým hovnom si veľmi ruky špiniť nechcú… Tak si to pekne podelili… Jedni papajú a druhí čistia… Aj tak sa dá…

r) džemdhisti tvrdia že existuje cesta ktorá vedie k oslobodeniu sa od konzumácie džemu, lebo džem je možno príčinou, ktorá spôsobuje krče v žalúdku a preto je nevyhnutné bojovať s touto pliagou novodobých i dávnych časov

s) džemteisti tvrdia že nič také ako džem a cesto neexistuje.. Je na to mnoho dôvodov. Napríklad tvrdia že džem s cestom ešte nik nevidel... nie je dokázateľný štandartnými prostriedkami potravinárskeho priemyslu... pýtajú sa že ak džem a cesto stálo za zrodom všetkého ostatného viditeľného a chmatateľného tak kto stvoril džem a cesto... Atakďalej...

t) džemaoisti si myslia že džem a cesto sú v protiklade... prípadne že džem a cesto sa dopĺňajú... ťažko povedať... Možno niečo dokopy... Ako že džem a cesto sa dopĺňa v protiklade? Neviem... Jeden aby z toho bol múdry...

u) džemdia sa snáď jediní uchopili šance... Oni v plnej miere pochopili zmysel bodu b) že na džeme a ceste sa dobre zarába... a všetkých neďzemdov treba stiahnuť z kože a možno ešte aj ďalej – až do špiku kostí... Veď tak sa to robí no nie? Skúsime čo to dá... A keď už nedá tak trochu zprehádžeme svet by sa nepovedalo a biznis môže pokračovať... Najlepšie je využiť svoj obchodnícky potenciál a zarobiť na čomkoľvek... Nech už je to mier či vojna...

v) najväčším problémom toho celého je že sa zachovalo mnoho, teda veľmi mnoho receptov na džem a cesto... a vo veľkej väčšine je problém v tom že aj pri maximálnom úsilí dnešných šéfkuchárov, len veľmi ťažko vie bežný konzument ohodnotiť to či produkty ktoré dnes nakupujeme v tescu sú o pravom džeme a ceste alebo obsahujú nejaké amarouny s nálepkou : Najpravejší a najoriginálnejší džem a cesto...

w) človek čo sleduje tento celý humbuk okolo džemu a cesta sa však nestačí čudovať... Veď tak ako v prírode existuje mnoho variácií všetkého možného vďaka vynálezu dvojitého hada®... Existuje teda mnoho možností chutí, farieb, tvarov... A každý si môže vybrať... niekto nemusí mať rád brusnice ale môže mať rád jahody... A cesto? Má byť kysnuté, koľko múky? Vajíčka od brojlerov? Hej... Jeden by z toho grcal... A tak si tu teda pekne farmíme a sereme na ten náš krásny svet až kým ho celý nazaserieme...

x) Preto si uvedomme, že to čo je tu, je tu aj vďaka ňej a ňeho... Matka Zem a Otec Vesmír... Pre feministky upresňujem: Otec Zem a Matka Vesmír... Jo a skoro by som zabudol na slniečko...

y) A stvoriteľ? Nuž neviem ale treba sa spýtať asi jeho... Na počiatku bola myšlienka a tá myšlienka bola u stvoriteľa a stvoriteľ bol celý bez seba z tej myšlienky ;) Potom to celé začalo... Nastal veľky big bank v spleti siete ktorej občas nadávame i kôra šedivá... Neviem prečo šedivá ale asi preto že „asi“ nič vo svete nie je iba čierne alebo iba biele... Že tak ako existujú mnohé odtiene a tiene a siene a piesne a ... nejako som sa zamotal... jednoducho nech povie ON ;) Vlado = povedz mi ;) existuješ? Hneváš sa na nás? Máš nás rád? Trestáš nás lebo si zaslúžime? Jak to je s tou všemocnosťou? Vieš vytvoriť skalu ktorú ani sám nezdvihneš? Jednoducho skús s nami konečne komunikovať a vysvetlovať ;) Nech máme pocit že naše snaženie má zmysel ;)

z) Sága dnes končí... posledné písmenko v nami známej knihe receptov na džem a cesto... Ale nebojte sa. Už zajtra prídu tí, ktorým toľko málo písmenok v abecede nebude stačiť a vytvoria si nové... A sága bude pokračovať ďalej... ( Ale kurwa vymeňte už konečne scénaristu lebo tento trepe samé hovadiny ;) Tak vidíte… Za dobrotu na žebrotu ;) idem sa živiť niečím užitočnejším ;)

celkom obyčajná krabica od topánok. V nej bývala pravá a ľavá topánka. Celý čas, teda nekonečne dlho z ich pohľadu ta len tak ležali a debatovali. Nuž niekedy sa i hádali a občas sa i pobili. Lebo to topánky robia ;) V krabici bola totižto neskutočná tma a dosť malý priestor... V kuse sa hanili a nadávali si ;) Riešili zásadné otázky svojej existencie.... Odkiaľ prišli, aký je zmysel ich bytia a kam kráčajú... Naťahovali sa na tom ako vznikla ich krabica a či existuje stvoriteľ ktorý ich stvoril... Keďže ich vnímanie bolo vcelku obmedzené priestorom ktorý mali pridelený, nepoznali pravdu... A to bolo dôvodom ich nekonečných hádok a svárov... Raz sa hádali či pravá vznikla skôr ako ľavá, raz ako dlho už trvá ich krabica, či týždeň alebo mesiac, začali i skúmať krabicu aby pochopili ich nikdy nekončiacu dilemu ale jednoducho sa nevedeli dohodnúť... Jedna tvrdila že nič také ako stvoriteľ neexistuje, druhá zas že stvoriteľ existovať musí a dokonca mala pocit, že matne zazrela i akési inštrukcie na ich použitie ;) teda že sa nemajú používať za dažďa, akým spôsobom sa majú ošetrovať aby vydržali čo najdlhšie atď... však to len vďaka malému záblesku svetla keď sa náhodou odklopil vrchnák od krabice. Ľavá topánka vtedy spala a preto si to nevšimla ;) Toto trvalo z ich pohľadu riadne dlhú dobu – teda rok... Potom sa raz stal zázrak... Náhle sa odklopil vrchnák krabice a ich oslepilo nekonečné svetlo ;) Snažili sa zaostriť ale veľmi to nešlo... Čiasi veľká ruka načiahla do krabice a vybrala topánky na svetlo božie ;) Čo nasledovalo po tom bol pre topánky neskutočný šok ;) Čosi do nich vniklo ;) Niečo mäkké a čuduj sa svete, maximálne to vyplnilo ich vnútro ;) Zrazu mali nevídaný pocit akéhosi naplnenia ;) Nechápali čo sa to s nimi deje, strachom pomaly ani nedýchali ;) Keď sa trochu spamätali, zistili že už nie sú v krabici ale ocitli sa v akomsi divnom a veľkom svete ;) Pomaly si vykračovali pravá, ľavá, pravá, ľavá a sledovali všetku tú krásu okolo seba ;) Boli pomaly až vo vytržení z toho všetkého... A hádky? Na tie si ešte občas spomenuli... Však už len s úsmevom...

Predstav si že ti rodičia kúpili úplne nové novučičké auto. Pomaličky sa s ním zoznamuješ a učíš sa na ňom jazdiť. Najprv ale navštevuješ autoškolu, potom ideš na skúšku a si vypustený do sveta. Medzi ostatných vodičov. Všetci sme raz začínali. Niektorí tú jazdu majú v krvi. Mnohí si šoférovanie užívajú. No sú i takí ktorých by sme označili my ostatní skúsení vodiči, že pri tom procese majú smrť v očiach. Áno, každý vodič je iný. Vráťme sa ale k pôvodnej otázke. Asi najčastejšie zdôvodnenie je toto: Aký zmysel má používať svoje auto, keď to auto raz aj tak skončí v kovošrote. A tak si sadnú vedľa svojho auta a umárajú sa pri pohľade na neho, namiesto toho aby si sadli za volant a šli do toho ;) podľa svojich najlepších schopností a samozrejme i s ohľadom na podmienky na ceste... lebo tak to robia zodpovední vodiči. Niektorí zas pociťujú neskutočný strach či úzkosť keď čo i len pomyslia, že by mali výsť so svojim autíčkom do súčanej prehustenej premávky... Boja sa o svoje auto, či o pasažierov ktorých vezú. Tento strach ich paralyzuje a v mnohom je skôr kontraproduktívny, keďže človek sa nesústreďuje na to by dával pozor na prípadných chodcov, bicyklistov či ostatných účastníkov cestnej premávky ale kŕčovito zviera volant a trasie sa len aby nenarazil. Veľa ľudí je nespokojných so svojim autom. Prečo ja mám červené a henten má modré. Aj ja chcem mať modré. Nevedia sa uspokojiť s tým čo majú a táto nespokojnosť ich núti stále to auto prerábať a vylepšovať. Ďalší sú zas nespokojní s kvalitou ciest. Neustále nadávajú, že cesty sú samý výmoľ, stále sa treba vyhýbať nejakým prekážkam. Serie ich aj to že občas treba ísť do kopca, že občas treba preradzovať rýchlosti. Že benzín je drahý. Že ostatní vodiči. Ostatní vodiči. To je kapitola sama o sebe. Asi nik nemá rád takých tých arogantných. Ktorí ohrozujú seba či ostatných. Mnoho z nás nadáva na tých sviatočných čo vytiahnu auto raz za týždeň. Muži nadávajú na ženy a ženy zas na mužov. Tiráci nadávajú na osobáky a osobáky na tirákov. A nik si neuvedomuje že každý z nás má najazdených iný počet kilometrov. A jeho skúsenosti nie sú také ako tie moje. A koľko z nás už malo nejakú vážnu nehodu? Koľko z nás sa z tej nehody nespamätalo. Koľkí z nás už nikdy za volant nesadli? Niektorí skúmajú svoje auto a chcú o ňom vedieť všetko, mať ho preštudované do poslednej súčiastky. Vedieť ako sa chová v akých situáciách. Aký je zmysel toho že majú svoje auto? ;) Niektorí zas študujú mapy – každú zákrutu, chcú vedieť všetko o ceste ktorá ich čaká. Chcú sa dozvedieť na ktorom kilometri im skočí do cesty jeleň a pod. A mnoho ďalších zvláštných vecí. Načo si vlastne človek zadovážil auto? Auto slúži človeku, by mohol prekonávať vzdialenosti, by mohol ísť do práce, na výlet, navštíviť rodičov ktorí bývajú 500km ďaleko... By mohol slobodne cestovať tam kde chce a kedy chce. Pretože amíci tvrdia, a v tomto s nimi súhlasím že auto vyjadruje slobodu. A aj keď sa s tým autom nemôžem preháňať po uliciach 300km rýchlosťou (česť výnimkám samovrahom) tak jediné čo má skutočný zmysel je splynúť so svojim autom a užívať si tú jazdu... Lebo kým môžem jazdiť tak jazdiť budem. Lebo raz už jazdiť možno nebudem. Bez ohľadu na to či auto skončí v kovošrote alebo v nejakom mauzóleu. Bez ohľadu či sa raz predá v aukcii za milión korún alebo ma vyhlásia za šoféra roka alebo po mne ani pes neštekne. Mimochodom. Máš rád kľukaté cestičky kde si na svoje príde volant, bedrové opierky, synchronizácia plynového a spojkového pedálu a radenie rukou alebo si to šinieš 130tkou po dialnici síce rýchlo ale takmer žiadna akcia a nuda? PS: Pre tých čo nechcú šoférovať stále existujú autobusy alebo môžu chodiť pešo. Prípadne môžu sedieť doma. Moja babka vravievala: Nechodz nikadzi bo šaľení ľudze, same vraždy, same nehody. Šedz doma, tam še ci nič nestane. A potom drbol Concorde do obytnej štvrte...

...vcelku obyčajná húpacia lavička... Tí čo ešte pamätajú z detstva vedia, že to je taká tá lávka v strede podložená špalíkom na ktorej radi šantia deti... Lavička milovala byť lavičkou... Mala rada ten pohyb... ked došli deti... zasadli na obe konce lavičky a nejakým zázrakom či čarami uviedli lavičku do striedavého húpacieho pohybu... Bývala v parku... Milovala čerstvý vzduch, pohľad na okolité stromy a hlavne milovala deti, ktoré s ňou dokázali šantiť... Však po čase došla zlá doba a na lavičku všetci zabudli... Deti odrástli a do parku prestali chodiť... Nové, ktoré sa zrodili do novej doby akosi necítili potrebu chodiť do parku a objavovať čo sa v ňom nachádza, lebo doma či na ulici bolo kopec iných aktivít a lákadiel, ktoré ich zaujali a park sa stal pre nich miestom neznámym ba až nebezpečným keďže sa ta potulovali kadejaké indivíduá...... Lavička ostala smutne ležať s hlávkou naklonenou na jednu stranu... Keďže sa nudila, začala rozmýšľať... Dokonca si vsugerovala, že tak ako leží, tak leží už večne a že všetky lavičky na svete takisto podliehajú jej osudu... Že jej prirodzená poloha je ležať v rovnovážnej polohe jedným ramenom opretým o zem... Že tak ju stvorili a že jej večným osudom je už ostať v takejto polohe ;) Sama si pomôcť nevedela... Skúšala... Robila všetko možné i nemožné by prekonala silu gravitácie ale nešlo to... Až raz priletel k nej škovránok a takto jej vravi: Lavička, lavička... Tak si dopadla... Ležíš tu sťaby drevo opretá hlavou o zem a nenašiel sa nik, kto by nadvihol tvoju hlávku... Však rozumej... Že tvojim prapôvodným účelom je byť v pohybe... Lebo tak si bola stvorená... Bola si stvorená, aby si mohla radosť prinášť tým najmenším... ďeťom... Lavička smutne odpovedala: No, matne si pamätám na tie časy, ale už takmer večnosť tu žiadne neboli... Niekam sa vytratili... či vymreli to neviem... Nemôžem odísť z miesta aby som ich našla... Ťažia ma okovy... Moje nohy sú k zemi prikované... A som frustrovaná z tejto naklonenej roviny... Koho by bavilo ležať stále na jednej strane... Škovránok jej odvetil: Neboj sa lavička, už to dlho nepotrvá a znova budeš šantiť... Vrabce na streche čvirikali že sa čosi deje... ;) Zhruba o týždeň... čo z lavičkovského pohľadu je nepredstavitelne dlhá doba {pretože existuje relatívnosť času ubiehajúceho depresívnej lavičke} prišiel do parku jeho správca... Správca sa zahľadel na lavičku a takto si pomyslel... A či ti tu nie je smutno takto samej? Len si tu ležíš, jak zbitý pes... žiadneho pohybu v tebe niet? Smutný je pohľad na teba... Správca poznal prapôvodný účel lavičky a rozhodol sa vykonať nápravné opatrenia, keďže si pamätal koľko si ako malé dieťa užil s takou húpačkou... V reči bežných smrtelníkov to znamená asi toľkoto: musel vybehať všetky existujúce i neexistujúce úrady a vybaviť všetky možné i nemožné potvrdenia aby mohli húpaciu lavičku presunúť na nové miesto ;) V meste, totižto vybudovali nove pieskovisko s preliezkami a čuduj sa svete... so žiadnou húpačkou ;) A tak sa stalo... že jedného dňa keď sa ráno húpacia lavička zobudila, začula veselý detský džavot... Ten džavot smeroval priamo k nej... Húpačka mala spočiatku obavy, čo s ňou tie deti spravia... Ale deti urobili presne to... čo svojím detským rozumom robiť vedia ;) vedia objavovať a tešiť sa z kazdého okamihu ;) A tak objavili i húpačku... Z výskotom rovnajúcim sa niekomu kto vyhrá v lotte, okamžite spoznali účel tohto zariadenia... a uviedli ho do pohybu... Od tej doby bola húpačka neskutočne šťastná... lebo bola dennodenne v pohybe... A preto je dôležité neubližovať deťom... Pretože raz... ak vymiznú zo sveta všetky deti, tak všetky húpačky ostanú ležať v naklonenej rovine s hlávkou opretou o zem v nekonečnej depresii... To si milé lávky prosím uvedomme...

Nu a potom sú tu ešte tie rozprávkove lávky ;) To sú také, čo vedú cez rieku :) Človek úbožiak dôjde k lávke... pekne jej popraje PaBoh daj štastia lavička :) a s úsmevom sa pusti po nej na druhú stranu :) Keď je zhruba v strede, lávka sa pretočí a zhodí úbožiaka do vody... Ten úbožiak sa buď utopí, alebo v lepšom prípade sa nejako dostane z vody... Lávka má z toho neskutočnú švandu. Príde jej to fantaksické, že ako zas vydrbala s úbožiakom... Ale keďže spravodlivosť funguje tak i tej lávke to postačí len dočasu... Pretože ľudia tiež nie sú až takí hlúpi a radšej nájdu iné cesty ako sa dostať na druhý breh... a čo s lávkou? Lavka ostane osamotená a zúfalá... no čuduje sa potom takej situácii... keď tak dodrbuje pocestných... Áno... to sú také lávky čo samé na druhý breh neprechádzajú a druhým bránia ;)

Ale najradšej mám rozprávku o tom jak ťahal dedko repku ;) bo dedko musel zavolať babku, celú rodinu, mačku, psa a dokonca i myš aby sa mu to podarilo vyťáhnuť :) A aj keď až myš zavážila, tak zásluhy majú všetci, lebo každý pomáhal tak mocno ako vedel ;) dokonca i tá repa :)