Žumpa

Kdesi na okraji všetkého, kde sa priestor ešte len rozhoduje, či sa mu chce existovať, žil Vesmír.

Bol starý, múdry a hlavne… lenivý.

Nie takou tou ľudskou lenivosťou, ale tou kozmickou, elegantnou:

„Ak sa dá niečo urobiť s menšou energiou, prečo by som to robil s väčšou?“

A raz, v jednej z jeho zívajúcich galaxií, sa narodil syn.

Volal sa Dzio.

Dzio zdedil po otcovi všetko dôležité:

– schopnosť tvoriť svety,
– cit pre humor,
– a majestátnu nechuť začať čokoľvek, čo nemá okamžitý zmysel.

Jedného dňa sa Dzio spýtal Vesmíru:

„Otec, čo mám robiť, keď sa mi nechce nič robiť?“

Vesmír sa pomaly prevalil na druhý bok, čím spôsobil menšiu gravitačnú anomáliu v Andromede, a povedal:

„Syn môj… keď sa ti nechce, je to znamenie, že máš začať tým najmenším možným.“

Dzio sa zamyslel:

„Najmenším možným? Ako napríklad čo?“

Vesmír sa usmial, čo vyzeralo ako supernova v tvare polmesiaca:

„Napríklad… začni tým, že začneš.“

Dzio sa zatváril, že tomu rozumie, aj keď nerozumel.

A tak sa rozhodol vyskúšať to.

Keď mal napísať bájku, otvoril dokument.

Keď mal upratať izbu, zdvihol jeden ponožkový kvark.

Keď mal riešiť veľké veci, urobil malý krok.

A zistil zvláštnu vec:

každý malý krok vytvoril malú gravitáciu,

a tá ho ťahala ďalej.

A keď sa mu raz vôbec nechcelo, ale naozaj vôbec, prišiel za otcom a povedal:

„Otec, dnes sa mi nechce ani začať tým najmenším.“

Vesmír sa zasmial tak hlboko, že sa z toho rozvlnil čas:

„Tak dnes nerob nič. Aj nič je niekedy správny pohyb.“

A tak Dzio pochopil veľké tajomstvo:

Lenivosť nie je prekážka, ale kompas.

A keď už treba konať, stačí pohnúť jedným elektrónom.

Zvyšok zariadi gravitácia.“

A od tých čias, keď sa mu nechcelo, usmial sa a povedal si:

„Dobre, Vesmír, tak dáme aspoň jeden kvantový krôčik.“

A ten vždy stačil.