Lipka discussion forum

Zamyslenie nad prezentáciou...

Historici sú nanajvýš zvláštni hubári. Chodia po tých istých lesoch, po tých istých čistinkách, po tých istých lúkach a keď prídu domov, do svojej kuchyne, z rovnakých húb čo nazbierali uvaria polievku. Od jedných je hutná, chutná, sýta, a od druhých je horká, nechutná ba často aj jedovatá. To je pre mňa záhada.

Včera som bol v múzeu Slovenských národných rád na prezentácii novotiny mladého 33 ročného, pilného,  ambiciózneho historika doc. PhDr. Antona Hruboňa, PhD. V útulnej prednáškovej miestnosti, predstavoval svoju ostatnú prácu „Mýtus a kult Jozefa Tisa“. V úvode nám ho predstavili ako slovenského historika, ktorý sa zaoberá modernými dejinami Slovenska a Európy s dôrazom na historické a súčasné podoby fašizmu, politického radikalizmu a nacionalizmu, ako aj politickými teóriami a ideológiami nedemokratických hnutí a režimov. Aktuálne pôsobí na Katedre bezpečnostných štúdií Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela. Okrem pôsobenia aj píše. Na svojom konte má publikácie: Fašizmus náš slovenský (Korene, podoby a reflexie fašizmu na Slovensku (1919 – 1945); Alexander Mach. Radikál z povolania; „Za slovenský štát, za Novú Európu!“ Hlinkova garda v období nemeckej okupácie; „Blaho vlasti – zákon najvyšší!; “ Národná obec fašistická a Slovensko Hlinkova garda na území Pohronskej župy (Organizácia a aktivity 1938 – 1945); 5. poľná rota Hlinkovej gardy.

Teda vie o čom hovorí. Nepočetnému publiku nalial svoju, podľa osvedčeného receptu uvarenú polievočku. Bola horká, presolená, miestami pálivá, našťastie studená a riedka, takže nikto nezomrel. Možno bol iba priotrávený. Vo svojom výklade autor nezabudol spomenúť niektorých starších až starých kolegov, ktorí sa prvému prezidentovi nášho prvého novodobého štátneho zriadenia venovali. Ich tvrdenia, názory a poznatky získané v prachu archívov nespochybnil ani nevyvrátil, ale ako už z názvu knihy Mýtus a kult Jozefa Tisa vyplýva publikum poučil, že ak niekto má pozitívny pohľad na farára v postavení hlavy štátu (Ďurica, Vnuk) podľahol cielenej manipulácii vtedajších médií. Na niekoľkých fotografiách spisovateľ predviedol a zdôvodnil prečo sa konkrétne zábery nedostali na verejnosť (prezident sedel nižšie, ako rečník; nebol zachytený v správnom uhle) a naopak, prečo sa fotografie s deťmi, zvieratkami, starenkami uverejňovali na prvých stranách denníkov. Galériu doplnil zábermi s Tukom, Machom a Hitlerom.

To, čo je od čias vlád najstarších panovníkov a ich publicistoch samozrejmé, známe a jasné, je podľa môjho pochopenia slov pána historika v prípade Tisa cielená manipulácia. Na otázku z pléna, či iné hlavy štátu a členovia ich vlád v podaní súdobých fotografov, prípadne novinárov neboli rovnakým spôsobom prezentované občanom žijúcim v tej dobe, napríklad Masaryk, Beneš, priznal že áno. V tom prípade mi nie je jasné, prečo sa náš historik podujal na písanie tejto knihy a čo jej vydaním sledoval. Možno plnil objednávku, prípadne čerpal grant, neviem a nebudem špekulovať ani konšpirovať. V každom prípade, kniha je vonku.
Za zamyslenie stojí, prečo práve na Slovensku máme toľko historikov, dokonca vlastníme ústavy kriminalizujúce čo náš prvý štát hania, očierňujú, mažú z histórie a ostrakizujúcich každého, kto si dovolí nahlas a verejne vysloviť čo i len byľku pozitívnej myšlienky, prípadne poukázal na čokoľvek dobré z obdobia rokov 1939 až 1945. Priamo na prezentácii, keď historik ako príklad zlého života spomenul zlú kvalitu múky z „ktorej sa v roku 1942 nedal upiecť chlieb“, prihlásil sa poslucháč, kopaničiar – pamätník, s poznámkou, že v tom roku pekár vo Vrbovom piekol výborné rožky. To sa autor knihy nepokúsil vyvrátiť. Rovnako nespomenul, že štát vznikol po 20 ročnom úsilí, po zmarenej krátkej autonómii. Nespomenul budovateľské nadšenie, životnú úroveň občanov a neporovnal ju so štátmi rovnako zapojenými do vojnového konfliktu. Neporovnal ani budovanie kultu osobnosti prezidentov ČSR pred vojnou a po vojne. Musím priznať, že ma sklamal. Dobrý historik musí mať okrem vedomostí aj schopnosť porovnávať osoby a udalosti v čase a geopolitickom priestore.
Povzdychol som si: Kde sú tie časy, keď naši vzdelaní a rozhľadení buditelia išli za svoju pravdu aj do väzenia, nebáli sa konfrontácie a smelo obhajovali svoje názory, poznania, myšlienky a skúsenosti? Kam sa vytratila odvaha ísť do čestného sporu? Sila priznania, že sa mýlili pokora a ospravedlnenie keď uznali svoj omyl. Ostali po nej iba zápisky, listy, články v novinách.

Prečo bádanie v archívoch celého sveta umožňuje historikom iných štátov objasniť, vysvetliť a zdôvodniť postoje osobností stojacich v čele, iba tí naši nájdu blchu aj medzi šupinami kapra, ak je slovenský. Prečo nemajú odvahu postaviť sa zoči voči inému názoru a obhájiť ten pravdivý. Prečo sa skrývajú za politický paraván a pokračujú v línii porazenej moci, ktorá žiakov nútila vytrhávať z učebníc fotografiu Štefánika a velebiť Fučíka, Timura a Sťopku Razina.

Moje slová o krivých zrkadlách môžem doložiť masívnou hystériou okolo názvu ulice pomenovanej po osobnosti, ktorá nepodpísala ani jeden rozsudok smrti, naopak, podpísala stovky výnimiek záchrany, oproti inej hlave štátu, ktorá vyriekla a podpísala stovky ortieľov a jeho meno nesú ulice takmer v každom meste. Kým v Maďarsku historici našli argumenty pre rehabilitáciu odsúdeného zločinca, usporiadali mu štátny pohreb s poctami, tí naši už celé desaťročia pokračujú v politike bývalého štátneho zriadenia so zatracovaním našej prvej štátnej samostatnosti a okiadzaní jej predstaviteľov. Presne túto pečať nesie názov prezentovanej knihy a pravdepodobne napĺňa aj jej obsah.

Brezová 16. marca 2023

Moje prvé verejné vystúpenie na jar 1990 v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí s vlastnou básňou „ Za čo sa nám Slovákom prichodí hanbiť“ ako odpoveďou na rovnako titulovaný hanopis Sone Čechovej, som uviedol slovami: „Nepoznám iný národ, ktorý by tak nekriticky ako Slováci prijímal názory cudzích a tak kriticky hodnotil vlastné dejiny!“
Bolo to nepresné. Netýka sa to slovenského národa, ale jeho zmanipulovaných a zapredaných predstaviteľov. Vrátane historikov, pedagógov, politikov...

Viliam Hornáček

Ja by som z toho tragédiu nerobil.
Za minulého režimu sa o Tisovi tiež nesmelo nič pozitívne napísať.
Takže OK.

👍: d0d0...very best

(2) Era,
skús pochopiť, že tu ide o snahu zobjektizovať našu slovenskú históriu, ktorá je už stáročia až doteraz neprestajne deformovaná...

Ja ti v tom predsa nebránim. Objektivizuj.

(4) Era,
vari som Ťa obvinil, že mi v tom brániš? Na objektivizáciu dejín Slovákov a našej štátnosti sú povolanejší odborníci ako ja. Vilo Hornáček, i keď je akademickým maliarom, je k tomu povolanejší, pretože sa tejto problematike venuje od roku 1990. Mám tú česť osobne ho poznať a stretávať sa s ním od roku 1995...

👍: era

Tak ho pouč, keď si s ním kamarát, že akademický titul sa nepíše v skratke. Žiadne akad. maliar, ale akademický maliar. Na tento titul neexistuje skratka.

Kaso, slovenská historia je po stáročia deformovaná?
No neexistuje!!!
Slovenská historia sa začala písať v r. 1713 popravou Jánošíka, ktorý bol silne beletrizovaný a jeho zbojnícke činy povýšené na cnosť!!! Už tam sa začala kriviť pravdivosť slovenskej historie!!!
Potom o nejakých vyše 100 rokov nastúpili štúrovci, mládenci plní nadšenia a ideálov!!! Vdaka nim dnes existujeme ako národ, lebo národ bez jazyka nikdy nebude národom. Uznaj, že na 300 km územia sa rozpráva asi tak 200 dialektami slovenčiny. V našom okrese dokonca aj susedné dediny rozprávajú odlišne a podľa výslovnosti vieš určiť, či je Tepličam, či Jamničan!!!!
A historia sa prekrúca už aj pri Stúrovi!!! Nikde sa nespomínajú jeho ostré vyjadrenia voči židom!!! Lebo dnes je to neprípustné!!! A historia Slováka pokračuje až o nejakých cca 70 rokov neskôr, ked sa popisujú boje na Pijáve!!!
Takže kde ty vidíš stáročnú historiu?

Peter67: aj pri Stúrovi!!! Nikde sa nespomínajú jeho ostré vyjadrenia voči židom!!! Lebo dnes je to neprípustné!!!

Aký máš s tým problém? Stačí ho citovať, doslovne, ako to presne hovoril.

(8) Peer67,
ako hĺbavému človeku Ti musím vytknúť, že sa uspokojuješ s takou informáciou o našom pôvode. Máš predsa na to, by si v otázke nášho pôvodu postrehol veľké množstvo otáznikov, ktoré nelogickú dogmu modelovanú "odbornou" verejnosťou do značnej miery oprávnene a už dlhodobo spochybňujú...

Oskár Cvengrosch, podľa knihy Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek však konštatuje, že zhruba pred dvesto rokmi bolo poznanie našich dejín iného charakteru. Prevládali tézy o starovekom podunajskom pôvode Slovanov, pričom centrum vývoja bolo situované približne do oblasti Panónie a južného Slovenska. Avšak už v tomto období jestvovali silné politické tlaky na odobratie významnej časti našich dejín, čo zreteľne zdokumentoval Pavol Jozef Šafárik v svojich Slovanských starožitnostiach v roku 1837, kde v časti Starobylosť Slovanov v Európe uvádza zaujímavú pasáž:
Mnohí novší spisovatelia, zvlášť inonárodní, v starých dejinách Slovanov neveľmi zbehlí, pokladali Slovanov za národ celkom nový, ktorý sa v Európe objavil až v 5. stor. v spoločenstve Hunov, Avarov a iných aziatskych cudzojazyčníkov. Aká bola táto ich domnienka veľmi nepreukazná a mylná, súdny skúmateľ starožitností slovanských, ktorý sa rozhliadne v najstarších prameňoch a pamiatkach jednak Slovanstva samého, jednak aj iných kmeňov európskych, a uváži vec bez predsudkov, všestranne a starostlivo, zaiste sám skoro a dokonale spozná. Ďalej uvádza, že národy kmeňa slovanského sú od nepamäti prastarí obyvatelia Európy, alebo - čo je to isté - že tu od predhistorickej doby sídlia s inými kmeňmi toho istého plemena, menovite s keltským, nemeckým, litovským, tráckym, gréckym a latinským a túto svoju tézu o starobylosti Slovanov dokladá potom v svojom diele nemalým množstvom starovekých zdrojov...

Kaso, ja rozoznávam Slovákov a Slovanov. Ak ty píšeš o Slovanoch tak píšeš aj o Cechoch, Poliakoch, Srboch, Slovincoch......Ale ja hovorím o Slovákoch!!! Dejiny Slovákov sa začínajú kedy? Kedy sa začína písať o Slovákoch???????

Kasafran: a súčasné podoby fašizmu

Má ny mysli Mazureka, Kotlebu a Uhríka? Či ešte ďalších?