Lipka diskusné fórum

Kríza politickej angažovanosti inteligencie...
Zdroj: PhDr. Stanislav BUCHTA, CSc., sociológ
Dátum: 6.2.2024

V súčasnej postindustriálnej spoločnosti a ére globalizácie sa čoraz viac objavujú pesimistické úvahy o postavení inteligencie v spoločnosti a vzťahu medzi inteligenciou a politikou. Francúzsky filozof André Glucksmann považuje situáciu v Európe za extrémne znepokojivú. Hovorí o zlyhaní európskych intelektuálov, naznačuje, že Francúzsko dusí intelektuálna depresia. Inteligencia ako spoločenská trieda vo Francúzku už podľa neho neexistuje. Stratila sa v postmodernizme, ktorý za základnú charakteristiku súčasnosti považuje stratu dôvery v ideu pokroku a stratu legitimity ideológií a globálnych koncepcií. Podľa jedného z najvýraznejších českých sociológov a intelektuálov Miroslava Petrusku zmizol pocit zodpovednosti intelektuála za veci verejné. Konštatuje, že znechutenie tejto spoločenskej vrstvy sa však nemôže stať programom.

História politickej angažovanosti inteligencie dokumentuje nepretržitý proces autentického zápalu a následných dezilúzií. Na druhej strane je však zjavná orientačná heterogenita, ktorá rozdeľuje inteligenciu do rôznych skupín s rozdielnymi názormi na povahu sociálno-politickej praxe. Istá časť tejto spoločenskej vrstvy sa prispôsobuje vládnej moci a spolupodieľa sa na verejnej moci v rámci pragmatického prepojenia politiky a finančného kapitálu. Účelovú pragmatickosť takéhoto správania formuloval francúzsky komentátor Emmanuel Todd: „... keď je pravda, že nie je možné vládnuť proti ľuďom, je potom i pravda to, že nie je možné vládnuť proti elitám." Politika systematicky vytvára dlhodobo priaznivé podmienky pre finančnú elitu. Verejná moc tak iba zriedkakedy realizuje politiku, ktorá osoží celej spoločnosti, väčšinou preferuje najmä najlepšie zorganizované nátlakové skupiny. Stále častejšie sa u inteligencie vyskytuje hodnotenie spoločnosti, ktorá prepadla ilúzii neobmedzenej moci peňazí, spoločnosti so stále vyšším vplyvom nadnárodných korporácií a moci finančného kapitálu, kde zložité otázky našej doby poznamenáva tyrania účelového pragmatizmu a kde príliš veľa akútnych spoločenských problémov sa ignoruje alebo odsúva na okraj významu. Podľa českého filozofa Václava Bělohradského sa tak politika mení na verejné lobovanie za skupinové záujmy a stáva sa podnikaním v odbore vplyvu na legislatívny proces.

Kríza identity akademickej inteligencie sa prejavuje nielen rastom politickej neangažovanosti, neutrality, ľahostajnosti až politickej apatie, ale predovšetkým zvyšujúcimi sa názormi, že zo sveta politiky sa vytratila hodnota racionality a morálky, spolu s názormi o nemožnosti presadiť sa vo verejnom priestore proti vláde jednostranného ekonomizujúceho myslenia. Sklamanie z reálnej politiky sa prejavuje ich odchodom do vnútorného súkromia a do odľahlej záujmovej špecializácie. Tieto osoby si vytvárajú imaginárny svet samoúčelnej reflexie a posudzujú s ironickou skepsou pokusy iných atomizovaných intelektuálov, ktorí stále dúfajú aspoň v relatívnu humanizáciu sociálno-politickej praxe a bojujú proti nerozumnosti moci. Nespokojnosť intelektuálov s politikou je len čiastočným výrazom z celkovej „intelektuálnej nevoľnosti" zo súčasného stavu globálnej spoločnosti. Objavujú sa i názory, že svet humanistickej inteligencie sa postupne vytráca a bude nahradený svetom úzko špecializovaných a vyškolených manažérov privátnych korporácií a úradníkov verejného aparátu a praktickej moci. Ale ani postupné odumretie starej humanisticky orientovanej inteligencie nepovedie ku koncu inteligencie ako sociálno-kritickej substancie spoločnosti. Vzniknú nové typy intelektuálov, ktorí budú postupne smerovať k revízii iracionality sociálnopolitického systému a povedú i k snahám o intelektuálne obohacovanie jednostranne orientovaného človeka. Je nutné si však uvedomiť, že verejná angažovanosť inteligencie je predovšetkým dlhodobým procesom intelektuálnej a morálnej prípravy perspektívnych zmien spoločnosti. Intelektuál je špecialista na kritiku a obhajobu myšlienok a bude stále centrálnym aktérom v zápase o kultiváciu verejnej moci.