,,Obyčajný chalan z predmestia, ktorý nosí roztrhané džínsy.“ Tak sa predstavil dnes už manžel a otec Matej Hlavatý (30), ktorý si vo svojom vlastnom detstve prežil doslova neprežiteľné. Ťažkú autonehodu, kvôli ktorej sa ocitol na hranici života a smrti, zažil klinickú smrť aj mesiac v kóme. Matej, ktorý stratil sedemdesiat percent krvi, ktorého kosti v tele boli na osemdesiat percent zlomené, ktorý mal byť ochrnutý a dnes chodí, mal byť neplodný a je otcom, dnes hovorí o tom, že nádej v živote je o rozhodnutí. Myslieť pozitívne je vecou vôle a postojom človeka.
Matej Hlavatý (30) pôsobí v tíme svojich kolegov ako grafik a dizajnér pod názvom Biznis.help a vo voľnom čase rozvíja svoj hudobný talent v kapele MARVIK ako basgitarista a klavirista. Má rád nočnú oblohu, je vášnivý knihomoľ a svoju manželku Terezku a syna Viktora by nevymenil za nič na svete.
Matej, aj keď je tvoj život o spletí mnohých iných situácií a zázrakov, poďme na úvod k tomu hlavnému, od ktorého sa to všetko odštartovalo. Prežil si veľmi vážnu autonehodu. Čo presne a kedy sa ti stalo?
Bol rok 2004, mal som dvanásť rokov. Išli sme na dovolenku a môj otec chcel cestovať v noci, aby sme prišli ráno a mali ešte celý deň pred sebou. Deň predtým bol veľmi unavený, no napriek tomu sme sa rozhodli, že ideme. V aute sme boli štyria. Ja, mamka, starší brat a otec. Približne tridsať kilometrov pred Hradcem Králové otec povedal, že si potrebuje trochu oddýchnuť, tak si pospal a pokračovali sme ďalej. Pamätám si len to, ako mi s humorom povedal, aby som ho držal za ramená, nech náhodou nezaspí. Potom nastala tma. Otec dostal mikrospánok a narazili sme do betónového stĺpu. Auto sa vraj ešte nejaký čas točilo a narazilo aj do nosného piliera akurát na mieste, kde som sedel ja – za vodičom.
BOL SOM MŔTVY, ANI NEBOLO MOŽNÉ, ABY MA OŽIVILI
Dá sa povedať, že si bol mŕtvy. Bol si mŕtvy a žiješ. Potvrdili to dokonca aj lekári, že si štyridsať minút naozaj nežil. Čo si zažíval, kde všade si za ten čas ,,stihol byť“?
Prežil som klinickú smrť aj kómu. Áno, je v tom veľký rozdiel. Po náraze som stál vedľa auta, pozeral som sa na seba a svoje telo, ktoré bolo dotrhané. Mal som rozmlátenú celú hlavu, na päťkrát zlomenú a roztrhanú nohu, oddelenú od seba, držala ju len koža. Videl som, ako mám cez lebku preťatú tyč, videl som otca, ktorý sa prebudil, pozrel sa na mňa a odpadol. Pozeral som sa na to, ako prišla záchranka, vystrihli ma z auta a záchranár kričal, že som mŕtvy, aby mi rýchlo urobili tracheotómiu. Celý čas som sa na to pozeral, stál som vedľa seba a videl som to. Moje kosti boli zlomené na osemdesiat percent, stratil som sedemdesiat percent krvi, mal som vnútorné pomliaždeniny. V tejto chvíli som bol reálne mŕtvy. Ani nebolo možné, aby ma oživili. Zrazu som vzlietol nad svoje telo a začal som sa od seba vzďaľovať.
Čo všetko si videl?
Videl som Zem, planéty, vesmír. Mal som pocit, ako keby som bol vánok. Teraz hovorím niečo, čomu som ja nikdy neveril, že je možné. Vytvorila sa predo mnou záhrada, bolo to zvláštne. Rozdelila sa na dve časti. Na pravej strane bolo všetko krásne, bolo tam ovocie, vtáky, zvieratá. Na ľavej strane bola hniloba. Mŕtve vtáky, horel oheň a podobne. Videl som obrazy svojho života. Na pravej strane tie dobré veci, ktoré som urobil, a na ľavej tie zlé. Kráčal som pomedzi to a predo mnou bolo svetlo, išla z neho neuveriteľná sila. Uvidel som nohy, v ktorých boli diery. Svetlo mi hovorilo, že tu ešte nemám byť, že ešte neprišiel môj čas a to, prečo som bol stvorený, som ešte nenaplnil. Nechápal som, čo sa deje, o čo ide. Bolo to extrémne šialené. Neskôr som však pochopil, že išlo o Krista. Vtedy som si uvedomil, že je telo iba schránka a duša je niečo obrovské a neobmedzené.
OTEC MI NIKDY NEDOVOLIL VZDAŤ SA
Dostal si nádej, dar života po druhýkrát. Toto si nemôže povedať každý. Dokázal si to takto vnímať? Aké pocity v tebe prevládali po prebudení?
To, že som prežil, je jeden veľký zázrak, na ktorý hľadám odpoveď celý život. Bol som približne mesiac v kóme, mal som rozdrvenú celú lebku, prišiel som o pravé oko a podobne. Prebudil som sa v deň otcových štyridsiatich narodenín, stál pri mne, držal ma za palec, plakal a povedal, že to bol jeho najkrajší darček v živote. Keď som sa prebudil, mal som obrovské bolesti, povedali mi, že som ochrnutý. Neuveril som tomu. Bolo zvláštne počuť, že už nikdy nebudem chodiť. Ďalší mesiac od prebudenia som na sebe v nemocnici pracoval a domov som odchádzal s barlami. Moja rodina, otec, mama, brat vždy stáli pri mne, modlili sa za mňa, navštevovali ma a čítali mi zo Svätého písma. Otec mi nikdy nedovolil vzdať sa a ľutovať sa. Určite je to jeden z dôvodov, prečo som znova začal chodiť.
Zaradenie do klasického života a začlenenie k rovesníkom sa pre teba stalo synonymom bitky a šikany. Dokázal si odpustiť ľudom, ktorí ti ubližovali?
Áno, po autonehode som nastúpil na novú základnú školu na dedine. Bol som neprijatý, stredobodom šikany, bolo to ťažké. Zažil som veľa urážok, mal som pocit, že som bol stvorený na to, aby som bol nenávidený. Doteraz som nežil v pomste, nevnímal som to tak, ale keď som bol mladší, jasné, mal som chuť vrátiť im to. Nahromadilo sa vo mne to, že som chcel všetkým ľudom vysvetľovať, aký som, aby ma pochopili, aby ma brali skutočne takého, aký som. V roku 2019 som si však uvedomil, že ja nechcem nikomu nič dokazovať, že je to strata času.
Čo ti pomohlo vzdať sa potreby dokazovať iným svoju vlastnú hodnotu?
Jedného dňa som si povedal, že za to nie som zodpovedný. Za životy chalanov, ktorí ma šikanovali. Za to, že ma bili preto, lebo sa nevedeli vysporiadať s vlastnou slabosťou. Môj problém bol, že som chcel ľuďom vysvetľovať – a to je, myslím si, najväčšia chyba. Jeden kňaz mi dal zaujímavý pohľad, ktorý možno bude znieť veľmi extrémne, ale treba v tom nájsť zlatý stred. ,,Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nepošliapali nohami, neobrátili sa a neroztrhali vás!“ (Mt 7, 6) Keď človek nechce nájsť priateľstvo a dobrotu vo svojom živote, môžem sa postaviť aj na hlavu, on to nechce. Nezmením to. My veriaci máme skreslený pohľad na to, že keď verím v Boha, všetci ľudia ma musia mať radi a aj ja ich. Treba si uvedomiť, že to netreba brať extrémne. Nemať rád neznamená nenávidieť. My nie sme čokoláda, nemôže nás mať každý rád. A keď sa toto všetko stalo, dokázal som odpustiť ľudom zo svojho detstva.
JEDNÉHO DŇA SOM SI UVEDOMIL, V AKEJ TEMNOTE ŽIJEM
Viac ráz si sa pokúsil o samovraždu, svoj žiaľ si jedno obdobie zapíjal, prešiel si si tiež obdobiami sebaľútosti. Ako je možné toto všetko preskákať?
Áno, depresia, ktorá sa u mňa na základnej škole objavila, neprestávala, naopak, prehlbovala sa. Uveril som, že môj život za nič nestojí, že ma nebaví takto žiť. S rodičmi som jedno obdobie nemal dobrý vzťah, opíjal som sa, áno, pokúsil som sa tiež viac ráz o samovraždu. Nikdy sa mi to nepodarilo. Napríklad som si ľahol na štvorprúdovku, ale dlho neprechádzalo žiadne auto, tak som išiel domov. Rozhodol som sa skočiť z mosta, nikto o tom nevedel, a zrazu ma schytil cudzí človek, ktorý mi hovoril, ako si mám vážiť svoj život. Dodnes sme veľmi dobrí kamaráti. Bolo toho viac. Jedného dňa som si však povedal, že musí prísť niečo, čo to zmení. Uvedomil som si, v akej veľkej temnote žijem, a chcel som to prekonať. Písal som si veci, ktoré sú na mne zlé, a pochopil som, ako veľmi negatívne sa na seba pozerám. Zistil som, že všetko je o rozhodnutí. To, ako sa na seba, na veci a na ľudí pozerám.
Čo pre teba predstavuje pravá a trváca nádej, vďaka čomu prišla do tvojho srdca?
Mal som vo svojom živote obdobie, v ktorom som bol presvedčený o tom, že nádej je väzenie. Žil som v tom, že prežívať a živiť nádej, veriť, že niekde je, že sa niečo zlepší, je to najhoršie, čo môžem urobiť. Vtedy som mal šestnásť-sedemnásť rokov. Nedávno som čítal peknú myšlienku: ,,Keď dlho žiješ v temnote a zbadáš svetlo, veľmi pri ňom túžiš žiť, aj si to svetlo oveľa viac vážiš, ako keď si pri ňom žil celý život a neuvedomuješ si to.“
Vnímaš to tak, že si žil v temnote až príliš dlho?
Áno, až veľmi dlho. Bol som v tých najväčších ,,džabaniciach“, aké môžu byť, ale stále som sa v nich snažil hľadať svetlo a stále som ho našiel, lebo som po ňom túžil. Je veľa ľudí, ktorí netúžia, pretože si myslia, že to nemá zmysel. Myslím si, že dávajú až veľmi veľa priestoru tomu, čo cítia a čo necítia. Veľa ráz môžeme cítiť niečo úplne iné. Za pocitom je možno len rozhodnutie, ktoré nám môže otvoriť dvere do iných sfér. Nádej je zdravo sa postaviť k istej situácii bez depresívnej predstavy, vtedy ju reálne a hmatateľne zbadáme.
CHCEŠ NÁDEJ? TAK VSTAŇ A ZAČNI KONAŤ
Existuje jedna veľmi pekná myšlienka, ktorá hovorí: ,,V našom živote nemusíme nič meniť, stačí, že mu dáme lásku, práve ona nás zmení.“ Ako veľmi sa s touto vetou stotožňuješ?
Určite s tým súhlasím a ešte by som k tomu niečo pridal. Od detstva som túžil milovať. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale viem, že keď som mal šesť alebo sedem rokov, prišiel som k mamke a povedal som jej, že budem šťastný vtedy, keď budem milovať. Nepovedal som, keď budem milovaný, ale keď ja budem mať možnosť milovať. Povedal som, ako ma to naplní, dá mi to obrovskú radosť a nádej do života, že je tu niekto, kto túži po mojej láske. Presne si to pamätám. A ona mi na to povedala: ,,No keď budeš milovať ty, aj teba bude ten človek milovať.“ Hovorím jej, že paradoxne nemusí. Ale o čo krajšie, keď to tak bude. Existencia človeka nie je založená na tom – byť milovaný. Ani Ježiša nemilovali, ale on miloval.
A tebe sa to splnilo. Miluješ a si milovaný, máš skvelú manželku, stal si sa otcom aj napriek zdravotným problémom, ktoré nasvedčovali tomu, že to nikdy nebude možné.
Áno, napriek mnohým skúškam, ktoré som prekonal, ma Pán Boh požehnal novým životom prostredníctvom milujúcej manželky, ktorá je mojou najlepšou priateľkou. Aj napriek neplodnosti ma požehnal synom. Mám možnosť milovať a byť milovaný. Boh nado mnou nezlomil palicu, aj keď ja som to v živote urobil veľa ráz. Napriek skúškam, ktoré som mal, som sa vždy rozhodol bojovať. Ľudia majú veľa výhovoriek, stále hľadajú dôvody, prečo sa nedá. Keď niekomu poviem, aby zdvihol zadok a čosi urobil, odpovie, že sa mi to hovorí jednoducho, pretože som ešte mladý. To ma vie rozosmiať, pretože fyzicky mám pomaly k sedemdesiatke, ale duchom mám pätnásť rokov. Ja som mohol nájsť miliónov dôvodov, prečo nebojovať.
Život každého človeka je plán od večnosti. Ty si hovoril o tom, že počas klinickej smrti ti Pán Boh povedal: ,,Ešte neprišiel tvoj čas. Ešte si nenaplnil svoje poslanie, ktoré na tejto zemi máš.“ Ako je to teraz? Stále po ňom pátraš, alebo si ho už objavil?
Sú veci, ktoré v mojom živote nasvedčujú, že prichádzam na to, čo to je. Jedna z nich, veľmi dôležitá, ktorú sa aj v živote snažím robiť je, ako sa vysporiadať s utrpením. Myslím si, že to je moje poslanie. Mám nejakú ,,nadprirodzenú“ schopnosť, že istým spôsobom zvládam veci a neviem ako. Možno je moje poslanie ukazovať ľuďom, ktorí sú strápení a nešťastní, ktorí prežívajú bolesť a utrpenie, že sa to dá. S kamarátom som vymyslel jeden pekný slogan: ,,Zdravý postoj vychádza zo zdravého srdca.“ Vyjadruje, že správny postoj srdca je to, keď túžime po tom, aby z nášho života zmizli nenávisť a hnev. Životný postoj odráža naše vnútro. Ja som sa rozhodol, nech budem v akomkoľvek stave, či bude vojna, utrpenie, strach, čokoľvek, vždy sa chcem v tom danom okamihu cítiť v poriadku. Nie šťastný, nie skákať až po povalu, ale v poriadku. Vnútorne v poriadku. Chceš nádej aj ty? Chceš dobrý život? Tak vstaň, nakopni sa, rozhodni sa a začni konať. Vtedy príde nádej aj viera. Lux in Tenebris!
link