Diskusné Fórum

REFLEXIE FIDELA CASTRA - MEDZI EMIGRÁCIOU A ZLOČINOM

Latinskoameričania nie sú ani rodení kriminálnici, ani nevymysleli drogy.
Aztékovia, Mayovia a iné ľudské prekolumbijské skupiny, žijúce v Mexiku a Strednej Amerike, boli napr. výbornými poľnohospodármi a rastlinu koky ani nepoznali.

Indiáni Quechua a Aymara boli schopní pestovať potravinárske plodiny na terasách serpentín vedúcich do vrchov. Na náhornej plošine, vo výškach 3-4 km pestovali zemiaky a guinuu, obilninu bohatú na bielkoviny.

Od nepamäti poznali a pestovali rastlinu koku; žuli jej listy, aby prekonali tvrdý život horalov. Bola to tisícročná tradícia, na ktorú boli národy zvyknuté, tak ako na kávu, tabak, pálenku a iné.

Koka pochádzala zo strmých svahov amazonskych Ánd. Osadníci z týcto území ju poznali dávno pred impériom Inka, ktoré sa rozprestieralo na terajšom juhu Kolumbie, po celom území Ekvádoru, Peru, Bolívie, východe Chile a severovýchode Argentíny; takmer na dvoch miliónov štvorcových kilometroch.

Konzumácie listov koky sa stala privilégiom inkských vládcov a šľachty pri náboženských obradoch.

Keď po španielskej invázii zaniklo impérium Inkov, noví majitelia stimulovali tradíciu žuvania koky, aby mohli predlžovať pracovnú dobu a výkonnosť domorodcov, návyk povolený až do prijatia Spoločnej konvencie OSN o návykových látkach, ktorá zakázala používanie koky s výnimkou zdravotníctva a vedy.
Konvenciu podpísali takmer všetky štáty. O zdravotníctve sa v tej dobe takmer nediskutovalo, a ani obchodovanie s kokou nemalo dnešné rozmery. Táto situáciu potrebuje hlbokú analýzu.

O ožehavej téme zťahu medzi drogami a organizovaným zločinom aj OSN tvrdí, že „Latinská Amerika nestačí sama na boj proti zločinu“.
Informácie, zverejňované viacerými inštitúciami sa rôznia práve kvôli citlivosti témy. Veľakrát údaje sú tak zložité a rozdielne, že sú až zmätočné. Čo je ale jasné je, že sa jedná o vážny a rýchlo narastajúci problém.

Pred takmer poldruha mesiacom, 11. februára 2011, správa, ktorú zverejnila Občianska rada bezpečnosti a spravodlivosti v Mexico City, obsahuje zaujímavé údaje z 50 miest vo svete, v ktorých v roku 2010 zomrelo najviac obetí v dôsledku násilia. Správa potvrdzuje, že 25 % z nich bolo spáchaných v Mexiku, a to už tretí rok po sebe v meste Juárez, ležiacom na hranici s USA.

Ďalej objasňuje, že je to o 35 % viac ako v Kandahare (Afganistan), druhom na zozname a 941 % viac ako v Bagdade, čo znamená, že takmer 10x vyššia ako v hlavnom meste Iraku, ktoré je na 50 mieste.
V správe sa tiež uvádza, že na treťom mieste je hondurasské San Paulo, kde násilnou smrťou zomiera – na 100 000 obyvateľov – 125 ľudí, viac ako v Mexico city. (v meste Juarez je to 229 a v Kandahare 169 vrážd).
egucigalpa v Hondurase je na šiestom mieste so 109 vraždami na 100 tisíc obyvateľov.

Podľa predmetnej správy môžeme zistiť, že Honduras, táto yankkeovská letecká základňa, kde v Palmerole prišlo ku štátnemu prevratu už za prezidenta Obamu, má medzi prvými šiestimi mestami dve, v ktorých je spáchané najviac vrážd. Mesto Guatemala je na 106. mieste.
Správa tiež potvrdzuje, že kolumbijský Madellin patrí medzi mestá s najväčším násilím nielen v Amerike, ale aj vo svete (87,42 %).

Prejav amerického prezidenta Baracka Obamu v El Salvadore a jeho neskoršia tlačová beseda ma viedli ku napísaniu týchto Reflexií.
V Reflexiách z 21. marca som kritizoval Obamu za absenciu etiky, keď v Chile ani slovom nespomenul Salvádora Allendeho, symbol čestnosti a odvahy pre celý svet, ktorý zomrel ako obeť štátneho prevratu podnieteného jedným z prezidentov USA.
Keďže som vedel, že na druhý deň navštívi El Salvádor, stredoamerický štát, symbol boja národov našej Ameriky, ktorý najviac zo všetkých na našej hemisfére, trpel politikou USA, povedal som: „Tam si bude musieť dosť vymýšľať, pretože v tamtej bratskej stredoamerickej krajine, zbrane a inštruktori, vyslaní viacerými vládami USA, preliali množstvo krvi“.
Zaželal som mu „šťastnú cestu a trochu viac súdnosti“. Musím pripustiť, že na tomto poslednom úseku jeho okružnej cesty bol trochu viac opatrný.

Monseňor Oscar Arnulfo Romero bol človek, ktorého obdivovali všetcia Latinskoameričania; veriaci i neveriaci. Bol, rovnako, ako jezuitskí kňazi, zbabelo zavraždený drábmi, vycvičenými a po zuby ozbrojenými Spojenými štátmi. Jeden z najhrdinskejších bojov na našom kontinente zviedla salvadorská ľavicová organizácia FMLN.
Salvadorský národ doprial víťazstvo tejto strane, ktorej jadro tvorili slávni bojovníci; ich dejiny čakajú na zverejnenie.
V týchto momentoch je v Salvádore naliehavejšou témou riešenie dramatickej situácie, podobnej aká existuje v prípade Mexika, či Strednej a Južnej Ameriky.

Sám Obama povedal, že v USA žije okolo dvoch miliónov Salvádorčanov, čo je prakticky 30 % obyvateľov tejto stredoamerickej krajiny. Surové represálie rozpútané proti salvádorským vlastencom a systematické drancovanie krajiny Spojenými štátmi, prinútilo odísť z vlasti státisíce ľudí.
Novou skutočnosťou, v danej stredoamerickej situácii je, že ku zúfalej situácii sa pridružila neuveriteľná moc terroristických bánd, sofistikované zbrane a dopyt po drogách na severoamerickom trhu.

Preziden El Salvádoru vo svojom krátkom prejave, ešte pred Obamovým, doslova povedal: „Trvám na tom, že organizovaný zločin, drogové kartely, chýbajúca bezpečnosť obyvateľstva, nie sú len problémami El Salvádoru, ale aj Guatemaly, Hondurasu, Nikaraguy, Mexika a Kolumbie, ale je to téma, ktorá znepokojuje celý región; v tomto zmysle, prostredníctvom iniciatívy CARFI, pracujeme na regionálnej stratégii“.
„...trvám na tom, že toto je téma, ktorú treba brať nielen z perspektívy prenasledovania zločinu, posilnenia našej polície a našej armády, ale treba dať dôraz na politiku prevencie; preto najlepšiou zbraňou proti delikvencii v našom regióne, je investovať do sociálnej politiky“.

V reakcii na tieto slová prezident Obama povedal: „Prezident Funes sa zaviazal vytvoriť viac ekonomických príležitostí tu v Salvádore, aby Salvádorčania nemuseli, na zabezpečenie svojej rodiny, odchádzať do Spojených štátov“.
Nepotrebujem už ani slovo, aby som vyjadril podstatu tejto smutnej a bolestivej situácie.

Skutočnosťou je, že veľa stredoamerických mladých ľudí donútil imperializmus ku pokusu o prekročenie stále pevnejšej a neprekonateľnejšej hranice, alebo k tomu, že sa dali do služieb milionárskych drogových kartelov.

Nebolo by spravodlivejšie - pýtam sa – zaviesť tiež „Zákon o urovnaní“ pre všetkých Latinskoameričanov , taký, aký zaviedli na potrestanie Kuby takmer pred pol storočím? Alebo bude donekonečna rásť počet obetí zastrelených na hranici Spojených štátov a desaťtisíce, ktoré každoročne zomierajú v štátoch, ktorým navrhujete vašu „Rovnocennú alianciu?“

Fidel Castro Ruz, 25. marca 2011, 20:46 hod.

👍: Wolfsmörder

1.,, Zo života revulúcie ,,
Úryvok z knihy Che Guevaru v ktorom spomína spolubojovníka Fidela.
,, Krátko po revolúcii sme sedeli spolu s Fidelom na lavičke v parku.
Zrazu Fidel spozornel, odvrátil zrak od Marxovho Kapitálu, do ktorého bol pohrúžený už niekoľko dní a začal sa nahlas smiať.
- Pozri Che, šarvanci si nevedia vybrať zmrzlinu -
A naozaj , pri neďalekom stánku so zmrzlinou, živo diskutovala skupinka mládežníkov .Avšak nie o zmrzline ale o tom, ako čo najlepšie pomôcť Revolúcii. Ako si zobrať príklad od Sovietskych Komsomoľcov ....

Ninka u u úú

No ťo?
Dnes samé jelene, diviaky, prežila som to.
Ženatý?

👍: era

Som desne unavená, uzimená a vynaháňaná. Aj tak v lese najviac vystraší výstrel kdesi že eej, už už, či stret s človekom. Že čo sa stane.
A to kamoš hovorí, a vieš, vždy niekoho takto potom objavia, skelet či topánku, vraj si nedám povedať. Je to silnejšie ako ja. Ale po dnešku si hovorím, sama tak hlboko už teda nie.

Dieťa prírody 🙂

súhlasí: ninka

Ahoj, erkaa
brú, asi zasoím, hii

👍: era

haji haji babali 🙂

súhlasí: ninka