Žumpa

Terézia začala písať toto svoje vrcholné dielo 2. júna 1577 na sviatok Najsvätejšej Trojice v kláštore sv. Jozefa v Tolede.

„Dnes som prosila Pána, aby hovoril namiesto mňa, pretože som nevedela, čo mám povedať, ani ako mám začať plniť rozkaz, ktorý mi bol daný; a tu mi prišlo na um toto. Poslúži mi to za základ toho, čo budem hovoriť. Môžeme sa pozerať na svoju dušu ako na hrad vytvorený z jedného diamantu alebo priesvitného krištáľu, v ktorom je veľa príbytkov, tak ako ich je veľa aj v nebi“ (I, 1, 1).


„Nič sa nemôže vyrovnať kráse veľkej duše a jej rozsiahlym schopnostiam. Náš rozum, nech by bol akokoľvek bystrý, ju nikdy nedokáže pochopiť, tak ako nedokáže pochopiť Boha, na ktorého obraz a podobu sme stvorení. Ak je to pravda – a nedá sa o tom vôbec pochybovať – potom je zbytočné, aby sme sa snažili úporne pochopiť krásu hradu. Ale aby sme mali akú-takú predstavu o jeho kráse a dôstojnosti, stačí si pomyslieť, že Boh hovorí, že ho stvoril na svoj obraz“ (I, 1, 1). „Márne hľadám a nenachádzam nič, k čomu by sa dala prirovnať predivná krása a nesmierne priestory ľudskej duše. Náš rozum, aj keby bol akokoľvek bystrý, nikdy ju nedokáže pochopiť.“


odkaz