Žumpa

Zverejňujem celé znenie od Nade Sukhorukovej. Zdieľajte a šírte...
"Idem von počas prestávok medzi bombovými útokmi, vyjdem na ulicu. Musím vyvenčiť psa. Neustále kýcha, trasie sa a skrýva za mojimi nohami. Stále sa mi chce spať. Môj dvor je obklopený mnohými príbehmi, je tichý a mŕtvy. Už sa nebojím pozrieť okolo seba.
Oproti dohorieva plameň vo vchode číslo stopäť. Plameň pohltil päť poschodí a šieste pomaly prežúva. Oheň v izbe horí úhľadne, ako v krbe. Čierne rámy okien sú bez skla. Z nich, ako z jazykov, padajú záclony.

Pozerám sa na to pokojne - ako odsúdenec na zánik.
Som si istá, že čoskoro zomriem. Je to otázka dní. V tomto meste každý neustále čaká na smrť. Len si prajem, aby nebola taká desivá.

Pred tromi dňami nás navštívil priateľ môjho najstaršieho synovca, a povedal nám, že hasičská zbrojnica dostala priamy zásah. Záchranári prišli o život. Jednej žene utrhlo ruku, nohu a hlavu. Snívam o tom, že moje telo zostane pohromade, aj po výbuchu leteckej bomby. Neviem prečo, ale myslím si, že je to dôležité.


Aj keď, na druhej strane, počas bojov sa ešte nepochováva. Takto reagovali policajti, keď sme ich zastavili na ulici, a pýtali sme sa, čo robiť s mŕtvou babkou nášho kamaráta. Poradili nám dať telo na balkón. Zaujímalo by ma, na koľkých balkónoch ležia tí mŕtvi.
Náš dom na Mira Avenue je jediný bez priamych zásahov. Dvakrát ho zasiahli strely, v niektorých bytoch vyletelo sklo, ale aj keď je ťažko poškodený, vyzerá, že mal šťastie v porovnaní s inými domami.
Celý dvor je pokrytý niekoľkými vrstvami popola, skla, plastov a kovových úlomkov. Snažím sa nepozerať na železné šialenstvo, ktoré pristálo na ihrisku. Myslím, že je to raketa alebo možno mína. Je mi to jedno, len je to ohavné. V okne tretieho poschodia vidím niečiu tvár a strhnem sa. Zdá sa, že sa bojím živých ľudí.

Môj pes začne zavýjať , a ja si uvedomím, že teraz začnú strieľať znova. Keď cez deň stojím na ulici, okolo cintorína je všade ticho. Nie sú tam žiadne autá, žiadne hlasy, žiadne deti, ani babičky na lavičkách. Dokonca aj vietor zomrel. Stále je tu pár ľudí. Ležia pri dome a na parkovisku, prikrytí vrchným oblečením. Nechcem sa na nich pozerať. Bojím sa, že uvidím niekoho, koho poznám.


Všetok život v mojom meste teraz tlie v pivniciach. Vyzerá to ako sviečka v našom kupé. Keď nemáš nič iné na práci - zhasni ju. Akékoľvek vibrácie alebo vánok a nastane tma. Snažím sa plakať, ale nejde mi to. Ľutujem seba, svoju rodinu, manžela, susedov, priateľov.
Vraciam sa do pivnice a počúvam hnusné kvílenie železa. Prešli dva týždne, a ja už neverím, že tu ešte niekedy bude život.
V Mariupole ľudia naďalej sedia v suteréne. Každým dňom je pre nich ťažšie prežiť. Nemajú vodu, jedlo, svetlo, pre neustále ostreľovanie nemôžu vyjsť ani von.
Obyvatelia Mariupolu musia žiť! Pomôžte im! Povedzte o tom! Dajte všetkým vedieť, že civilisti sú naďalej zabíjaní!