Žumpa

TAJNÉ BOŽIE SÚDY

1 Zahrmievaš nado mnou svojím súdom, Pane, a bázňou a trasením chvejú sa všetky
moje kosti; moja duša sa veľmi desí.
2 Stojím ohromený a vidím, že «ani nebesia nie sú čisté pred tvojou tvárou» (Jób 15,15).
3 Keď si «na anjeloch našiel neprávosť» (Jób 4,18) a neodpustil si im, čo bude so mnou?
4 Hviezdy padali z neba, a ja, prach, čože mám očakávať?
5 Tí, ktorých skutky sa zdali byť chvályhodné, padli až na dno hlbiny;
a tých, čo požívali anjelský chlieb, videl som, ako si pochutnávali na strukoch, ktorými sa
kŕmia svine.
6 Niet teda nijakej svätosti, ak ty, Pane, odtiahneš svoju ruku.
7 Neosoží nijaká múdrosť, keď ju ty prestaneš riadiť.
8 Nepomôže nijaké hrdinstvo, keď ty prestaneš chrániť.
9 Nijaká čistota nie je istá, ak ju ty neochrániš.
10 Vlastná bdelosť nepomôže, ak nás nebude strážiť tvoje sväté oko.
11 Lebo keď nás opustíš, tonieme a hynieme; ale keď nás navštíviš, zdvíhame sa a
žijeme.
12 Sme nestáli, ale ty nás upevňuješ; ochabujeme, ale ty nás rozpaľuješ.
13 Ako pokorne a pohŕdavo mi prináleží zmýšľať o sebe, ako nemám za nič pokladať, ak
sa zdá, že som vykonal niečo dobrého!
14 Ako hlboko sa mám pokoriť pred tvojím. nevyspytateľným súdom, Pane, keď vidím, že
vo mne niet nič iné než ničota a ničota!
15 Ó nesmierna ťarcha, nepreplávateľné more, kde zo seba nenachodím nič, len číre nič!
16 Nuž, kdeže je ešte aká skrýša pre márnomyseľnosť, kam sa podela dôvera v moju
zdanlivú čnosť?
17 Všetka márna sláva je pochovaná v hlbine tvojich súdov nado mnou.
18 Čo je človek pred tvojím zrakom?
19 « Či je hlina viac ako hrnčiar? » (Iz 29,16).
20 Ako sa môže povyšovať márnou pýchou ten, ktorého srdce je opravdivo poddané
Bohu?
21 Toho, koho si podmanila pravda, nezvedie ani celý svet. Ústa všetkých chválorečníkov
nepohnú toho, kto všetku svoju nádej upevnil v Bohu.
22 Lebo všetci, čo rozprávajú, nie sú nič; lebo ako zvuk slov aj oni sa pominú.
23 «Ale pravda Pánova trvá naveky» (Ž 117,2).