Žumpa

Keď kazateľ s prorokom odišli z križovatky, žaby pri potoku ostali sedieť v hlbokom zamyslení.
Teda… tak hlbokom, ako sa len žaba vie zamyslieť.

Prvá žaba kvákla:
„Počuli ste to? My sme vraj najmudrejšie v doline.“

Druhá žaba sa nadula pýchou:
„No samozrejme. Veď kto iný by bol? Topoľ? Ten len kýve hlavou, aj keď nič nechápe.“

Tretia žaba, ktorá bola zo všetkých najmenšia, ale mala najväčšie ego, navrhla:
„Založme filozofický krúžok. Aby sme si udržali intelektuálny náskok.“

A tak sa stalo.

🐸 Prvé zasadnutie žabacieho filozofického krúžku

Žaby sa usadili na veľkom kameni, ktorý slúžil ako tribúna, stôl aj pódium zároveň.

Prvá téma znela:
„Čo je zmyslom kvákania?“

Prvá žaba povedala:
„Kvákanie je prejav existencie.“

Druhá žaba oponovala:
„Nie, kvákanie je nástroj komunikácie.“

Tretia žaba sa zamyslela a vyhlásila:
„Kvákanie je spôsob, ako dať svetu najavo, že sme múdrejšie než ryby.“

Ryby pod hladinou nesúhlasne bublali, ale keďže nemali hlasivky, nikto ich nebral vážne.

🐸 Druhé zasadnutie: „O povahe vody“

Prvá žaba tvrdila:
„Voda je náš domov.“

Druhá žaba:
„Voda je náš nástroj.“

Tretia žaba:
„Voda je mokrá. A to je všetko, čo potrebujeme vedieť.“

Všetky tri múdro prikývli, lebo to znelo dostatočne hlboko na to, aby to mohlo byť pravda.

🐸 Tretie zasadnutie: „O tom, či existuje život mimo močiaru“

Prvá žaba:
„Určite nie. Keby existoval, už by sme o ňom kvákali.“

Druhá žaba:
„Možno existuje, ale je to nepodstatné, lebo tam nie sú komáre.“

Tretia žaba:
„Ja som raz vyskočila na breh. Nič tam nebolo. Len vietor. A ten sa tváril múdrejšie než my.“

Všetky tri sa zamračili.
To sa im nepáčilo.

🐸 Záver

Keď sa kazateľ po týždni vrátil k potoku, žaby ho privítali s veľkou slávou.

„Majstre,“ kvákali, „založili sme filozofický krúžok. Diskutujeme o existencii, o vode, o zmysle kvákania. Sme teraz najmudrejšie tvory v doline.“

Kazateľ sa usmial, pozrel na ne a povedal:

„To je krásne. A čo ste zatiaľ zistili?“

Žaby sa na seba pozreli, nadýchli sa a zborovo odpovedali:

„Že sme múdrejšie než ryby.“

Kazateľ prikývol, usmial sa ešte širšie a odvetil:

„Tak to je pokrok. Minule ste si mysleli, že ste múdrejšie než všetci.“

A vietor sa rozfúkal tak, že to vyzeralo, akoby sa smial ešte viac než minule.