Starodávna pravda a dnešné blúznenie

Peter Jones

Canterburský arcibiskup vyhlásil, že katastrofa cunami v Ázii oprávňuje naše pochybnosti o akomkoľvek bohu, nielen o tom dobrom. Ak potrebuje pre svoj názor podporu, nájde ju u Senecu (filozofa-milionára a Neronovho poradcu, ktorý umrel v roku 65 n. l.).

Keďže svet a jeho bohovia vznikli súčasne - keď sa Uranus (nebesá) páril s Gajou (Zemou) - došlo k neodlučnému spojeniu bohov a prírody. Keď sa potom príroda stávala nejakým spôsobom násilnou, dokazovalo to existenciu boha tohto zvláštneho javu - ako inakšie by mohla príroda pôsobiť s takou ohromnou silou? Otázka potom znela: prečo to boh robil?  A odpoveď: ktosi sa k nemu málo modlil alebo ho priam urazil. Dalo sa tomu predísť, ale len veľkými obeťami. A keďže starodávnych bohov nikto nepovažoval za milujúcich, logika znela celkom prijateľne - dokým to tak bolo.

Prišli však racionalisti a boli celkom inakší. Keď v roku 430 p.n.l. postihol Atény strašný mor, ktorý skosil tretinu jeho obyvateľov vrátane stratéga Perikla,  opísal historik Tukidydes začiatok a priebeh nákazy vedeckým spôsobom, zdôrazňujúc, že modlitby, obete a veštby ju nevedeli zastaviť a  že


Arcipastier z Canterbury by sa pri Tukidydovi cítil ako doma.

V Ríme išiel oveľa neskôr Seneca vo svojich úvahách o krok ďalej. Vo svojom "Pojednaní o zemetraseniach" začína opisom škôd v Pompejách a na okolí  v roku 62 n.l., keď mesto postihlo zemetrasenie; dnes vieme, že bolo predzvesťou výbuchu sopky Vezuv v roku 79 n.l. Seneca zdôrazňuje, že po prvé, keďže v každom prípade umrieme, nezáleží na tom, či sa to stane pri prírodnej katastrofe. Dôležité je byť na smrť pripravený, nech príde kedykoľvek. Po druhé, pokračuje, treba si uvedomiť, že bohovia to nezapríčiňujú, že zloba bohov nemá vplyv ani na nebo ani na zem. Také javy majú svoje vlastné príčiny; nerozbesnia sa na rozkaz. Na tom Seneca trvá vo vedomí, že to je jediný spôsob, ako vyliečiť ľudí z ich nevedomosti o pravej povahe sveta a tým ich zbaviť strašného strachu pred náladovými božstvami. Pri porovnaní s týmto hrozným predpokladom je úžasnou úľavou vedomie, že príroda, hoci občas ukrutná, je predsa len dosť predvídateľná.

Prameň: Peter Jones, "The Archbeard of Canterbury", spectator.co.uk, 7. jan. 2005 - http://www.atrium-media.com/rogueclassicism/2005/01/07.html#a4804.