Náboženstvo je zakódované v našich génoch

Victor Stenger

Fyzik Victor Stenger vo svojej knihe Physics and Psychics (Fyzici a psychici) uvažuje takto:

Keby viera v nadprirodzeno bola len výsledok naivného spôsobu myslenia prvých ľudí, bola by sa v našom vedeckom veku už dávno vytratila z myslí. Ale dosiaľ každý prieskum viery ľudí ukazuje, že veľká väčšina verí na boha, anjelov, čerta, astrológiu a iné okultné a nadprirodzené fenomény. Vysvetlenie tohto javu získame, ak sa zamyslíme nad začiatkami ľudskej rasy. Ak berieme do úvahy vznik prvého miesta, kde ľudia začali žiť v závislosti jeden od druhého, kde ľudstvo začalo žiť sociálne. Bolo treba vodcov, aby organizovali akýsi civilný poriadok, potom dedinských šamanov a neskôr mestských kňazov s ich predpokladanými nadprirodzenými silami, aby to všetko udržali na uzde. Naturalizmus to vysvetlí rozumnou hypotézou: Náboženstvo u ľudí sa vyvinulo procesom analogickým prírodnej selekcii; rovnako, ako vznikli druhy rastlín a zvierat. Náboženské viery sú teraz hlboko zaprogramované, zakódované v našej DNA, pretože v určitom čase takéto viery predstavovali výhodu v ohľade prežívania tých jedincov, ktorí mali túto informáciu vo svojich génoch.

Na začiatku ľudskej rasy bol počet jedincov malý a museli sa biť s inými druhmi živočíchov o prežitie. Práve v tejto chúlostivej situácii mohla sa zvýšiť špeciálna výhoda ľudí žijúcich v komunitách s prísnymi pravidlami zakazujúcimi konanie, ktoré by ohrozilo prežitie komunity. To mohli byť zákazy (napr. incestu a vraždy) alebo príkazy (napr. osobitné jedálne predpisy). Keď vodcovia či kňazi pripísali tieto tabu rozhodnutiam nadprirodzených síl, veľmi tým zvýšili ich účinnosť. Jednotlivci, ktorí mali genetické dispozície pochybovať o týchto tabu alebo ich nepočúvať, boli vyradení z komunity, ostrakizovaní alebo aj zabití. To im znižovalo možnosť preniesť svoje skeptické gény na najbližšiu generáciu.

Aj keď je samozrejmé, že genetické programovanie sklonu k nadprirodzeným vieram nemá v súčasnosti tú hodnotu pre prežívanie, ako malo kedysi - dá sa povedať, že je to skôr naopak -, musíme uznať, že sklon k viere je prirodzený produkt prírodného výberu. No Stenger nám dáva práve svojím spôsobom uvažovania aj silnú nádej: Tým istým procesom evolúcie sme my ľudia vyvinuli aj jedinečnú schopnosť ovládnuť naše inštinkty. Táto sila sídli v našom intelekte. Len pri použití intelektu na premoženie nebezpečných spôsobov konania, programovaných v našich génoch, môžeme očakávať, že prežijeme. A náš intelekt nám ukazuje cestu - máme reprogramovať svoje vlastné gény, zbaviť ich transcendentálnych pokúšaní, ktoré v súčasnosti ohrozujú naše prežitie.

Keďže tendencia veriť a ľahko veriť je teda ľuďom vlastná na základe ich evolúcie, predpokladáme, že teisti majú - a vedia, že majú - platné dôvody veriť. Pripúšťame, že mnohí z nich sú seriózni vo svojej viere (no nemusia byť čestní vo svojich metódach misionárčenia). Inými slovami, nepovažujeme ich za hlúpych a tupých len preto, že sú teisti. Zlomyseľný a panovačný typ ateizmu patrí našťastie minulosti. Hoci poznáme nebezpečenstvá teizmu, nie sme moderní križiaci, fundamentalisti. Hľadáme síce príležitosť na súkromnú a verejnú diskusiu o existencii Boha či bohov, ale nemali by sme to preháňať. Rešpektujeme súkromné náboženstvo, ale náboženstvo prestane byť súkromná záležitosť vo chvíli, keď niekto nanucuje svoje presvedčenie svojmu okoliu aj zásahmi do ich každodenného života. Je znakom našej kultúry, že aj poverčivosť má určité neodcudziteľné práva, no nesmie sa považovať za posvätnú.

S náboženstvom súvisí spiritualita a tej sa ako ateisti nijako nezriekame, hoci nám to teisti neraz neprávom pričítajú. Vieme ju pestovať aj bez duchov a strašidiel. V budúcom čísle ZH uverejníme o nej preklad pútavej eseje Thomasa W. Clarka „Spirituality without Faith" (Spiritualita bez viery).