for correct function of this site, i need to use cookies...

Domáci démoni
10.04.2022 07:39

V neposlednej rade naši predkovia okrem božstiev vyzývali rôzne démonické bytosti, čo sa do istej miery prenieslo až do dnešnej kultúry.
Medzi jednou z predstáv o démonických bytostí je predstava ochrancu domu. Je ťažké sa rozhodnúť, či tieto bytosti majú súvis s uctievaním predkov alebo s oživujúcim vcítením sa do vecí a dejov obklopujúcich človeka v jeho bežnom živote. Hádam je to ich zmes, ktorá vytvorila pestrú paletu démonov a duchov, nie len ako ochrancov domácností, ale aj ako vysvetľovania si javov či prírodných živlov.
Svätenie domácich démonov je známe na celom území osídleného Slovanmi. Pravdaže, od miesta k miestu sa líšia ich formy a pomenovania. V zásade ide o vyzývanie predkov na jednej strane a vyzývanie bytostí majúce za úlohu ochraňovať nielen hospodára a jeho rodinu, ale aj jeho majetok na strane druhej.
Domácim duchom sa zväčša stavali malé rodinné oltáriky, na ktorých boli umiestnené sošky predstavujúce určitého ochrancu domu alebo niektorého z predkov. Na teno oltár boli prinášané obety, najmä miska s mliekom, kašou či kúsky chleba.
Ak sa týmto duchom domova neprejavuje patričná úcta, môže sa bytosť ochraňujúca dom či hospodárstvo rozhnevať a spôsobovať škody. Takéhoto rozhnevaného predka si treba uzmieriť obetami. Taktiež sa môže stať, že domáca ochranná bytosť podľahne v boji s cudzím ochrancom hospodárstva, ktorý sa potom stáva škodcom rodiny. Takýto škodca sa musí magickými obradmi vyhnať.
Domovník
Bol raz jeden bohatý gazda a ten mal dvoch synov. A hoci boli dvojčatmi, ako by ani bratmi neboli. Radan bol prešibaný a panovačný, pričom Vilec viac pracovitý ako zhovorčivý. No nikto nevedel, ktorý z nich je starší, a teda nikto nevedel povedať, kto sa stane novým gazdom.
Jedného dňa sa gazdovi splašil kôň a dodrúzgal sa tak, že ho už len na smrteľnú posteľ položili. Dal si teda zavolať oboch synov k posteli. Z posledných síl Vilecovi i Radanovi vyrozprával rodinné tajomstvo. A skôr ako naposledy vydýchol, rozhodol o tom, že ten, kto sa skôr ožení, stane sa novým gazdom.
Len čo otca pochovali, Radan začal chystať svadbu a vôbec nedbal na prikázaný smútok. Do mesiaca bola svadba a ešte sa ani poriadne neskončila, keď Radan vyhnal brata z domu.
Tri roky sa Vilec túlal svetom, kým sa vrátil do vlastného chotára ešte chudobnejší, ako keď odtiaľ odchádzal. No na kraji chotára, na čistine v lese, objavil opustený dom. Keď doň vstúpil, pozdravil sa:
- Dobrý deň tomu, kto je v tomto dome.
- Čo si želáš? ozval sa domovník spoza pece.
- Ach, ja chudobný nemám ani dvora, ani krova. žaloval sa Vilec. Porozprával domovníkovi všetko čo, sa mu prihodilo, odkedy ho vlastný brat vyhnal z domu.
- Ostaň teda u mňa. poradil Vilecovi domovník.
Vilec s radosťou prijal domovníkovu ponuku a hneď na druhý deň sa dal do upratovania a opravy opusteného domu. Nakoniec vyčistil pec a pod prach domu zakopal kúsok chleba a mincu. Len čo Vilec prvýkrát zakúril, zjavil sa na peci domovník.
- Ej Vilec, ale si sa pekne o dom postaral, pochválil domovnik Vileca. - Aj pec si pekne vymazal, za to ti budem pomáhať a chrániť tvoj dom. Tu máš kotlík, nech sa ti začne dariť.
Len čo to domovník dopovedal, zmizol a na peci sa zrazu objavil medený kotlík. Vilec sa za dar pekne poďakoval a nazrel do kotlíka. Aké bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že kotlík je plný peňazí. Odvtedy sa Vilcovmu domu Neserča vyhýbala...
DID A BABA, duchovia predkov, sediaci každému človeku na pleciach. Títo duchovia sú duchmi najsilnejších predkov, ktorí nás ochraňujú a je možné ich žiadať o pomoc a radu. Zjavujú sa zväčša vo svojej ľudskej podobe, buď ako tvár v jasnom svetle alebo ako celá postava.
STOPJAN je duchom konkrétneho predka, ktorý sa zjavuje svojmu potomkovi, keď je požiadaný o pomoc či radu. Podobne ako Did či Baba sa Stopjan(ka) zjavuje svojej ľudskej podobe ako tvár v jasnom svetle, alebo ako celá postava.
DOMOVNÍK a KIKIMORA, duchovia domova a hospodárstva, ochraňujúci dom, v ktorom sa usídlili, ak je o nich dobre postarané. Domovník sa zjavuje ako malý chlpatý škriatok, ktorý sa často ukazuje aj v podobe kocúra. Kikimora sa ukazuje v podobe kurčaťa či sliepky, občas však aj ako malá postava na kuracích nohách.
KORGORUŠA je pomocníčka Domovníka a tiež sa zjavuje v mačacej podobe.
HADOVIK je taktiež pomocníkom Domovníka, jeho úlohou je však zabezpečovať rodine blahobyt. Hadovik v podobe hada sídli pod prahom alebo pecou.
CHLIEVNIK, bytosť podobná Domovníkovi či Kikimore sa usídľuje v stajniach a chlievoch. Ak je oňho dobre postarané, ochraňuje statok, odháňa od neho strigy či iných démonov, ktorí by chceli gazdovmu statku ublížiť.
HUMNÍK je rovnako ako Domovník či Chlevnik duchom strážiaci hospodárstvo a gazdu, ktorý sa o neho stará. Humník sa usídľuje v sýpkach a pivniciach, ktoré potom stráži a chráni.
BANIK je duchom horúcich kúpeľov a sauny, duchom masáže a liečenia. Je podobný Domovníkovi, no nie je však taký chlpatý a občas sa premieňa na salamandru.
ŠOTEK, malý škriatok podobný Domovníkovi, vyzerá skôr ako chlapča s pazúrkami na rukách i nohách. Jeho úlohou je chrániť stádo vyhnané na pasienky. Občas však rád stvára ľuďom rôzne šibalstvá.
PIKULÍK a VINCÚRIK sú bytosti maličké ako palec s podobnými vlastnosťami ako Šotek.
LUDKOVIA a KRASNOLUDCI, malé chlpaté bytosti s veľkými ušami, trochu podobné ľuďom. Ludkovia žijú v lesoch a na lúkach. Niektoré rodiny ludkov sa radi spriazňujú s určitou rodinou, a potom spriatelenej rodine pomáhajú pri prácach na poli i v lese a zabezpečujú jej blahobyt a šťastie.

Démoni času
10.04.2022 07:40

Démoni času majú úzky súvis s vegetačnými cyklami a s rytmom času ako takého. Veľký význam okrem slnovratov a rovnodeností majú aj striedania fáz mesiaca, ale aj časové úseky dňa, ako je poludnie a polnoc.
Pravdaže, nesmieme zabudnúť ani na samotné striedanie dňa a noci. Mnoho z bytostí, ktorým je zverená starostlivosť o dané cykly, je zachytených v rozprávkach všetkých slovanských národov.
Niektorí démoni času majú na starosti striedanie týchto časových cyklov, ale v slovanskej demonológii sa môžeme stretnúť aj s bytosťami, ktoré chránia posvätnosť určitého obdobia či hodiny, napríklad dopoludňajšej hodiny, kedy slnko vystupuje na nebeský vrchol a začína sa skláňať k obzoru. Ďalšou významnou časťou dňa je polnoc, ktorá je považovaná za hodinu duchov.
Dvaja bratia
Boli raz dvaja bratia, lakomý Nimiga a popolvár Koceľ. A hoci boli synovia jednej matere i jedného otca, nevyzeralo to medzi nimi ako medzi bratmi. Nimiga patril medzi najväčších boháčov v chotári. Zato Koceľ aj to málo, čo mal, rozsypalo sa mu pod rukami. Raz šiel Koceľ poprosiť staršieho brata o pomoc. Nechcel veľa, len sa trochu najesť a zohriať pri peci.
Nimiga však Koceľa ani cez prach domu nevpustil a hneď sa naň na priedomí osopil, ani ako by mu bratom nebol.
-Oj, skríkol, nebudem ja veru darebákov živiť, prac sa mi z dvora.
Koceľ sa neodvážil už o nič prosiť, smutne sklonil hlavu a pobral sa do hory, že si nejaké korienky pohľadá a raždia nanosí. Ako sa tak tmolil po lese, našiel uprostred čistinky jabloň a pod ňou napadané plánky. Veľmi sa potešil a nedbal ani na to, že plánky boli také kyslé, že mu až jazyk stŕpol. Najedol sa ich do sýtosti, ľahol si pod jabloň a zaspal. A ako tak spal, prisnil sa mu sen, že ho ľavá ruka svrbí, a že vo svojej chalupe vidí oheň a na stole kopu jedla.
No keď sa prebudil, zmrákalo sa a v bruchu mu opäť hudci hrali.
Od zimy sa Koceľ triasol ako osika a takto premýšľal:
„Kdeže sa ja zohrejem, brat ma k sebe nepustí, ani dreva som nenazbieral a z plánok mám už stŕpnuté celé ústa. Pôjdem teda na sklený vrch. Ľudia vravia, že tam naveky oheň horieva.“ A veruže to bola pravda, už z ďaleka videl na sklennom vrchu oheň blčať a okolo neho sedieť dvanástich divných ľudí. Keď k ním podišiel, uklonil sa a začal prosiť:
- Ach, dobrí ľudia, zmilujte sa nado mnou. Premrzol som v hore a doma dreva ani ohňa nemám. Dovoľte sa mi pri vás zohriať.
Všetci dvanásti sa na neho pozreli a ten, čo práve v akomsi kresle sedel a palicu v ruke držal, vstal a preriekol:
- Len si sadni medzi nás a zohrej sa.
Koceľ si teda tichúčko sadol k ohňu, a kedže nikto z nich nič nehovoril, ani on slovka nepreriekol, iba sa díval, ako sa tí dvanásti rad-radom na stolci striedajú.
A tu zrazu, len čo všetci opäť sedeli na svojom mieste, z plameňa vystúpil starý človek s bradou až do pása a plešivou hlavou. Koceľ v ňom hneď rozpoznal boha Planetníka, kráľa času. Uklonil sa, a ani vtedy, keď Časbog na neho prehovoril, nezodvihol oči zo zeme. A kráľ času sa mu takto prihovoril:
- Človeče, netrať tu času podaromnici, usiluj sa a statočne spravuj dar, ktorý ti dám. Naber si z nášho uhlia.
Dvanásti hneď povstávali, nasypali uhlia do veľkého vreca a podali ho ustráchanému Koceľovi. Ten sa im pekne poďakoval i pobral sa domov rád, že sa v jeho peci znova oheň rozhorí. A ako sa len prekvapil, keď začal uhlie pred pec vysypávať a namiesto uhlia sa zlaté dukáty začali sypať.
Tu padol Koceľ na kolená a ďakoval Časbogu i jeho dvanástim pomocníkom, že ho takým spôsobom požehnali a biede – Neserči z rúk vytrhli.
VEČERNICA, prekrásna víla zjavujúca sa za súmraku, sprevádzajúca svoju staršiu sestru Chors. Na nočnej oblohe sa zjavuje ako prvá hviezda.
RANNICA je najmladšou dcérou boha noci Dija, oznamujúca čoskorý príchod Svantovíta, ako aj príchod samotného Dažboga.
POLNOČNICA, taktiež Dijova dcéra, stala sa ženou Smerťa. Polnočnica sa zjavuje o polnoci a svojím príchodom oznamuje smrť.
POLUDNICA je krutou samovílou napriek tomu, že je dcérou samotného Dažboga. Poludnica vyháňa ľudí z polí a stráži posvätnosť poludňajšej hodiny. Previnilcov kruto trestá, niekedy dokonca aj smrťou. Najčastejšie sa zjavuje ako starena či žobráčka.
POLUDNÍČOK je pomocníkom Poludnice, aj on trestá poludňajšiu prácu a škodcov na poli. Zjavuje sa v podobe chlapca odetom v bielej košeli.
DVANÁSŤ MESIACOV, starci sediaci pri ohni, ktorí sa menia na tróne, čím zabezpečujú cyklus striedania sa mesiacov a ročných období.
TRAJA JAZDCI – prvý z nich je strážcom úsvitu a jazdí na bielom koni (Svantovít), druhý je strážcom dňa a ten jazdí na zlatom koni (Dažbog) a tretí jazdieva na koni čiernom a má na starosti noc (Dij).

Démoni vetra
10.04.2022 07:41

Úcta k démonom vetra, ako aj k zjavom na oblohe, je všeobecne rozšírená, a to nielen u slovanských kmeňov, ale na celom svete a siaha do najstarších dôb. Niektoré predstavy majú nepochybne starú tradíciu, ktorá je zachytená v ľudovej kultúre.
Veterní démoni sú síce divokí, no nedá sa povedať, že sú vyslovene zlí. Dokonca sa stáva, že spôsobenú škodu nahrádzajú. Démonický charakter má hlavne Víchor, ktorý sa prejavuje ničivou silou. Priazeň veterných démonov sa dá získať obeťami kúskov chleba položenými za oknom, alebo rozsypávaním múky do vetra. Proti hnevu vetrov sa ľudia odveky chránia rôznymi rolničkami a zvončekmi zavesenými vo vetre.
Démoni vetra okrem toho, že sa môžu prejaviť ničivou silou, majú aj možnosť nazrieť do všetkých kútov Všehomíra, čím získavajú preveľkú múdrosť, a tak často môžu poskytnúť dobrú radu. Taktiež majú moc vyčistiť vzduch od nemocí, či dokonca prebúdzať milostnú túžbu.
Výrazne negatívnou vzdušnou bytosťou je oblakyňa Baba Jaga. Baba Jaga je stelesnenou búrkou v podobe zlej stareny, ktorá lieta na metle. Jaga je však aj veľkou čarodejnicou žijúcou hlboko v lese, kde má dom na stračej nôžke. Plot okolo jej domu je z ľudských kostí, živí sa totiž ľudským mäsom a ich dušami. Je stelesnením rozpútaných živlov, ktoré prinášajú človeku skazu.
Baba Jaga
Bol raz jeden švárny bohatier menom Rastislav. Odišiel z domu na potulky svetom, aby si našiel ženu. No napriek tomu, že bol silný i múdry, bol veľmi pyšný na svoju krásu. A práve pre tú jeho pýchu ho žiadna deva nechcela za muža.
A takto odvrhnutý Rastislav sa túlal svetom a šiel, kam ho oči viedli. Jedného dňa prišiel na krížne cesty, kde stretol dvoch pútnikov, Gorana a Rodana. A kedže nemal inej cesty, rozhodol sa, že sa k nim pridá. Ako tak šli spolu lesom, cesta sa zrazu stratila. Už aj tma zahalila všetko navôkol, keď tu Rastislav zbadal v diaľke svetielko. Pobrali sa teda všetci traja za ním, a keď prišli bližšie, uvideli tam chalúpku na kuracích nohách.
Pútnici teda vstúpili do domu, a kedže dom našli prázdny, ostali na noc. Ráno sa Rastislav a Rodan rozhodli ísť do lesa na lov a v dome nechali strážiť Gorana.
Zrazu sa nebo zatemnilo, zaduli silný vietor, dúbravy zašumeli a v ohnivom stĺpe priletela Baba Jaga. Poľahky Jaga očarila Gorana, premohla ho a zjedla na obed. Skôr ako sa Rastislav s Rodanom vrátili z lovu, Jaga vysadla na svoju metlu a znovu kamsi odletela. Rastislav s Rodanom našli opäť prázdnu chalupu.
Na druhý deň nechal Rastislav gazdovať v dome Rodana a sám sa vybral na lov. No i s ním sa rovnaká situácia zopakovala, a keď sa Rastislav vrátil, našiel chalúpku zasa prázdnu. Nakoniec ostal v dome Rastislav sám a zaumienil si, že počká do nasledujúceho dňa, aby zistil, kam sa podeli jeho spoločníci.
Na tretí deň priletela Jaga s veľkým hukotom a začala zápasiť s Rastislavom. No Rastislav bol iný oriešok, a tak premohol Babu Jagu, aj keď naňho skúšala rôzne čary. Porazená Jaga navrhla Rastislavovi, že sa stane jeho ženou. No Rastislav nechcel o tom ani počuť, veď on bol ešte taký mladý a švárny a Jaga taká stará a škaredá.
Jaga sa nahnevala, premenila sa na krásavicu a Rastislavovu pýchu potrestala tak, že ho zakliala na človeka s medveďou hlavou. Pyšný Rastislav tak musel blúdiť svetom, kým sa nenájde prekrásna deva, čo by sa doň zaľúbila.
VETERNICA, matka všetkých démonov vetra. Stala sa ženou boha Striboga po tom, čo ju Stribog zachránil pred Nijom Skyper zverom. Zjavuje sa ako prekrásna pani v bielych šatách, s vencom bielych kvetov na hlave.
VÁNOK, najmladší syn Veternice a Striboga. Je duchom jemného vetra prichádzajúceho z východu. Zjavuje sa ako jazdec so žltým plášťom na bielom koni.
VETRÍK, volaný aj Oblačníkom, je tretí syn Striboga a Veternice. Je mu zverená južná svetová strana, jeho poryv preto prináša teplo. Zjavuje sa tiež ako jazdec na bielom koni, ale jeho plášť je farby červenej. Aj jemu bola zverená úloha pastiera oblakov na oblohe.
VIETOR, druhý najstarší syn Stribogov a Veternice. Prichádza zo západu a nesie so sebou dážď, tiež jazdí na bielom koni a jeho plášť je zelenej farby.
VÍCHOR – SMRŠŤ je najmocnejším a najstarším synom Striboga a Veternice. Prichádza zo severu a nesie zo sebou zimu a chlad. Jeho kôň je biely ako sneh a plášť je modrej farby.
OBLAKYNE sú štyri dcéry Striboga a Veternice. Ich mená sú: BURJA, oblakyňa východu, VJUGA, oblakyňa juhu, JAGA, oblakyňa západu, METELICA, oblakyňa severu prinášajúca sneh a chlad.
Oblakyne však na rozdiel od prekrásnych nevlastných sestier Vesny a Osene neboli obdarené veľkou krásou, ale stali sa veľkými čarodejkami.
MELUZÍNA a MRÁZ su dvojčaťami Víchoru. Meluzína sa prejavuje pískavým a chladným vetrom. Mráz je studeným vetrom, ktorý svojím dychom premieňa všetko na ľad.

Démoni ohňa
10.04.2022 07:44

Bytosti ohňa sa rovnako ako väčšina démonov prejavujú ako dobrí, ale aj zlí. Náklonnosť bytostí ohňa si je možné zabezpečiť magickými obetami ohňa, a to zväčša vhadzovaním žertvy do plameňov posvätného ohňa.
Živý oheň či posvätný oheň sa v zvykoch Slovanov zapaľuje trením drievok prípadne sa zapáli kresadlom.
Zvláštnej úcte sa tešil oheň v príbytku. Hospodyňa mala za úlohu pred zapálením ohňa pec zamiesiť, a potom udržiavať oheň, aby nevyhasol. Oheň mal veľký význam aj pri svadobných obradoch a bola mu prisúdená liečivá moc.
Démoni ohňa na jednej strane prinášajú blahobyt do domova, no môžu ho rovnako aj ničiť. Rôzne ohňové bytosti, ako napríklad salamandre, sú účelovo privolané bytosti v podobe malých dráčikov slúžiace ich pánovi, zvyčajne čarodejovi.
Podobnou bytosťou je takzvaný slovanský fénix – vták ohnivák, ktorý tomu, kto ho chytil, alebo mu vytrhol pierko z chvosta, dal večné zdravie a bohatstvo.
Dva ohne
Počas sviatku Kupala šiel raz sedliak v noci odkiaľsi domov. Ako si tak vykračuje po tme lesom, príde na čistinku neďaleko rodnej dediny a tu zbadá dve jasné svetlá.
Potichučky sa prikradol, aby zistil, čo sú to za svetlá. Keď podišiel bližšie, zbadal, že jedno z tých svetiel je plameň chudý a tenký, to druhé svetlo bolo plameňom silným a veľkým ako Kupalova vatra.
Sedliak poznal, že sú to ohne domáce, lebo počul, ako sa ten chudý plameň sťažuje tomu tučnému:
- Ja sa ti braček mám veľmi zle. Moja gazdiná o mňa nedbá. Keď ma zapaľuje, len nadáva, ba ani žiadnu žertvu mi neobetuje, keď ma zapáli.
- Ej bratku, odpovedal na to tučný plameň - tá moja gazdiná, tá sa o mňa veru pekne stará.
Predtým ako ma zapáli, pekne pec vymetie, popol vyčistí, a keď ma zapaľuje, odrieka trikrát modlitbu. No a keď ma zapáli, k pecu pohár s vodou položí, ba do mojich plameňov i štipku soli vhodí. A keď ma uhasiť ide, dá mi prv chleba, poďakuje sa mi za službu, až potom ma uhasí.
- To ti teda závidím. Veď počkaj, ja sa jej pomstím, vypálim jej dom. zastrájal sa chudý plameň.
- Počuj braček, povedal tučný, tvoja gazdiná ma na povale povraz od mojej gazdiny, nie žeby si aj ten spálil!
- O to sa ty neboj. odvetil so smiechom chudý plameň tučnému.
A skutočne, na druhý deň v dedine horelo, jeden dom zhorel do tla, len v kôpke tlejúceho popola sa našiel ohňom nedotknutý povraz.
BLUDIČKY sú ohníčky duší, ktorým nebolo dovolené vstúpiť do podsvetia z dôvodu ich násilnej smrti. Takéto bludičky sa potom za svoju smrť často mstia tým, že lákajú ľudí na nebezpečné miesta. Iné zase práve naopak, pomáhajú nájsť správnu cestu stratenému.
ZMOK volaný aj RARACH, na jednej strane prináša bohatstvo svojmu hospodárovi, no na druhej strane sa neskôr zmocňuje jeho duše. Rarach sa zjavuje ako malý ohnivý mužíček, ktorý sa zvykne premieňať na sokolovitého vtáka rároha.
PLEVNÍK je druh Zmoka, ktorý sa na rozdiel Raracha nemení do zvieracej podoby, ale prejavuje sa ako ohnivá guľa.
SALAMANDER, malý ohnivý dráčik alebo had. Je to elementárna bytosť stvorená pomocou mágie. Tvorcom môžu byť bohovia alebo ľudskí čarodeji. Účel salamandra je prinášať bohatstvo, blahobyt, na rozdiel od zmokov je ovládaný mocou tvorcu.
OHNIVÝ ŠKRIATOK je bytosť stelesňujúca oheň. Čím je o takúto bytosť lepšie postarané, tá rastie a ochraňuje ohnisko.
VTÁK OHNIVÁK, čarovný vták, stelesnenie boha ohňa Simarigla, niekedy zobrazovaný aj ako zlatý alebo medený kohút. Vták ohnivák zabezpečuje bohatstvo a zdravie. Zomiera tak, že zhorí, no opätovne sa z popola rodí.

Vodní démoni
10.04.2022 07:45

Snáď sa nenájde jazero či riečka, ktorá by nemala svojho vodníka či nejakú vodnú vílu. Slovania mali vždy vo veľkej úcte pramene, rieky, jazerá a moria spolu s bytosťami v nich prebývajúcimi. Zvláštnej úcte sa tešili veľtoky, ako napríklad otec Dneper a matička Volga, tiež Dunaj a Visla.
Bytosti prebývajúce v prameňoch, studničkách, potôčikoch, ale aj v riekach, jazerách a moriach majú prevažne ženskú podobu víl, samovíl, rusaliek, morských panien a žienok. Rovnako ako mužské bytosti môžu ľuďom škodiť, ale aj pomáhať. V ľudovej slovesnosti sa zachovalo bezpočetne veľa príbehov o tancujúcich vílach pri splne na brehoch jazier a riek.
Víly sú popisované na celom území výskytu Slovanov, a nielen tam, ako okúzľujúco krásne devy s priesvitným telom v bielých šatách, so zlatými či ryšavými vlasmi. Vo väčšine majú kladný vzťah k ľuďom, najmä k mladým mužom, ktorým venujú svojú lásku, ale i pomoc v živote.
Zlých skutkov sa dopúšťajú najmä čierne vodné víly – beregyne a rusalky.
Aby si ľudia naklonili vodné bytosti, prinášajú im na brehy vodných tokov obety, hlavne koláče, chlieb, maslo, syr, poľné a lesné plody a kvety. Na stromoch sa pri riekach a jazerách rozvesujú pestré stužky.
Mužskou bytosťou vody je vodník, či už bol popisovaný ako zelený chlapík, ktorému kvapká voda z kabáta alebo ako vodník, celý obrastený machom, vlastnosti majú rovnaké. Vodník sa vie premieňať na rôzne zvieratá. Vo dne skrývajú hlboko pod hladinou, no so západom slnka radi vyliezajú na breh, kde radi odpočívajú a češú si vlasy. Vodníci ľuďom pomáhajú, len keď sú v dobrej nálade.
Častejšie ich topia a ich duše väznia v hrnčekoch schovaných v hlbinách svojich príbytkov. Všetky vodné bytosti sú svojím zjavom veľmi podobné ľuďom.
Vodníkova kmotra
Žitava bola vdovou, muža jej už dávno v hore privalilo. Ostali jej tri deti, a hoci Žitava musela ťažko robiť, aby ich uživila, bola rada, že ich má.
Jedného dňa sa deti šli hrať k neďalekej riečke a už sa nevrátili. Márne ich matka hľadala, kričala za nimi, deti už nenašla.
Smutne žila Žitava, iba čo na poli drela, aby zabudla na svoj bôľ. Vybrala sa raz k rieke prať, a keď doprala, zbadala ropuchu. Zľakla sa Žitava žaby, pobrala rýchlo vypraté veci a hybaj domov. Ale žaba za ňou volá:
- Žitava, prídi mi za kmotru! Žitava sa preľakla ešte viac a od veľkého prekvapenia žabe len prikývla, ba i hej povedala.
Keď to ropucha začula, skočila do rieky a už jej nebolo.
Na tretí deň jej niekto zaklopal na oblok. Chlapík to bol veru čudný, vlasy zelené, oči lesklé, premoknuté šaty.
- Čoby ste radi človeče? opýtala sa ho nedôverčivo Žitava, hádam usušiť by ste sa rád?
- Prišiel som po teba. Sľúbila si sa mojej žene, že jej prídeš za kmotru. Poď, už je čas.
Čo mala biedna robiť? Bála sa mu protirečiť, a tak sa len pobrala za ním.
Keď prišli na breh rieky, vodník vybral z vrecka prútik a udrel ním po vode.
Voda sa rozostúpila a objavila sa tam cestička. Po cestičke prišli k jagavému palácu, aký ani vladykovia v širokom ďalekom okolí nemali.
A ako vošla do prekrásnej dvorany, privítala ju vodníkova žena s dieťatkom v náručí.
- Vďaka ti , že si prišla, dom nám treba popratať. Ale smeti nevyhadzuj, len si ich pekne zober so sebou, keď pôjdeš domov. nakázala vodníkova žena Žitave.
- A čo najprísnejšie ti zakazujem v trinástej komnate hrnčeky otáčať! doložila.
Robota Žitave šla od ruky, ani sa nenazdala a už bola v poslednej trinástej izbe, kde na policiach rad radom kryštálové hrnčeky hore dnom stáli. Keďže boli celé zaprášené, chcela ich utrieť. No len čo prvý hrnček nadvihla, vyletela spod neho biela holubička, ktorá len zaštebotala – Vďaka ti, a uletela preč.
„ Ej, akú budú mať dušičky radosť, keď ich všetky povypúšťam,“ pomyslela si Žitava a začala hrnčeky po jednom otáčať. Tu prišla aj k jednému väčšiemu a keď ho otočila, vyleteli spod neho tri dušičky, v ktorých hneď spoznala svoje tri utopené deti.
Chytro ich chytila a strčila pod hrnček a ten schovala do smetí. Keď doupratovala, smeti aj s hrnčekom zabalila do zástery a rýchlo sa dala na odchod, aby si nikto nič nevšimol. Vodník opäť švihol prútikom a Žitava sa tak suchou nohou dostala na breh. Len čo sa vody za ňou zatvorili, celá nedočkavá rozprestrela zásteru na zemi a aké veľké bolo jej prekvapenie, keď namiesto smetí mala v zástere samé zlaté a strieborné mince. Rýchlo otočila kryštálovú nádobu, z ktorej vyleteli dušičky jej detí a spojili sa s telami, ktoré v tej chvíli rieka na breh vyhodila. A tak spolu, šťastní a bohatí vrátili sa domov a už nikdy deti samé k rieke nepustila.
MORSKÉ VÍLY sú často zobrazované ako napol ženy s rybím chvostom. Podobne ako iné víly, aj tie vyplávavajú na hladinu po západe slnka alebo vtedy, keď sú chránené hmlou nad hladinou. Často zvádzajú námorníkov svojím zjavom aj spevom.
VODNÉ VÍLY, bytosti prebývajúce v prameňoch, riekach a jazerách, zjavujúce sa na ich brehoch ako devy v bielych šatách so zlatými alebo červenými vlasmi.
JUDY a BEREGYNE sú temné zlé bytosti prebývajúce rovnako ako víly v prameňoch, riekach a jazerách, škodiace ľuďom.
RUSALKY, víly zrodené z duší predčasne zomretých, utopených dievčat, ako aj dievčat, ktoré si samy vzali život.
VODNÍK, mužský predstaviteľ vodných bytostí. Vodníci sú poverení bohom Vodanom starať sa o vodné toky a nádrže.
BOLOTNIK, vyslovene zlá varianta vodníka, žijúca v bažinách.
RÁKOSNÍK, taktiež zlý vodný démon žijúci v močiaroch a rákosí.
PREMEŇ je pomenovanie pre strážcu prameňa či studne. Zvyčajne sa zjavuje ako dlhovlasý starec.

Démoni lesní a poľní
10.04.2022 07:46

Ďalšou skupinou prírodných bytostí sú démoni starajúci sa o živočíchy i rastliny. V zásade môžeme tieto bytosti rozdeliť na skupinu strážiacu les a skupinu strážiacu polia a lúky.
Správy o uctievaní lesných aj poľných bytostí sú veľmi staré. Sú zaznamenané v popisoch adorácii stromov a hájov. V skutočnosti nejde ani tak o uctievanie samotných stromov či rastlín, ale o uctievanie bytostí v nich prebývajúcich.
Každý strom či rastlina má svojho Sejnu či vílu, ktorá je jej duchom. Podobne ako vo vode sa nachádzajú víly vodné, v lese môžeme stretnúť víly lesné, žijúce v dutinách stromov a ich korunách. Na poli za mesačných nocí môžeme uvidieť tancujúce poľné víly, vytvarajúce obrazce v obilí.
Každý les má svojho vládcu, ktorý sa zjavuje v podobe chlpatého obra s pazúrmi namiesto nechtov. Títo vládcovia jednotlivých lesov sa však vedia premeniť na strom či hocijaké zviera. Ľuďom sa často zjavujú, rovnako ako ich kráľ boh Svätogor, ako muž s parožím. Chránia lesnú zver, rastliny v lese, na poliach a lúkach. Ich prítomnosť a pohyb po lese zvestuje náhle šumenie lesu alebo obilia.
Škodoradostný Džvirnik
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna hora a v tej hore žil lesný duch Lesovik – Džvirnik.
Veru, nemal Džvirnik ľudí rád, keď mohol, stváral im kadejaké škaredé kúsky. Najväčšiu radosť mal vtedy, keď mohol ľudí nastrašiť a škodiť im. Nie jeden za jeho zlobu zaplatil životom.
Za jedného letného dňa, keď nemala Zorka čo na práci, vybrala sa s krčiažtekom na jahody na čistinku do lesa. Netrvalo dlho a krčiažtek bol plný sladkých jahôd. Kedže bolo horúco, ľahla si Zorka do tieňa, že si nachvíľku oddýchne.
Džvirnik sa len tak podaromnici potuloval po svojom lese, keď tu zbadal na čistinke utešenú Zorku. Hneď sa potešil, ako ju nastraší. Ukryl sa v neďalekom kroví a počkal, kým sa trochu zvečerí. Len čo sa slnko dotklo obzoru, zajačal Džvirnik z krovia na Zorku :
-Hej, vstávaj a utekaj, ak ti je život milý! Utekaj, lebo ťa zjem!
Zorka celá vyľakaná vyskočila a zazrela v kroví Džvirnika, ako sa na ňu škľabí. Nečakala teda, kým lesný duch splní, čo povedal, schytila krčah s jahodami a dala sa na útek. Bežala len čo jej nohy stačili. Džvirnik so škrekotom a smiechom sa však rozutekal za ňou. Zorku pot zalieval a ani s dychom už nestačila, a čo bolo najhoršie, bola taká preľaknutá, že aj cestu domov stratila.
Ako tak utekala, zošerilo sa a Džvirnik ju stále prenasledoval. Zorka si ani nevšimla, že dobehla až k tamojšiemu močiaru, kde aj za dňa je nebezpečné kráčať. Posledné, čo počula, bol Džvirnikov škodoradostný smiech, močiar Zorku pohltil.
Na mieste, kde sa Zorka utopila, vyrástla šašina a o jej šušťaní ľudia vraveli, že sú to jej nešťastné vzdychy.
LESOVIKovia sú veľké chlpaté bytosti, ktorým Svätogor zveril vládu nad jednotlivými lesmi. Vedia sa premeniť na akékoľvek zviera či strom. Môžu byť k ľuďom dobrotiví, no rovnako aj veľmi nebezpeční.
SEJNA je pomenovanie pre ducha stromu, ale aj rastliny či huby mužskej podstaty. Sejnovia sú veľmi vysoké a štíhle bytosti podobné ľuďom.
LESNÉ VÍLY, volané aj Samogorky, sú duchmi stromov, rastlín a húb ženskej podstaty. Sú podobné vodným či poľným vílam, ale sú rovnako ako sejnovia omnoho vyššie.
GRGALICA je zlá divožienka s veľkými prsiami. Láka deti ako aj mládencov do hlbokých zákutí, kde ich vraždí a požiera.
MAMUNA je lesná starena, ktorá rada pomáha dobrým ľuďom v núdzi. Pozná všetky čarovné bilinky a ich moc. Jej mužom je GORIANIN, horský duch, ktorý dokáže liečiť všetky choroby.
MAVEKYNE sú poľné a lúčne víly, ktoré sú len o trošku vyššie ako obilné klasy. Ako všetky víly, aj ony rady tancujú. Svojím tancom v obilí často vytvárajú rôzne obrazce.
BELOŇ volaný aj SPORIŠOM je duch zjavujúci sa ako mládenec v bielej košeli, zvyčajne je priateľský k ľuďom a pomáha pri žatve a obdaruváva tých, čo sa s ním spriatelia. Svojím príchodom prináša dobrú úrodu.
SERPOĽNICA, poľné strašidlo ženskej podstaty s kosákom na usekávanie hláv.

Démoni podzemia a hôr
10.04.2022 07:47

Hora bola pre Slovanov odveky miestom bohov, rovnako ako podzemie.
Vždy predstavovala element pevnej hmoty a nedosažiteľnosťou svojho vrcholu sa stala miestom, kde je možné stretnúť sa s bohmi alebo aspoň s duchmi hôr, skál a jaskýň.
Obety prinášané pri posvätných miestach neboli obetami kameňom či stromom, ale bytostiam v nich prebývajúcich či nejako spojených.
V prípade výšin, ako aj hĺbok podzemia to nie je ináč. V slovanských horách a jaskyniach môžeme stretnúť neskutočne veľa horských duchov, škriatkov a iných bytostí strážiacich božské tajomstvá hôr a podzemia.
Snáď každá hora má nejakého lokálneho horského ducha, ktorý často trestá zlých a odmeňuje statočných. Nesmieme zabudnúť ani na celé národy rôznych škriatkov, permoníkov či trpaslíkov strážiacich poklady skryté v hlbinách hôr.
Práve škriatkom, permoníkom a trpaslíkom sa pripisujú neskutočné vedomosti týkajúce sa spracovania kovov a iných nerastných bohatstiev.
Prečo sa stratili škriatkovia z hôr
Pred dávnymi vekmi vládli v horách horskí duchovia a dlho do nich ľudská noha nevkročila. No netrvalo dlho a ľudia sa od bohov naučili mnohým z ich tajomstiev. Začali totiž prichádzať aj na také miesta, kam sa dlho neodvážili. A tak sa ľudia nasťahovali aj do hôr či na ich okraje, aby tam hľadali obživu.
Horskí duchovia vládli vo svojom kráľovstve rôznym škriatkom a trpaslíkom – na piaď chlap, na lakeť brada. V jednej ruke krompáč či kladivko a v druhej kahanček.
Trpaslíci spočiatku ľuďom pomáhali a učili ich, kde bohatstvo hôr nájsť a ako ho spracovať. No ľuďom nestačilo to, čo im permoníci chceli dať a sami začali podzemnú dŕžavu prerývať, kopať stále hlbšie a hlbšie.
Keď sa ľudia v horách stávali čoraz väčšmi bezohľadnejší a chamtivejší, vybrali sa škriatkovia, permoníci aj trpaslíci za svojimi kráľmi hôr. A takto sa im sťažovali:
- Vševládni vladykovia, na ľudí žalujeme, v usilovnej robote nám prekážajú. Už im nestačí, čo pre nich nadolujeme, ale už sa sami v zemi vŕtajú a bezohľadne vytrhávaju poklady z hĺbky hôr. Už sa votreli do hôrného mocnárstva.
- Nijaké novoty nám nezvestujete. odpovedal im najstarší horský duch. - Dobre my vieme, že ľudia si celé osady vystavali, ale vieme i to, ako sa im ťažko žije. Nevidíme v ich skutkoch nijakú zlobu, kým to všetko robia z potreby. Hádam sa stiahnite hlbšie do útrob hôr, nech nie ste rušení.
A tak sa všetci škriatkovia začali sťahovať stále hlbšie do útrob hôr. Človek však neprestal vo svojom hľadaní, v horách neutíchol buchot, cvengot sekier, krompáčov a dlát.
PERMONÍCI, škriatkovia podzemia a jaskýň. Výzorom veľmi podobní ľuďom, sú však o niečo nižší a zavalitejší. Permoníci sú veľmi zruční kováči a baníci.
TRPASLÍCI, vzrastom väčší ako škriatkovia starajúci sa a strážiaci ložiská drahých kovov.
BORUTA je pomenovanie pre jaskynnú vílu. Boruty majú na starosti všetky jaskyne, kde rady usporiadavajú prekrásne slávnosti pre všetky podzemné bytosti.
LABUS, zlý škriatok, ktorý láka ľudí a najmä deti do hlbín podzemia, kde ich necháva zablúdiť a zhynúť.
KRAKONOŠ - lokálny horský duch
LAKTIBRADA - syn Kovlada a Runy
BELIČ, DIMEK a LABER sú mená konkrétnych škriatkov podzemia, ktorí radi prezrádzajú ľuďom rudonosné žily, a kde môžu nájsť bohatstvo či skrytý poklad.
PSÔŇ, bytosť podobná koňovi, no vzrastom nižšia, slúži škriatkom podobne ako ľuďom kôň.

Ľudskí démoni a démoni chorôb
10.04.2022 07:49

Tak ako Slovania poznali celý rad démonov, ktoré im boli nápomocné, poznali aj mnoho škodiacich démonov, zosobňujúcich rôzne choroby a nešťastia. Stretnutie s bytosťou ako Hostec, má pre človeka vždy neblahé následky na jeho zdraví.
Medzi démonov zla možno priradiť aj bytosti ľudské, ktoré sú obdarené nadprirdzenými silami – strigy a bosorky, koldunovia a temní čarodeji. Alebo aj bytosti, ktoré sa dokážu premieňať na zvieratá, čiže vlkodlaci – ľudia so zvieracím srdcom.
Človek sa môže stať vlkodlakom, keď sa napije z vlčej či medvedej stopy.
Veľmi známymi temnými bytosťami sú upíri, ktorí sa po smrti vracajú na tento svet ako bytosti živiace sa krvou. Upíri aj Vlkodlaci sú okrem vlastnosti premeny na rôzne zvieratá obdarené aj veľkou silou či rýchlosťou v pohyboch.
Na to, aby bytosť upíra, vlkodlaka či strigy mohla byť zneškodnená, sú potrebné rôzne prostriedky. Ak napríklad existuje podozrenie, že sa stal niekto po smrti upírom, je potrebné vykopať jeho mŕtvolu a jeho srdce preraziť lipovým kolom.
Majstrová je Striga
Bol raz jeden majster kováč a mal dvoch tovarišov. Rugoslav bol chlap mocný ako buk, no Volk zas chudý ako kosť. Nedalo Rugoslavovi, prečo je jeho kamarát taký slabý, a tak sa ho spýtal:
- Hej bratku, prečože si taký chudý a zoslabnutý? Veď robotu spolu robíme i jeme spolu...
- Ja ti poviem, čo mi je... alebo si radšej ľahni v noci na moje miesto v stodole a ja si ľahnem na to tvoje. Veď sám uvidíš...! Len si pozor daj, keď majstrová príde za tebou v noci s kantárom.
A veru sa i tak stalo. V noci si tovariši vymenili miesta a ešte ani polnoc neodbila, keď prišla majstrová a hodila kantár na Rugoslava. Tak premenila majstrová tovariša na koňa, vysadla na neho a odcválala. Zastavili sa až na jednej čistine ukrytej v hlbokom lese.
Tam majstrová zoskočila z Rugoslava premeneného na koňa, priviazala ho o jedľu a pobrala sa na bosorácke zhromaždenie. Premenený tovariš nelenil a začal šúchať hlavou o strom, až kým nezhodil zo seba kantár. A vtedy sa opäť stal človekom.
Pochopil už Rugoslav, čože sa to deje s jeho kamarátom. Schoval sa on v neďalekom kroví a vyčkal, až sa majstrová vráti a začne hľadať koňa. Len čo sa majstrová ukázala, Rugoslav na ňu hodil kantár a v tej chvíli sa z nej stala kobyla. Ej, veruže ju Rugoslav nešetril, poháňal ju, aby bol už čímskôr doma.
Len čo prišiel, kobylu k vyhni priviazal a Volka zobudil, aby mu šiel pomôcť podkuť kobylu. Rýchlo nakládli oheň, aby sa majster nestihol zobudiť, narobili podkovy a žeravé ich popribíjali kobyle na kopytá. Keď to bolo hotové, sňali kantár z kobyly a pustili ju.
Ráno majster spolu s tovarišmi márne čakali na raňajky. Namrzený majster šiel teda ženu zobudiť, keď v tom...
Vošiel do izby a majstrovú uvidel ležať. Strhol z nej perinu a zbadal podkovy na rukách i nohách. Len vtedy sa presvedčil, že majstrová je striga...
STRIGA a ZNACHAR je pomenovanie pre čarodejnicu a čarodeja.
MATOHA a BABIAK sú blúdiaci duchovia mŕtvych ľudí, ktorým nebolo dovolené vstúpiť do podsvetia, kým nebudú vyslobodení z určitej kliatby, ktorá bola ešte za ich života na nich uvrhnutá.
STRAŠIDLO - duch človeka prejavujúceho sa aj po smrti.
MORA - duša živého človeka napadajúca ľudí v spánku.
UPÍR - bytosť živiaca sa krvou a energiou živých bytostí.
VLKODLAK - bytosť premieňajúca sa na zviera, zväčša na vlka či medveďa. Rovnako ako upíri, aj vlkodlaci sa živia ľudským mäsom a krvou.
HOSTEC - mladší brat Smerťa. Hostec je rozsievačom chorôb a nešťasí.
ČUMA - príšera prinášajúca choroby, je dcérou Kaščeja a Moreny.
LICHORADKA - taktiež dcéra Kaščeja a Moreny. Jej príchod spôsobuje triašku a zimnicu.
ČORT je pomenovanie pre démonov z temného podsvetia Nav.
PRISTRIT - červený démon horúčky.
LICHO - stretnutie s ním zvestuje úraz končatín.

Obri a draci
10.04.2022 07:50

Okrem spomínaných démonov sú ešte skupiny bytostí, na ktoré nemožno zabudnúť. Sú to obri a draci.
Predstava o obroch je stará snáď ako ľudstvo samo a je rozšírená nielen medzi slovanskými kmeňmi, ale po celom svete. V mnohých legendách sa práve od nich odvádza vznik niektorých pohorí a hôr, ba dokonca aj vznik celého sveta.
Je mnoho druhov obrov. Jedni sú veľmi podobní človeku, len sú omnoho mocnejší a väčší, iní sa skôr ponášajú na stromy. Tak, ako medzi ľuďmi, aj medzi nimi sa nájdu dobrí i zlí. A vlastne, podľa legiend aj ľudia boli kedysi omnoho mocnejší, podobní skôr obrom ako dnešnému človeku. Obri často zápasia s bohmi, ale aj s človekom.
Čo sa týka drakov, hádam sa nenájde človek, čo by o nejakom drakovi nepočul, či nečítal v nejakej rozprávke. Draci sú bytosti žijúce väčšinou utiahnuté v podzemí alebo v hlbokých jazerách, kde strážia poklady. Často majú aj niekoľko hláv, dokážu lietať, ale rovnako dobre aj plávať.
Viacerí z nich sú schopní chŕliť z papulí oheň a dym. Vlasne, aj jedno z vtelení Černoboga je drakom – Skyper zver. No draci nemusia byť iba zlými bytosťami, skôr len nemajú radi, ak sú rušení vo svojom spánku.
Obor a kamenár
Za večera kamenár Rodan rád sedával na priedomí a odpočíval po ťažkej robote.
V jeden takýto večer začul lomoz za domom. Preľakol sa, keď sa zrazu pred neho postavil vysoký chlap. Čožeby chlap, bol to samotný obor.
- Dobrý večer, majster kamenár, zahučal obor, odpočívaš?
- Dobrý večer, šepol ustráchane Rodan, keď videl, že mu návštevník ide chalupu prevrátiť a chytro dodal - Ej veru, ja nič proti hosťom, ale chalupu by si mi nemusel vyvrátiť...
- No, no, ja radšej urobím pár krokov do zadu.
- Dobre, a to si len tak na kus reči prišiel, či hľadáš službu?
- Horkýže službu, ja som obor Žulák a počul som, že si nielen kamenár, ale že do kameňa aj sochu dokážeš vytesať.
- Kadečo viem, prikývol Rodan.
- Tak teda, prišiel som za tebou, aby si moju podobu vysekal hen, do tamtej skaly na vrchu hory.
- Ale... pokúsil sa odporovať Rodan, no Žulák mu nedal dopovedať.
- Keď nechceš, nemusíš, ale zaraz ti chalupu rozhádžem a v robote ti najväčší kameň spadne na nohy, vyhrážal sa obor a potmehútsky sa usmieval.
- Dobre, dobre, ale ako sa tam dostanem? Veď je to napol dňa cesty. chtiac nechtiac súhlasil Rodan.
- Nič sa ty neboj, o pol noci výjdi pred dom a daj sa po bielych kameňoch, ktoré budú v tme svietiť. Tie ťa až na vrch donesú, len čo to Žulák dopovedal, stratil sa s rovnakým lomozom, ako sa objavil.
A tak sa aj stalo. O pol noci si Rodan pozbieral svoje náradie a vyšiel pred chalupu. Predo dvermi už svietil biely kameň. Len čo naň stúpil, hneď sa zjavil druhý a ani sa nenazdal, a už stál na vrchole hory.
- Ej, už som si myslel, že ti pôjdem chalupu zrúcať, privítal obor Rodana.
- No to mi je privítanie, keby si mi radšej plácu sľúbil... zabedákal Rodan.
– A veru, že sľúbim. zaškeril sa popod rozplacnutý nos Žulák, - Plácu dostaneš koncom každého mesiaca. Keď budem s robotou spokojný, dostaneš hrudu zlata a ak nie, časť tvojho tela skamenie. A teraz sa ber do roboty, noc sa ti kráti.
Každú noc vysekával Rodan obrovu podobu do kameňa a cez deň s ostatnými kamenármi lámal skalu v kameňolome. Od ťažkej roboty tak zoslabol, že ho nohy ledva niesli.
Prešiel mesiac a na kameni ani obrovu podobu nebolo vidieť. A tak za trest, namiesto hrudy zlata, skameneli Rodanovi pri práci vždy nohy po členky.
Jedného dňa na poludnie bol taký ukonaný, že si ľahol k studničke a tuho zaspal. Keď sa prebudil, slnko zapadalo za horu. Nahol sa Rodan nad studničku, že sa napije a poberie sa obrovu sochu sekať, keď tu vo vode vidí tvár krásnej devy.
– Neľakaj sa, tvoj bôľ ma privolal, prihovorila sa mu - povedz mi, čo ťa to trápi, možno ti budem vedieť poradiť.
- Ej, nešťastie sa privalilo na moju hlavu, posťažoval sa Rodan víle a všetko jej vyrozprával. Víla ho pozorne vypočula, a potom mu povedala:
- Na tej hore, kde Žulákovu podobu sekáš, rastie dub. Keď sa palicou z toho duba trikrát Žuláka dotkneš, na skutku skamenie. poradila víla Rodanovi. I potešil sa Rodan rade, poďakoval sa víle a ponáhľal sa domov. Nemohol sa dočkať, kedy sa pred jeho domom kamene na bielo rozsvietia, aby ho k Žulákovi priviedli.
Len čo obra zbadal, zavolal:
- Hej Žulak, odlom mi palicu z toho duba, potrebujem ti mieru vziať.
- Aká miera, keď si doteraz bez nej robil. namietal obor.
- Doteraz hej, ale ďalej nemôžem.
- No dobre, zahundral si obor - ja ti tu palicu odlomím, isto sa ty len z roboty chceš vykrútiť.
Len čo Rodan dostal palicu do ruky, na nič nečakal, len sa rýchlo dal do merania a keď tretíkrát priložil mierku k Žulákovi, celou horou to zatriaslo a obor sa premenil na kameň.
Tu sa zjavil horský duch so slovami:
- Vidím, že úlohu si splnil, patrí ti za ňu odmena. a podal Rodanovy kotlík plný zlata.
xxx
created by dzI/O 2015 - 2022
size 791 174 B
generated in 0.14706 s
this site needs to use cookies to work properly...
displayed 35 x
all 665 682 x
ip 3.235.228.219

support

page has income only from voluntary donaters...
please support the creator...
by account transfer:
SK41 1100 0000 0026 1872 7972
SWIFT: TATRSKBX
by paypal:
by viamo:
by donater:
and now look, who contributed: