...robíš rozhodnutia, ktoré menia tvoj i iné osudy. Zavše bez ohľadu na to, ako by si to sám chcel. Niekedy takým zákerným spôsobom, že to až bolí. Povieš jedno jediné slovo a to posunie tvoj život smerom, ktorým si nikdy nechcel ísť. Jediný krát sa nadýchneš a opodiaľ niekto vydýchne naposledy. Vyskočíš do vzduchu sťa krásna mladá laň a tisíc iných osudov sa musí skláňať k zemi. Vykríkneš a milión duší musí byť ticho. Nemáš ani najmenšiu predstavu kam ťa dovedie tvoja cesta. Či prekrížiš niekomu tú jeho. Len sa tak potácaš z miesta na miesto a čas uteká až tam kdesi do nenávratna...

...valí sa ten neúprosný čas, ktorý nemá zľutovanie nad nerozhodnutými. Rozum myslí, telo koná, srdce bolí. Robíš čo musíš, chceš čo nemáš, čo máš to si nevážiš, čo si vážiš to tebou opovrhuje. Je to nekonečný začarovaný kruh pocitov, túžob, vášní, bolestí a pár svetlých okamihov, ktoré načas potešia tvoju dušu v tomto smutnom sebeckom svete, ktorý zdá sa ovláda mamona. To je život. V hlboko depresívnom rozpoložení rozmýšľaš o tom, či existuje na svete niečo, čo by ťa dokázalo potešiť, čo by naplnilo tvoj život. Keď na to dôjdeš, nastane sekundárny ale omnoho väčší problém - ako to dosiahnúť? A tak sa pachtíš za tým nádherným vysnívaným cieľom...

...že si ho konečne našiel a tešíš sa ako malé dieťa, zrazu sa rozplynie. Len tak. Bez upozornenia, či prípravy. Tvoja životná energia a sila sa zmieša s prázdnotou, ktorá ostala po krásnom sne. Ty máš pocit že padáš a nikdy nedopadneš. Je to neznesiteľný pocit. Najradšej by si to už celé ukončil. No nedá sa. Zachytíš sa nejakého záchytného bodu a škriabeš sa naspäť na vrchol. Vrchol iný, lepší no drsnejší a zákernejší na dosiahnutie. Teraz už vieš, že takáto horolezecká túra sa môže skončiť veľmi zle. No lezieš aj napriek tomu. Nevzdávaš sa, máš už predsa nejaké skúsenosti. Skaly však bývajú zradné. Málokomu sa podarí dostať až hore.

...sa trápiť nad tým, čo sa zmeniť nedá? Prečo sa trápiť nad tým, čo sa vyrieši aj samo? Nemá to zmysel. Nevládzem už ďalej. Som, teda myslím a myslím, že už nie som. Nie som už tým šťastným a bezstarostným človekom len preto, že som bol milovaný a miloval až na smrť. Tá kostlivá zubatá príšera nechce prísť, no ty jej nepôjdeš naproti. V hĺbke duše drieme nádej, že nájdeš raz horu, na ktorú sa ti podarí s odretými ušami vyškriabať a tam zotrváš až do doby, kým sa na prach neobrátiš a splynieš s nekonečným éterom už naveky šťastný...

Štefan sa po celodennej šichte v závode na výrobu pneumatík unavený vracal domov. Prekvapili ho pootvorené dvere na byte a v tom okamihu začal pociťovať nepríjemný pocit, ktorý maximalizoval svoj účinok v oblasti brušnej dutiny. Keď vošiel dnu takmer spadol z nôh. Nemohol uveriť vlastným očiam. Nad bezvládnym telom jeho syna sa skláňal človek - vrah. Všade naookolo kopec krvi. Aj vrah bol celý zakrvavený a v rukách držal nôž - vražedný nástroj. V rohu miestnosti sa k sebe s plačom túlili ďalšie dva Štefanove vystrašené deti. Scéna ako z hororu...

Hneď ako sa po pár okamihoch spamätal z desivej scény, ho napadla len jediná možnosť, ktorú zjavne mal. Vstúpila do neho zlosť a úplne ho ovládol amok. V jeho krvi sa začal hromadiť adrenalín. Všetko naokolo sa začalo strácať. Videl už len svojho mŕtveho syna a jeho vraha. Ten vrah. Ten skurvysyn. Nehľadiac na možné nebezpečenstvo spočívajúce v ozbrojenom mužovi, ktorý stál pred ním sa v stotine sekundy rozhodol - ja toho muža zahlúšim. Vykonal súd a chystal sa vziať spravodlivosť do vlastných rúk. Stal sa sudcom i popravcom v jednej osobe...

Štefan sa v celej zúrivosti chystal vrhnúť na človeka, ktorý ho pripravil o milovanú osobu. Vyskočiť s rukami predpaženými a odhodlanými pomstiť sa na krku toho zločinca čo stál pred ním. Dusiť... Dusiť... Obrať vraha o možnosť dýchať bola jeho jediná túžba, jediná vec na ktorú myslel. Nič iné nevidel. Nič iné nechcel. Len pomstu. Oko za oko...

"Počkaj človeče..." - pokúšal sa v rýchlosti zo seba dostať človek-vrah.
"Viem, ako to vyzerá, ale... Neunáhli sa... Ja som len šiel okolo Vášho bytu, dvere boli pootvorené a z bytu bolo počuť divné hlasy a nárek. Tak som vošiel. Uvidel som na zemi dobodaného človeka a tak som sa ho snažil zachrániť. Dával som mu prvú pomoc, pokúšal sa zastaviť krvácanie ale už bolo neskoro..."

Štefan sa zarazil...

Je to možné? Hovorí ten človek pravdu? Mohol som zabiť nevinného človeka... Mohol som sa vyzúriť na niekom, kto sa snažil môjmu synovi pomôcť. Ale keď všetko vyzeralo na prvý pohľad tak jasne. Vrah s nožom v ruke. Všade krv Štefanovho syna...

Štefan sa pozrel na svoje 2 plačúce deti, ktoré len s ťažkosťami dokázali kývnuť hlavami a potvrdiť tak vrahovu verziu...

Štefana v tom momente napadlo: Kamera. Áno, kamera...
Dal si ju nainštalovať po tom, čo ich párkrát vykradli...
Musím vidieť ten záznam. Musím zistiť čo sa tu stalo...
Takmer bez rozmyslu prešiel k skrytému panelu, otvoril ho, vytiahol kazetu a namieril si to k domácemu videu, zatiaľ čo ostatných nechal v miestnosti s mrtvým synom.
Chladnokrvne zasunul kazetu do videoprehrávača, pretočil ju dostatočne ďaleko a stlačil tlačítko play...
To čo uvidel na obrazovke ho takmer prinútilo vyvrátiť obed.
Uvidel vraždu - chladnokrvnú, bezcitnú.
Toľko nenávisti, toľko plaču, toľko krvi.
Uvidel svoje deti uprostred tej desivej scény a človeka, ktorý to celé spôsobil.
Človeka, ktorý hral hlavnú úlohu v tejto desivej scéne.
Vraha, ktorý bez zjavných emócií alebo výčitiek bodal a rezal.
Človeka - vraha, ktorý ešte pred pár minútami tvrdil, že je v tejto situácii nevinne.
Toho, ktorý donútil dve ostatné deti pod hrozbou smrti aby dosvedčili jeho slová.
Jeho, ktorému Štefan uveril, že je nevinný.
Teraz už niet pochýb. V tom okamihu už Štefan nič ďalšie nepotreboval.
Krv v ňom skypela.
Vybehol z izby a dokončil svoj prvotný plán.
Na zemi ležali dve telá.

Štefan sedel na dlážke a obímal svojho mŕtveho syna.
Neplakal, nedá sa to nazvať plačom - on nariekal, kričal, zúfal si.
Obzrel sa.
Uvidel telo človeka - vraha, ktorý to celé spôsobil.
Nenávidel ho. Opovrhoval ním. Najradšej by ho zabil ešte tisíckrát.
Cítil bolesť ale aj akúsi úľavu.
Za to že spravodlivosti bolo učinené zadosť.
Oko za oko...
Znovu sa to potvrdilo...
Toto univerzálne pravidlo funguje dokonale.

Hlavne v momentoch keď je človek vystavený tlaku.
V situácii, keď človek koná impulzívne, bez rozmyslu ba až pudovo.
Vtedy sa toto pravidlo uplatňuje takmer intuitívne.

Štefan sa niektoré veci nikdy nedozvie.
Nedozvie sa prečo musel zomrieť jeho syn. A bude ho to neskutočne trápiť, po celý (krátky) zvyšok jeho života.

Prečo?
... sa to muselo stať?
Prečo som nebol doma skôr?
Prečo som tomu nemohol zabrániť?
Prečo to Boh dopustil?
Prečo... prečo... prečo...
Milión Štefanových prečo a žiadne odpovede...

...

Vrah sedel na pohovke a civel do prázdna.
Rozhodol sa.
Urobím to.
Niet inej cesty.
Zabijem ho.
Chladnokrvne a bezcitne.
Z kuchynskej linky vybral nôž a zastrčil si ho za opasok.
Vybehol na ulicu a nastúpil na autobus, ktorý ho mal dopraviť až na miesto na ktorom sa chystal vykonať úkladnú vraždu.
Nepremýšľal, iba temne civel do prázdna.
Bol prázdny ako len človek môže byť.
Prázdnota ho celého opantala.
Prázdnota spôsobená trpkým okamihom v jeho živote.
Okamihom v ktorom prišiel o milovanú osobu.
O svojho syna - jediného syna, ktorého nadovšetko miloval.
Ten, ktorý to spôsobil musí zomrieť
Zabijem ho - toho skurvysyna.
Prídem a podrežem ho ako kura.
Pomsta.

V živote je mnoho otázok a málo odpovedí...

Prečo?

Základná otázka, ktorá dokáže odkryť mnohé...
...ak by sa človek zaoberal touto otázkou skôr ako dospeje k určitému záveru, k určitému rozhodnutiu a činu...

Prečo musel zomrieť Štefanov syn...
Prečo vrah...
A prečo vrahov syn...

Prečo vlastne Štefanov syn zabil vrahovho syna?

Štefan sa vo fabrike na výrobu pneumatík pred koncom smeny chystal skontrolovať poslednú pneumatiku. V tom mu však zazvonil telefón. Nechal všetko tak ako bolo. Volal mu syn. Chcel sa pochváliť - kúpil si staršie ojazdené auto. Chcel ho vyskúšať a chcel v ňom previezť svojho otca, ktorý mu značne finančne dopomohol k tomu aby si ho mohol kúpiť. Štefan po tom čo zložil telefón zašiel za vedúcim. Vybavil si dovolenku...

Posledná pneumatika ostala v stroji na testovanie. Ležala tam a tíško čakala na svoj osud...

...

vrahov syn, zabitý pri autonehode...
Štefanov syn, zabitý vrahom...
vrah, zabitý Štefanom...

a príbeh na začiatku ktorého stál Štefan...

Či?

Kto je teda zodpovedný za smrť štyroch ľudí?

Áno štyroch...

Aj Štefan musel umrieť... Totižto vrah mal otca... Otca, ktorý prišiel o syna...
Ktorý postupoval presne podľa toho istého vzorca...
Podľa presne danej poučky...

Závery nech si každý vyvodí svoje...

Zopár pomôcok...

1. Je ťažké ba až nemožné spravodlivo súdiť, pokiaľ nepoznáme všetky fakty...
(a kto ich pozná všetky? naozaj všetky? kto je vševedúci?)

2. Miera zodpovednosti je dôležitá...
(keďže nie vždy musí byť plne zodpovedný ten, ktorý je súdený)

3. Hĺbka skúmaného je dôležitá...
(a nedostali by sme sa po maximálne dôkladnom skúmaní faktov až k prapočiatku bytia?
kto by sa odvážil obviniť napríklad takého stvoriteľa?
veď ak by nás nestvoril, prípadne ak by nebolo big-bangu, nič z toho čo sa stalo by sa nestalo)

4. Osobný postoj zainteresovaných a ľudský faktor zohráva svoju úlohu pri akomkoľvek súde
(hlavne ak sa prípad osobne dotýka človeka, ktorý súdi a nehovoriac o tom že spravodlivosť síce je slepá ale človek ju nemôže dokonale zastúpiť nech by sa akokoľvek snažil)

5. Motívy sú prinajmenšom zaujímavé...
(ak Štefan zabije vraha lebo mu zabil syna
= ak vrah zabije Štefanovho syna lebo mu zabil syna
= ak vrahov otec zabije Štefana lebo mu zabil syna)

a čo je najdôležitejšie:

Ako analytik-programátor musím veriť, že každá úloha (zadanie, problém) je riešiteľná = popísateľná. Riešenie úlohy, spočíva v popísaní jednotlivých krokov, vedúcich k želanému (požadovanému) výsledku, pri zohľadnení vstupných podmienok. Postupnosť takýchto krokov znalí problematiky nazývajú šialeným slovom že algoritmus. Postup pre stanovenie algoritmu je možné aplikovať na akúkoľvek úlohu, nemusí sa preto týkať len takej vysokošpecifickej činnosti akou je tvorba software pre IT priemysel.

Odpovedať na otázku, čo bolo skôr: sliepka alebo vajce?

Neznáme - náš (ale v podstate každý) algoritmus sa musí snažiť pokryť všetky mysliteľné možnosti, ktoré môžu (mohli) nastať.

Odpoveď na zadanú otázku musí byť podložená logickým zdôvodnením.

Možno si prekvapený, že algoritmus môže vyhodnotiť uvedenú otázku (zadanie) viacerými spôsobmi, teda že odpovede sa líšia na základe predpokladu, ktorý je splnený. Tento fakt je spôsobený skutočnosťou, že nie sú zadefinované vstupné podmienky. Pokiaľ by ale boli zadefinované (poznali by sme, ktorá z možností je tá pravá), snáď by ani nebolo potrebné riešiť takýto algoritmus, že?

Drevorubač, statný šuhaj, vzal sekeru a vydal sa do sveta na skusy...
Zakliaty strom, ten bájny, sa mu však postavil do cesty, tak povedal si: Ja rozsekám ťa na kusy...
Iba jablká otrávené sa na ňom rodili, no ľuďom predsa chutili...
On povedal: posiaľ ste tvrdo spali, no blesky hromu vzbudzujú Vás k tomu, by ste sa prebrali...
.
Strom odolával, bránil sa a triasol, veď bojoval o život...
Zivot, ktorý ťažil z toho, keď iných oň pripravoval...
Mal spočítané dni ten strom, aj keď široký bol ako dom...
.
Sekera zaťala posledný krát a strom s rachotom padol k zemi, by neškodil viac ľuďom toho kráľovstva...
Kto by to len tušil, že taký šťastný koniec by to mohlo mať. A drevorubač sa stal kráľom ;) či?

Šialené zhony alebo pokoj, stromček, pod stromčekom darčeky a ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom k sebe viazaní spolu pokope v strese či radosti...
A ešte narodeniny...

Pre niekoho skutočného, pre niekoho vymysleného, pre niekoho nenávideného a pre niekoho milovaného Ježiška ;)

Či už tak alebo tak...

Pretože na takomto snažení jednoducho nemôže byť nič závadného či nežiadúceho...

Pretože pri vete...

...je dôležitejšie zamyslieť sa viac nad tým čo je povedané, ako nad tým kto to povedal...

A preto ti milý Ježiško prajem k tvojmu sviatku :

Nech ti zdravíčko slúži a nech sa ti splnia všetky tvoje tajné priania ;)

Možno mal na mysli niečo ako džungľu, v ktorej cesty nie sú a keď ňou chceš prejsť tak sa zapotíš...

a) niekomu to príde ako nevkusný nápad a vyhodí celú fľašu do koša... lebo veď znečistený džem...

b) zas iný sa nad tým pousmeje... lebo nápad typu cesto v džeme môže byť vcelku dobrý marketingový ťah a založí na ňom svoj budúci biznis...

c) môže byť že sa nájdu i takí ktorí takúto kombináciu radi (aj keď znie akokoľvek bizarne) čím nahrajú človeku z bodu b)

d) filozofi a pátrači budú celý život lamentovať nad tým ako je možné že došlo k takejto záhadnej kolízii dvoch nesúvisiacich svetov = sveta džemu i sveta cesta...

e) salamisti to samozrejme majú na saláme

f) negativisti budú vyzdvihovať negatíva danej skutočnosti a optimisti zas tie svetlé stránky... napríklad že život je zmena

g) kombajnisti a ovocia-zberači sa potešia pretože vzrastie dopyt po plodoch ich práce... pretože pozitívna ale i negatívna reklama povzbudzuje biznis...

h) tí čo zjedia všetko usudzujú že v podstate je to aj tak jedno pretože v žalúdku sa aj tak všetko mieša takže či už zješ džem a až potom cesto alebo naopak či spolu dokopy... funguje večný kolobeh hovna v prírode... takže procesovaním prijímanej potravy sa aj tak všetko transformuje do rovnakej podoby ...

i) tí čo nemajú radi džem prípadne cesto aj tak budú vždy frflať, pretože je to v ich prirodzenej povahe... niektorým typom sa podľa všetkého nedá vyhovieť pretože aj tí prispievajú celkovému a všeobecnému pokroku ktorý vedie ľudstvo z priepasti do priepasti.

j) najlepšie sú na tom aj tak chuťové bunky, pretože tie si užijú z toho celého najviac...

k) ešte lepšie ako chuťové bunky sú na tom mozgové bunky lebo tie spracuvávajú podnety od buniek chuťových

l) ak hovoríme o štiepení jadra ako o energii súčastnosti a snívame o fúzii ako o energii budúcnosti... mali by sme sa zamyslieť nad zmyselnosťou spojenia džemu a cesta... inšpiráciou a bežnými nedopatreniami, ktoré sa v živote prihodili ľudia došli na mnoho prevratných objavov

m) m je posledným písmenkom slova džem a preto idem plniť manželské povinnosti... môj paplónik ma už očakáva ;)

n) ako to už býva zvykom so všetkými legendami, i okolo džemu a cesta vzniklo mnoho rôznych kultov, fám, diskusií a krviprelievania... lebo veď keď sa môžeme biť tak sa bijme...

o) džemsťania tvrdia že majú výhradné a jediné právo distribuovať džem a jediné čo stačí je prijať džem do svojej komôrky a tým vlastne zabezpečia večnú slasť a pôžitok z konzumovania džemu, však nie teraz ale až neskôr... teda po prechode... Cesto sa im z toho receptu akosi vytratilo...

p) džemslamisti sa rozhodli presadzovať inú cestu... vyhlásili svätý džemhád a týmto spôsobom chcú presvedčiť okolitý svet o jedinom a možnom prijímaní džemu... Viacmenej chcú vytvoriť akýsi monopol v zmysle : jediná správna značka džemu je džemláh® Cesto je ich verejným nepriateľom..

q) džemduisti vyhlásili za sväté všetky kríky, stromy i ruky čo zbierajú ovocie z ktorých sa vytvára džem. Hľadajú odpovede na otázky či džem má bojovať s cestom. Však napríklad také hajzle sa im čistiť nechce... A aj to je veľmi dôležité... Lebo si neuvedomujú že platí už spomínaný kolobeh hovna v prírode... A teda po dobrej konzumácii je vhodné sa zamerať aj na odstránenie následkov ;) Však už sú pri svojej džemnosti tak ďaleko, že tým hovnom si veľmi ruky špiniť nechcú… Tak si to pekne podelili… Jedni papajú a druhí čistia… Aj tak sa dá…

r) džemdhisti tvrdia že existuje cesta ktorá vedie k oslobodeniu sa od konzumácie džemu, lebo džem je možno príčinou, ktorá spôsobuje krče v žalúdku a preto je nevyhnutné bojovať s touto pliagou novodobých i dávnych časov

s) džemteisti tvrdia že nič také ako džem a cesto neexistuje.. Je na to mnoho dôvodov. Napríklad tvrdia že džem s cestom ešte nik nevidel... nie je dokázateľný štandartnými prostriedkami potravinárskeho priemyslu... pýtajú sa že ak džem a cesto stálo za zrodom všetkého ostatného viditeľného a chmatateľného tak kto stvoril džem a cesto... Atakďalej...

t) džemaoisti si myslia že džem a cesto sú v protiklade... prípadne že džem a cesto sa dopĺňajú... ťažko povedať... Možno niečo dokopy... Ako že džem a cesto sa dopĺňa v protiklade? Neviem... Jeden aby z toho bol múdry...

u) džemdia sa snáď jediní uchopili šance... Oni v plnej miere pochopili zmysel bodu b) že na džeme a ceste sa dobre zarába... a všetkých neďzemdov treba stiahnuť z kože a možno ešte aj ďalej – až do špiku kostí... Veď tak sa to robí no nie? Skúsime čo to dá... A keď už nedá tak trochu zprehádžeme svet by sa nepovedalo a biznis môže pokračovať... Najlepšie je využiť svoj obchodnícky potenciál a zarobiť na čomkoľvek... Nech už je to mier či vojna...

v) najväčším problémom toho celého je že sa zachovalo mnoho, teda veľmi mnoho receptov na džem a cesto... a vo veľkej väčšine je problém v tom že aj pri maximálnom úsilí dnešných šéfkuchárov, len veľmi ťažko vie bežný konzument ohodnotiť to či produkty ktoré dnes nakupujeme v tescu sú o pravom džeme a ceste alebo obsahujú nejaké amarouny s nálepkou : Najpravejší a najoriginálnejší džem a cesto...

w) človek čo sleduje tento celý humbuk okolo džemu a cesta sa však nestačí čudovať... Veď tak ako v prírode existuje mnoho variácií všetkého možného vďaka vynálezu dvojitého hada®... Existuje teda mnoho možností chutí, farieb, tvarov... A každý si môže vybrať... niekto nemusí mať rád brusnice ale môže mať rád jahody... A cesto? Má byť kysnuté, koľko múky? Vajíčka od brojlerov? Hej... Jeden by z toho grcal... A tak si tu teda pekne farmíme a sereme na ten náš krásny svet až kým ho celý nazaserieme...

x) Preto si uvedomme, že to čo je tu, je tu aj vďaka ňej a ňeho... Matka Zem a Otec Vesmír... Pre feministky upresňujem: Otec Zem a Matka Vesmír... Jo a skoro by som zabudol na slniečko...

y) A stvoriteľ? Nuž neviem ale treba sa spýtať asi jeho... Na počiatku bola myšlienka a tá myšlienka bola u stvoriteľa a stvoriteľ bol celý bez seba z tej myšlienky ;) Potom to celé začalo... Nastal veľky big bank v spleti siete ktorej občas nadávame i kôra šedivá... Neviem prečo šedivá ale asi preto že „asi“ nič vo svete nie je iba čierne alebo iba biele... Že tak ako existujú mnohé odtiene a tiene a siene a piesne a ... nejako som sa zamotal... jednoducho nech povie ON ;) Vlado = povedz mi ;) existuješ? Hneváš sa na nás? Máš nás rád? Trestáš nás lebo si zaslúžime? Jak to je s tou všemocnosťou? Vieš vytvoriť skalu ktorú ani sám nezdvihneš? Jednoducho skús s nami konečne komunikovať a vysvetlovať ;) Nech máme pocit že naše snaženie má zmysel ;)

z) Sága dnes končí... posledné písmenko v nami známej knihe receptov na džem a cesto... Ale nebojte sa. Už zajtra prídu tí, ktorým toľko málo písmenok v abecede nebude stačiť a vytvoria si nové... A sága bude pokračovať ďalej... ( Ale kurwa vymeňte už konečne scénaristu lebo tento trepe samé hovadiny ;) Tak vidíte… Za dobrotu na žebrotu ;) idem sa živiť niečím užitočnejším ;)

celkom obyčajná krabica od topánok. V nej bývala pravá a ľavá topánka. Celý čas, teda nekonečne dlho z ich pohľadu ta len tak ležali a debatovali. Nuž niekedy sa i hádali a občas sa i pobili. Lebo to topánky robia ;) V krabici bola totižto neskutočná tma a dosť malý priestor... V kuse sa hanili a nadávali si ;) Riešili zásadné otázky svojej existencie.... Odkiaľ prišli, aký je zmysel ich bytia a kam kráčajú... Naťahovali sa na tom ako vznikla ich krabica a či existuje stvoriteľ ktorý ich stvoril... Keďže ich vnímanie bolo vcelku obmedzené priestorom ktorý mali pridelený, nepoznali pravdu... A to bolo dôvodom ich nekonečných hádok a svárov... Raz sa hádali či pravá vznikla skôr ako ľavá, raz ako dlho už trvá ich krabica, či týždeň alebo mesiac, začali i skúmať krabicu aby pochopili ich nikdy nekončiacu dilemu ale jednoducho sa nevedeli dohodnúť... Jedna tvrdila že nič také ako stvoriteľ neexistuje, druhá zas že stvoriteľ existovať musí a dokonca mala pocit, že matne zazrela i akési inštrukcie na ich použitie ;) teda že sa nemajú používať za dažďa, akým spôsobom sa majú ošetrovať aby vydržali čo najdlhšie atď... však to len vďaka malému záblesku svetla keď sa náhodou odklopil vrchnák od krabice. Ľavá topánka vtedy spala a preto si to nevšimla ;) Toto trvalo z ich pohľadu riadne dlhú dobu – teda rok... Potom sa raz stal zázrak... Náhle sa odklopil vrchnák krabice a ich oslepilo nekonečné svetlo ;) Snažili sa zaostriť ale veľmi to nešlo... Čiasi veľká ruka načiahla do krabice a vybrala topánky na svetlo božie ;) Čo nasledovalo po tom bol pre topánky neskutočný šok ;) Čosi do nich vniklo ;) Niečo mäkké a čuduj sa svete, maximálne to vyplnilo ich vnútro ;) Zrazu mali nevídaný pocit akéhosi naplnenia ;) Nechápali čo sa to s nimi deje, strachom pomaly ani nedýchali ;) Keď sa trochu spamätali, zistili že už nie sú v krabici ale ocitli sa v akomsi divnom a veľkom svete ;) Pomaly si vykračovali pravá, ľavá, pravá, ľavá a sledovali všetku tú krásu okolo seba ;) Boli pomaly až vo vytržení z toho všetkého... A hádky? Na tie si ešte občas spomenuli... Však už len s úsmevom...