Ženy, reprodukčné práva a katolícka cirkev – história a súčasnosťinformácia autora Rastislav Škodav1.01 30.04.2024 07:46
Rosemary Radford Ruetherová
So ženami má rímskokatolícke kresťanstvo problém, ktorý má svoje korene v jeho ponímaní rodov a sexuality. Zakladajúci mysliteľ latinského kresťanstva, sv. Augustín, vyslovil na konci štvrtého a začiatkom piateho storočia určité predpoklady, ktoré dodnes katolicizmus trápia. Hoci uznal, že aj ženy sú obrazom Boha a môžu byť vykúpené, veril, že Boh ich stvoril ako feminae, samičky, s úmyslom, aby boli podriadené mužovi. Neprimeraná vina ženy za pád ľudstva do hriechu, zapríčinená jej neposlušnosťou voči jej podriadenosti, znamená, že môže byť vykúpená len prijatím svojej dvojnásobnej podriadenosti mužovi, ak treba, aj nátlakom. Podľa Augustína ženskosť nikdy nemôže reprezentovať Boha. Mužskosť zodpovedá obrazu racionality a spirituality, ženskosť reprezentuje telo a materiálny svet. Augustínov názor o ženách zhoršil v 13. storočí Tomáš Akvinský prijatím Aristotelovej mienky o rodoch. Pre Aristotela aj Akvína boli ženy svojou podstatou menej ako muži, lebo boli stvorené biologicky ako neúplné ľudské bytosti. To znamenalo, že žena nikdy nemôže reprezentovať normatívne ľudstvo. Preto musel byť Kristus mužom, aby reprezentoval normatívnu ľudskosť. Malo to za následok, že ženy nemohli byť vysvätené, lebo nemohli reprezentovať Krista. Tým boli ženy vylúčené z vedúcich postavení v cirkvi a spoločnosti. Chýbala im autonómna ľudskosť/človečenskosť a mali ostávať trvale v područí muža. Augustínov pohľad na ženy skomplikoval jeho názor na sex a reprodukciu. Učil, že v originálnom stave nevinnosti by sa ľudia boli množili bez vášnivej žiadostivosti alebo sexuálnej rozkoše. Pád do hriechu zdeformoval ľudskú sexualitu tým, že urobil každý sexuálny akt žiadostivým. To znamenalo, že každý sexuálny akt bol objektívne hriechom, a prepáčilo sa to alebo povolilo len vtedy, ak sa to udialo v manželstve s cieľom počať – splodiť deti. Aj v manželstve bol však sex hriechom, resp. „len smilstvom“, ak boli jeho reprodukčné účinky blokované. Tento názor urobil hriechom aj každú formu antikoncepcie a je základom učenia katolíckej cirkvi o antikoncepcii dodnes. Pre tieto názory na ženu a sexualitu sa stal výzvou moderný feminizmus. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia začali ženy bojovať za volebné právo, civilné a politické práva, vyššie vzdelanie a prístup k profesionálnemu zamestnaniu. Katolicizmus bol nepriateľský voči feminizmu a napr. v USA v dvadsiatych rokoch minulého storočia ostro bojoval proti volebnému právu žien. Katolícki biskupi tvrdili, že miesto ženy je doma a že ich jemnej ženskej povahe sa hrubá mužská volebná aktivita prieči. V roku 1930 odsúdil Pápež Pius XI. emancipáciu žien ako podrývajúcu božsky podloženú poslušnosť ženy jej manželovi a ako falošnú odchýlku od jej pravej a jedinej úlohy byť matkou a vedúcou domácnosti. Keď ženy dostali volebné právo, katolícki biskupi začali organizovať katolícke ženy do organizácií, bojujúcich proti liberalizmu, socializmu a feminizmu, ale menovite proti antikoncepcii, rozvodu, zákonu o detskej práci a o dodatku o rovnakých právach mužov a žien. Predošlé názory na ženu ako niečo menejhodnotné, ako neúplný človek, boli nahradené komplementárnosťou mužových vlastností. Naraz dostali ženy inú povahu ako muži a stali sa „od prírody“ duchovnejšími, morálnejšími a väčšmi milujúcimi – no zachovajú si túto feminínnu povahu, len pokiaľ ostanú vo svojej tradičnej roli doma. Za pontifikátu Jána XXIII. sa zablýskalo na liberalizmus. Najmä v encyklike Pacem in terris sa povedalo, že žena má rovnaký prístup k všetkým právam ľudskej osoby v spoločnosti a na vstup do verejného života, práce a politiky. Znie to ako prekvapujúce schválenie feminizmu, keď sa v encyklike hovorí: „Ženy si totiž deň čo deň väčšmi uvedomujú svoju ľudskú dôstojnosť, a preto ani zďaleka nestrpia, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s nejakou bezduchou vecou alebo čírym nástrojom. Žiadajú, aby mali v rodinnom i občianskom živote práva a povinnosti dôstojné ľudskej osoby.“ (odsek 19). Tým sa však boj katolíckej hierarchie s hnutiami za ženské práva neskončil. Obnovené feministické hnutia pridali koncom 1960-tych rokov k svojím požiadavkám reprodukčné práva – sexuálnu výchovu, antikoncepciu a legálne prerušenie tehotenstva; trvali na rovnakom vzdelaní, pracovných podmienkach a účasti v politike. Niektoré katolíčky sa ozvali s požiadavkou svätenia žien. K urýchleniu zmien značne prispeli zmeny v učení protestantov. V čase reformácie prijali protestanti tradičné názory na ženu, ktorej miesto je v dome, sex je obmedzený na manželstvo, antikoncepcia nie je dovolená a vysviacka neprichádza do úvahy. V druhej polovici 19. storočia však začali niektorí protestanti vysviacať ženy a v 1960-tych rokoch to robila väčšina protestantských cirkví v Európe aj USA. Koncom 19. storočia viedli aj konzervatívni protestanti krížové výpravy proti antikoncepcii a z regulácie pôrodnosti robili zločin. V 1920-tych rokoch sa do čela boja za reguláciu pôrodnosti a najmä jej prístupnosti v USA postavila Margareta Sangerová a za desať rokov sa ukázali prvé výsledky, keď na konferencii v Lambethe anglikáni, ako prvá evanjelická cirkev, povolili reguláciu pôrodnosti v určitých prípadoch (a naplno v roku 1958). Katolicizmus odpovedal tak, že potvrdil svoje odmietanie umelej antikoncepcie, čo je trvale ťažiskom jeho učenia o rodine; malý ústupok urobil tým, že pre plánovanie rodiny povolil „rytmickú metódu“. No v 1960-tych rokoch rástol v katolíckej cirkvi kriticizmus voči rytmickej metóde, keď páry zisťovali, že je spojená s veľkým stresom a často zlyháva. Na 2. vatikánskom koncile (1962 – 1965) cirkulovali knihy, ktoré kritizovali katolícke učenie o regulácii pôrodnosti. Pápež Pavol VI. chcel vylúčiť preberania tejto témy na koncile, a preto vytvoril v roku 1964 osobitnú Komisiu pre reguláciu pôrodnosti. Jej členmi boli nielen biskupi, kňazi a teológovia, ale aj demografovia, lekári a laickí reprezentanti Hnutia katolíckej rodiny. Pat a Patty Crowleyoví, zastupujúci toto hnutie, predložili rad svedectiev svojich členov, že rytmická metóda vyvoláva silné stresy a neprispieva k dobrému rodinnému životu. Keď biskupi videli, že boj o reguláciu pôrodnosti ako celok prehrávajú, vrhli sa na zákaz potratu. Výsledok konzultácií komisie v rokoch 1964 – 1967 bol, že prevládajúca väčšina jej členov bola za povolenie každej metódy regulácie pôrodnosti, ktorá je z lekárskeho hľadiska bezpečná a deje sa v rámci manželstva, ktoré si praje mať niekoľko detí. Pár teológov a biskupov bolo týmto výsledkom zhrozených a napísali vlastnú správu; predložili ju pápežovi a žiadali jej uznanie miesto oficiálnej správy. Argumentovali tým, že každá zmena v učení cirkvi podmínuje vieru veriacich v neomylnosť oficiálneho katolíckeho učenia. V júli roku 1968 vydal pápež Pavol VI. encykliku Humanae vitae, v ktorej zopakoval tradičné katolícke učenie proti regulácii pôrodnosti. No mlčanlivý súhlas s týmto učením už bol prelomený. Mnohí morálni teológovia a pastori sa od neho otvorene dištancovali a väčšina katolíckych veriacich sa rozhodla, že ho bude jednoducho ignorovať. Prax katolíkov v USA a západnej Európe sa začala zbližovať s protestantskou, čo viedlo k tomu, že 98 % žien používalo antikoncepciu a 72 % žien bolo presvedčených, že môžu brať pilulku a pritom byť dobré katolíčky. Mnohí katolícki biskupi, ktorí pocítili, že v diskusii o regulácii pôrodov to prehrali, zamerali sa na zákaz potratu. Katolícke učenie tradične odmietalo potrat, hoci ho v dávnych dobách nepovažovalo za vraždu, ak sa udial v prvých mesiacoch tehotnosti. Stredoveká scholastika chápala plod ako ľudskú osobu až v štvrtom mesiaci tehotenstva. Zakladalo sa to na Aristotelovom názore, že duša je formou tela a tak nemôže byť prítomná prv, ako je rozvinuté do svojej ľudskej fyzickej podoby telo – to je názor, ktorý ešte aj dnes zastáva islam. Vyhlásenie nepoškvrneného počatia v roku 1854 zneistilo tento názor, keď povedalo, že Máriina duša tu bola od prvej chvíle počatia. Súdobé komentáre poznamenávali, že to bolo špeciálne Máriino privilégium a netýka sa iných počatí. Deklarácia Jána Pavla II. o umelom potrate z roku 1974 nepozná jednoznačný súhlas o momente „oduševnenia“ (ensoulment) plodu a potrat zakazuje za každých okolností. V roku 1972 bol v USA legalizovaný potrat počas prvých dvoch trimestrov tehotnosti a to isté sa postupne stalo v mnohých štátoch sveta, najmä v Európe. No za pápeža Jána Pavla II. naštartoval katolicizmus celosvetovú krížovú výpravu proti potratu, regulácii pôrodnosti a redefinícii rodiny, ktorú by mohli tvoriť aj homosexuálne páry. Odmietnutá bola aj akákoľvek diskusia o vysviacke žien. Ťaženie Vatikánu bolo osobitne aktívne na konferenciách Spojených národov o populácii. Prostredníctvom miestnych biskupov bol Vatikán veľmi ostražitý voči snahám miestnych vlád podporujúcich sexuálnu výchovu, plánovanie rodiny a legalizáciu potratov. Na základe svojho štatútu stáleho pozorovateľa Svätej stolice pri OSN má Vatikán pri rozpravách diskusné aj hlasovacie právo. Na Káhirskej konferencii r. 1994 použil svoju moc na zabránenie preberania takých názorov o rodine, rodoch a sexualite, ktoré ohrozovali jeho posudzovanie týchto tém. Na tejto Konferencii o populácii a rozvoji bol vyvinutý Akčný program, ovplyvnený medzinárodným feminizmom prvého a tretieho sveta a cieliaci na včlenenie do myslenia Spojených národov názoru, že ženské práva sú ľudské práva. Prejavom rovnakej iniciatívy bola aj Medzinárodná konvencia o eliminácii všetkých foriem diskriminácie voči ženám, prijatá Valným zhromaždením OSN v roku 1979. Prijalo ju 182 štátov, nepodpísali len USA a Vatikán. Akčný program sa zameral na zvýrazňovanie rovnosti rodov; na posilnenie postavenia ženy výchovou, zákonnými právami, ekonomickými možnosťami a účasťou na politickom živote; odstránením násilia voči ženám; umožnením regulácie pôrodnosti. Kým v minulosti sa kontrola populácie zameriavala primárne na služby a metódy plánovania populácie, nový akčný program sa zakladal na ekonomickom rozvoji a zlepšení zdravia a výchovy, a to najmä u žien. Pápež a hovorca Vatikánu videli v tomto programe ohrozenie katolíckeho učenia o rodoch a odmietli ho skresľujúcim tvrdením, že navrhuje potraty na reguláciu pôrodnosti, laxnú sexualitu a rovnopohlavné manželstvá, hoci o ničom takom sa v dokumente nehovorí. Vatikán hľadal spojencov a pritiahol do svojho tábora delegátov takých katolíckych štátov, ako sú Guatemala, Nikaragua, Argentína a Malta; bral aj moslimské štáty Líbyu a Irán. Pretože prijímanie dokumentov na konferenciách OSN sa deje konsenzom, vatikánsky delegát a jeho spojenci urobili konferenciu rukojemníkom svojím vytrvalým slovičkárením pri výrazoch ako rozličné formy rodiny (hoci išlo len o manželstvo gajov), plánovanie rodiny a legálny potrat. Ťaženie Vatikánu proti regulovaniu pôrodnosti a potratov, ako aj homosexualite, sa od Káhirskej konferencie nezmenilo a trvá dodnes. Za Clintonovej administratívy v 1990-tych rokoch zastávali USA pokrokové stanoviská o reprodukčných problémoch, čo sa podstatne zmenilo príchodom Georgea W. Busha, ktorého globálna politika o týchto témach je súbežná s vatikánskou. Rád uvediem pár príkladov bojov tohto križiackeho ťaženia, prebiehajúceho na celom svete – všade, kde má katolicizmus moc. Vatikán a katolícki biskupi sa na celom svete stavajú proti antikoncepcii – to znamená v prvom rade proti sexuálnej výchove, ktorá by preberala všetky druhy antikoncepcie podľa učebných osnov. Po druhé, to znamená opozíciu proti poistnému krytiu antikoncepčných úkonov, preparátov a nástrojov v katolíckych nemocniciach. Najnásilnejší prípad znemožnenia každej antikoncepcie sa deje na Filipínach od roku 2006, a to odpoveďou na návrh zákona o plánovaní rodiny a reprodukčnom zdraví, prediskutovaný v parlamente. Asi 85 % Filipíncov používa alebo podporuje jednotlivé metódy antikoncepcie. No Konferencia filipínskych katolíckych biskupov vyhlásila, že odmietne krst, prijímanie, birmovanie, sobáš a pohreb každému, kto podporuje alebo sám používa antikoncepciu. Táto hrozba má presvedčiť Filipíncov o závažnosti hriechu antikoncepcie. Od Filipíncov, starších ako 15 rokov, sa vyžaduje, aby urobili osemtýždňový kurz o katolíckej sexuálnej náuke, na základe ktorého dostanú preukaz, že kurz absolvovali a majú právo dostávať sviatosti. Tým, čo preukaz nemajú, odmieta sa prijímanie aj pohreb. Niektorí kňazi si zaobstarávajú zoznamy žien, ktoré si nechali implantovať intrauterinný inzert a vyzývajú ich, aby si ho nechali odstrániť. Ďalšie pole kontroverzie v celom katolíckom svete sú nemocnice a kliniky, poskytujúce núdzovú antikoncepciu; katolícki lídri tvrdia, že táto vyvoláva potrat, čo je otázne. Núdzová antikoncepcia je vysoká dávka hormónových piluliek, podaná v priebehu 72 hodín po nechránenom pohlavnom akte. Bráni uvoľneniu vajíčka z ovária, blokuje oplodnenie vajíčka spermiami, alebo bráni implantácii oplodneného vajíčka do maternice. Prvé dve akcie sa dejú pred oplodnením vajíčka, tretia zabráni otehotneniu tým, že zastaví ďalší vývoj vajíčka. Katolícke ťaženie proti núdzovej antikoncepcii ju urobilo nedosiahnuteľnou vo väčšine katolíckych nemocníc aj vtedy, ak sú tieto v nejakej oblasti jediné a záujemcovia nie sú katolíci. Najbrutálnejší prípad klerikálnej bezcitnosti voči ženám je odmietnutie núdzovej antikoncepcie utečeneckým ženám v Kosove, ktoré našli útočisko v utečeneckých táboroch po znásilnení v občianskej vojne. Tento názor na ženu, ktorá otehotnela po znásilnení vo vojne, ilustruje jedinečná výzva pápeža Jána Pavla II. v roku 1993 k znásilnenej žene, aby prehodnotila svoje znásilnenie na akt lásky k páchateľovi a doviedla svoju tehotnosť až do pôrodu. Ďalšie pole kontroverzie je používanie kondómov na prevenciu HIV/AIDS, ktoré má veľmi veľkú medzinárodnú odozvu. Oficiálne katolícke učenie zakazuje každé používanie kondómu, teda aj keď jeho účelom nie je antikoncepcia, ale prevencia prenosu vírusu HIV. Ide o svetovú pandémiu najmä v Afrike, pri ktorej umierajú milióny mladých dospelých ľudí, zanechávajúc deti a postarších vo veľmi biednej sociálnej situácii. Používanie kondómov je veľmi účinný prostriedok na zabránenie šírenia vírusu. Niektorí katolícki lídri priniesli zmätok do diskusie tvrdením, že kondóm nepredchádza šíreniu aidsu, ba niekedy mu napomáha. Tak napríklad kardinál Theodore McCarrick, washingtonský biskup, tvrdil v roku 2003, že „kondóm často zlyhá“ a hovorca Vatikánu sa vyznamenal názorom, že vírus HIV môže prejsť cez stenu kondómu. Tieto falošné informácie vyvolali ostré protesty medzinárodného hnutia za plánovanie rodiny a odborníkov v oblasti aidsu. Niektorí katolícki biskupi vystúpili z radu a verejne podporovali používanie kondómov na prevenciu aidsu, súhlasiac s názorom, že je to potrebné na prevenciu prenosu smrti. Boli medzi nimi kardinál Cormac Murphy O’Connor v Anglicku; kardinál Godfried Danneels v Belgicku; Fr. Juan Antonio Martinez Camino, generálny sekretár Konferencie španielskych biskupov; a viacerí iní významní biskupi Latinskej Ameriky; všetci hlásali prijateľnosť kondómov na prevenciu aidsu. No hlavní vatikánski lídri ako kardinál Alonso Lopez Trujillo z Pontifikálnej rady rodiny, rozhodne odsudzovali takéto revizionistické myslenie. Kardinál Wilfried Napier, hlava Konferencie juhoafrických biskupov, teda oblasti zdrvujúcej pandémie aidsu, verejne prehlásil, že „niet lekárskych dôkazov, žeby kondómy chránili pred prenosom aidsu“; tento názor je v rozpore so všetkými vedeckými údajmi. Kritika oficiálnej politiky však viedla k tomu, že v máji 2006 Vatikán pripustil používanie kondómov na prevenciu aidsu, ale len medzi zosobášenými pármi. Osobitne tvrdú kampaň viedol Vatikán a katolícki biskupi proti legalizácii potratu z akýchkoľvek dôvodov, definujúc život ako začínajúci s fertilizáciou vajíčka. Hoci potrat je ilegálny v mnohých štátoch, väčšina z nich povoľuje niekoľko výnimiek, medzi ktoré patrí znásilnenie a incest, ako aj ohrozenie života ženy alebo vážne znetvorenie plodu. Katolícky názor však tieto výnimky odmieta. V Latinskej Amerike bolo niekoľko prípadov, keď mladé dievčatá, jedno 13-ročné a druhé 10-ročné, otehotneli po znásilnení a uvažovalo sa o legálnom potrate, ale katolícke skupiny Pre život robili na ne taký nátlak, že plody donosili. Najkrajnejší prípad kriminalizácie potratu bez výnimky platí v súčasnosti v El Salvadore. Pre nepriateľov potratu je El Salvador predvojom situácie, akú si prajú vo všetkých štátoch sveta. Na konci občianskej vojny v roku 1992 platili v El Salvadore zákony, podobné zákonom v iných juhoamerických republikách, zakazujúce potrat okrem prípadov znásilnenia, znetvorení plodu a rizika pre matku. Gerilová organizácia FMLN, pretvorená na legálnu politickú stranu vo vláde, pomýšľala na liberalizáciu zákona zaradením mentálnych porúch matky medzi indikácie. V roku 1995 vymenoval pápež Ján Pavol II. za arcibiskupa El Salvadoru Fernanda Sáenz Lacalla, známeho konzervatívca a člena krajne pravicovej organizácie Opus Dei. Konzervatívni katolíci podali v Zákonodarnom zhromaždení v roku 1997 návrh zákona, ktorý zakazoval všetky druhy potratov. Nový arcibiskup aktívne vystupoval za odhlasovanie zákona a dobre organizované konzervatívne katolícke skupiny priam rozmliaždili opozíciu. Napriek opozícii FMLN, ktoré bolo v menšine, zákon pri prvom čítaní prešiel. Keď sa o ňom malo hlasovať po druhý raz v januári 1999, navštívil susedné Mexiko pápež Ján Pavol II. a aj ten sa prihováral za nový zákon. V rozhlase prebiehala ostrá kampaň a posielali sa petície. Obávajúc sa možnosti prehrať budúce voľby, FMLN opustilo stanovisko opozície a návrh sa stal zákonom. V El Salvadore sa teda definuje potrat ako vražda od okamihu počatia. Poskytovateľovi hrozí väzenie 6 – 12 rokov, pomocníkom 2 – 5 rokov, žene samotnej za potrat v prvom trimestri 2 – 8 rokov, za neskorší potrat 30 – 50 rokov. Od platnosti tohto zákona bolo uväznených a je vo väzení niekoľko žien, ktoré mali potrat. Jedna z nich dostala v roku 2006 tridsať rokov väzenia za potrat 18-mesačného plodu, hoci mala 3 malé deti, závislé od nej ako jediného rodiča. (Nepodarilo sa mi zistiť, aký je terajší stav tohto prípadu – pozn. prekl.) Väčšina súdených sú chudobné ženy, ktoré si nemôžu dovoliť let na Floridu alebo prax drahého súkromného lekára. „Pomoc“ nachádzajú u pokútnych anjeličkáriek, z rúk ktorých vychádzajú s ťažkými poraneniami a keď takto prídu do nemocnice, dostanú sa do väzby a sú vyšetrované na príznaky potratu. Tieto katolícke ťaženia proti reprodukčnému zdraviu žien vyvolali protesty aj katolíkov na celom svete. Vedie ich organizácia Catholics for a Free Choice (CFFC – Katolíci pre slobodnú voľbu) vo Washingtone, D.C., s partnermi v 8 štátoch Latinskej Ameriky, v Španielsku a Kanade. Útočia na Vatikán a jeho spojencov na všetkých konferenciách OSN o svetovej populácii, volajú po dekriminalizácii potratu, prístupnosti kondómov (kampaň Kondómy pre život) a sexuálnej výchove mládeže. CFFC organizuje aj medzinárodnú kampaň See Change (Zmeniť stolicu) proti štatútu Vatikánu pri OSN, ktorý je založený na historickom dedičstve pápežských štátov v Taliansku. Tieto zanikli pri zjednotení Talianska v roku 1870 a v roku 1929 ostalo po dohode s Mussolinim ako suverénna jednotka 190 akrov vatikánskeho mesta. Na tomto základe sa stal Vatikán v roku 1964 nečlenským stálym pozorovateľom pri OSN, kde má právo na špeciálnych konferenciách diskutovať aj hlasovať. No Vatikán pri OSN nereprezentuje Vatikán ako mesto, ale Svätú stolicu, ktorá je celosvetovou vládou katolíckej cirkvi. CFFC dôvodí, že Svätá stolica nie je teritoriálny štát a preto je jej štatút pri OSN nelegitímny. Svätá stolica je, popravde, nevládna organizácia, NVO, a nie štát. Pri zasadaniach OSN a iných medzinárodných stretnutiach má vystupovať ako NVO, ako to robia iné náboženské organizácie vrátane Svetovej rady cirkví. Kampaň za zmenu štatútu Vatikánu pri OSN získala podporu 700 organizácií v 80 štátoch sveta. Hoci v roku 2004 bol tento štatút novým hlasovaním potvrdený, kampaň Zmeniť stolicu považuje za dôležité pokračovať vo výchove verejnosti a neprestať ju informovať o neprimeranom vplyve Svätej stolice na globálnu politiku. Vatikán sa má zúčastňovať na svetovej politike ako náboženstvo a nie ako štát. Jeho súčasná moc v globálnej politike, týkajúcej sa žien a ich reprodukčného zdravia, ovplyvňuje zákony mnohých štátov, a to nielen zákony o cirkvách, ktoré sa dovolávajú osobných prejavov svedomia. Štátne zákony môžu znemožniť ľuďom všetkých náboženstiev a ľuďom bez náboženstva prístup ku kondómom na prevenciu aidsu, k núdzovej antikoncepcii v nemocniciach, k legálnym a bezpečným potratom a k informáciám o plánovaní rodiny. Pravicoví protestanti a moslimovia sú mocní spojenci Vatikánu v jeho snahách obmedziť reprodukčné práva žien na celom svete. No sú tu aj iní, ktorí si prajú rozvíjať tieto práva, protestujú proti donucovacej moci náboženstiev a boj nevzdávajú. Prameň: www.catholicsforchoice.org Keď si došiel až sem, môžeš sa rozhodnúť čo ďalej...
xxx
|
some ad
supportpage has income only from voluntary donaters
please, support the creator
SK41 1100 0000 0026 1872 7972
|