Úplne moderný Marx

Leo Panitch

Ekonomická kríza obnovila záujem o Karola Marxa. Predaj Kapitálu na celom svete explodoval - len jeden nemecký vydavateľ predal v roku 2008 tisíce výtlačkov, kým v roku 2007 to bolo 100 kusov. To môže slúžiť ako miera krízy, ktorá zachytila do svojho nivočiaceho ideologického víru globálny kapitalizmus a jeho veľkňazov.

No čo aj viera v neoliberálne učenie implodovala, prečo kriesiť Marxa? Už na začiatku treba zdôrazniť, že Marx ďaleko predbehol svoju dobu predpoveďou úspešnej kapitalistickej globalizácie posledných desaťročí. Správne predvídal početné osudné faktory, ktoré vyvolajú dnešnú globálnu ekonomickú krízu: nazýval ich „protirečeniami", vlastnými svetu konkurujúcich si trhov, výroby tovarov a finančných špekulácií.

Píšuc svoje najslávnejšie dielo v čase, keď francúzska a americká revolúcia nemali ešte ani sto rokov, Marx cítil otrasy finančných gigantov AIG a Bearn Stearns, ktoré mali prísť za poldruha storočia. Jedinečne chápal „najrevolučnejšiu úlohu" buržoázie v histórii ľudstva - predzvesti dnešných bankárov Wall Streetu a manažérov korporácií. Napísal to v Komunistickom manifeste:


No Marx nebol nadháňačom kapitalistickej globalizácie za svojich alebo našich čias. Pochopil, že „potreba neustáleho rozširovania trhov pre výrobky rozoženie buržoáziu po celej zemeguli"; a predvídal, že rozvoj kapitalizmu nevyhnutne „pripraví cestu pre stále väčšie a zhubnejšie krízy." Určil, nakoľko môžu katastrofálne špekulácie vyvolať alebo zhoršiť krízy celej ekonómie. A prekukol politické ilúzie tých, čo tvrdili a tvrdia, že takým krízam možno trvale predchádzať postupnými reformami.

Ako každý revolucionár, aj Marx by bol rád videl pád starého poriadku za svojho života. Ale kapitalizmu ostávalo veľa sily, a Marx mohol len letmo zazrieť omyly a nepodarené podujatia, ktorých sa dopustia budúce generácie. Tí z nás, čo teraz vychvaľujú Marxa, vravia, že má k dnešku povedať veľa relevantného; nielen aby dal do pohybu „toho Európou kráčajúceho ducha", ale „aby obnovil ducha revolúcie".

Keby videl terajšie zhoršovanie ekonomickej situácie, Marx by si pochutnal na dokazovaní, že k dnešnej kríze viedli chyby inherentné kapitalizmu. Videl by, že modernizácie finančníctva, napríklad vydávanie cenných papierov a ich derivátov, umožnilo trhom rozniesť po celom svete riziká globálnej ekonomickej integrácie. Bez týchto noviniek by bola bývala akumulácia kapitálu v minulých desaťročiach podstatne nižšia. Prispelo k nej aj čoraz hlbšie prenikanie finančníctva do spoločnosti. Výsledok bol, že požiadavky spotrebiteľa (určujúce prosperitu výroby) záviseli v posledných rokoch čím ďalej tým viac od kreditných kariet a od hypotekárnych dlžôb; súčasne slabla moc odborov a reštrikcie v sociálnom zabezpečení urobili mnohých ľudí zraniteľnejšími otrasmi trhu.

Tento podporný, ale vrtkavý globálny finančný systém prispel v posledných desaťročiach k celkovému hospodárskemu rastu. Vyvolal však aj sériu nevyhnutných finančných bublín, z ktorých najnebezpečnejšia vznikla v americkom stavebnom sektore. Keď táto praskla, malo to následky na celej zemeguli, a to pre jej súčasné pôsobenie na spotrebu amerických spotrebiteľov aj na medzinárodné finančné trhy. Marx by bol iste poukázal na túto krízu ako na dokonalý príklad situácie, keď kapitalizmus vyzerá


Napriek hĺbke našich terajších ťažkostí by Marx nemal ilúzie, že ekonomická katastrofa prinesie zmenu. Veľmi dobre vedel, že kapitalizmus plodí a živí sociálnu izoláciu. Napísal:


Výsledná sociálna izolácia vedie k pasivite pri osobných krízach od prepúšťania na pracovisku po vzťahy v domácnosti. Táto izolácia brzdí aj stretnutia aktívnych, informovaných občanov komunity a zaoberanie sa radikálnymi alternatívami ku kapitalizmu.

Marx by v prvom rade položil otázku, ako prekonať túto všetko stravujúcu sociálnu pasívnosť. Bol presvedčený, že robotnícke združenia a robotnícke politické strany, ako sa vyvíjali v jeho dobe, boli krok dopredu. Takže v Kapitáli napísal, že „bezprostredná úloha" je „organizácia proletárov do triedy", ktorej „prvá úloha" bude „vyhrať boj o demokraciu". Dnes by podporoval zakladanie nových kolektívnych identít, asociácií a inštitúcií, v rámci ktorých by ľudia mohli odporovať pretrvávaniu kapitalistického status quo a začať rozhodovať o lepšom plnení svojich potrieb.

Zatiaľ nesplodila terajšia kríza takú ambicióznu víziu prístupu k zmene a práve táto prázdnota by bola Marxa najväčšmi znepokojila. V Spojených štátoch boli niektoré nedávne návrhy na riešenie čiastkových problémov zosmiešnené ako „socialistické"; no ony sa len zdajú radikálne, pretože idú ďalej, ako sa teraz pripravuje zastávať ľavica Demokratickej strany.

Napríklad Dean Baker, spoluriaditeľ Centra pre ekonomický a politický výskum, navrhuje 2 milióny USD ako hraničný ročný plat pre určité postavenia na Wall Streete a zavedenie dane z finančných transakcií, ktorá by sa týkala predaja alebo prevodu akcií a iných cenných papierov. Marx by považoval taký návrh za dokonalý príklad kritického myslenia, pretože vyslovene dáva na pretras (aj keď s ohraničením) jav, všeobecne identifikovaný ako závažný problém: kultúru rizika, odpútaného od dôsledkov. A Marx by sa nesmial menej z tých, čo si myslia, že znárodnenia bánk - ako sa robili vo Švédsku a Japonsku počas ich finančných kríz v 1990-tych rokoch - znamenali skutočnú zmenu.

Je iróniou, že jeden z najradikálnejších návrhov, o ktorom sa hovorí, prišiel od jedného ekonóma z londýnskej School of Economics, Willema Buitera, bývalého člena vedenia Bank of England, ktorý iste nie je marxistom. Buiter navrhol, aby sa celý finančný sektor premenil na podnik verejnej užitočnosti. Pretože banky v súčasnom svete nemôžu existovať bez verejnej záruky vkladov a ako koneční poskytovatelia úverov pôsobia aj tak verejné ústredné banky, niet dôvodov, tvrdí Buiter, aby banky ďalej fungovali ako súkromné inštitúcie, pracujúce so ziskom. Mali by byť verejným majetkom a bežať ako služby verejnosti. Tento návrh je ozvenou požiadavky „úver sústrediť v štátnych bankách", ako ju vyslovil Marx v Manifeste. Podľa neho generálna oprava finančného systému posilní význam výhry pracujúcej triedy „v bitke o demokraciu" a radikálne zmení štát z orgánu, ktorý je spoločnosti uložený, na orgán, ktorý je spoločnosti zodpovedný.

Buiter napísal: „Od financializácie ekonómie je k socializácii finančníctva pre právnikov len krôčik - ale pre ľudstvo je to veľký krok." Samozrejme nemusíte byť marxistom, aby ste mali radikálne túžby. Musíte však byť nejakým druhom marxistu, aby ste spoznali, že aj v takom čase, ako je súčasnosť, keď je kapitalistická trieda Marxovi na stope, demoralizovaná a zmätená, radikálna zmena asi nebude štartovať ako „malý krôčik právnikov" (pravdepodobne potom čo všetkých neutrálov dostali na posedenie do jednej miestnosti na podpísanie jedného či dvoch dokumentov). Marx by vám povedal, že bez rozvoja ľudových síl novými radikálnymi hnutiami a stranami padne zrno socializácie financií na neúrodnú pôdu. Pamätáme sa, že počas ekonomickej krízy 1970-tych rokov vyslovili radikálne sily vo viacerých európskych sociálno-demokratických stranách podobné návrhy, ale neboli schopné získať podporu lídrov svojich strán pre návrhy, ktoré sa všeobecne zosmiešňovali ako staromódne.

Pokusy o seriózne rozhovory o potrebe radikálnej demokratizácie našej ekonomiky odkladajú všetky politické strany na budúce desaťročia, ale už teraz platíme draho za marginalizáciu týchto myšlienok. Iracionalita, zabudovaná do zásadnej logiky kapitalistických trhov - tak šikovne ju analyzoval Marx - je opäť raz zrejmá. Pokúšajúc sa udržať sa na vode prepúšťajú továrne a firmy zamestnancov a tým, čo ostanú, platia menej. Podkopanie istoty zamestnania má za následok zníženie dopytu v celej ekonómii. Marx vedel, že mikroracionálne správanie má najhoršie makroekonomické následky. Teraz môžeme vidieť, kam nás doviedlo ignorovanie Marxa a dôverovanie „neviditeľnej ruke" Adama Smitha.

Dnešná finančná kríza odhaľuje aj iracionality iných oblastí ako finančníctva. Jedným príkladom je výzva prezidenta Baracka Obamu obchodovať s emisiami CO2 a tak riešiť klimatickú krízu. Pri tomto údajne pokrokovom návrhu podnik, ktorý plní emisné štandardy, získava body, ktoré môže predať inému podniku, ktorý svoje ciele neplní. Podobný systém navrhoval Kyótsky protokol pre všetky štáty. Osudné je to, že obidva plány sú závislé od tých istých obchodov s prchavými derivátmi, ktoré sú inherentne otvorené pre manipulácie a tak ohrozené finančným krachom. Marx by bol trval na tom, že pri hľadaní riešenia pre globálny problém, napríklad klimatickú zmenu, treba sa rozlúčiť s logikou kapitalistického trhu a nie hľadať štátnu pomoc. Podobne by skôr navrhoval medzinárodnú ekonomickú solidaritu ako súťaženie medzi štátmi. V Manifeste napísal:


Ale dielo výstavby nových inštitúcií a hnutí za účelom zmeny musí začať doma. Hoci vytvoril heslo „Robotníci celého sveta, spojte sa!", Marx stále trval na tom, že robotníci v každom štáte


Je samozrejmé, že opatrenia, vyžadované na zmenu ekonomických, politických a právnych inštitúcií „budú v jednotlivých štátoch rozličné." No v každom prípade, tvrdí Marx, prvá vec pre uskutočnenie radikálnej zmeny je presvedčiť ľudí o potrebe opozičného myslenia.

Ako sa to stane? Aj vo chvíli, keď finančná kríza necháva na bielo vykrvácať široké pruhy obyvateľstva zeme, keď kolektívne obavy otriasajú každou vekovou, náboženskou či rasovou skupinou ľudí, a keď ako vždy nedostatok a bremená najťažšie postihujú obyčajných pracujúcich, prognóza je neistá. Keby žil, Marx by nešpekuloval, kedy presne a ako skončí bežná kríza. Skôr by poznamenal, že také krízy sú časť a úsek pokračujúcej dynamickej existencie kapitalizmu. Reformistickí politici, ktorí si myslia, že môžu odstrániť inherentné triedne nespravodlivosti a opakujúce sa krízy kapitalistickej spoločnosti, sú skutoční romantici našich dní, lipnúci na naivnej utopistickej vízii, aký by svet mohol byť. Ak súčasná kríza niečo dokazuje, je to jedna vec: Marx bol väčší realista.

Leo Panitch (nar. 1945) má výskumnú katedru v komparatívnej politickej ekonómii a je uznávaným marxistickým bádateľom v politických vedách na York University v Toronte, Ontario, Kanada. Je spoluvydavateľom ročenky Socialist Register.
* * *
Prameň: Leo Panitch, „Thoroughly Modern Marx", Foreign Policy, máj/jún, 2009;
http://www.foreignpolicy.com/story/cms.php?story_id=4856&print=1

Preložil Rastislav Škoda