Swinburne odpovedá Dawkinsovi na jeho komentáre v Delúzii Boha

Rastislav Škoda

Preklad knihy Richarda Dawkinsa The God Delusion v Zošitoch humanistov č. 61 – 67 vyvolal diskusiu, v ktorej Ľuboš Rojka 19. septembra 2009 takto komentoval 4. kapitolu: Prečo skoro iste niet Boha:


Diskusia je na strane http://www.zosity-humanistov.sk/2007/08/neprekonatelny-boeing-747/#comments.

Na strane Response to Dawkins' The God Delusion uverejnil Richard Swinburne odpoveď na komentáre Richarda Dawkinsa k svojim spisom a názorom v jeho knihe Delúzia Boha. Súhlasím s Ľubošom Rojkom, považujem za užitočné preložiť tú odpoveď a za zaujímavé predložiť ju čitateľom na posúdenie spôsobov vedenia diskusií a prípadne aj ich hodnotenie.

Swinburne píše:

Som vďačný Richardovi Dawkinsovi, že sa pozrel na niektoré moje spisy. Tu sú veľmi krátke odpovede na námietky, ktoré jasne vyslovuje. Podrobnejšie odpovede na námietky sa dajú nájsť v mojich iných spisoch, na ktoré sa odvolávam.

1. Na s. 64 (anglického vydania The God Delusion) Dawkins píše, že moja teodícea, resp. môj pokus „ospravedlniť utrpenie vo svete riadenom Bohom“ „prekonáva satiru“. (V Zošitoch humanistov je to s. 37 – 38, v Božom blude s. 86 – 87; pozn. prekl.) Keďže platí, že Boh nemôže robiť to, čo je logicky nemožné (Dawkins priznáva, že to tvrdím – popri, pridávam, mnohých iných filozofických teológoch vrátane Akvinského), je vážnym filozofickým problémom, či Boh môže dať ľuďom slobodnú vôľu voliť medzi dobrom a zlom, a súčasne značnú zodpovednosť za seba a všetkých ostatných (vrátane za náš vlastný charakter) – čo mnohí ľudia považujú za veľké dobro, a to bez ohľadu na to, že to povoľuje hromadu utrpenia.Dawkins by mal vstúpiť do tejto filozofickej debaty a nie pokúšať sa vyhrať strieľaním. (Dawkinsovo tvrdenie, že „som sa pokúsil ospravedlniť holokaust“, je dvojznačné medzi tvrdením, že 1. som sa pokúsil ospravedlniť nacistov, uskutočňujúcich holokaust a 2. že som sa pokúsil ospravedlniť Boha, že nezasiahol, aby zastavil holokaust. Iste som sa nepokúšal ospravedlniť diabolské správanie nacistov, ale pokúsil som sa ospravedlniť nezasiahnutie Boha.) Moju celú teodíceu nájdete v mojej knihe Prozreteľnosť a problém zla (Providence and the Problem of Evil) a v kratšom znení v kapitolách 10 a 11 knihy Existencia Boha (The Existence of God, 2. vydanie 2004), odkiaľ čerpá Dawkins, ale opäť – bez diskusie.Iste je veľký filozoficko-vedecký problém, či máme slobodnú vôľu; môj (predbežný) názor brániaci názor, že máme slobodnú vôľu, je opísaný v knihe Vývoj duše (The Evolution of the Soul), kap. 13.


2. Na s. 65 cituje Dawkins moju poznámku, že „príliš veľa dôkazov (o existencii Boha) by pre nás nebolo dobre“ a potom pochopiteľne to odmieta ako (skutočne) absurdné. Tu je chyba na mojej strane – mal som sa odvolať na miesto, kde vyzdvihujem prednosti toho, že sa máme spoliehať na neurčitosť pravdepodobnosti (existencie Boha) a nie na úplnú istotu v otázke existencie Boha.Príčina toho, že som tak neurobil, je, že časopis, ktorý uverejnil moje komentáre, Science and Theology News, žiadal, aby článok bol samostatný, aby neobsahoval odvolávania na iné spisy. Mal som trvať na tom, aby sa uviedlo odvolanie na miesto, kde bránim predmetný názor. Moja obrana výhod absencie úplnej istoty je na stranách 267 – 272 druhého vydania mojej knihy The Existence of God.Základný bod znie, že dobrý Boh (podobne ako dobrí rodičia) bude iste chcieť, aby si ľudia (na základe vlastnej slobodnej voľby) vytvorili prirodzene dobrý charakter a tak – napríklad – získali prirodzenú náklonnosť pomáhať chudobným a hladujúcim z lásky k nim, pretože sú chudobní a hladujúci.
   
   Keby to však Boh urobil celkom isté, že existuje a že dá úžasný večný život tým, čo si vytvorili prirodzene dobrý charakter, potom by sa ľudia nevyhnutne cítili naklonení vytvoriť si taký charakter a pomáhať chudobným a hladujúcim nie z lásky k chudobným a hladujúcim, ale aby sa páčili Bohu a aby získali večný život.
   
   Tento posledný dôvod je dobrá motivácia pre každý čin, ale nie je to vždy najlepší motív. Ľudia ľahšie vytvoria prirodzenú náklonnosť pomáhať chudobným a hladujúcim z lásky k nim, ak existencia Boha a vyhliadky na večný život nie sú (aspoň počas značnej časti našich pozemských životov) celkom isté.


3. Na s. 147 – 150 kritizuje Dawkins môj názor, že boh, ktorého postulujem, (osobná bytosť, večná, všemohúca, vševediaca, dokonale slobodná – a tak dokonale dobrá) je jednoduchá bytosť. Píše, že „Boh, ktorý je schopný súvisle sledovať a kontrolovať individuálny stav každej častice vo vesmíre, nemôže byť jednoduchý.“ Nevraví to, ale ja to považujem za jeho spôsob myslenia, že ak Boh získava svoje poznatky a vykonáva svoju moc spôsobom, ako to robíme my (cestou mozgov), treba, aby bol veľmi komplikovaný, pretože už obyčajné ľudské mozgy so svojou obmedzenou kapacitou kontroly sú veľmi komplikované veci.

Ale 1. ja nie som to isté ako môj mozog. Celá história sveta by vyžadovala, aby v nej bolo to, čo sa prihodilo mne, ako aj to, čo sa prihodilo môjmu mozgu. Pokusy s rozštiepenými mozgami to ilustrujú – pozri kapitoly 8 a 9 mojej knihy Vývoj duše.

Ja, jednoduchá entita, kontrolujem dosť veľkú časť svojho mozgu (ktorý je oveľa komplikovanejšia entita), takže môžem vyvolať jeho pôsobením rozličné pohyby mojich údov, jazyka atď.

A 2. či je nejaká hypotéza jednoduchá alebo nie, to je vnútorná vlastnosť tejto hypotézy a nie vec jej vzťahu k pozorovateľným javom. Či je hypotéza taká, že nás vedie k očakávaniu udalostí, je druhé a odlišné kritérium na posúdenie hypotézy. Či je hypotéza, že jeden zločinec spáchal všetky vyšetrované zločiny, jednoduchá; a či je Newtonova teória, že všetky telesá sa priťahujú silou, ktorá sa rovná m⋅m¹/r², jednoduchá, je niečo, čo sa dá zistiť štúdiom dát. No aby bola hypotéza pravdepodobne správna, musí splniť aj kritérium priviesť nás k očakávaniu udalostí.

Vyžadovanie entity (Boha) s menovanými vlastnosťami (vedci uprednostňujú hypotézy vyžadujúce nekonečné kvality pred hypotézami vyžadujúcimi veľmi veľké ale konečné kvantity – ostatné veci, t. j. vyhovenie iným kritériám, musia byť rovnaké), je samo osebe jednoduché. Tvrdím tiež, že nás to vedie k očakávaniu enormne zložitých údajov (enormne veľké počty protónov, fotónov atď., správajúcich sa všetky presne tým istým spôsobom). Podrobný rozbor koncepcie jednoduchosti je v 4. kapitole mojej knihy Epistemic Justification; úvaha o tom, ako to vedie k očakávaniu dát, je v 4. kapitole knihy Is there a God? a (obšírnejšie) v kapitolách 6, 7 a 8 knihy The Existence of God.

Prepáčte, že sa odvolávam na toľko svojich vlastných kníh, no ospravedlnenie viery niekoho, že Boh existuje, alebo že neexistuje, vedie na najvyššej intelektuálnej úrovni nevyhnutne k jeho názorom o mnohých filozofických problémoch. Seriózne filozofické diskusie o týchto problémoch sa nedajú obísť. (potiaľ Swinburne)

* * *

Nepovažujem tieto riadky a argumenty za také presvedčivé znehodnotenie Dawkinsovej knihy, o akom píše vo svojich príspevkoch Ľuboš Rojka a iní teológovia.

V bode jeden neprispel Swinburne ničím k riešeniu neriešiteľného problému teodícey. Verím mu, že nešikovnou štylizáciou nechcel ospravedlňovať diabolské činy nacistov, ale napríklad v schopnosti odpustiť aj masovým vrahom nevidím dôkaz daru šľachetnosti, za ktorý by som mal byť Bohu či prírode vďačný; takýto dar by sa mi protivil.

V bode dva sa Swinburne Dawkinsovi ospravedlňuje za nepresné vyjadrovanie, ale potom ma nesmierne prekvapí svojimi názormi, že sa máme spoliehať na neurčitosť pravdepodobnosti existencie Boha a nie na úplnú istotu v otázke jeho existencie; že je lepšie pomáhať chudobným a hladujúcim z lásky k nim samým, ako aby sme sa páčili Bohu a získali ten úžasný večný život. Temer sa mi nechce veriť, že je to oficiálne učenie katolíckej cirkvi. Z môjho detstva sa mi marí: Prečo sme na svete? Aby sme Boha milovali, jemu slúžili a tak do neba prišli…

V bode tri ide o jednoduchosť Boha ako tvorcu celého zložitého vesmíru. Jednoduchosť neviem chápať ako vnútornú vlastnosť, nezávislú od vzťahu k okoliu. A Swinburne tu zavádza do hry ešte aj pojem duše, odlišnej od mozgu, čím diskusiu zbytočne rozširuje. K tomu mám len poznámku, že výraz duša sa v Delúzii Boha vyskytuje len raz, a to ako názov knihy Duša vedy (The Soul of Science) od Michaela Shermera. Preto sa aj ja v tejto veci úplne odmlčím.

Ako by toho nebolo dosť, Ľuboš Rojka 3. 10. 2009 situáciu zhoršuje komentárom: „Môj príspevok chcel len upozorniť na to, že Dawkins nehovorí vo svojej knihe pravdu o Swinburnovi a Swinburne mu to vo svojom príspevku vyčíta. Nič viac, nič menej. Tu nie je veľa čo diskutovať. Podobne to bolo v kapitole o Akvinskom. Dawkins jednoducho pripisuje ľuďom, čo nepovedali. (Podobne je to aj keď hovorí o kresťanstve…).“ Zatiaľ pravda je taká:

Swinburne svoj komentár k Dawkinsovej knihe označil za „veľmi krátke odpovede na námietky, ktoré (Dawkins) jasne vyslovuje“. Nenachádzam v ňom ani slovo výčitky za nejaké klamstvo či len nepravdu alebo pripisovanie nevyslovených výrokov. (Nepovažujem za výčitku prianie, aby Dawkins vstúpil do serióznej filozofickej diskusie na najvyššej intelektuálnej úrovni). Kde to Ľuboš Rojka nabral? Nechce sa mi veriť, žeby existovali viaceré znenia Swinburnovho komentára. Je rad na Ľubošovi Rojkovi, aby uviedol Dawkinsove nepravdy a výmysly o Swinburnovi, o Akvinskom a iných kresťanských teológoch (zatiaľ stačí o Swinburnovi), ako aj Swinburnove výčitky. Inakšie hrozí, že ho nazveme…

10. októbra mailoval Ľuboš Rojka do ZH aj nasledovný komentár:


Viem, že čitatelia ZH si povedia, že toto je teda veľmi nudné čítanie. Prestanem skôr, ako prestanú aj tí poslední.

Nakoniec som sa rozhodol nedať tieto špekulácie do tlačenej formy ZH.