Svätý cisár Karol I.

Rastislav Škoda

Kongregácia pre kauzy svätých v Ríme - v sobotu 20. decembra 2003 - v prítomnosti pápeža Jána Pavla II. uverejnila rozhodujúci dekrét o budúcom blahorečení „Božieho sluhu" Karola Habsburského-Lotrinského, panovníka Rakúsko-Uhorskej monarchie, rakúskeho cisára (ako Karol I.), uhorského kráľa (ako Karol IV.) a zároveň českého kráľa - okrem množstva iných menej významných panovníckych titulov.

 Kongregácia v ňom potvrdzuje zázračné vyliečenie, ktoré nastalo po prosbe o pomoc tohto hlboko veriaceho cisára. Za prítomnosti pápeža a početného zastúpenia členov rodiny Habsburgovcov pod vedením najstaršieho syna cisára Karola, Ota Habsburského, zdôvodnil tento krok Vatikánu prefekt Kongregácie, kardinál José Saraiva Marti tým, že cisár Karol


Toľko a ešte nekonečne viac vychvaľovania v dvojtýždenníku závislom od etiky č. 6/2004 (Kultúra). Slovenský katolicizmus prijíma diktát Ríma a bude bozkávať lem rúcha Habsburgovcov.

Mne sa nad tým zastavuje dych. Nech si pápež hrá svoju dvojitú hru, káže vodu a pije víno: kritizuje globalizáciu, ale odmieta teológiu oslobodenia; priatelí sa nie so zástancami chudobných, ale so šľachtou a privileguje boháčov. Už dávno som počul o vtedy ešte nesmelých snahách o beatifikáciu, nad ktorými sa vtedy nemecká televízia smiala.



Cisár, ktorý prevzal úlohu svojho strýka Františka Jozefa, ktorý svojím podpisom vyvolal 28.7.1914 prvú svetovú vojnu a zavliekol do nej postupne Srbsko, Rusko,Nemecko, Francúzsko, Anglicko, USA a dlhý rad ďalších štátov, bol teda „božím sluhom" a patrí mu aj v posmrtnom živote osobitné miesto po boku Pána zástupov. Nemalo by ma to prekvapovať, veď v celej histórii to nebolo ani s jedným svätým kráľom inakšie.

Tento raz sme však my Slováci postihnutí osobitne - Viedeň nás vždy utlačovala a zapredávala. Z gymnaziálnych rokov si pamätám jediné priasteľské rozhodnutie cisárskeho dvora v prospech Slovákov: povolenie založenia Matice slovenskej a troch gymnázií, čo však malo len krátke trvanie. Neviem si predstaviť staršieho Slováka, ktorý sa bude modliť k svätému Habsburgovi ; to nám nedovolí výchova.

Chystaná beatifikácia muža, ktorý dal do pohybu mašinériu bitúnku, na ktorom zahynulo 11 miliónov vojakov, pôsobí na mňa tak depresívne, ako oné stretnutie s krásnym mladým Slovákom na ceste z Topolčian do Mníchova, ktorý sa ukázal byť mníchom rádu Nemeckýách rytierov; rádu, ktorý tristo rokov ponemčoval naše Pobaltie, kým ho neporazil r. 1410 Vladislav Jagelovský. Ten rád sa volá aj „Deutschherrenorden", aj „Ordo Teutonicus" a dnes má filiálku pod neškodnejším menom „Konvent bratov domu Panny Márie Jeruzalemskej" - prosím Vás, vysvetlite mi Ako? a Prečo? - na Jahodovej ulici v našich Topoľčanoch! Hovorí v jeho prospech skutočnosť, že jeho asi civilným bratom je napr. bavorský ministerský predseda Edmund Stoiber, ťahajúci ho z finančného škandálu?

Nemám porozumenie pre takéto vykopávky a predsa sa im musím venovať!