Projekt Vagón a „Náhodní ľudia“

Katarína Borosová

Vydané dňa 4. 6. 2007

Niekoľko dní pred oslobodením sa z tábora v Mauthausene vybral pochod smrti do pobočky v Gusenkirchene. Boli v ňom väzni, ktorí mali byť v rámci konečného riešenia zlikvidovaní. Bol medzi nimi aj Ivan. Keď 5. mája 1945 americká armáda tábor v Gusenkirchene oslobodila, našla tam len zbedačených, chorých a umierajúcich. V ten deň, 5. mája 1945, mal Ivan 16 rokov, 1 mesiac a 3 dni. Hneď po oslobodení tábora túžil chlapec Ivan utekať domov, ale sotva vládal pohnúť nohami. Mládenec Ivan vážil necelých 35 kíl.

Ivan Hoffmann stál po 65-tich rokoch znovu pred dvoma dobytčími vagónmi na rimavskosobotskej stanici, odkiaľ ho vtedy v rámci deportácií odviezol transport do koncentračného tábora v Mauthausene.

Silný zážitok jemu a všetkým záujemcom umožnil spoločný projekt Múzea SNP a ŽSR pod názvom Vagón, zameraný na problematiku holokaustu a pripomienku 65. výročia začiatku deportácií slovenských Židov do tzv. pracovných táborov. Pán Hoffmann trasľavým hlasom, silne rozcitlivený, podrobne opisoval túto prežitú udalosť.

Predseda Židovskej náboženskej komunity Dušan Rybár stratil počas vojny 163 príslušníkov rodokmeňa a ako tvrdí – žije náhodou. Jeho rodičia sa totiž zachránili vďaka prepúšťaciemu listu vystavenému na základe intervencie predsedu Zverolekárskej komory pána Opluštila, ako hospodársky dôležití Židia. Zachránili sa na poslednú chvíľu z vagóna.

Dušan Rybár návštevníkom pred podobnými dobytčími vagónmi okrem iného povedal:


Málo mladých ľudí vie, že tieto zverstvá sa diali na základe zákonov a ústavy prvého Slovenského štátu. Tie zákony boli také neľudské, že títo dvaja páni sú medzi nami naozaj vďaka čistým náhodám a veľkému šťastiu.

Z Rimavskej Soboty bolo do koncentračných táborov deportovaných 1 100 ľudí a vrátilo sa ich približne 112.

Prameň: Mgr. Katarína Borosová, Sobotské osudy, Projekt Vagón a „Náhodní ľudia“,
4. 6. 2007

*

Poznámka redakcie:

Veľmi neskoro sa dostávam k tejto stránke, ale nedá mi pokoj, že sa nikto neozval pri takom prekrúcaní skutočnosti. Teda:

„Pán Opluštil“ bol MVDr. Pavol Opluštil, aktívny politik HSĽS (Hlinkovej slovenskej ľudovej strany), a to už pred vznikom Slovenského štátu predsedom miestnej a bratislavskej župnej organizácie HSĽS a od 6. októbra 1939 aj oblastným veliteľom Hlinkovej gardy bratislavskej oblasti. Počas celého trvania prvej Slovenskej republiky bol poslancom a podpredsedom Slovenského snemu a už pred jeho otvorením 18. januára 1939 zložil 12. januára 1939 poslanecký sľub slovami „Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho, že budem verný Slovenskej republike…“ Počas celej existencie Slovenského štátu zastával viaceré nielen vysoké, ale najvyššie štátne a parlamentné funkcie, a to podpredsedu snemu, predsedu zahraničného výboru, náhradného člena stáleho výboru snemu, ako aj predkladateľa zákonov; v septembri 1944 prijal funkciu generálneho tajomníka HSĽS a zastával ju až do svojho úteku z Bratislavy pred príchodom Červenej armády v spoločnosti vysokých vládnych a straníckych funkcionárov Slovenského štátu okolo nehodného kňaza prezidenta Jozefa Tisu do rakúskych a bavorských katolíckych kláštorov, kde ich americká armáda objavila, zatkla a vydala československým policajným orgánom. Tento zbabelý útek pred zodpovednosťou nemôžem nazvať „emigráciou“.

Myslím, že sa nemýlim, ak si myslím, že na základe svojich politických funkcií a ich oduševneného plnenia patril Dr. Opluštil medzi hlavných 2 – 3 ľudí, zodpovedných za tragický osud 60 000 slovenských Židov, tisícov slovenských Rómov a iné zločiny proti ľudskosti, ktoré sa napáchali za ich vlády na Slovensku. Prekvapuje ma údaj, že Národný súd ho odsúdil 18. októbra 1947 akoby len za politickú činnosť, zameranú proti Československej republike, za zradu, a to na 8 rokov väzenia a stratu občianskych práv a všetkého majetku. Po odpykaní trestu bol v roku 1953 vo veku 58 rokov z väzenia prepustený. Neskôr bol rozsudok upravený a mohol pracovať ako veterinár-hygienik v Trnave, Gelnici a Bardejove, kde vo veku 70 rokov odchádza do dôchodku a ako 78-ročný umiera v Trnave. Bol prinajmenšom Hitlerov povoľný pomocník. Popri tom sa snažil pozdvihnúť slovenské veterinárstvo na európsku úroveň.

Pán Rybár a pani Borosová, uvedenie mena Dr. Opluštila v súvislosti s Projektom Vagón nie ako jedného z tvorcov Ústavy a tých zákonov Slovenského štátu, ktoré umožnili uskutočnenie slovenského holokaustu, tej jedinečnej hrôzy našej minulosti, ktorú akcia Vagón reprezentovala, ale ako záchrancu Vašich rodičov (nepochybujem o pravdivosti Vášho údaja, ale dovoľte mi otázku o prípadných publikovaných podrobnostiach) považujem za bezcitný prístup k osudu 59 998 slovenských Židov, za ktorých Dr. Opluštil neintervenoval, hoci mohol; dobre vedel, že ich posiela na istú smrť.

Hodnotu intervencie p. Opluštila znižuje skutočnosť, že výnimka sa udeľovala na základe skutočnej potreby „hospodársky dôležitého“ Žida a s ľudskosťou nemala nič spoločné.

Rastislav Škoda