Kto sa bojí dobročinnosti na základe viery?

Tom Flynn

Vlády mnohých štátov zverujú mnohé sociálne služby cirkvám.

Pád Ríma mal za následok, že okolo roku 500 n.l. mal celý Západ podobu veľkého rozpadnutého štátu. Civilná spoločnosť ležala v ruinách. Keďže žiadna iná ustanovizeň nemohla nič urobiť, robila všetko cirkev. Od vzdelávania po diplomaciu, od bankovníctva po architektúru, samozrejme, vrátane starostlivosti o chudobných a chorých.

No v priebehu nasledujúcich 1500 rokov sa tieto monopoly jeden po druhom vymanili z područia cirkvi; prebrali ich za svoje svetské ustanovizne alebo jednotlivci. Prvý padol monopol komunikácie: ak pôvodne listy na dvoroch vládcov písali a čítali pisári a nimi bývali spravidla mnísi a kňazi, postupne sa gramotnosť stala skoro univerzálnou.

Oveľa neskoršie prišlo na rad umenie. Michelangelo ešte v 16. a Bach v 18. storočí záviseli od cirkevných objednávok, no renesancia už predtým nabúrala monopol náboženských námetov aj patronátov: vytvorila sa nová spoločenská trieda mešťanov a bohatých obchodníkov; vznikli univerzity a múzeá, padol aj monopol cirkvi pre vyššie vzdelanie. Poslednú rolu v diplomacii zohral pápež po roku 1490, keď rozhodoval o rozdelení Južnej Ameriky medzi Španielskom a Portugalskom. Dnes narobí dalajláma a vstup cirkví do politiky len diplomatické zápletky.

Pred 200 rokmi sa začal vyslobodzovať z moci cirkvi monopol dobročinnosti a sociálnych služieb, fungujúci ešte okolo r. 1800. Ale prišiel Dickens, Florence Nightingalová, Červený kríž a potom početné iné druhy súkromných neziskových organizácií a nakoniec aj vládnych aktivít, ktoré vôbec nemali náboženskú komponentu a dostali názov sekulárne, svetské. Treba priznať, že humanisti, hrdé deti Osvietenstva, mali so samými začiatkami trendu „preč od cirkvi” málo spoločné – lebo tu ešte neboli.

Ak dnes mnohé štáty (vedú USA, ale aj Slovensko sa snaží) morálne, ale hlavne finančne podporujú dobročinnosť a sociálne iniciatívy založené na viere, je to snaha zastaviť beh dejín, prípadne až vracať sa do minulosti. Je to snaha o obnovu monopolu cirkvi, ktorá nemá väčšiu nádej na dlhodobý úspech ako by mala snaha o obnovu monopolu v písomnej komunikácii, resp. rituálny „tanec s duchmi” natívnych Indiánov za účelom komunikácie s mŕtvymi. Nevráti natívnym Američanom ich zem, nevyženie belochov, neobnoví ich tradičný spôsob života.

Skúsenosť ukázala, že nemajú pravdu tvrdenia veľkých cirkví a evanjelikálnych kresťanov, že sociálne služby a dobročinnosť, založené na náboženských citoch dávajúcich aj berúcich, sú lepšie ako tie, ktoré sa zakladajú na snahe zarobiť si na živobytie či mať zisk, resp. na povinnosti sociálneho štátu. V modernom svete sa už dávno nahradzujú projekty “civilného kresťanstva” sekularizmom, ktorý je pozitívne, ale dlhodobé hnutie. Konzervatívni kresťania ho sledujú z bezprostrednej blízkosti a niekedy na vlastnej koži s hrôzou – sú svedkami vyparovania sa vlastného sveta. Predpokladám, že za 40 rokov si takmer nikto nespomenie, že existovali iniciatívy založené na viere. To neznačí, že ako humanisti nemáme proti nim agitovať. Práve naopak, náš úporný boj proti nim je jeden z dôležitých mechanizmov, vedúcich k prekonaniu tejto zlej schémy v súčasnej spoločnosti.

Prameň: Tom Flynn: „Who’s Afraid of Faith-Based Charities?” Free Inquiry 26/1, 2007, s. 12.