Koniec vitalizmu

Arthur Caplan

Venter a jeho spolupracovníci dokázali, že hmotný svet možno tak manipulovať, že vytvorí to, čo nazývame život. Týmto činom ukončili debatu o povahe života, ktorá trvala tisíce rokov.

Ich dielo podrýva zásadný názor o povahe života a pre našu mienku o nás samých a o našom mieste vo vesmíre sa asi ukáže tak významným ako objavy Galilea, Kopernika, Darwina a Einsteina.

Pred viac ako 100 rokmi francúzsky filozof Henri-Louis Bergson tvrdil, že nikdy nebude možné vysvetliť život jednoducho mechanisticky. A nikdy nebude možné vytvoriť ho umele syntézou molekúl. Tvrdil, že existuje „vitálny elán“ – životná sila, ktorou je neúnavný prúd, odlišujúci živé od neústrojného. Že nijaká manipulácia s neorganickou hmotou neumožní vytvorenie ničoho živého.

Tento „vitalistický“ názor pretrval v rozličných formách storočia. Galén písal v druhom storočí o „vitálnom duchu“; Louis Pasteur hľadal v roku 1862 „vitálnu akciu“ na vysvetlenie spôsobu existencie života; a biológ Hans Driesch ešte v roku 1894 považoval „enteléchiu“, esenciálnu silu, za predpoklad života. Bez ohľadu na revolučné objavy molekulárnej biológie mala veda veľké ťažkosti s redukovateľnosťou života na vlastnosť hmoty.

Medzitým kresťanstvo, islam a judaizmus, okrem iných náboženstiev, hlásali, že vysvetľujúcou podstatou aspoň ľudského života je tzv. duša.

Dôkaz, že život možno vytvoriť z neživých častíc, hoci sa tieto získali z bunky, vyvoláva pochybnosti o všetkých týchto hlboko zakorenených metafyzických názoroch. Zdá sa, že Venterov úspech zbavuje platnosti argument, že existencia života vyžaduje osobitnú silu alebo moc. Podľa môjho názoru to ho robí jedným z najdôležitejších vedeckých úspechov v histórii ľudstva.

Prameň: Arthur Caplan, profesor bioetiky na University of Pennsylvania, The end of vitalism, Nature, vol. 465, 27 May 2010.