Kedy je klamstvo dovolené

Rastislav Škoda

V diskusii k predošlému článku „Slobodomurárstvo a katolícka cirkev podľa jedného pamfletu“ v ZH prejavil p. Cibrinka veľkú nevedomosť z náuky o etike, vyhlasujúc každé klamstvo (a zdôrazňujúc, že akékoľvek) za hanebnosť. Keďže odpoveď je dlhšia, ako bývajú komentáre k článkom, uverejňujem ju ako samostatný príspevok.

Pre nás humanistov platí ako zbierka etických pravidiel napríklad kniha „Zakázané ovocie – etika humanizmu“ od Paula Kurtza, ktorú som preložil a vydal vlastným nákladom v roku 1998. Na strane 68 sa preberá pravdovravnosť a končí sa to odsekom:


Z literatúry sa pamätám na tri názorné príklady dovoleného klamstva. Autorov si nepamätám, ale do úvahy prichádzajú Sokrates, Russell, Kurtz aj Dawkins.

1. Niekto prijal do svojho bytu ustrašenú susedovu ženu, ktorej život bezdôvodne ohrozoval žiarlivý manžel, hľadajúc ju po okolí s nabitou puškou v rukách. Položil otázku, či je jeho neverná žena v tomto byte. Mal mu ju sused vydať na neľudské potrestanie nedokázanej viny? Verím, že radšej klamal. Dopustil sa pochopiteľnej a dovolenej lži, ale len aby tú ženu a možno aj seba ochránil pred horším zlom zo strany zúriaceho nešťastníka (účelová lož).


2. Dá sa povedať ťažko ranenému, ktorý po ním samým zavinenej autonehode leží dolámaný v nemocnici a psychicky je na tom veľmi zle, že jeho snúbenica pri tej nehode prišla o život? Myslím si, že aj lekár, aj príbuzní s tým počkajú a najprv si vymyslia iné verzie. Obdobou tejto príhody je situácia pri nečakanej diagnóze ťažkej choroby, napr. rakoviny a jej blízkeho smrteľného konca pre početné dosiaľ nerozpoznané metastázy. Neraz sa volá na pomoc psychiater, aby poradil, čo a ako povedať a nezodpovedá to spravidla pravde.


3. Tretí príklad je taký pravdivý, že ho upravujem podľa vlastného prežitia. Nikdy v živote som ako dieťa nemal rád rebarborový koláč a stará mama ho s veľkou pompou piekla každú jar ako posla nového ročného obdobia a zdroj zdravia. Keď som žil u nej, jedával som ho skôr z povinnosti ako s chuťou, lebo mi bol prikyslý. Prešli roky odlúčenia od starej mamy a jej prvotriednej kuchyne, zabudol som na rebarboru. Iba tu raz prídem k nej na Jelenej ulici začiatkom jari a ona ma s radosťou víta: „Vedela som, že prídeš a chcela som ti urobiť radosť, lebo si pamätám, ako rád si mal môj rebarborový koláč. Nože si daj! Že ti chutí?“ Nemohol som zo zdvorilosti zraniť city svojej starej mamy, ktorú som mal veľmi rád. Viem, že som klamal, keď som neprotestoval proti prvej časti vety – a koláč mi, napodiv, veľmi chutil.

Som zvedavý, či pán Cibrinka pripustí, že v týchto prípadoch nebola lož hanebnosťou. Na svoju obranu môže uviesť, že Katechismus katolické církve (Zvon, Praha 1995 – nemám slovenské vydanie) – pravdepodobne zdroj jeho etického presvedčenia – nepozná pojem dovoleného klamstva. V 15 paragrafoch píše o klamstve, zakaždým ho jednoznačne odsudzujúc, to znamená, že je hriechom a nielen hanebnosťou. Niektoré odseky si zasluhujú pozornosť.

392 – Diabol je otec lži – pre toho, kto na diabla verí; ja klamárovu výhovorku neakceptujem.

844 – Ľudia zamenili Božiu pravdu za klamstvo – nie všetkým bolo dané poznať tú pravdu.

1753 – Dobrý úmysel (napr. pomoc blížnemu) neurobí dobrým alebo spravodlivým nejaké správanie, ktoré je samo o sebe nesprávne (napr. klamstvo) – a hneď nato, neviem prečo, opakuje sa to isté:

1754 – Okolnosti nemôžu zmeniť mravnú akosť samotných skutkov; nemôžu nejaké samo o sebe zlé správanie učiniť ani dobrým, ani správnym – a sme pri koreni veci.

Nie som etik, nemám na to potrebné vzdelanie, ale cítim presvedčenie, že naša humanistická etika sa v tomto bode zásadne líši od kresťanskej: je humánnejšia, ľudskejšia, citlivejšia, jemnejšia, prijateľnejšia ako dogmatické neoblomné pridŕžanie sa raz vysloveného zákazu bez prihliadania k okolnostiam, ktoré môžu úplne zmeniť aktuálnu situáciu a zbaviť čin v kresťanskom ponímaní biľagu hriechu. V prípade p. Cibrinku prívlastku hanebnosti. Čo by som neurobil, aby som zachránil nevinnú ženu pred zastrelením! Ale katechizmus rímskokatolíckej cirkvi mi nedovoľuje povedať, že som ju nevidel, pretože to by bolo klamstvo. Kde inde mám hľadať povolenie tohto malého klamstva? Ako to vyzerá, nenájdem ho v náboženstve. Viem, že kňaz si nájde výhovorku a bude sa snažiť uspokojiť ma, že je to len všedný hriech, za ktorý dostanem len pár dní očistca. Nemám záujem, dám si povolenie sám ako človek s vlastným rozumom a zodpovednosťou, a to ako v tejto, tak aj iných dilemách.

2482 – Klamstvo spočíva v tom, že človek hovorí nepravdu s úmyslom oklamať – platí v plnom rozsahu aj vo všetkých prípadoch dovoleného klamstva. Ak bude treba, vedome oklamem hlúpeho zúrivého žiarlivca, aj na živote lipnúceho smrteľne chorého. Starostlivú starú mamu ponechám v jej omyle, čo je tiež klamstvo.

Pri googlovaní v nemeckej reči sa našlo veľké množstvo článkov o klamstve pri pracovnom práve, t. j. pri písomnom hľadaní zamestnania a pri osobných predstaveniach, pri otázkach o tehotenstve a chorobách atď. Malé klamstvá sú samozrejme aj juristicky povolené.

Mikuláša, anjela ani čerta som svojim deťom nikdy nehral, pretože panoptikum náboženských predstáv typu nebo, peklo a očistec aj s tým plačom a škrípaním zubov, čo sa tam deje, považujem za klamstvá blízke svetu predstáv pána Cibrinku. Uvedomuje si to on?

Mrzí ma, že diskusia má málo spoločné so slobodomurárstvom, proti ktorému nemám osobné námietky.