Hrdina ich boja

Skoro všetci ľudia nejako odsudzujú 5,5 milióna palestínskych utečencov, ktorých dedovizne sa zmocnili Izraelčania vo vojnách rokov 1948 a 1967. Palestínsky štát, ustanovený roku 1949, si tajne rozdelili Izrael, Jordánsko a Egypt.

Palestínčania bez vlastného štátu sa stali pieskom v očiach Stredného východu; cynicky ich zneužívali ich bezohľadní arabskí „bratia" a neľútostne utláčali Izraelčania, potrebujúci ich zem.

Premiérka Golda Meirová dokonca tvrdila, že Palestínčania neexistujú. Mnohí ľudia si osvojili sionistický slogan, že Palestína je „zem bez národa pre národ bez zeme", čo nikdy nebola pravda.

V polovici šesťdesiatych rokov, keď prakticky nikto neuznával tento bedársky národ, postavil sa do čela tackavého palestínskeho hnutia inžinier Arafat.

S nekonečnou trpezlivosťou, hadím chytráctvom a neotrasnou odhodlanosťou skoro jednoručne zobudil palestínsky nacionalizmus a vytvoril sen o suverénnom palestínskom štáte.

Na svojej dlhej ceste siahli Arafat a jeho ľudia k spôsobu, ktorý  voláme terorizmom - jedinej možnosti, ako môže slabý bojovať proti silnému. Pár rokov pred nimi robili vodcovia izraelského boja za nezávislosť to isté Angličanom. Keby neboli Palestínčania použili násilie, nebol by sa svet dozvedel o ich zúfalej situácii.

V priebehu celých 40 rokov bol každý Arafatov deň bojom na život a na smrť. Proti nemu sa postavili súperi a nepriatelia ako šialený zabijak Abu Nidal; Izraelčania a Američania sa pokúšali zabiť alebo aspoň zosadiť ho z vedenia hnutia, arabské štáty proti nemu kuli úklady a platili vražedné plány, prežil masakry v Libanone, ktorým padli za obeť tisíce Palestínčanov.

Známy pod menom Abu Amar viedol ľud bez zeme, peňazí, podpory, úcty aj priateľov. Akosi sa mu však podarilo vytvoriť niečo veľmi blízke skutočnému národu.

Napriek ostrým výrokom hľadal mier s Izraelom pri početných príležitostiach čo aj na báze arabského štátu, ktorý dostane len 21 % pôvodného územia Palestíny. Izraelčania však zakaždým posunuli brankové tyče a zastali, kupujúc si čas, aby zavŕšili kolonizáciu Západného brehu a Golanu.

Len pri mierových dohovoroch s premiérom Rabinom v Oslo došlo k skoro spravodlivému urovnaniu. No Rabina zavraždili izraelskí krajne pravicoví extrémisti rozhodnutí zväčšovať židovský štát. Ďalšie mierové snahy zhatili Rabinovi nástupcovia - a Arafatova nerozhodnosť.

Izraelčania oddávna sledovali politiku vraždenia a zatvárania sľubných palestínskych vodcov. Pisateľ týchto riadkov verí, že Arafat bol možno obeťou jedu, ktorý nezanecháva stopy.

Izrael aj Bushova vláda USA si prajú „umiernených" palestínskych vodcov. Navrhujem preložiť to ako slabochov podplatených za súhlas s pokračujúcou izraelskou okupáciou najúrodnejšej pôdy Západného brehu a Golanu; budú to bezmocné, izolované Bantustany obkľúčené izraelským teritóriom; a neplodné, bezvodé, preľudnené arabské časti Západného brehu plus skládky ľudského odpadu v Gaze, o ktoré Izrael nemá záujem.

Čo robiť? Najpopulárnejší  palestínsky vodca Maravan Barguti je v Izraeli vo väzení; odsúdený za viaceré vraždy, ale v arabskom svete oslavovaný ako palestínsky Nelson Mandela; volá po mieri s Izraelom ako jeho učiteľ Arafat. No premiér Ariel Šaron zrejme plánuje - ako to nedávno v chvíli zriedkavej otvorenosti vyjavil jeden poradca - ponoriť mierové rozhovory „do formalínu".

V priebehu svojho epického boja urobil Arafat veľa chýb. Bol autokratický, umožnil kvitnúcu korupciu, bol tajnostkár. Jeho vedenie financií sa rozrástlo do nechutného škandálu, ktorý špiní jeho reputáciu. Ani arabskí obdivovatelia nezatvárali oči pred jeho lišiactvom a prefíkanosťou.

Ale bez Jásira Arafata by boli Palestínčania ostali fantómom, zabudnutým národom. Doviedol ich na dohľad ich zasľúbenej zeme.