Duša, život po smrti, reinkarnácia

Mario Bunge a Martin Mahner

Veľmi rozšírené náboženské predstavy o živote po smrti a reinkarnácii predpokladajú existenciu nemateriálnej alebo duchovnej substancie, označovanej najčastejšie ako „duša", ktorá prežije smrť tela a vraj „uvoľniac sa" od neho je schopná existencie. Pre takýto predpoklad však niet vedeckých podkladov. Neurovedy sa zaoberajú našou duchovnou činnosťou tak isto ako ostatnými pochodmi v organizme - ako funkciami jedného biologického orgánu. Ak orgán umrie, prestávajú príslušné funkcie.

Tento konflikt sa netýka náboženských predstáv. Kresťan môže túto námietku obísť neortodoxnou myšlienkou anglického fyziológa Jospha Priestleya, že duchovné funkcie síce pri smrti indivídua zhasnú, ale keďže všemocný boh pri Poslednom súde nechá vstať z mŕtvych telo, prebudí sa k funkcii aj duch. Veda to nemôže pripustiť, lebo to predpokladá zázrak.

Budhizmus vyslovene odmieta existenciu substancie v podobe individuálnej putujúcej duše. Znovuzrodenie sa považuje za kolobeh, pri ktorom „putuje" biologická funkcia (poznanie) so substrátom (poznávajúcim), a to nie metaforicky. Preto aj tu platí materialistická námietka, že funkcia sa nedá oddeliť od svojho substrátu, čo vytýkali učeniu o prevteľovaní už staroindickí materialisti.