Duch ateizmuinformácia autora Rastislav Škodav1.01 30.04.2024 07:42
Frank Spade
Do diskusie o novom ateizme a humanizme vnáša malá knižôčka André Comte-Sponvillea Na čo verí ateista? Spiritualita bez Boha (Woran glaubt ein Atheist? Spiritualität ohne Gott. – Z francúzskeho originálu s titulom L'esprit de l'athéisme preložila Brigitte Große. Diogenes, 2008) perspektívu, na ktorej nájdu potešenie bývalí veriaci a hľadajúci, ale aj neveriaci. Miesto racionálne chladného sveta kreslí autor ateistický pohľad, preniknutý toleranciou, srdečnosťou a láskou. Do popredia nestavia to, čo delí, ale prízvukuje to, čo spája, odmietajúc dogmatizmus, tmárstvo, fundamentalizmus, fanatizmus, ale aj nihilizmus a vlažnosť. „Boj za osvietenstvo pokračuje,“ píše, „a málokedy bol taký aktuálny, pretože ide o slobodu.“ Ako katolík, ktorý sa s cirkvou rozišiel ako 18-ročný, propaguje autor, francúzsky filozof , spiritualitu vyznania miesto spirituality viery, činov miesto nádejí a uzatvára: „Mám pocit, že žijem lepšie, odkedy som ateistom, jasnejšie, voľnejšie, intenzívnejšie.“ Neslobodno si myslieť, píše, že morálne, kultúrne a spirituálne hodnoty potrebujú Boha, aby pretrvali. Sami však ako spoločnosť potrebujeme etiku, komunikáciu a priznanie sa k svojim dejinám a hodnotám, aby sme prežili. Myšlienky o spiritualite pri viere v len tento svet budú asi pre ateistu najprekvapivejšie a asi vrhajú na naše chápanie sa najviac otázok. Comte-Sponville sa zaujíma o duchovný život, pretože neveriť v Boha neznamená nemať ducha a ani nás nezbaví povinnosti používať ho (byť aspoň občas duchaplný – pozn. prekl.). „Nevykastrujem si predsa dušu, len pretože som ateista. Duch je príliš dôležitá záležitosť, aby bolo prípustné zanechať ju kňazom, muláhom a spiritualistom. Je to najvyššia časť človeka, alebo ešte lepšie, je to jeho najvyššia funkcia, ktorá nás robí inými, viac a lepšími, ako sú zvieratá, ktorými tiež sme.“ Opisuje zážitok „oceánového pocitu“ a konštatuje, že popri tom je predstava raja malicherná: „Čo som prežil alebo zatušil, bola pravda bez slov, sebavedomie bez ego, šťastie bez narcizmu. Intelektuálne v tom nevidím nijaký dôkaz pre nič, ale nemôžem povedať, že to nič nebolo… Nikdy som neprežil nič lepšieho, nič jednoduchšieho, silnejšieho, otrasnejšieho.“ Autor opisuje nedogmatický ateizmus, ktorý sa kryje s humanizmom, ako ho hlása Nemecký humanistický zväz, obohatený o duchovnú komponentu, ktorá existenciu druhého sveta popiera, ale existenciu mystična a mystiky pripúšťa a tak diskusiu o novom humanizme oplodňuje a rozširuje. Humanizmus je preňho priznanie k láske a odmietnutie nihilizmu. Jeho slovami: „Náš boj má slúžiť laicizmu (sekularizmu). Ateisti musia už len vynájsť a rozvinúť správnu duchovnosť. Táto kniha je príspevok v tomto zmysle.“ Kniha je náročným čítaním premyslených argumentov, osviežujúcej perspektívy pre nový humanizmus a integrálnej duchovnosti, ktorá – opakujem sa – pripúšťa ateistickú mystiku. * * * Dodatok: Ak však je ateistická duchovnosť pokľaknutie pred vznešenosťou prírody a v podstate nábožnosť bez príslušnosti k cirkvi, na čo verí ateista? – znela otázka v nemeckom rozhlase (Deutschlandfunk) a www-stránka Sapere aude dala odpoveď: Ateista verí na veci, javy, a ciele, pre ktoré existujú odôvodnené indície, dôkazy a pozadie. Verí na svoju omylnosť, ale aj na svoju zvedavosť. Verí na svoju existenciu, na lásku, na nutný poriadok vecí, a to všetko bez nadprirodzeného usporiadateľa alebo vynálezcu. Aj ateista chce slávnostne dávať meno svojmu dieťaťu, nákladne sláviť uznanie zväzku pre život a dôstojne byť pochovaný. „Prvky môjho tela sú prach vyhasnutých hviezd, čo ostal z obrovských hviezd, ktoré sa raz pozrážali a svoje súčiastky porozhadzovali po hĺbkach vesmíru, kde s kozmickým materiálom vytvorili nové hviezdy – a tak aj našu zem. Vďaka tomuto zďaleka prišlému hviezdnemu prachu páli spaľovňa našich buniek našu potravu a na drahocennú chvíľu nás zásobuje energiou. Blikajú v nás miliardy nepatrných plamienkov, odrazy dávno vyhasnutých hviezdnych ohňov v hĺbkach vesmíru; v nás, ktorí sme článkami kozmickej reťaze, v ktorej nielen pre hviezdy, ale pre každého z nás každý koniec je súčasne aj novým začiatkom.“ (Podľa Gottfrieda Schatza) Prameň: Frank Spade: „Der Geist des Atheismus“, Diesseits č. 84, 22/3, s.36 – 37, 2009. (Recenzent je k dispozícii pre autorské čítania.) Preložil Rastislav Škoda Keď si došiel až sem, môžeš sa rozhodnúť čo ďalej...
xxx
|
some ad
statistics
supportpage has income only from voluntary donaters
please, support the creator
SK41 1100 0000 0026 1872 7972
|
choď o úroveň vyššie