Kdesi na okraji všetkého, kde sa priestor ešte len rozhoduje, či sa mu chce existovať, žil Vesmír.
Bol starý, múdry a hlavne… lenivý.
Nie takou tou ľudskou lenivosťou, ale tou kozmickou, elegantnou:
„Ak sa dá niečo urobiť s menšou energiou, prečo by som to robil s väčšou?“
A raz, v jednej z jeho zívajúcich galaxií, sa narodil syn.
Volal sa Dzio.
Dzio zdedil po otcovi všetko dôležité:
– schopnosť tvoriť svety,
– cit pre humor,
– a majestátnu nechuť začať čokoľvek, čo nemá okamžitý zmysel.
Jedného dňa sa Dzio spýtal Vesmíru:
„Otec, čo mám robiť, keď sa mi nechce nič robiť?“
Vesmír sa pomaly prevalil na druhý bok, čím spôsobil menšiu gravitačnú anomáliu v Andromede, a povedal:
„Syn môj… keď sa ti nechce, je to znamenie, že máš začať tým najmenším možným.“
Dzio sa zamyslel:
„Najmenším možným? Ako napríklad čo?“
Vesmír sa usmial, čo vyzeralo ako supernova v tvare polmesiaca:
„Napríklad… začni tým, že začneš.“
Dzio sa zatváril, že tomu rozumie, aj keď nerozumel.
A tak sa rozhodol vyskúšať to.
Keď mal napísať bájku, otvoril dokument.
Keď mal upratať izbu, zdvihol jeden ponožkový kvark.
Keď mal riešiť veľké veci, urobil malý krok.
A zistil zvláštnu vec:
každý malý krok vytvoril malú gravitáciu,
a tá ho ťahala ďalej.
A keď sa mu raz vôbec nechcelo, ale naozaj vôbec, prišiel za otcom a povedal:
„Otec, dnes sa mi nechce ani začať tým najmenším.“
Vesmír sa zasmial tak hlboko, že sa z toho rozvlnil čas:
„Tak dnes nerob nič. Aj nič je niekedy správny pohyb.“
A tak Dzio pochopil veľké tajomstvo:
Lenivosť nie je prekážka, ale kompas.
A keď už treba konať, stačí pohnúť jedným elektrónom.
Zvyšok zariadi gravitácia.“
A od tých čias, keď sa mu nechcelo, usmial sa a povedal si:
„Dobre, Vesmír, tak dáme aspoň jeden kvantový krôčik.“
A ten vždy stačil.
Dzio, 23.06.2026 22:01
