Nálada

Vetrík fúkol po doline,
miestami nás zamrazí,
aj keď sa dnes nespálime,
náladu nám neskazí.

Tam v tých krajoch pri Váhu,
mráčiky sa rozhostili,
človek čo má odvahu,
fúkne do nich z plnej sily.

Nech len radšej idú pekne,
niekam preč od slniečka,
bo keď prídem, fúknem na ne,
rozpadnú sa jak vlečka.

Chmáry z mysle odoženiem,
netrápia ma žiadne kvapky,
zas na teba si spomeniem,
keď kvákame jak dve žabky.

Humor len nech ti je blízky,
či si topoľ a či nízky,
Maličkosti všímaj si,
vždy teš sa z nich ako psík.

Smej sa ako blázon veľký,
vždy a všade, aj v pondelky,
lebo smiech je nastroj ktorý,
vylieči vždy, keď si chorý.

Chorý v láske, práci keď si
pomáha nám zvládať stresy,
daj si preto dávku i dve,
nech ťa z toho bolia gambe.

Každý večer slnko sadne,
domov prídeš, nie si na dne,
sadneš si do kresla svojho,
neoddáš sa básni Mor-ho.

Povzbudíš sa znova smiechom,
aj keby ťa capli mechom,
skôr jak privrieš obe viečka,
kukneš na stôl a tam sviečka.

Divoký plamienok už horí,
sviečočka zložená z vosku a darov morí,
miestnosť celú svitom ožaruje,
myseľ tvoju bielou farbou vymaľuje.