Istota je guľomet ;)

Hovorí sa o viere, že je ako horčičné semiačko, na začiatku malé, malilinkaté, z ktorého vyrastie veľký košatý strom. Nuž tak. Ja to chápem asi tak, že to semiačko je akýmsi tvrdením, na ktorom začnem stavať svoj svet. Postupne k tomuto tvrdeniu pribúdajú iné tvrdenia, ktoré podporujú dané tvrdenie až z toho vznikne jedno veľké ako bolo povedané stromisko. Stromy sú nádherné útvary, ktoré rastú a vyvíjajú sa. A neskôr plodia i plody, rozmnožujú sa a vzniká tak napríklad celý les takýchto stromov. Tak je to i s nami ľudkami, tvoríme rôzne záujmové spolky a snažíme sa aby tento spolok bol čím väčší, lebo čím viac hláv, tým viac rozumu a tým viac argumentov nájdeme, ktoré slúžia na presadzovanie záujmov tohto spolku. Do tohto momentu a za ideálnych podmienok by bolo všetko fajn ;)

Problém nastáva v momente, keď strom plodí ovocie, ktoré sa nedá jesť. Toho, ktorý dané ovocie ochutná, načisto „otrávi“. Možno to ten pestovateľ stromu pôvodne i nemal v úmysle ale prosto, niečo sa stalo, možno genetická modifikácia, možno vplyv počasia, možno záhradník niečo pokašľal v procese a ovocie stromu je síce pekné na pohľad ale jesť sa nedá. Kto si kúpil nejaké jabĺčko alebo paradajku napríklad v tescu vie o čom hovorím. My, čo poznáme, ako by malo také ovocie chutiť o ňom hovoríme, že je to čistá umelina.

Ešte horšia situácia je, ak plody toho stromu sú navyše i jedovaté ;) Teda, človek, ktorý ochutná dané ovocie môže prísť k ujme na zdraví. A v tom je celá pointa. Jeden učiteľ raz vyhlásil, že podľa ovocia sa dá poznať strom. Ak strom rodí ovocie, ktoré sa nedá jesť, potom taký strom je určený na vyrúbanie. Nie preto, že niekto ho nemá rád, ale hlavne preto, že jednoducho nie je dopyt po jeho ovocí, alebo je nebezpečný pre človeka (lebo je jedovatý), atď. Správny ovocinár, ktorý sa stará o svoj sad, by mal dávať veľký pozor na to, čo v jeho sade rastie, ak chce byť úspešný vo svojom „podnikaní“.

Nevravím, že stromy nemajú svoj význam, však je tu jeden veľký problém, ktorý taký strom má. A ním je drevo-rubač ;) Taký báči, má prostriedky na to (sekeru, motorovú pílu), aby strom dal viac-menej celkom efektívne dole. A prečo by to robil? Dôvody som uviedol vyššie. Prečítajme si jeden veršovaný príbeh ;)

Drevorubač, statný šuhaj, vzal sekeru a vydal sa do sveta na skusy...
Zakliaty strom, ten bájny, sa mu však postavil do cesty, tak povedal si: Ja rozsekám ťa na kusy...
Iba jablká otrávené sa na ňom rodili, no ľuďom predsa chutili...
On povedal: posiaľ ste tvrdo spali, no blesky hromu vzbudzujú Vás k tomu, by ste sa prebrali...
Strom odolával, bránil sa a triasol, veď bojoval o život...
Život, ktorý ťažil z toho, keď iných oň pripravoval...
Mal spočítané dni ten strom, aj keď široký bol ako dom...
Sekera zaťala posledný krát a strom s rachotom padol k zemi, by neškodil viac ľuďom toho kráľovstva...
Kto by to len tušil, že taký šťastný koniec by to mohlo mať. A drevorubač sa stal kráľom ;) či?

Nie, drevo-rubač sa nestal kráľom, netúžil po niečom takom, len mu prišlo ľúto ľudí toho kráľovstva a preto im pomohol zbaviť sa pliagy, ktorá ich morila veľmi dlhú dobu.
Pamätajme preto už navždy : Viera založená na nesprávnom predpoklade prináša nie dobré ovocie a to vedie k rôznym neduhom ako sú kŕče v žalúdku, či dokonca až smrť otravou.

Ako teda z tohto von? ;)

Jednoducho. Nechať rásť strom na predpoklade (zo semiačka), ktorý nie je možné spochybniť (akoby človek staval dom na skale) ;) Mať istotu a z nej odvodiť všetky pridružené fakty. Je to ako napísať si na čistý papier do stredu výrok, ktorý nie je možné vyvrátiť a okolo neho potom prikresliť odvodené fakty z neho vyplývajúce. Vznikne tak mapa cestičiek, po ktorých človek môže bezpečne sa pohybovať bez obavy, že by pri cestovaní narazil na nejaký zásadný problém. Ak by aj narazil, potom zjavne nakreslil do schémy niečo, čo nie je faktom a treba danú mapu prekresliť (niekedy aj od základov). Postupujeme možno metódou POKUS-OMYL-SKÚSENOSŤ, však na konci procesu, by sme mali dostať dokonalú a presnú mapu, podľa ktorej sa môžeme navigovať cestou životom.

Predstav si more-plavca, ktorý sa vydal na dlhú plavbu (životom). Vyplával z nejakého prístavu a v podstate o mori nič (ne)vie. Postupne si zakresľuje do mapy všetko s čím sa stretol. Aké kontinenty, ostrovy objavil, kde sú aké morské prúdy, kde zvykne aký vietor fúkať. Zoznamuje sa so svetom. Čím viac toho poznáva, tým je mapa, ktorú kreslí komplexnejšia. Nu a teraz ide o to, že stretne sa i s mnohými inými more-plavcami. Zrazu zisťuje, že ich mapy sú alebo môžu byť odlišné od tej jeho. Možno sa plavili tam kde on ešte nie. To je ešte malý problémik. Možno niekde sú v mape principiálne rozdiely, keď zrazu nesedí to, čo je na mojej mape a čo na ich. Nie je asi podstatné to, že tie mapy v detailoch (skúsenosti) sa líšia, lebo aj život a situácie v ňom sú odlišné prípad od prípadu a teda každý námorník mohol na jednom a tom istom mieste zažiť v danom konkrétnom okamihu búrku a iný bezvetrie ;) Pointa pri plavení sa životom je len v jednom. Aby sa ten more-plavec úspešne doplavil do cieľa svojej cesty. Aby po ceste nenarazil na nejaké útesy, neocitol sa na opustenom ostrove a nekončil ako trosečník (troska) a čo je najhoršie, aby jeho loďka neskončila na dne mora ako známy titanic, ktorý bol vraj nezničiteľný. Hľa stačila jedna kryha a už je tam na odpadlisku dejín ;)