none dzio.sk
new "Jerusalem"
sk
|
en
|
tT
for correct function of this site, i need to use cookies...

Bohovia
Slovanský pôvod...
06.01.2024 09:59

none
Autorom textov je Peter Kuzmišin.
Ak sa TI texty páčia, prosím podpor autora a kúp si knihu ;)
none
ÉRA PRABOHOV
Slovanskí bohovia...
none
ÉRA MLADŠÍCH BOŽSTIEV
Slovanskí bohovia...
none
ÉRA DÉMONOV
Slovanskí bohovia...

Rod
začiatok a koniec...
09.04.2022 17:06

none
Rode, Rode si začiatok i koniec. Si všetkým a vo všetkom. My chválime a ctíme si ťa. Požehnaj nám i nášmu rodu. Sláva Tebe Otče buď. Roda oslavujem na zemi a zaklínam všetkých bohov, nech večný oheň horí. Žehnaj bohom i ľuďom, žehnaj všetkému životu.
O počiatku Všehomíra
Na začiatku vekov bola len veľká tma a bezbrehé more chaosu. Jeho vlny sa vírili priestorom a obmývali zlaté vajce, ktoré bolo uprostred. V tom zlatom vajci prebýval Rod – pôvodca všetkého. To on bol chaosom a chaos bol ním. Boh Rod spiaci v zlatom vajci si tichúčko spal a o vlny chaosu nedbal. More chaosu však chladilo vajce svojím pohybom, Rodovi však začalo byť zima, až sa nakoniec prebudil. Uzavretý v zlatom vajci najprv zrodil Lásku – bohyňu Ladu. Silou lásky rozbil zvnútra zlaté vajce, a tak stvoril Všehomír, ktorému dal zákon a poriadok. Utíšil vlny mora chaosu a stvoril nespočítateľné množstvo hviezdnych svetov, ako aj náš Svet.
Po stvorení Všehomíra, Otec Rod zrodil vtáka Mater Sva a Zemskú kačku a vpustil ich do Všehomíra.
A tu sa vtáci začali ruvať. Raz mal na vrch jeden, inokedy druhý. Večný bol ten zápas medzi trojhlavým vtákom Mater Sva volaným aj Belobogom či Triglavom a Zemskou kačkou zvanou Černobog. A nevyhral ho ani jeden z nich, lebo obaja boli z boha Roda. Ale praboh Rod zveril vládu nad Všehomírom Triglavovi – Belobogu a dovolil, aby prijímal pocty Najvyššieho a začal vyháňať Černoboga zo sveta, alebo ho aspoň krotil. Lebo zničiť Zlo nemožno, tak ako nemožno zničiť nijakú bytosť či vec stvorenú Rodom.
Keď praboh Rod vyriekol prvé slovo, zrodil sa jeho syn Svarog. Svarog spolu s bohyňou Ladou pomáhali Rodovi pri tvorení nášho sveta.
Rod vytvoril aj kozu Sedun a kravu Zemun, z ktorých sa narodili jeho ďalší dvaja synovia, bratia Perún a Veles. Z vemien kozy Sedun, ako aj z kravy Zemun sa rozlialo mlieko a z jeho kvapiek sa zrodili hviezdy. Z masla vytvoril Rod spolu s Ladou a Svarogom Matičku Zem – Mokoš.
Rod zalial zem vodami veľkého mora, z ktorého vystúpila na hladinu Zemská kačica, ktorá neskôr stvorila mnohých bohov a démonov.
Ako už legenda napovedala, Rod volaný aj Rid, Rožaj, Radaj je začiatokom i koncom všetkého. Praboh Rod je prameňom podstatného aj nepodstatného, je hmotný tak, ako aj nehmotný, poznateľný aj nepoznateľný. Praboh Rod je bohom, ktorý sa zrodil z mora chaosu a on je týmto morom a ono je v ňom, preto Praboh Rod úzko súvisí so živlom vody. Žijúc v mori a majúc v sebe more, Rod stvoril celý Všehomír, ako aj náš svet. Z neho sa všetko rodí a do neho sa navracia.
Rod ako boh stvoriteľ, je bohom zrodu, života a znovuzrodenia. Jeho symbolom je vajce, z ktorého sa zrodil, a do ktorého sa opätovne ukladá na spánok. Toto vajce sa nachádza uprostred Všehomíra a práve oň zvádzajú večný súboj dva protiklady života, ktoré Praboh Rod stvoril na počiatku vekov. Tieto protiklady sú stelesnené vtákom Mater Sva – Belobogom a Zemskej kačky – Černobogom.
Ako aj v iných náboženstvách, tak aj u Slovanov Boh Rod – počiatok a koniec, prenecháva vládu nad Všehomírom, svetom a ľuďmi svojim vteleniam a deťom, pričom sám ustupuje do úzadia. Ukladá sa na spánok v novom zlatom vajci. A zobudí ho až zima, ktorú spôsobí víťazstvo Černoboga nad Belobogom, keď celý Všehomír sa zrúti do mora chaosu a ponorí sa do tmy.
Skôr ako sa ustatý Otec Rod rozhodol, že sa znovu utiahne spať do zlatého vajca, vytvoril kameň bytia Alatyr. Rod vzal tento svätý kameň a vhodil ho do mora. Tak sa Alatyr stal stredom sveta, stredobodom Poznania, sprostredkovateľom medzi ľuďmi a bohmi. Nikto ho nemôže nájsť, nikto ho nemôže zdvihnúť. Môže byť malý a ľahký, ale aj veľký a ťažký ako hora. Alatyr je obetným kameňom najvyššieho Roda. Na ňom Rod prináša sám seba ako obetu (žertvu) a premieňa sa na Alatyrský kameň. No v jeho tvorení pokračuje jeho syn Svarog spolu s Ladou.
Rod sa prvýkrát prejavil stvorením pramatky Lady, bohyne lásky plodnosti a materstva, pre ktorú svojím prvým slovom stvoril muža, boha Svaroga. Ďalšími jeho synmi boli Perún a Veles. Títo traja synovia sú vteleniami Beloboga trojhlavého vtáka Mater Sva. Oni sú bohom Triglavom, v ktorom sa spájajú v jedno.
Nesmieme však zabudnúť ani na stelesnenie boha Roda ako Zemskej kačky – Černoboga. A teda, tak ako sú Svarog, Perún a Veles prejavmi Beloboga – Triglava, rovnako aj Kaščej, Nij – Skyper Zver a Dij sú synmi boha Roda a prejavom Černoboga.
Praboh otec Rod sa zjavuje ako bielovlasý a bradatý starec – otec. Praboha Roda si môžete teda predstaviť ako starca oblečeného v dlhej bielej košeli a bielom plášti s kapucňou, podopierajúceho sa o dubovú palicu, ktorá je symbolom jeho vlády nad stromom života.
Dodnes sa zachoval v ľudovej tradícii v podobe „Starého“. Môžeme ho nájsť v rôznych ľudových tancoch, ktoré sa tancujú hlavne v období zimného slnovratu. Rod sa však môže zjaviť aj ako vládca a najvyšší cár nad Všehomírom, a teda je možné si ho predstaviť aj ako kráľa oblečeného do bohatého rúcha sediaceho na vysokom tróne. V tomto zjavení Rod drží v rukách jeho symboly, dubové žezlo a zlaté vajce.
Ako vládcovi stromu života je mu zasvätený dub, tvoriaci os nášho sveta. Tak ako má strom korene, kmeň a korunu, aj náš svet je rozdelený na tri časti, ktorým vládnu jeho traja synovia.
Zo zvierat je mu zasvätený sokol, pretože boh Rod putujúci svetmi sa rád premieňa a zjavuje ako sokol. Je to práve tento vták, ktorý vypúšťa do Všehomíra iskričky vedomia. Tie sa však na konci ich púte opäť k nemu navracajú.
Boh Rod je hlboko zviazaný so slovanskými národmi ako to vidno v koreňoch slov: rodný, národný, rod, národ, narodeniny, pôrod, rodina, príroda. Rovnako aj označenie Rodná – viera či Rodoslavia je vierou v nekonečne sa prejavujúceho Boha Roda, ktorý je počiatkom tvorenia svetov a všetkého živého. Silný vzťah k rodu sa spája so silným vzťahom k predkom. Pre Slovanov je charakteristické uctievanie generácií predkov bez obmedzenia sa na: „cti otca svojho a matku svoju“ ako u kresťanov, ale celkom prirodzene je rozšírené i na babky, dedkov a prababky, ako aj na ujov a tety.
Na počiatku vekov Boh Rod zrodil bohyňu Ladu a šiestich synov – Svaroga, Perúna, Velesa, Dija, Nija a Kaščeja. Predtým, ako sa uložil na opätovný spánok do zlatého vajca, zrodil ešte jedného syna, ktorým je Prove.
Hlavným sviatkom Boha Otca Roda je prvý spln po jarnej rovnodennosti. Aj obdobie zimného slnovratu (21. december), kedy sa slaví sviatok zrodu nového slnka v podobe božiča Koliadu, je zasvätené Rodovi.
Zrod nového slnka predznamenáva porážku bohyne smrti a zimy Moreny. Jej porážka je dovršená prebratím vlády Vesnou, bohyňou jari, počas splnu pred sviatkom jarnej rovnodennosti (21. marec). Pred týmto sviatkom, počas novu mesiaca sa vyzýva aj Praboh Rod, kedže je bohom obnovy a počiatku.
Z dní mu je zasvätená nedeľa.
Doporučuje sa mu obetovať najväčší dar plodov zeme – okrúhly bochník chleba ako symbol vďačnosti a záväzok pokračovania v tvorení a udržiavaní rovnováhy protikladov. Ďalšie obety prinášné Rodovi sú chlieb, vajíčka, kohúty alebo sliepky, proso, ovsená kaša, syr, med, medovina, boršč, pirohy, lokše, olej a pivo.

Lada
pramatka...
09.04.2022 17:15

none
Ó, pramatko Lada, Ty si Láska, ty si zjednotenie. V tebe sa Rod náš prejavil. Tebe sa všetci bohovia klaňajú. Naplň nás láskou svojou. Žehnaj nám, pramatko naša!
Stvorenie človeka
Skôr ako praboh Rod stvoril čokoľvek iné, stvoril Ladu. Len vďaka nej sa mu podarilo rozbiť zlaté vajce a vynoriť sa na vlnách studeného chaosu, aby ich mohol opäť skrotiť a stvoriť Všehomír.
Rod stvoril nový Všehomír a vládu nad ním zveril svojim trom synom. Najstarší z nich, Svarog, hádam najviac pomáhal otcovi, kedže ako kováč je z troch bratov najzručnejší. Svarog napokon nechal otca oddychovať. Koval a tvoril Všehomír sám. Bohyňa Lada sa sprvoti na to len pozerala no videla, že Svarog potrebuje pomoc. Preto pridala ruku k dielu a stvorila mnoho nádherných a jemných vecí.
Pri spoločnej práci našli v sebe Lada a Svarog také zaľúbenie, že jedného dňa predstúpili pred samotného Roda a požiadali ho, aby ich zosobášil.
Bola že to svadba nevídaná, celá Iria sa zišla vo veľkej dvorane Svarogovho a Ladinho prekrásneho paláca, postaveného na vŕšku uprostred Irie. Obrad zväzovania rúk vykonal samotný Rod a nakoniec Svarog nastokol na prst Lade prvú obrúčku, ktorú pre Ladu potajme ukoval.
Po dlhej oslave pokračovali Svarog a Lada v spoločnom tvorení. Lada vôbec nezaostávala za svojím mužom. Svarog koval veci pevné, Lada tvorila veci jemné. Tak spoločne Svarog a Lada tvorili Všehomír.
Raz Lada prišla za bohyňou zeme – Mokošou a požiadala ju, aby jej dala trochu hliny pre stvorenie bytostí, ktoré osídlia zem. Mokoša jej s radosťou hlinu dala, z nej potom Lada vymodelovala všetko živé, čo môžeme nájsť na zemi. Lada vymodelovala aj bytosti podobné bohom majúce telá z hliny, kostí z kamenia, krv z mora, vlasy z trávy a prázdne vnútro. Keď uvidel Svarog tieto duté bytosti z kamenia a hliny, veľmi sa potešil, ale pochopil, že v tej dutine sa môže usídliť tak dobro, ako aj zlo.
Preto sa Svarog nadýchol a dúchol do ich dutín. Keď Svarog dúchol do ľudí, bolo ho počuť a ten zvuk nazval slovom. Tak sa vo vnútri ocitla duša.
Rod sa náramne potešil, keď zbadal ľudí, a keďže chcel, aby ľudia rozumeli tomuto slovu, ktoré do nich vdúchol Svarog, bozkal ich na čelo. Z čela dostali tieto tvory meno človek. Týmto bozkom dal Rod ľuďom prvý veľký dar, dar mysle a vedomia. Rod, Lada a Svarog tak stvorili človeka zo zeme, slova – duše a vedomia.
Na znak toho sa po smrti vráti telo zemi bohyni Mokoši a duša odchádza do podsvetia, kde ju sprevádza boh Veles a vedomie sa vracia k prabohu Rodovi.
Bohyňa Lada je ženským prejavom všemocného, najväčšieho boha Roda a manželkou Svaroga, volaná aj Leda, Rada, Roda.
Lada bola stvorená otcom Rodom ako prvá, a aj preto je považovaná za najvyššiu bohyňu, kráľovnú všetkých bohov. Lada je počiatkom všetkého, dokonca je počiatkom aj samotného praboha Roda, ktorý jej stvorením rozbil zlaté vajce a začal tvoriť Všehomír. Ona je prejavom mora chaosu, jej živlom je preto voda.
Lada je symbolom všeobjímajúcej lásky a mieru, ktoré sú základom života na zemi. Je bohyňou života, plodnosti, znovuzrodenia a obnovy. Dáva život prírode a robí Zem plodnou. Je tvoriteľkou a opatrovateľkou všetkého živého.
Ako pramatka je ochrankyňou detí, žien, manželstva, lásky, rodičovstva a úrody.
Bohyni Lade je vlastná jemnosť, mäkkosť a poddajnosť, ale aj nestálosť a zmena. Symbolizuje tak porozumenie, chápanie a múdrosť, schopnosť zosúladiť, či spojiť.
Jej meno úzko súvisí so slovami ladný, súlad, ladnosť.
Funkcia Lady je taktiež úzko spätá s dušou. Matka Lada totiž zbiera vedomie mŕtvych a vracia ho Rodovi, od ktorého dostáva nové iskry vedomia a ide s nimi do ľudského sveta, kde ich vkladá do lona žien.
Lada je považovaná aj za bohyňu opojenia a veselosti, ale aj sexu a náruživosti. A tak pekné dni mája a začiatok júna sa pripisujú Lade a oslavujú sa všeobecnou veselosťou a hrami.
Každoročne, počas zimnej rovnodennosti bohyňa Lada rodí nové slnko – boha Koliadu. Najsilnejšia je v období jari a leta, jej obdobie pôsobnosti slabne od letného slnovratu. Lade je zasvätený deň splnu pred letným slnovratom.
Podobne ako Svarog, Perún a Veles sú bratmi a vteleniami Triglava – Beloboga, môžeme povedať, že Lada, jej dcéra Mokoša a jej dcéry Živa a Morena vytvárajú štvoricu bohýň Rožaníc či Roditeliek.
Lada je matkou našej matičky zeme Mokoše, a tiež slnečných božstiev Dažboga a Koliadu. Ďalším jej synom je boh lásky Kupalo.
Kráľovná Lada je zvyčajne odetá v zlatý kráľovský šat a na hlave má prekrásnu zlatú korunu. V ruke drží jeden z jej symbolov, misku, v ktorej je vajíčko alebo červené jablko spolu s klasmi obilia. V náručí má nemluvňa, ktoré symbolizuje vtelený svet a je aj prejavom plodnosti najvyššiej bohyne, a teda aj prejavom materstva a lásky. Vajíčko či jablko je zase symbolom počiatku všetkého existujúceho, a podobne ako klasy, aj symbolom plodnosti a úrody.
Ponad náš svet lieta v zlatom voze, do ktorého sú zapriahnuté labute a holuby, ktoré sú tiež jej symbolmi a symbolmi lásky a mieru. Lada zo svojho voza vyháňa svojou silou lásky zlé a temné sily z nášho sveta.
Spolu so svojím mužom Svarogom kraľujú v Irii v prekrásnom zámku, pri ktorom rastie prekrásny svätoháj. V ňom sú Lade zasvätené lipy a brezy.
Z dní je jej zasvätená sobota, a práve preto sa v tento deň konajú sobáše.
Sviatky Lady sa slávia spevom piesní počas celého mesiaca od 25.mája do 25.júna. V tomto období počas splnu vrcholí jej moc. Počas obradov sa tancujú tance svargi, ktoré usporiadávajú Všehomír, obnovujú rovnováhu v prírode a ľudských dušiach. Tým, ktorí sa jej obetujú, zjavuje budúcnosť. V tomto období ženy, ktoré nemôžu mať deti, by mali by Lade priniesť obety, aby im požehnala ich počatie.
Ďalším obdobím oslavy bohyne Lady je obdobie jarnej rovnodennosti (21.marec), vtedy sa oslavuje aj príchod bohyne Vesny a čas znovuprebudenia sa prírody.
Veľkou oslavou je aj obdobie zimného slnovratu (21.december), ktoré je obdobím zrodenia jej syna božiča Koliadu ako nového slnka.
Lada je privolávaná v magických rituáloch tvorby, ale aj ako ochrankyňa rodiny, rodu či národa. Vyzývaná je aj pri rituáloch tvorenia a obradoch nových začiatkov, pri mágii lásky, pri volaní partnerov či milencov.
Lade sa prinášajú obety: vajíčka, chlieb, kaša, zrno, oplátky, syr, med, mlieko, krúpy, pirohy a olej, ale aj nite, stužky, látky, vlna, koža a riad v podobe misiek, tanierov a pohárov.

Triglav
Belobog...
09.04.2022 17:20

none
Jasný boh tvárí troch, Ty na tróne sedíš, Svaroga, Perúna a Velesa v sebe objímaš. Trojhlavý Belobogu, Ty si dobro a ochrana naša. Chráň nás pred skutkami Hada čierneho. Na slávu tvoju obety prinášame. Požehnaj a stoj pri nás.
Jasný Deň – Belobog a Tmavá Noc – Černobog
Keď Otec Rod stvoril Všehomír, premenil sa na sokola a zletel na náš svet. Tam si Sokol sadol na dub, ktorý prepájal tri časti nášho stvoreného sveta. Keď sa sokol rozhliadol po svete, zbadal, že tam niet života a z oka mu vytiekla slza. Tak sa zrodil trojhlavý vták Mater Sva, ktorý sa prejavil ako Belobog a Zemská kačka prejavujúca sa v osobe Černoboga.
A schytili sa títo rodní bratia za pasy, až zatriasol sa celý svet. Z ich spojenia a ich vzájomného pohybu sa začal rodiť život. Raz sa zdalo, že víťazí jeden, a potom zasa druhý. Keď to zbadal preveľký Rod, rozhodol, že zverí vládu nad Svetom jednému z nich. A kedže nebolo víťaza v ich neustálom boji, boh Rod ustanovil za vládcu nášho sveta Trojhlavého boha Beloboga, volaného aj Triglav. Belobog dostal meno Triglav, pretože sa v ňom spájajú Rodovi traja jasní synovia Svarog, Perún a Veles. Ale aj Černobog sa prejavuje v troch temných bratoch – Kaščejovi, Dijovi a Nijovi, volaného aj Skyper Zver, teda čierny had.
Černobog nikdy nesúhlasil s rozhodnutím otca Roda a o to tuhšie začal bojovať proti Belobogu – Triglavovi.
Černobog počkal, kým sa unavený otec Rod uloží do slnečného zlatého vajca znovu na odpočinok a zaútočil na Triglavov zámok. To už však Svarog prebral vládu nad nebom, Perún nad zemou a Veles začal vládnuť v podsvetí.
A tak, keď Černobog ako Skyper Zver priletel do Irije, kde rozbil nebeskú bránu a vliezol do kráľovskej siene, sedel už na tróne Triglav, spojenie troch jasných bratov.
Po dlhom zápase sa trom bratom podarilo na chvíľku premôcť Skyper Zvera a vytrhnúť mu z jeho ohnivej papule jazyk. Tento jazyk čierneho hada potom vplietli na veľké radlo. Tento prvý pluh ukul Svarog pre Velesa a Veles ním potom rozdelil Svet na kráľovstvo Jav – Dobra a kráľovstvo Nav – Zla. V kráľovstve Jav začal vládnuť Triglav a v kráľovstve Nav sa stal vládcom Černobog.
No ani potom boj medzi Belobogom a Černobogom neustal.
Trojhlavý vták Mater Sva a čierna Zemská kačka neustále bojujú o slnečné zlaté vajce, v ktorom spí ich otec Rod.
Keď slza Sokola-Roda dopadla na zem, ako prvý vzlietol vták Mater-Sva. A hádam práve preto sa otec Rod rozhodol ustanoviť za vládcu sveta Trojhlavého Beloboga volaného aj Triglav.
Triglav-Belobog, zosobnenie trojhlavého vtáka Mater-Sva je vtelením najvyššieho boha Roda rovnako, ako aj jeho brat Černobog.
Triglav, ako už jeho meno napovedá, je trojhlavým bohom a jeho tri tváre symbolizujú troch synov Boha Roda a to Svaroga, Perúna a Velesa. Ako vládcovi troch svetov je mu zasvätený strom dub, ktorý symbolizuje tri svety – nebo, zem a podsvetie. Jeho číslom je tri, kedže vládne trom svetom a trom živlom – vzduchu, zemi a ohňu.
Triglav-Belobog je ochrancom dobra, zákona a poriadku. Zároveň je bohom zjednotenia a bohom vojny.
Napríklad v Štetínskom chráme sa nachádzalo nezvyčajné množstvo zbraní a bohatstva, kedže miestni bojovníci z každej výpravy desatinu koristi uložili do chrámu. Štetín, ako sa môžeme dočítať, mal vo svojom obvode tri vrchy, z ktorých prostredný a najvyšší sa honosil trojhlavou modlou boha Triglava. Triglavove sochy sa odlievali do zlata ako jednému z mála slovanských bohov. Často mal zahalené oči a ústa, aby nevidel ľudské hriechy a tváril sa mlčky.
Triglav-Belobog je trojhlavým kráľom nášho sveta, a teda podobne ako jeho otca Roda si ho môžeme predstaviť ako silného kráľa, sediaceho na honosnom tróne.
Jeho palác stojí uprostred dubového hája, vypínajúci sa na vŕšku uprostred Irie – sveta bohov. Je to jeden z najhonosnejších palácov a práve tam je zlatom a striebrom vykladaná trónna sieň, v ktorej sa schádzajú všetci bohovia. Triglavov kráľovský odev je tiež veľmi bohatý, zdobený zlatom a striebrom rovnako, ako jeho brnenie či postroj čierneho koňa. Okolo pása alebo na krku má silnú reťaz, ktorá je symbolom zjednocovania a sily.
Zo zvierat je to práve čierny kôň v zlatej postroji, ktorý mu je zasvätený. Triglavov kôň bol chovaný veľmi starostlivo a tešil sa veľkej vážnosti. Opatrovať ho smel len jeden z kňazov Triglavovho chrámu. Jeho sedlo, zdobené zlatom a striebrom bolo vyložené v chráme a sedlal sa ním čierny kôň pri veľkých sviatkoch.
Triglav-Belobog symbolizuje spojenie troch svetov, troch živlov, aj troch jasných Rodových synov, ako aj večný boj s temným nepriateľom. Tento boj medzi ním a Černobogom je nekonečný, a práve dôsledkom boja medzi nimi vzniká život a je zabezpečená rovnováha vo všetkých svetoch.
Triglav je zvláštnym bohom, keďže je spojením troch synov Boha Roda a sám jeho vtelením nemá vyhradené nejaké zasvätené dni. Obetuje sa mu však v čase obetovania najvyššiemu bohu Rodovi, ako i v čase osláv bohov Svaroga, Perúna či Velesa. Taktiež je vyzývaný a privolávaný pri obradoch zjednotenia, aj pri bojových obradoch a obradoch získavania sily.
Triglavovi-Belobogu sa doporučuje prinášať obety ako sú železné predmety v podobe zbraní či podkov, ale aj zlato a iné drahé kovy. Z bežných obiet sú to ovsená kaša, pirohy, zrno, ovos, ryby, pravdaže aj chlieb, lokše, víno, pivo, kože a kožušiny.
Rovnako ako najvyššiemu bohu Rodovi je aj Triglavovi zasvätená nedeľa.

Svarog
nebeský otec...
09.04.2022 17:22

none
Ó, Pradedo náš, Svarog – Nebeský oheň. Ty si naučil nás kovať pluh i zbraň, aby sme dostatku všetkého mali a mohli zem našu obrábať i chrániť. My, milujúce deti, Ti obety v ohni prinášame. Velebíme Ťa a klaniame sa ti. Požehnaj nám, o to ťa žiadame.
Iria – svet bohov
Na počiatku, keď sa najvyšší boh Rod prebral zo svojho spánku v zlatom vajci, zrodil bohyňu Ladu. Vďaka sile lásky rozbil zlaté vajce a začal tvoriť Všehomír.
Lada mu pri tvorení pomáhala, ale bola na to sama, a tak Rod vypustil zo svojich úst dych a zaznelo prvé slovo, z ktorého sa zrodil Svarog – Nebeský otec. Svarog spolu s bohyňou Ladou začal pomáhať Rodovi pri tvorení Všehomíra. Rozložil oheň v nebeskej vyhni a začal kuť hviezdy a slnká. Rod sa veľmi potešil vykonanej práci, a preto sa rozhodol uložiť na opätovný spánok do nového zlatého vajca.
Svarog spolu s bohyňou matkou Ladou, ktorá sa stala jeho ženou, pokračoval v Rodovom tvorení a dokončili stvorenie vesmíru a sveta. Predtým, ako Rod opäť zaspal, rozhodol sa, že vládu nad Všehomírom zverí svojim jasným deťom.
A tak Svarog ako najstarší z jasných Rodových synov sa stal vladykom Nebeského cárstva.
Na počiatku vekov Rod vytvoril svätý kameň bytia, ktorý je stredom sveta. Boh Rod vzal tento kameň a vhodil ho do mora, lebo v tom kameni sa skrýva sila všetkého bytia a života. Tam ho však našla Zemská kačica a vytiahla Altyr z morského dna. Altyr bol veľmi malý, a tak ho kačica chcela skryť vo svojom zobáku, aby prevzala moc nad svetom a všetkým bytím.
No Svarog ju prichytil pri tejto krádeži, nečakal a vyriekol čarovné slovo. Altyr, kameň bytia v Kačkinom zobáku začal rásť. Kačica ho už nemohla dalej ukrývať v zobáku, a preto ho vypustila.
Tam, kde kameň bytia Altyr dopadol, začala rásť mohutná svätá hora Alatyrská. Nikto ju nevie nájsť, iba bohom je dovolené žiť na jej vrchole.
Aby hora Altyrská prestala rásť, udrel Svarog svojím obrovským kováčskym kladivom po jej vrchole. Keď tak urobil, odskočilo od neho množstvo iskier, z ktorých sa zrodili mnohí bohovia, ktorí potom osídlili Altyrskú horu.
Na nej a v jej útrobách si vystavali prekrásne paláce a komnaty. A tak vznikol horný svet bohov – prekrásna Iria.
Na vrchole Alatyrskej hory vysadil Svarog Irijský sad a vykoval trón, na ktorom sedí boh Svarog spolu so svojimi bratmi Perúnom a Velesom.
Traja jasní bratia Svarog, Perún a Veles, zjednotení v jedného boha Triglava, vystavali uprostred Irijského sadu palác obrovskej nádhery. Trón, ktorý vykul Svarog, postavili v prekrásnej trónnej sieni, odkiaľ spolu spravujú svet. Svarog vykoval aj nebeskú bránu do tohto sídla bohov na vrchole Altyrskej hory a iba ňou môžu čas od času smrteľníci prejsť do prenádhernej krajiny bohov – Irije.
Svarog, najstarší syn praboha Roda, volaný aj Svaroh, Svarod, Svarin, Svaren. Jeho ženou sa stala najvyššia bohyňa Lada.
Svarog je jeden z najstarších božstiev Slovanov. Ako nebeský kováč úzko súvisí so stvorením sveta. Svarog je stelesnením boha tvorcu, ktorý na začiatku pomáha najvyššiemu bohu Rodovi pri tvorení spolu s jeho ženou Ladou a následne preberá vládu nad Všehomírom spolu s jeho bratmi Perúnom a Velesom.
Po tom, ako ukoval slnko, ukoval a stvoril aj hviezdne nebo. Toto hviezdne nebo je vlastne kolesom, ktorým otáča jeho brat Perún a zahŕňa v sebe dvanásť súhvezdí zverokruhu, ktoré symbolizujú dvanásť bohov. Každý z nich vládne na nebi dvetisíc rokov.
Svarogovo meno sa skladá z dvoch častí – Sva a Rog. Indoeurópske „svar“ znamená svetlo alebo žiariaca obloha. Iránske „hvar“ znamená slnko. Jeho meno teda označuje vládcu nebeského ohňa, nebeského kováča, vládnuceho nad živlom ohňa a kovu.
Svarog je nebeským tvorcom všetkých vecí, ale kedže bol stvorený prvým Rodovým slovom, je aj tvorcom zákonov. Je to práve Svarog, ktorý je tvorcom remesiel, ktoré po stvorení človeka predal ľuďom. Naučil ľudí používať aj oheň, spracovávať meď a železo. Kedže vykoval prvú manželskú obrúčku, stal sa aj ochrancom manželstva.
Svarog je stotožňovaný s nebeským ohňom a častokrát aj so samotným slnkom, avšak vládu nad ním zveruje svojmu synovi Dažbogovi-Svarožičovi.
Okrem syna Dažboga a Koliadu stvoril bohov Simarigla a Striboga.
Svarog sa zjavuje ako statný plamenný muž, odetý do kováčskej zástery držiaci v rukách obrovské kováčske kladivo a kliešte, ktoré sú jeho symbolmi. Jeho plamenné vlasy obopína žiarivá železná koruna, ktorá je znamením jeho majestátu kráľa a tvorcu sveta.
Jeho palác stojí neďaleko Irijského sadu, ktorý vysadil na vrchole Altyrskej hory na počiatku vekov a jeho vyhňa susedí s trónnou sieňou, kde horí večný nebeský oheň.
Na vrchole Svarogovho paláca sa otáča mohutná svarga, na ktorej stojí zlatý kohút, zviera zasvätené Svarogovi. Zlatý kohút prináša ľuďom do ich príbytkov oheň boha Semarigla a svojím zobákom kreše o svargu iskry do bleskov boha Perúna. Svarog neustále pozoruje svet skrz vševidiace oko svargy, ktorá je taktiež jeho symbolom, ako aj symbolom slnka. Tak ako Rod predal Svarogovi vládu nad svetom, aj Svarog predáva vládu nad slnkom svojmu synovi Dažbogovi – Svarožičovi.
Deň zasvätený Svarogovi je utorok.
Obdobie jarnej rovnodennosti (21.marec) je sviatkom počiatku a tvorby nového života. Tento deň je zasvätený Svarogovi spolu s bohyňou Ladou. Ďalším jeho sviatkom je sviatok v období po zimnom slnovrate (24.december), počas ktorého sa pluh vnáša do príbytkov a kladie sa pod sviatočný stôl. Počas týchto sviatkov, ale aj počas iných obradov je mu navhodnejšie obetovať vhodením žertvy do ohňa. S uctievaním je spojený aj obrad chodenia po žeravom uhlí.
Svaroga je vhodné privolať na pomoc predovšetkým na spirituále, zamerané operácie tzv. seba-iluminácie, teda rozvíjanie vlastností a vzorcov správania sa korešpondujúcich so solárnymi silami, ako napr. seba-vedomie, hrdosť, sila charakteru, žiara osobnosti (charizma), zodpovednosť a podobne.
Prinášajú sa mu obety ako je chlieb, vajíčka, zrno, ovsená kaša, pirohy, lokše, slanina, syr, ryby, olej, pivo, víno, medovina a železné predmety.
Všetky tieto obety sa obetujú vhodením do plameňov ohňa.

Perún
hromovládca...
09.04.2022 17:26

none
Perúne, Perúne, hromovládca náš, Ty oživovateľ všetkého, nech rozhoria sa ohne na slávu tvoju. Ty, ktorý v čase mieru vládneš dažďu, búrke, hromu a blesku, prinášaš nám úrodu a vlahu. Ty, ktorý v čase vojny zaisťuješ víťazstvo našim zbraniam a chrániš nás, čo ideme do vojny. Príď nám na pomoc v ťažkej chvíli, aby sme teba chválou velebili. Požehnaj nám.
Bratia
Na počiatku, keď pradedo Svarog ukoval svet, všade, kam oko dohliadlo, bolo iba nebo a more. Po vodách nekonečného mora sa túlala loďka a v nej sedel boh hromu a blesku – Perún a jeho brat, boh vôd – Veles žil v jeho hlbinách. Jedného dňa Veles priplával k loďke a vraví Perúnovi:
– Bratku, toľký čas sa už plavíš v tej loďke, túlaš sa bez cieľa. No aj mne sa už zunovalo žiť v podvodnej krajine, s vekom čoraz ťažšie znášam vlhkosť. Keby si aspoň nerobil tie búrky…
– No hej, ale predsa musím mať nejakú zábavku. – bránil sa Perún výčitkám Velesa.
– A čo tak stvoriť niečo stále? – pomyslel si Veles.
– Čo tým myslíš, braček môj? – nedôverčivo sa spýtal Perún.
– No, stvoriť miesto, kde by konečne bolo sucho, miesto, kde by sme si obaja mohli oddýchnuť. Sám to spraviť nevládzem, potrebujem trochu tvojej pomoci.
- No dobre, pomôžem ti. – Perún ešte ani nedopovedal, keď tu Veles skočil späť do vody a ponoril sa až na samé dno. Tam nabral za hrsť piesku a niekoľko zrniečok si schoval do úst.
Keď sa vynoril, podal Perúnovi piesok, a ten ho rozhodil na more. A tak zázračným spôsobom vznikol ostrov. No ostrov bol veľmi malý, ledva sa naň obaja zmestili.
Nakoniec sa bratia dohodli, že budú o ten kúsok zápasiť. Chytili sa teda Perún s Velesom za pasy, že sa do vody budú hádzať. No len čo Veles hodil Perúna do mora, zem sa rozšírila. Tam, kde Perún hodil Velesa, vznikli pohoria, keďže mal Veles ešte trochu piesku v ústach.
Perún sa nahneval na brata, že ho takto podviedol a hodil doň blesk tak silno, že sa Veles pod zem prepadol. Keď sa napokon spod zeme vrátil, povedal Perúnovi:
– Ej bratku, tá Zem nám len sváry narobila.
– Veru, veru, – prisvedčil Perún.
– Dobre teda, ja budem mať kráľovstvo v Podzemí a Ty na Zemi, a nech Svarog vládne v Nebi. – Navrhol boh Veles. Perún s bratom súhlasil, a tak si bohovia rozdelili vládu nad svetom.
Perún, Rodov syn, je volaný aj Parom, Perkun, Peron, Perkunas či Peraun.
Legenda prezradila, že Perún sa stal vládcom na zemi po zápase so svojím bratom Velesom po tom, ako spoločne stvorili zem.
Perún je prejavom boha Triglava – protivníkom Černoboga, s ktorým Perún zvádza večný súboj o zlaté vajce. Nie je len vládcom Zeme, ale aj jej ochrancom, rovnako ako je ochrancom a strážcom zlatého vajca, do ktorého sa opätovne uložil na spánok otec Rod.
Perún dostal do daru od Roda plamennú hromovú sekeru, ktorú ak hodí, zaznie hrom. Hromová sekera je teda symbolom Perúnovej vlády, a rovnako aj luk, z ktorého vystreľuje blesky. Vládne teda hromu a blesku, a tým aj búrke a dažďu.
Po prvom hrmení Perún prichádza na pomoc slnku Koliadovi, ten od svojho zrodenia počas Zimného slnovratu vedie stály zápas s nepriateľskými živlami, ktoré premáha až na jar a oslobodzuje zem. Perún na jar pripravuje čarovný nápoj živej vody, ktorý leje na zem v podobe jarných dažďov. V jeseni zasa uzamyká bránu Irie a ide si odpočinúť do svojho kaštieľa vysoko na Altyrskej hore uprostred Irie.
V čase vojny je zástupcom vojakov a strážcov. Je teda aj bohom vojny, zbraní a bojového umenia. V Irii má aj funkciu roztáčača Svarogovho kolesa, ktorým hýbe celý svet. Ako vládca na Zemi obdaruváva ľudí životom a silou, ale aj trestá za ich viny. Dohliada aj na dodržiavanie zákonov na zemi.
Perúnovo meno je odvodené od indoeurópskeho základu per(k/g) (biť, udierať, tĺcť) so zosilňujúcou koncovkou „-un“, čiže doslova „ten čo bije“. Ak by sme chceli niektorého z bohov nazvať osobitne slovanským, určite by ním bol Perún.
Mnohí bohovia po sebe zanechali značné stopy o svojej obľube, ale ani jeden nebol tak známy, ako práve Perún. Jeho kult bol taký silný, že až dodnes sa zachovalo množstvo pozostatkov aj v súčasnej kultúre.
Perún sa spomína v mnohých starých spisoch, najmä v staroruských, kde môžeme nájsť zmienky o jeho sochách a modlách. Často sa jednalo o sochy veľkých rozmerov, ktoré boli bohato zdobené.
Historik Nestor roku 980 uvádza, že v Kyjeve a Novgorode stála Perúnova modla z tvrdého dreva, mala železné nohy a výzdobu z drahokamov. Doklad kultového miesta, obetišťa, priniesli archeologické vykopávky v rokoch 1951 -52 pod vedením V. V. Sedova.
Na severe bývalej Kyjevskej Rusi, blízko Novgorodu, na mieste zvanom Peryň, bola nájdená kruhová priekopa s ôsmimi výklenkami, v ktorých horieval oheň a v centre ktorej sa nachádzala jama po idole. Podľa zdrojov stáli Perúnove modly na niektorých miestach až do polovice 12.storočia.
Perún stál i v čele kyjevského panteónu, až kým sa knieža Vladimír z politických dôvodov obrátil na kresťanstvo a nechal Perúnovu modlu vláčiť na konských chvostoch, pričom ho dvanásť chlapov bilo palicami. Nasledovne bola jeho socha rozsekaná a hodená do Dnepra. Podobne skončila aj Perúnova socha v Novohrade.
Cirkev sa snažila potlačiť Perúnov kult tým, že jeho funkcie preniesla na proroka Eliáša, a tak vznikol „Iľja gromovnik“.
Perún však aj naďalej ostal božstvom prvotnej, tvoriacej, priamej energie, ktorá je plodiacou energiou, potrebnou pre vznik všetkého na zemi.
Je otcom Časboga a bohov Rugevita, Porevita a Porenuta. Jeho ženou je bohyňa jari – Vesna.
Perún je božstvo zjavujúce sa ako silný mladý a vznešený muž. Najčastejšie býva odetý v jagavej, zlatej kráľovskej zbroji, niekedy zahalený dlhým modrým plášťom. V ruke drží namiesto žezla ohnivú hromovú sekeru a luk, z ktorého vystreľuje svoje blesky. Okolo hlavy má korunu z bleskov, ktoré sú znakom jeho tvoriacej pernej energie, ktorá však môže byť aj energiou ničiacou a spaľujúcou. Perúnova koruna je symbolom jeho vlády nad Zemou a všetkým živým. Jeho hrmotajúci voz, na ktorom sa preváža po oblohe, je ťahaný dvoma statnými kozlami. Kedže sa zrodil z kozi Sedun, je mu zasvätený kozol. Napriek tomu, že Perún je vládcom na zemi, jeho živlami sú oheň a vzduch.
Perún, rovnako ako jeho otec Rod a brat Svarog, je stotožňovaný s dubom, pričom dub je symbolom stromu života ako aj prostriedok rozhovoru s bohmi. Okrem dubu je mu z rastlín zasvätený aj lieskový orech, kosatec a hrach.
Perún je bohom dobrým, i keď vlastnosť trestať uňho dosť vyniká. No napriek svojej pernej povahe je spravodlivý a často sa pri rozhodovaní radí s Provom, bohom spravodlivosti a jeho ženou Perplut, bohyňou pamäti. Jeho tresty sú často až pritvrdé, ale kto sa dostane pod jeho ochranu, nemusí sa ničoho báť. Perúnovmu hnevu sa dá predchádzať jeho častým vzývaním a veľkými obetami, po ktorých rád poskytuje svoju silnú ochranu.
Jeho hlavným sviatkom je obdobie od novolunia pred 1.augustom do 1.augusta, kedy jeho sila vrcholí.
Ďalším jeho sviatkom je sviatok Hromníc. Počas nich znovu otvára Irijskú bránu.
Perúnovi sa stavajú modly pod dubom, alebo priamo v jeho útrobách. Počas jeho dňa sa oltáre umývajú obetnou vodou alebo vínom, posvätný oheň sa znovu rožhína trením driev. Typickou Perúnovou svätyňou je posvätný dubový svätoháj. Za dávnych dôb sa na počesť boha hromu a blesku po celý rok udržoval posvätný oheň z dubového dreva, ktorý smel obsluhovať len kňaz. Aby si ľudia získali jeho priazeň, obetovali muži dubom a ženy lipám.
Perúnovi je zasvätený aj jeden deň v týždni, nazýval sa Perendan (Peren – dan, Perúnov deň ) a bol ním štvrtok. V tento deň sa Perún vyzýva hlavne počas leta, kedy sa v čase letných horúčav či v období sucha vykonával obrad, nazývaný Perperuna, alebo tiež Dodola či Dudula.
Pri tomto obrade mladá deva tancovala a točila sa okolo ohňa. Tanečnica je prostredníkom, ľavou rukou otočenou k nebu žiada od Perúna požehnanie v podobe dažďa a pravou rukou otočenou k zemi zosiela tento dar na zem. Takýto tanec slúžil na privolávanie dažďa, ale je ho možné použiť aj pri iných prosbách o požehnanie.
Perún môže byť vyzývaný aj ako nositeľ pohlavnej moci, kedže Perúnov blesk môžeme chápať aj ako prejav mužskej, pernej prieraznej energie.
V slovanskej tradícii si mladé dievčatá viazali svoje šatky na Perúnovo drevo zo stromu, do ktorého udrel blesk a prosili Perúna, aby im priviedol urasteného, silného a zdravého muža.
Pri oslavách sa usporadúvali zápasy symbolizujúce zápas medzi Perúnom a jeho bratom Velesom, pri ktorom Perún zvíťazil, a tým získal vládu nad zemou. Rovnako sa uskutočňovali aj tance v maskách, ktoré znázorňovali večný boj Perúna s Černobogom – Nijom Skyper zverom.
Počas týchto osláv zvykne prebiehať bujará zábava a veľká hostina, kde účastníci nosili nápoje okolo ohňa a liali ich doň, pričom pripíjali na slávu Perúnovu. Často sa pri takýchto prípitkoch aj prisahalo. Rovnako aj vo všedný deň bol Perún často vyzývaný a skladali sa mu prísahy, ktoré sa brali veľmi vážne a ich porušenie sa kruto trestalo.
Ako ochrancovi a strážcovi zlatého vajca sa mu predkovia idúci brániť rodnú zem, klaňali ako ochrancovi vlasti.
V magickej praxi sa Perún privoláva ako strážca – ochranca. Korešponduje s pocitmi sily, odvahy a bojovnosti. Jeho magickým číslom je sedem.
Perúnovi sa prinášajú obety – baran, býk, diviak, jeleň či srnec, vždy najsilnejšie zviera zo stáda či čriedy. Rovnako sa mu obetujú aj kone. V dávnych dobách sa mu občas obetovali aj ľudia. Z pokrmov sú to kohúty, vajíčka, pirohy, masť, mlieko, kvas, orechy, med a medovina, taktiež pivo a červené víno. Uspokojivou obetou sú aj kovy, a to nielen železo, najčastejšie v podobe zbraní či podkov, ale aj meď, striebro či zlato. Šperky a drahé kamene mu boli obetované najčastejšie na znak vďaky po víťaznom boji z bojovej koristi.

Veles
všemúdry...
09.04.2022 17:31

none
Ó boh Veles, Ty, čo sa staráš o dobytok náš a naše polia. Ty, všemúdry a silný boh, darca umenia. Oslavujeme múdrosť tvoju nekonečnú. Ty, čo naše duše k Rodovi vedieš a podsvetím ich sprevádzaš. Požehnaj nám.
Dvakrát narodený
Veles toho veľa prežil, ani jeden božský život na to nestačil. Už od svojho zrodu bojoval s mocnosťami temna. Ešte len prišiel na svet ako syn boha Roda, zrodený z kravy Zemun a Kaščej – Černobog sa už usiloval získať jeho život. Poslal temného démona, aby ho uniesol. No len čo démon zodvihol kolísku, malinký Veles začal rásť. A keď démon letel nad nekonečným oceánom, Veles už narástol na statného mládenca, ktorý začal s démonom zápasiť. Tak sa stalo, že démon nevládal Velesa udržať, a ten spadol do mora. Tam si vystaval prekrásny kryštálový palác a vládol moru, až kým s bratom Perúnom nestvorili zem a vládu nad morom prenechal svojmu synovi Vodanovi.
Veles často ľutoval, že prehral zápas s bratom Perúnom o vládu nad zemou, a tak sa po zemi len túlal. Plavil sa po mnohých moriach a chodil po mnohých zemiach, niekde obchodoval, inde učil ľudí umeniu, mágii. No hlavne všade, kam prišiel, bojoval s Černobogovou temnou rodinou.
Na jednej takej potulke začul Veles ponosy na temného boha nočnej oblohy Dija, ako aj modlitby ľudí prosiacich o pomoc. Boh Veles vypočul prosby ľudí a premohol temného Dija, zničil jeho palác, postavený z orlích pier na úpätí Altýrskej hory, na samom kraji Irie. Pri boji sa Velesovi podarilo zvrhnúť Dija z Irie až do temnej krajiny Nav, do kráľovstva Dijovho brata, Kaščeja – Černoboha.
Neodpustil veru Dij Velesovi svoju porážku, spolu so svojimi temnými bratmi Kačšejom a Nijom-Skyper zverom vystrojili prevelikú hostinu, na ktorú pozvali aj Velesa, akoby na znak zmierenia.
Keď vstúpil Veles do hodovnej siene, pristúpil pred neho Dij a hlboko až po samú zem sa mu poklonil, potom mu na znak mieru podal čašu s najlahodnejším vínom.
Veles ho nedôverčivo ochutnal, no dobré vínko mu zachutilo, vypil ho až do dna. No len čo odobral pohár od úst, stretli sa jeho belasé oči s temnými očami boha Dija. Až vtedy pochopil, že víno, akokoľvek lahodné, bolo otrávené tým najmocnejším jedom.
Len čo zlatá čaša dopadla na zem, Veles stratil telo a musel naveky ostať uzavretý v podsvetí. A tak začal bojovať v podsvetí so silami temna a sprevádzať ľudí jeho temnými cestičkami.
No našťastie prišiel čas, keď sa o tejto podlosti dozvedel Velesov brat Svarog. Ten požehnal Amelfu, dcéru kravy Zemun, a tak sa Veles znovu zrodil druhý raz v novom tele. Na ceste z podsvetia dlho blúdil nesmiernymi temnými chodbami a jaskyňami podzemia, až kým mu cestu nezastavila prekrásna deva a nevyviedla ho von na svetlo rovno na Irijskú planinu na úpäti hory Altyr. Nebol to nik iný ako samotná bohyňa Mokoša, bohyňa Zeme a osudu. Len čo vyšli Veles a Mokoša na svetlo, Veles pokľakol na svoje pravé koleno a požiadal Mokošu o ruku.
Veles, syn praboha Roda, je známy aj pod menami: Vales, Volos, Velinas, Skotij bog. Jeho ženou sa stala bohyňa Zeme Mokoša. Veles je bohom dobytka a úrody, ako aj múdrosti a umenia, bohatstva, vlastníctva, šikovnosti, obchodu, mágie a veštenia. Stal sa aj sprievodcom mŕtvych duší v podsvetí. Je aj ochranca kňazov a žrecov, ako aj veštcov. Považuje sa aj za pomocníka roľníkov.
Veles síce prehral zápas o vládu na zemi s Perúnom, no bohyňu Zeme si nakoniec vzal za ženu práve on. A kedže za pomoc pri boji proti Nijovi – Skyper zverovi dostal do daru od brata Svaroga pluh, stal sa Veles bohom úrody.
Na Irijskej planine zasial čarovné obilie a neďaleko od vchodu do jaskyne vedúcej do podsvetia si vystaval prenádherný zámok, odkiaľ prichádza do podsvetia, aby sprevádzal duše mŕtvych ľudí.
Veles sa však zjavuje aj medzi živými a učí ich poľnohospodárstvo, ako siať a žať, či ako variť pšeničné pivo. Učí tiež, ako sa má správne obetovať bohom a múdrosti hviezd. Je učiteľom žrecov, ktorým prezrádza tajomstvá liečby či veštenia.
Kedže sa po prvýkrát zrodil z kravy Zemun a druhýkrát z jej dcéry Amelfy, pripadla mu na zemi aj úloha boha dobytka a plodnosti.
Pôvodne bol bohom mora, do ktorého padol pri jeho únose démonom, múdry Veles preto úzko súvisí so živlom vody, ale ako Mokošin muž taktiež súvisí i so zemským živlom.
Z neznámych dôvodov nebol zaradený do panteónu kniežaťa Vladimíra, no jeho modla stála neďaleko Kyjeva a mal chrám v Novogrode a Rostove. Podobne ako Perúnova modla, aj modla Velesa bola po prijatí kresťanstva obradne vhadzovaná do riek. S príchodom kresťanstva Velesove vlastnosti boli prisúdené sv. Blažejovi. Kresťanská cirkev sa ho snažila degenerovať na démona – čerta, a to hádam kvôli jeho zobrazeniu rohatého boha.
S jeho menom snáď súvisí aj názov súhvezdia Plejád u východných a južných Slovanov: rusky Volosyni, bulharsky Vlascite, srbochorvátsky Vlašici.
Velesovým prvým synom je boh Vodan a jeho ďalšími deťmi sú Usud, Perplut a Podaga, najmladšími synmi Polevik a Kurent.
Boh Veles sa zjavuje najčastejšie v jeho dvoch podobách. Jednou z nich je podoba starého sivovlasého muža v bielom rúchu s pastierskou palicou, ktorá je aj falickým symbolom, a teda symbolom plodnosti. Kedže aj Veles je kráľom a strážcom podsvetia a podobne ako jeho bratia, aj on má občas na hlave zlatú kráľovskú korunu. Tú však radšej nahrádza koženým páskom okolo hlavy. V tejto podobe sa Veles zjavuje najmä ako učiteľ.
Druhou podobou je Velesova bojovná podoba mladého rohatého bojovníka odetého do kože. Vtedy má v rukách najčastejšie kópiu. Práve v tejto podobe sprevádza podsvetím duše mŕtvych ľudí.
Ako sprievodcovi podsvetím je mu zasvätený medveď. Avšak, ako bohu dobytka a poľnohospodárstva je mu zasvätený býk a pluh. Ďalším jeho symbolom je studňa, ktorá vyviera v trónnej sále jeho zámku. Je to magická studňa, z ktorej vyviera voda poznania, ale aj zabudnutia. Pri tejto studni rastie Velesovi zasvätený strom, ktorým je Orech.
Deň zasvätený Velesovi je streda. Velesove sviatky sa začínali v období prvého splnu po hromniciach (1.február) a trvali šesť dní.
Druhý Velesov sviatok sa slávil v čase splnu po letnom slnovrate (21.jún). Oba sviatky sú späté so slnečnými fázami, ale aj s plodnosťou, veštením pre budúcu úrodu a ľudský osud. Počas oboch sviatkov žreci chodili v zvieracích maskách a obrátených kožuchoch a vchádzali do stajní, dvorov a chlievov žehnajúci zdraviu domácich zvierat. Počas zimného slnovratného sviatku sa na Velesovu počesť pod sviatočný stôl vnášal pluh.
V čase dozrievania obilia sa viažu na poli zväzky obilia, ktoré sa volajú Velesovou bradou. Na počesť tejto brady sa spievajú obradné piesne. Takto sa obetujú Velesovi prvé púčky zlatých klasov. Táto obeta sa volala aj stotinkou. V období vyháňania dobytku na pastvo ľudia spolu so svojimi stádami šli do svätohájov, aby posvätili dobytok a priniesli obetu ochrancovi dobytka Velesovi.
Veles sa privoláva pre magické akcie zamerané na zlepšenie výrečnosti, myslenia, vynaliezavosti, zručnosti, magických schopností, obchodu, ale aj pre zabezpečenie ciest, prípadne pre zdarný priebeh špekulantskej činnosti.
Velesovi sa prinášajú obety v podobe chleba, kaše, zrna, ovsa, vajíčok, medu, vlny, kože a kožušín, plátna, stužiek, hrncov, ale aj peňazí, vína, piva, mlieka, ovocia a kvetov.

Mokoša
matička Zem...
09.04.2022 17:33

none
Ó Mokoša, preveliká matičko Zem naša, Ty pradieš a poznáš osud náš. Daj nám šťastia a hojnej úrody. Prekrásna bohyňa, požehnaj nám.
Mokošič, prvý žrec
Prvým bohom, ktorému sa ľudia začali klaňať, bol boh Perún. Všetci bohovia v Irii mu začali závidieť, že mu ľudia stavajú chrámy a úpenlivo ho prosia modlidbami aj žertvou, aby ich vypočul.
Ako prvá sa vynašla bohyňa Mokoša. Zostúpila na zem ako krásna deva a zviedla rúčeho mládenca Mitrana.
A tak sa narodil prvý poločlovek – poloboh Mokošič. Stal sa z neho žrec, ktorý vyzýval len bohyňu Mokoš a prinášal jej obety. Prosil ju o dobrú úrodu kľačiac na zemi a bozkávajúc ju. Napokon si na ňu líhal s rozpaženými rukami, a tak objímal Matičku Zem.
Mokoš sa mu zjavovala v sne a učila ho starať sa o pôdu, chovať ovce a dobytok. V sne mu zverovala tajomstvá veštieb a osudu. Darovala mu kolovrátok, aby ním naučil ženy priasť a tkať súkno, dala mu ešte mnoho darov a naučila ho mnoho vecí. Prezradila mu aj tajomstvo vysokej byliny s veľkými sladkými zrnami i to, kde ho nájde.
A tak sa Mokošič vydal na cestu k bránam podsvetia, lebo práve tam rástla táto vzácna bylina. Putoval dlho, kým našiel bránu do Irie, sídla bohov. Na ceste ho však sprevádzali Mokošine rady, a tak nakoniec predsa len prišiel k hore Altyr, pod ktorou sa rozprestierala šíra pláň vlniacich sa zlatých klasov.
Zaradoval sa Mokošič, poďakoval bohyni za pomoc a chytro si natrhal zlatých klasov a ponáhľal sa domov, aby ho boh Veles nepristihol, ako mu berie z toho, čo je jeho.
No boh Veles sa predsa len o krádeži dozvedel a už by Mokošiča skántril, keď sa tu zjavila Mokoš a uprosila svojho muža Velesa, aby nezabil jej pozemského syna.
Veles vždy dal na prosby svojej milovanej ženy a aj tentokrát sa nechal obmäkčiť jej prosbami.
- Dobre teda, nechám ho nažive. Ale potrestám ho tým, že bude žiť naveky medzi životom a smrťou, bude pomáhať môjmu synovi Polevikovi pásť môj dobytok a strážiť to, čo ukradol, ako aj bránu do podsvetia.- rozhodol Veles.
Mokoša, dcéra bohyne Lady, volaná aj Pripeligou či Syriou, Matkou Zemou, je ženou Velesa.
Mokoša je veľká bohyňa Zeme a osudu, teda šťastia aj nešťastia. Ako manželka boha Velesa je aj bohyňou úrody a ochrankyňa stád. Tak, ako Veles, aj ona je zviazaná s podsvetím. A kedže to bola ona, ktorá pomohla bohyni Lade pri stvorení človeka, telá zomretých ľudí sa ukladajú do zeme, aby sa ich vedomia mohli vrátiť späť k Rodovi a ich duše mohli voľne putovať do podsvetia, ktorým ich sprevádza jej muž.
Mokoša je bohyňou osudu a pozná teda tajomstvo veštieb. Stará sa o to, aby každý človek šiel po osudom danej ceste života, ale rovnako dáva aj slobodu výberu medzi dobrom a zlom. Pozor dáva aj na dodržiavanie obyčajov a obradov. Jej pomocníčkami sú Usudove dcéry Doleja, volaná aj Serča čiže Šťastena a Nedoleja, volaná aj Neserča a teda Nešťastie. Sú to práve ony tri, čo spolu pradú nite osudu, čo stoja nad kolískou pri našom narodení.
Mokoša rada odmeňuje bojujúcich o šťastie. Často ukáže aj východisko z beznádejných situácií. Ale to len vtedy, ak sa človek nepoddal zúfalstvu a nestratil vieru v seba. Vtedy stačí človeku otvoriť dvere a Mokoša mu pošle bohyňu šťastia a úspechu – Serču. No ak človek stratil vieru a mávol nad všetkým rukou, prehral. Mokoša vtedy odvráti od neho svoj zrak. Vtedy sa na neho vrhnú bohyňa Neserča a jej sluhovia, starci a stareny, Jednooký Licho, Krivaja, Nelegkaja, ktorí predstavujú nárek, nešťastie, choroby, biedu a lenivosť. Keď títo zachvátia človeka, už mu niet pomoci.
Ako už naznačuje meno bohyne Mokoše, najpravdepodobnejšie je odvodené od slovanského základu mok, mokr – mokrý, vlhký, je zosobnením Matičky Sýrej Zeme, teda vlhkej a úrodnej.
Rybakov uvádza aj etymológiu mena Mokoš od koš, kš, čo znamená los, údel, osud. A tak aj na základe jej mena je zrejmé, že Mokoša je bohyňou Zeme a osudu.
Mokoša bola posledným božstvom uzavierajúcim kyjevský panteón. Je teda jedinou ženskou bohyňou zahrnutou do Vladimírovho zoznamu bohov. Jej meno je známe i z početných ruských prameňov, napr. Slovo sv.Jána Zlatoústeho, Slovo Nekojego Christoljubca, Slovo sv. Grigorija a ďalších. O veľkom význame kultu Mokoše sa dozvedáme ešte v 16.storočí, keď sa kňazi pýtali žien pri spovedi, či nechodili k Mokoši. Po prijatí kresťanstva prešlo uctievanie Mokoše na Paraskevu-Piatnicu, čo naznačuje, že piatok bol deň zasvätený bohyni.
Mokoša je matkou bohov a bohýň ako sú Usud, Perplut, Podaga, Svetogor a Kovlad, jej najmladšími deťmi sú Živa a Morena, ako aj dvojičky Polevik a Kurent.
Prekrásna Matička Zem sa rada oblieka do šiat tmavých, no teplých farieb zeme. Jej na pohľad skromné šaty sú však ozdobené prekrásnymi šperkami stvorených zo zemských pokladov. Na jej plavých vlasoch spočíva prekrásna zlatá trblietavá koruna ozdobená drahými kameňmi.
Zo svojho trónu v hodovnej sieni zámku strážiaceho vchod do podzemia rozdáva svojimi dlhými rukami vlahu, a tým aj hojnú úrodu. V čase jari má Mokoša ruky zodvihnuté, čím dáva zemi vlahu a drží teplo. V lete jej ruky smerujú do zeme, čím požehnáva zemi a dáva jej plodnosť pre dobrú úrodu.
Ako bohyni osudu je jej zasvätené vreteno a kúdeľ, ktoré drží v jednej ruke, pričom v druhej ruke má symbol plodnosti a úrody, ktorým je roh alebo miska. Dňom jej zasväteným je piatok, často spojený s rituálnymi zákazmi práce. Jej zvieraťom je krava. Z rastlín je to žito, ľan, konope a stromom jej zasväteným je vŕba.
Prvé sviatky a rituálne modlitby venované bohyni Mokoši sa začínajú už na jar, a to sviatkami pálenia bohyne Moreny a jej hádzaním do riek, ako aj rituálnym čistením studničiek spojených s oslavami bohyne Lady a Živy.
Toto sviatočné obdobie vrcholí Velikodňom, kedy sú vykonávané obety bohu Rodu a bohyni Mokoši. Pred Mokošou sa v tento deň predstupuje s prosbou o priaznivý a úrodný rok.
Podobným sviatkom je aj sviatok konaný počas splnu pred 1.novembrom. V tento sviatok sa predstupuje pred matku Mokošu s poďakovaním za úrodu.
Ďalšími sviatkami bohyne Zeme boli slnovratné slávnosti a mnoho ďalších sviatkov spojených s prírodnými cyklami a s poľnohospodárstvom.
Úcta k bohyni matke Zemi jej bola však vzdávaná aj v bežnom živote, keď sa jej obetovala z každého nápoja prvá kvapka a z každého jedla prvá štipka.
V magických rituáloch je Mokoša vyzývaná pri veštení, ale aj pri rituáloch plodnosti a kontaktoch s podsvetím.
Mokoši sa prinášali obety – chlieb, kaša, zrno, mlieko, vlna, nite, šatky, stužky, plátno, riad, víno a med.

Nij
Skyper Zver...
09.04.2022 17:35