Moja myseľ
ráno, keď sa zo sna vzdialim...
02.07.2021 20:35
Ráno, keď sa zo sna vzdialim,
zúbky čistím, vlásky gniavim,
obsadíš mi moju myseľ,
sťaby malý neposedný syseľ.
Celý deň len na to čakám,
že napíšeš mi dve, tri slová,
tvárim sa, že tvrdo makám,
nepíšeš a myseľ stoná.
Slniečko keď sa už lúči,
v hlávke mi to len tak hučí,
cítim sa jak pacient chorý,
je to ako z nočnej mory.
Večer, keď zas posteľ mučím,
hlávku svoju nenaučím,
by myslieť v Teba prestala,
a snom sa chvíľku oddala.
Metám sa jak taká ryba,
čo na súši zakotvila,
keď osôbka mi Tvoja chýba,
tak nádherná a veľmi milá.
Mrvím sa jak taký škrečok,
niesom pánom svojich viečok,
aj keď tma je vrecovitá,
obraz Tvoj predomnou kmitá.
Vidím jasne Tvoje líčka,
očká, jak farebné sklíčka,
svietia mi tu do tmy hustej,
v izbe ináč celkom pustej.
V náručí bych chcel Ťa držať,
skôr ako zas začne pršať,
rád by som sa stretol s Tebou,
potešil Ťa svojou nehou.
Bez Teba už nechcem dýchať,
či sa budeš smiať, či kýchať
spýtam sa Ťa teda priamo,
koľkatku chceš pyžamo?
Tristošesťdesiatpäť dní v roku,
chcem byť len po Tvojom boku,
nech vydýchne si moja myseľ,
a život môj nech nájde zmysel.