Čo je viera?

Slovo viera používajú veriaci bez akéhokoľvek bližšieho upresnenia. Nielenže ich potom nerozumejú druhí, ale ani oni sami často nevedia o čom hovoria. Stáva sa potom to, čo by sa nikdy stávať nemalo – slovom viera označujú v rôznych súvislostiach rôzne pojmy. Príkladom nedorozumení, ktoré v takomto pojmovom chaose vznikajú, je často uvádzaná námietka, že aj vedci predsa niečomu musia veriť. Áno, záleží však práve na tom, čomu a za akých podmienok.

Čomu možno veriť a čomu nie? – fragment

Ak teda chceme o téme viery (a vedy) hovoriť seriózne, musíme najprv jasne a presne definovať kľúčový pojem viery. Samozrejme, že nemôžeme prijať výlučne definície podávané teológmi, pretože v dialógu veriaceho s neveriacim sa musia používať pojmy, ktoré akceptujú obe strany. O pestrosti teologického chápania viery a jeho úplnej nepoužiteľnosti pre dialóg svedčí heslo „veriť, viera“ (na ôsmich stranách!) v druhom dieli Biblického slovníka Adolfa Novotného (vydal Kalich, Praha 1956, za čias hlbokej náboženskej neslobody). Nachádzame tam aj takéto definície: „pokladať niekoho, alebo niečo za spoľahlivé a podľa toho sa chovať, teda dôverovať, spoliehať sa“, „veriť znamená byť presvedčený o skutočnosti Božích prejavov“, „veriť znamená osobne dôverovať Hospodinovi, spoliehať sa na jeho slovo, na jeho milosrdenstvo, na jeho moc, a na základe tohto spoľahnutia konať“, „veriť znamená prijať Ježišom prinášané slovo, vziať vážne prielom vekov a orientovať sa podľa neho v celom živote; preto je viera nerozlučne spojená so životným obratom, s pokáním“, „takejto viere sa zasľubuje moc pohnúť najnehybnejšími skutočnosťami tohto sveta; viera prenáša hory“, „aj sama zvesť o Ježišovi Kristovi môže byť nazvaná vierou, ktorú ľudia poslúchajú“, „miesto veriť sa môže niekedy v zmysle skoro celkom totožnom povedať vedieť“. Myslím, že nemusím ďalej pokračovať. Iste si o mojom tvrdení „verím, že z Hamiltonovho princípu najmenšieho účinku možno odvodiť celú klasickú mechaniku“ nikto nemyslí, že tým hovorím o osobnej dôvere Hospodinovi.

Všimnime si teraz iné autoritatívne dielo vierouky, Katechizmus katolíckej cirkvi (vydal Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1999), ktorého autoritu len zvyšuje imprimatur samotného pápeža Jána Pavla II. Tu sa, žiaľ, viera formuluje spôsobom, ktorý je na diskusiu o viere tiež úplne nespôsobilý. Hneď na začiatku (§ 26) sa dozvedáme, že „viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva, a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života“. V § 143 sa zasa hovorí: „Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu.“ Dúfam, že každý uzná, že nemožno začať diskusiu napríklad o tom, či možno veriť, že boh jestvuje, podriadením rozumu (a vôle!) bohu, ktorý je ešte len predmetom diskusie.

Teologické „definície“ viery sú príliš zamerané na už veriacich, a preto ich nemožno na naše ciele použiť. Diskusiu by sme pri ich prijatí skončili ešte skôr než by začala. Nezostáva mi teda nič iné, iba ponúknuť vlastnú definíciu pojmu viera. Tu je: viera je podľa mňa postoj jedného človeka (poslucháča) k výrokom iného človeka (hovoriaceho), ktorým poslucháč považuje výroky hovoriaceho za pravdivé. Bodka. Zabralo mi to jeden riadok, nie osem strán. Nevidím najmenší dôvod, prečo by túto definíciu nemohol prijať aj každý veriaci. Vo vzťahu k náboženskej viere (napríklad katolíckej) taká definícia hovorí iba to, že veriaci považuje za pravdivé všetky dogmy katolíckej cirkvi. Ak s takou definíciou nesúhlasíte, nečítajte ďalej. Ak súhlasíte, pripravte sa na menšie cvičenie v logike.

Viera nie je taký stav ako hlad, či radosť. Viera – ako vyplýva z definície – musí mať obsah. Verím vždy v niečo, verím, že niečo je pravdivé, alebo nepravdivé. Predmetom viery je teda pravdivosť nejakého výroku. Výroky však môžu byť rôzne – od banálnych až po smrteľne vážne. Medzi banálne výroky patrí „dnes je piatok“, medzi vážne „máte leukémiu“. Hovorím o tom preto, lebo na viere v niektoré výroky záleží pramálo, na viere v iné preveľmi. Dôvody pre vieru v banálne výroky môžu byť podstatne povrchnejšie než vo výroky vážne. Nič vážne sa väčšinou nestane, ak vo štvrtok uverím, že je piatok, horšie by bolo, keby som neuveril v pravdivú diagnózu leukémie.

Začal by som takým až komicky triviálnym faktom, že nikdy nezaškodí mať viac dobrého než menej (prebytku sa môžete kedykoľvek zbaviť, ale to, čo vám chýba, nemusíte vedieť ľahko získať). Najlepšie tomu rozumiete na peniazoch, ale v rovnakom zmysle je tiež lepšie mať viac dôvodov v prospech akejkoľvek viery, než menej. Viac dôvodov získame, keď budeme pochybovať. Pochybovanie totiž vedie k otázkam a odpovede na otázky môžu poskytnúť dôvody. Z toho robím celkom všeobecný záver, že je lepšie pochybovať, než veriť. Nie vždy sa to však dá. Niekedy musíme konať tak rýchlo, že nemáme čas rozmýšľať o dôvodoch, napríklad pri ohrození života. Pokúsim sa usporiadať dôvody pre vieru od najlepších po najhoršie.

Najlepší dôvod pre vieru v akýkoľvek výrok je spoľahlivý dôkaz jeho pravdivosti. Ako príklad môže poslúžiť zákon zachovania energie, ktorého dôkaz som naznačil inde.

Niekedy sú výroky také samozrejmé, že je nám zrejmé, že sú pravdivé, a preto im veríme vlastne tak, akoby ich pravdivosť bola dokázaná. Príklad: aj zajtra vyjde slnko.

Niekedy veríme len preto, že sa nám výrok páči. Radi uveríme tomu, kto nás ubezpečuje o tom, že písomnú skúšku sme napísali výborne, že sa zapáčime dievčaťu, na ktorom nám záleží, že testy ukážu, že nemáme rakovinu. Pokiaľ nás taká viera neodvádza od ďalších snáh presvedčiť sa, či naozaj nie sme chorí, je možno celkom rozumná – načo sa znepokojovať v situácii, keď je rovnako možné, že sme zdraví i chorí. Ale veľmi dobrý dôvod to už veru nie je.

Niekedy veríme konkrétnemu človeku, pretože ho považujeme za dôveryhodnú osobu. Netreba však zabúdať, že nikto nevie všetko, a že ani v tomto prípade slepá dôvera nie je vždy na mieste. Človeka, ktorého poctíme takou dôverou, však musíme dobre poznať. Musíme vedieť, že nás nechce klamať, a hlavne musíme mať veľa skúseností s jeho spoľahlivosťou. Aj tak však musíme počítať s tým, že občas sa môže stať, že sklame našu dôveru. Možno len preto, že aj on veril komusi a ten sa pomýlil. Taký dôvod sa môže používať len pri zdôvodňovaní viery vo veľmi banálne tvrdenia.

V časovej tiesni veríme našim skúsenostiam. Keď sme cez prehnitý drevený most prešli desaťkrát, prejdeme cezeň aj jedenástykrát, keď nás bude naháňať besný pes. Môže sa však stať, že akurát vtedy sa most zlomí a my sa utopíme. Ale nejak konať musíme.

Horšie je, keď uveríme len tak, bez akéhokoľvek dôvodu. Dopadneme, ako tí, ktorí uverili investičným fondom, sľubujúcim neuveriteľne veľké zisky za nič.

Najhoršie je však, keď veríme niečomu aj keď všetky dôkazy ukazujú, že to nie je pravda a nič nás do takého postoja nenúti. Ak napríklad veríte, že nemáte rakovinu, aj keď všetky testy ukazujú, že ju máte, dopadne to s vami asi dosť zle. Ale to je už váš problém. Na nikoho sa nesťažujte.

Jestvuje odvetvie filozofie, ktoré sa nazýva filozofia mysle, a odvetvie vedy s názvom kognitívna veda, a tie sa zaoberajú aj tým, ako sa dá viera v čokoľvek (ktorá sa tam chápe iba ako jeden z mnohých intencionálnych stavov) poznať na správaní nositeľa viery. Jestvuje tábor, ktorý nezmieriteľne tvrdí, že sa viera na správaní poznať nedá (behaviorizmus) a druhý, ktorý tvrdí samozrejme opak, že sa to dá. Problém je len v tom, že ten druhý tábor zatiaľ neukázal, ako sa to dá poznať.

Tento spor má zásadný význam pre budúce dejiny vedy, pretože jeho vyriešenie je nutným (nie však postačujúcim) predpokladom toho, aby pokusy vytvoriť umelé vedomie mohli byť vôbec niekedy úspešné. Veru, veda nezaťažená vierou má až také náročné ambície. Veriacim stačí, že ich vedomie je obrazom božieho vedomia. My sa týmto vážnym problémom zaoberať nebudeme, iba sa z plodov desaťročia trvajúcej plamennej polemiky trochu poučíme.

Jedna z otázok, ktorú si filozofia mysle kladie, je táto: čo sa deje v mozgu človeka, ktorý v čosi verí? Odpovedí neposkytuje veľa a vládne skôr skepticizmus, než eufória. Chcem hneď zdôrazniť, že filozofia mysle sa ani v najmenšom nesústreďuje na náboženskú vieru. Naopak, nenašiel som v spisoch filozofov ani jediný príklad náboženskej viery. Filozofi sa obvykle pýtajú na viery vo výroky typu „prší“, „2 × 2 = 4“, „jestvujú morské panny“ a podobné. Sú to všetko materialisti a „hlboká náboženská viera“ ich ani len najmenej netrápi.

Napriek zásadným rozporom, ktoré medzi nimi panujú, zhodujú sa v tom, že zistiť, či sa viera dá poznať na správaní, je veľmi ťažké, a ako som už spomenul, jeden tábor dokonca tvrdí, že je to principiálne nemožné. Kristovo „kritérium“, formulované vetou „Po ovocí [skutkoch] poznáte ich“ (Mt 7, 16) je naozaj pochybné už na prvý pohľad. Zastavme sa pri ňom na chvíľu.

Keď sme sa teda dohodli, čo považujeme za vieru, vieme aj čo znamená veriť: považovať výroky hovoriaceho za pravdivé. Uvažujme o tom, aké dobré dôvody máme nato, aby sme niekomu, či niečomu neverili.

Samozrejme, že nemáme veriť autoritám. Tým chcem povedať, že holý fakt, že niekto je vysoko postavený, vzdelaný, vážený veľkým počtom ľudí, nestačí na to, aby sme verili čomukoľvek, čo povie. Autorita nie je zárukou pravdy. Takmer dve tisícročia boli autoritami pápeži a tí svorne tvrdili, že Zem je stredom vesmíru, ale dnes vieme, že to nie je pravda. Viete uviesť jediný rozumný dôvod, prečo by som mal veriť špičkovému chirurgovi, keď hovorí o stavbe Vesmíru, či atómu? Neveríme ani „špičkovým“ politikom, ktorí nám tvrdia, že sa máme vynikajúco, aj keď sami najlepšie vieme, že to nie je pravda. Autoritám uveríme len vtedy, ak svoje tvrdenia dokážu. Nemáme veriť ľuďom podozrivým, ktorí z našej viery môžu mať zisk: rôznym agentom, podomovým obchodníkom, predavačom zázračných liekov proti rakovine, epilepsii a všetkým ostatným neduhom. Neverte nikdy reklamám, lebo ich autori majú záujem predať čo najviac a čo najmenej sa trápiť overovaním kvality svojich výrobkov.

S vierou sa nikdy neponáhľajte. Má vám byť podozrivý každý, kto chce, aby ste sa veľmi rýchlo rozhodli („tak neváhajte, a objednajte si ešte dnes!“). Dajte si všetko dokázať. Prečo by mal mať pravdu hocikto, kto čosi tvrdí? Tvrďte vy opak a pýtajte sa, prečo vám on neverí. Nech sa trochu potrápi.

Neverte tým, ktorí sľubujú ľahké riešenia vážnych problémov. Zložitosť riešenia je zvyčajne úmerná zložitosti problému. Je málo géniov, ktorí vedia ľahko vyriešiť zložité problémy. Prečo by ste si mali myslieť, že akurát na vás sa taký génius nezištne obrátil?

Jeden z najmizernejších dôvodov viery je ten, že viera bez dôkazu sa považuje za „zásluhu“, či akúsi prednosť. V kresťanstve to celé začína neveriacim Tomášom. Tradičná interpretácia Kristovho blahorečenia „blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili“ (J 20, 29) je však podľa mňa chybná. Keď už cirkev dovolila takú revolučnú zmenu ako je „moderná interpretácia“ biblie, pokúsim sa o ňu aj ja.

V detstve som bol vplyvom bigotných rodičov veriaci, ale používal som aj zdravý rozum a vtedy som prišiel na svoju vlastnú interpretáciu spomínaného miesta Jánovho evanjelia. Nechcelo sa mi už ani na základnej škole veriť, že by Kristus, boží syn, žiadal vieru len tak, bez dôkazu. Veď porobil plno zázrakov, v Káne Galilejskej premenil vodu na víno „i uverili v neho jeho učeníci“ (J 2, 11), aj Lazara vzkriesil „aby verili“ (J 11, 42). A v Jánovom evanjeliu sa súhrnne tvrdí: „Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš… Ale toto je zapísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, syn boží“ (J 20, 31). Neveriaci Tomáš o týchto zázrakoch nepochybne vedel a napriek tomu neveril, že Kristus vstal po smrti. Tomáš, ktorý by mal s istotou vedieť, že Kristus bol schopný vrátiť život Lazarovi, neveril, že sám sebe dokáže vrátiť život! Toto bolo podľa mňa obsahom výčitky, ktorú by som si dovolil preformulovať podľa mojej interpretácie takto: blahoslavení, ktorí nevideli posledný zázrak a uverili, lebo videli iné zázraky, ktoré samé stačili na dôkaz Kristových nadľudských schopností. Spomínanú vetu som už v detstve odmietal interpretovať ako výzvu k slepej viere, adresovanú dnešnému človeku. Chápal som ju tak ako bola napísaná, ako výzvu svedkom Kristových početných zázrakov, ako výzvu platnú v kontexte doby. Neplatí však dnes. Dnes treba na vieru nové dôvody, nemožno veriť dvetisíc rokov starým neoveriteľným a nespoľahlivým svedectvám. Vieru majú potvrdzovať reprodukovateľné fakty, nie ojedinelé obskúrne „svedectvá“, ako nás o tom veľmi dobre poučil už David Hume.

Katolícka cirkev prešla dlhým vývojom a s ňou aj jej dogmy a vierouka. Najnovší stav reprezentuje už spomínané základné dielo Katechizmus katolíckej cirkvi. Toto veľdielo vierouky je písané už veľmi uhladeným jazykom (neporovnateľným so štýlom úbohého „otca“ Záňa) a vyzerá skoro učene. Ale nedajme sa pomýliť formou.

Vzťahu vedy a rozumu sú v 900-stranovom diele venované len necelé dve strany. Paragraf 156 začína nad slnko jasnejším priznaním: „Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Veríme pre autoritu samého Boha, ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani nemôže klamať.“ Táto nádherná ukážka argumentu ad hominem by mohla byť aj celkom prijateľná, ak by sa dalo dokázať, že boh jestvuje, že sa akosi zjavuje, že nemôže klamať. Lenže to je tiež iba predmetom viery. Tieto dve vznešené vety sú preto peknou ukážkou ničnehovoriacej tautológie. Ja by som ich nahradil veľmi krátkou vetou: „Dôvodom viery je viera.“

Paragraf 157 je na môj vkus až príliš sebavedomý: „Viera je istá, istejšia než akékoľvek ľudské poznanie, lebo sa zakladá na samom slove Boha, ktorý nemôže klamať.“ No dobre, ale odkiaľ viete, že sa zakladá na božom slove? A prečo až tak podceňujete ľudské poznanie? Toto tvrdenie predstavuje opäť klasický argument z autority, pred ktorým som už varoval. Cirkev ešte nedávno odmietala aj Darwinovu teóriu a dnes ju už uznáva. Kedy ste jej mali veriť, vtedy, či teraz? „Isteže, zjavené pravdy sa môžu zdať ľudskému rozumu a ľudskej skúsenosti nejasné, ale istota, ktorá pochádza z Božieho svetla, je väčšia ako tá, ktorá pochádza zo svetla prirodzeného rozumu.“ Tomu už nerozumiem ani pri svojom vzdelaní. Nemám božiemu slovu rozumieť, ale mám si byť istý, že hovorí pravdu. Dobre som to pochopil? Dobre viem, akú istotu mi dáva logika matematiky a neviem si naozaj predstaviť nič istejšie. Ako môže byť isté to, čomu ani len nerozumiem? Veď keď tomu nerozumiem, neviem ani len to, čo je až také isté. A o dôveryhodnosti a pravdovravnosti boha sa nikto nikdy nemal možnosť presvedčiť. Tak odkiaľ tá do neba volajúca istota?

Záverečný paragraf 159 o viere a vede je už hotovou perlou: „Hoci viera presahuje rozum, medzi vierou a rozumom nikdy nemôže byť skutočný rozpor: lebo ten istý Boh, ktorý zjavuje tajomstvá a vlieva vieru, vložil do ľudského ducha svetlo rozumu. A Boh nemôže poprieť seba samého ani pravda nikdy nemôže protirečiť pravde.“ Nie celkom rozumiem terminológii používajúcej slovesá „zjavuje, vlieva, vložil“. Odkiaľ mám vedieť, že do môjho ducha akurát akýsi boh „vložil“ svetlo rozumu a „vlieva“ do mňa vieru. Za rozum vďačím evolúcii, ale „vliatie“ viery som na sebe nezbadal. Sú autori tohto textu neochvejne presvedčení, že „svetlo rozumu“ vložil boh do všetkých ľudí bez výnimky – aj do oligofrenikov? „Preto ak metodický výskum v akomkoľvek vednom odbore postupuje naozaj vedecky a v súlade s morálnymi normami, nikdy nebude v skutočnom rozpore s vierou, lebo svetské skutočnosti i skutočnosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu.“ No ale to jen už len bohapustá deklarácia! Ako autori prišli na to, že „skutočnosti“ viery i svetské „skutočnosti“ majú pôvod v bohu? Tomu sa opäť zasa len verí. „Boh totiž udržiava všetky veci a spôsobuje, že sú tým, čím sú.“ A oni by mohli byť čímsi iným než sú? Čo znamená udržiavať „veci“? A kto rozhoduje o tom, či „výskum… postupuje naozaj vedecky“? Hádam len nie presvätá katolícka cirkev, ktorá si trúfala posudzovať ešte aj názory Galilea Galileiho?