Ako Bolčo Einsteina porazil – pavedecká rozprávka

Kde bolo, tam bolo, žil si raz na Slovensku istý Artúr Bolčo. Ničím významným sa od priemeru neodlišoval – ani len učiť sa mu nechcelo, rovnako ako ostatným Slovákom. Sudičky však rozhodli, že sa prihlási na vychýrenú Technickú univerzitu v Košiciach. I stalo sa tak: z Bolča sa stal riadny študent. Ibaže jeho nezáujem o štúdium bol priveľký, takže školu čoskoro opustil (zlé jazyky hovoria, že pre neprospech). Za toho krátkeho pôsobenia ho zaujala iba jedna téma – Einsteinova teória relativity. A tá sa mu stalo osudnou, lebo len kvôli nej ho tam sudičky vyslali.

Teória relativity má jednu vlastnosť, ktorá priťahuje šarlatánov: niektoré jej tvrdenia sa zdajú byť jednoduché, a preto si mnohí myslia, že jej rozumejú bez akejkoľvek prípravy. Význam týchto tvrdení si však nevedia predstaviť, pretože odporuje ich intuitívnym predstavám. Na druhej strane ľudia sú už tak stvorení, že považujú to, čomu nerozumejú, rovno za nemožné – veď keby to bolo možné, prečo by tomu akurát oni nemali rozumieť? Tak to bolo i s naším Bolčom. Štúdiom teórie relativity sa nenamáhal (takže dodnes o jej podstate nič nevie) a jej výsledkom nerozumel. A keďže sa po opustení školy nudil, pustil sa do jej kritiky. Dôvody na to nemal zvlášť ušľachtilé – netúžil poznať pravdu o svete; chcel ukázať tým „mudrlantom“, ktorí neuznali jeho intelektuálnu nadradenosť, že sú predsa len hlúpejší než on, Veľký Bolčo. Teória relativity mala preň ešte jeden pôvab: vytvoril ju hádam najslávnejší fyzik, a teda ten, kto ju vyvráti, sa stane najslávnejším – no, zrejme nefyzikom!

A tak si Bolčo zbalil batôžtek, rozlúčil sa so zhavranelými bratmi, a vydal sa do sveta na skusy. Vyvracanie je náročná vec, a treba sa naň dobre pripraviť – každý to robí podľa vlastných predstáv. Bolčo považoval za najdôležitejší prvý krok voľbu vedeckého mena: z Artúra Bolča sa pomocou vlasu Deda Vševeda zo dňa na deň stal Arthur Bolstein (zrejme aby fyzici celého sveta nemali problémy s výslovnosťou jeho mena, keď sa raz stane slávnym a každý bude hovoriť iba o ňom). Ďalším krokom bolo napísanie knihy „Obyčejné selhání jedné neobyčejné teorie“, v ktorej svoje názory „vysvetlil“ – presnejšie povedané, vyhlásil, čo si o tejto teórii myslí. Treba poznamenať, že takýto postup nie je vo vede bežný. Radoví vedci svoje názory publikujú najprv v desiatkach článkov v renomovaných časopisoch, aby si overili reakcie vedeckej obce a uistili sa, že ich názory sú správne a originálne, a až po rokoch, keď tieto práce mnohí iní citujú a oni si vytvoria vlastnú vedeckú školu, pokúsia sa zhrnúť ich obsah v samostatnej monografii. Zrejme na mimoriadnych géniov typu Bolča platia iné pravidlá. On teda začal rovno knihou – samozrejme knihou neobsahujúcou žiadne dôkazy (lebo dodnes žiadne nemá), ale zato dôkladne okydávajúcou tých, s ktorými sa za krátkeho pôsobenia na škole stretol. V podstate by sa obsah knihy dal stručne formulovať takto: „Keďže ja, Arthur Bolstein, teórii relativity nerozumiem, nemôže byť táto teória pravdivá.“ Po čase začal chápať, že taký argument ani laikov veľmi nepresvedčí, preto si zo svojich oddaných učeníkov vytvoril skromnú experimentálnu skupinu (ale s bombastickým názvom „Bolstein Research Team“, v skratke BRT), ktorá sa pustila do podivných pokusov, ktoré mali nepochopiteľnú teóriu definitívne vyvrátiť. Výsledky týchto pokusov a súvisiace názory šíril naďalej len prednáškami po rôznych parkoch kultúry a uverejňovaním v obskúrnych plátkoch, lebo seriózne časopisy šarlatánov odhalia veľmi ľahko.

Občas sa však jemu, i jeho družine, podarilo preniknúť pomocou troch pier z draka cez múry neprajného kráľovstva a Dlhý, Široký i Bystrozraký sa dnes hrdia pár podivnými publikáciami v zahraničných časopisoch. Sú to časopisy, samozrejme, kuriózne, ale im stačí aj to. Príkladom nech poslúžia polstranové príspevky v časopise Kybernetes. Poznamenávam mimochodom, že BRT považuje za seriózne príspevky aj texty uverejnené na nerecenzovanej internetovej stránke The General Science Journal, kde si môže uverejniť kto chce, čo chce.

Všimnem si teraz Bolčov „zásadný“ článok The mathematical logic failure of Einstein’s special relativity z časopisu Kybernetes, ktorý tvorí 9 (slovom: deväť) viet. Je neuveriteľné, že sa niekto domnieva, že teóriu relativity možno vyvrátiť deviatimi vetami. Deväť viet sotva môže obsahovať hlbokú myšlienku a preto ukážem ako možno vyvrátiť titulné autorovo tvrdenie, že špeciálna teória relativity má „matematickú logickú chybu“. Mne na to bude stačiť jediná veta.

Poznamenávam mimochodom, že obsah týchto deviatich viet (ktoré sú rozdelené do dvoch častí: Úvod a Dôkaz), je neuveriteľne nezrozumiteľný. Autor nezrozumiteľnosť ešte zvyšuje zavedením zbytočných objektov: štyri hodiny umiestnil do štyroch súradných sústav. Ak sa však súradná sústava S’₁ nepohybuje voči S’, ani súradná sústava S₁ voči S, sú S’₁ a S₁ zbytočné, pretože sú súčasťami S’ a S.

Formulácia článku je dokonale zmätená. Človek by povedal, že tento chaos má dokonca svoj cieľ: zmiasť čitateľa (trvalo mi naozaj pár minút, kým som pochopil o čo tam ide), ale pravda je zrejme taká, že je to dôsledok zmätku v mysli autora. Výsledkom „úvah“ je konštatovanie, že hodiny, o ktorých sa predpokladalo, že ukazujú rovnaký čas, nakoniec rovnaký čas neukazujú a to je vraj tvrdá rana Albertovi.

Tvrdenie, že v S’ sa údaje hodín C₀ zhodujú (tak si prekladám nejasný výraz „coincides simultaneously“) s údajmi hodín C’₀, a že to isté platí pre hodiny C₁ a C’₁, neplatí v relativistickej, ale v klasickej mechanike (súčasnosť nie je v relativistickej mechanike jednoznačne definovaná) a preto nevyplýva z Lorentzových transformácií, ako tvrdí autor. Ďalej už teóriu relativity nepoužíva. Kľúčovým nedostatkom článku je teda to, že situácia v ňom popísaná nie je relativistická. Tento žalostný text sa teda netýka teórie relativity a ak by aj dokazoval nejaké protirečenie (v skutočnosti nedokazuje vonkoncom nič), bolo by to protirečenie v klasickej, nie v relativistickej mechanike – napriek deklarácii v nadpise. Toto je môj jednovetný dôkaz bezobsažnosti Bolčových „úvah“. Áno, až také úbohé je v celej svojej nahote bombastické tvrdenie o „zlyhaní jednej neobyčajnej teórie“. Zlyhalo pochopenie teórie relativity, nie teória samotná – ukázalo sa, že cisár je nahý.

Podobných šarlatánov som v svojom živote stretol viacero. Spomeniem iba jedného navyše, Ing. Romana Kaliského, ktorý odo mňa chcel, aby som potvrdil, že jeho verzia Stirlingovho motora má vyššiu účinnosť než Carnotov cyklus, čím porušuje druhý zákon termodynamiky.

Čo majú takí fanatici spoločné? Niekoľko vecí:

Čím sa tieto postoje líšia od postojov kresťanov voči ateistom, od postojov fanatikov k umierneným, liberálnym veriacim? Ničím: