Medzi najviac strážené tajomstvá Sovietskeho zväzu patrilo „civilné“ využívanie chemických bojových látok. Komunistické represívne a spravodajské orgány už v roku 1921 zahájili výskum a vývoj toxických jedov, ktoré počas nasledujúcich desaťročí používali na odstraňovanie nepohodlných osôb doma aj v zahraničí. Na konci dlhého zoznamu obetí stoja nedávne prípady Skripaľa (2018) a Navaľneho (2020), ktoré dosvedčujú, že súčasná Moskva pokračuje v neslávne známej sovietskej tradícii.
Sovietske chemické zbrojenie
Používanie jedov sa tiahne celými ľudskými dejinami, avšak 20. storočie prinieslo aj v tejto oblasti „progres“ v podobe masového nasadenia chemických bojových látok počas I. svetovej vojny. Ich obeťou sa stali tisíce vojakov všetkých znepriatelených armád a plynová maska je jedným zo symbolov tejto prvej totálnej vojny. Málo známym historickým faktom však ostáva použitie bojových otravných plynov proti civilnému obyvateľstvu, ku ktorému došlo počas občianskej vojny na území rozpadnutého cárskeho Ruska. Po zbraniach hromadného ničenia siahol Leninov režim, ktorý uchopil moc pri štátnom prevrate v novembri 1917 a prostredníctvom teroru potláčal odpor svojich protivníkov. Memoárové svedectvá hovoria o prvom nasadení chemických bojových látok v meste Jaroslavľ pri likvidácii povstania proti boľševikom v júli 1918. Archívnymi dokumentmi potvrdené použitie sa datuje marcom 1919, kedy ich Červená armáda nasadila pri potlačení povstania v kozáckych staniciach na hornom toku Donu.
Bojové otravné plyny ako yperit, fosgen a chlór sa ukázali účinné hlavne z psychologického hľadiska a pomohli zlomiť protisovietsky odpor a zastrašiť široké masy obyvateľstva. K ich najväčšiemu použitiu došlo v lete 1921 pri potlačení roľníckeho povstania v Tambovskej gubernii, kde sa „vyznamenal“ neskorší maršal M. N. Tuchačevskyj. Pod jeho velením došlo k vypaľovaniu dedín, masovým popravám rukojemníkov a nasadeniu chemických bojových látok, vďaka čomu zlikvidoval povstanie a spacifikoval miestne obyvateľstvo. Sovietski propagandisti, ktorí dlhé desaťročia imitovali prácu historikov, tieto skutočnosti samozrejme zamlčiavali a označovali ich za „falšovanie minulosti“. Mnohí naivní pozorovatelia v zahraničí preto cítili pohoršenie, keď sa poukazovalo na fakt, že iracký diktátor S. Husajn sa pri chemických útokoch proti kurdským civilistom inšpiroval preverenými sovietskymi metódami.
Úspešné využitie zbraní hromadného ničenia, ktoré pochádzali zo zásob cárskeho Ruska, viedlo Červenú armádu k zahájeniu vlastného programu ich vývoja a výroby. Sovietsky zväz využil existujúcu infraštruktúru a nové technológie získaval vďaka tajnej vojenskej spolupráci s weimarským Nemeckom. V rokoch 1926 – 1933 pri meste Voľsk v Saratovskej oblasti fungoval spoločný vojenský skúšobný polygón pre testovanie chemických bojových látok, ktorý mal krycie označenie „objekt Tomka“. Berlín týmto spôsobom obchádzal reštrikcie stanovené Versaillskou mierovou zmluvou a Moskva zasa profitovala z dodávok nemeckého vybavenia. Následne bol „objekt Tomka“ využívaný ako hlavný výcvikový priestor pre sovietske bojové otravné látky a po II. svetovej vojne bolo v jeho blízkosti založené mesto Šichany. V ňom sa nachádza Štátny inštitút technológií organických syntéz (GITOS), ktorý predstavoval jedno z dvoch centier sovietskeho vývoja chemických zbraní. Medzi jeho produkty patrila aj nervovo-paralytická otravná látka, ktorá sa v ostatných rokoch stala neslávne známa ako „Novičok“.
Korene sovietskeho chemického zbrojenia siahajú do 20-tych rokov minulého storočia, kedy vtedajší komunistický vodca J. V. Stalin pod heslom tzv. Veľkého prelomu zaviedol plánovaciu ekonomiku a zahájil rýchlu vojenskú industrializáciu. V rámci I. päťročného plánu rozvoja ľudového hospodárstva (1928 – 1932) došlo k vybudovaniu priemyslu s ročnou produkčnou kapacitou 15.800 ton yperitu a 10.000 ton fosgenu. Počas druhej päťročnice výroba zbraní hromadného ničenia ďalej narastala a do konca roku 1935 dosiahla kapacitu 35.000 ton yperitu, 13.000 ton fosgenu a 1.900 ton difosgenu ročne. Moskva päť rokov pred príchodom A. Hitlera k moci a sedem rokov pred začiatkom remilitarizácie Nemecka naštartovala bezprecedentné preteky v chemickom zbrojení. Sovietsky zväz sa vďaka tomu ešte pred vznikom nacistickej hrozby stal z hľadiska bojových otravných látok najsilnejšou mocnosťou vtedajšieho sveta.
Stratégia nasadenia zbraní hromadného ničenia bola predstavená na XVI. zjazde Všezväzovej komunistickej strany boľševikov v roku 1930 stručným a výstižným spôsobom: „v očakávanej vojne o víťazstve sovietskych zbraní nerozhodne železo, ale chemická výroba, nerozhodnú bodáky a delostrelecké granáty, ale otravné plyny“. Archívne dokumenty odtajnené po rozpade Sovietskeho zväzu v prvej polovici 90-tych rokov potvrdzujú, že Moskva plánovala použitie chemických bojových látok v rámci útočných operácií vedených proti susedným krajinám pod heslom „osloboditeľských misií“. Napríklad náčelník štábu Červenej armády A. I. Jegorov 13. decembra 1933 schválil program operačnej prípravy veliteľských kádrov Vojensko-chemickej správy ČA, v ktorom sa vymedzovali predpokladané oblasti nasadenia bojových otravných látok: „chemický útok na území Poľska severne od Polesia. Obrana pri použití otravných látok južne od Polesia“. Vo výcvikovom pláne sovietskeho vojenského námorníctva na rok 1934 sa okrem iného uvádzalo: „použitie prostriedkov chemického útoku počas vyloďovacej operácie a precvičenie metód ich nasadenia“.
Nemeckí vojenskí experti v roku 1928 na spoločnom sovietsko-nemeckom skúšobnom polygóne pre testovanie chemických bojových látok (krycie označenie „objekt Tomka“ neďaleko meste Voľsk v Saratovskej oblasti)
Pokusy na živom „materiáli“
Paralelne so zväčšovaním výrobných kapacít, ktoré v roku 1939 dosiahli plánovaný ročný objem 213 560 ton chemických bojových látok, prebiehalo aj zintenzívňovanie ich testovania. Divízny veliteľ M. O. Stepanov, ktorý stál na čele Vojensko-chemickej správy Červenej armády, vo svojom hlásení ľudovému komisárovi obrany maršalovi K. J. Vorošilovovi 19. júna 1937 napísal: „od roku 1930 do roku 1935 bolo uskutočnených okolo 6.000 pokusov týkajúcich sa účinnosti minimálnych dávok otravných látok na ľudskú pokožku. Približne rovnaký počet pokusov na ľuďoch sa týkal účinnosti otravných látok na dýchanie, pričom boli použité ako minimálne tak aj nevydržateľné koncentrácie… V súvislosti s akútnou potrebou vyskúšať celý rad novo vyvinutých dusivých a cez kožu prenikajúcich otravných látok, prosím o povolenie obnoviť pokusy na ľuďoch na základe priloženého návrhu inštrukcie“.
Podľa ruského historika L. A. Fjodorova boli pokusy so smrtiacim účinkom robené na väzňoch, ktorých dopravovali do špecializovaného zariadenia na vtedajšom východnom predmestí Moskvy. Išlo o Štátny vedecko-výskumný inštitút organickej chémie a technológie (GosNIIOChT) na dnešnom prospekte Entuziastov. Testovací „materiál“ vyberali medzi politickými väzňami, ktorí boli odsúdení na trest smrti v zinscenovaných procesoch, alebo o poprave ktorých rozhodli mimosúdne orgány tvorené zástupcami ľudového komisariátu vnútra (NKVD), komunistickej strany a prokuratúry. Počet týchto tzv. figurantov sa odhaduje na 200 až 2.000 osôb, ale dokumenty s presnou štatistikou sa počas krátkeho pootvorenia ruských archívov v prvej polovici 90-tych rokov nenašli.
V záujme historickej objektivity je však potrebné konštatovať, že väčšina experimentov na ľuďoch sa nerobila s cieľom usmrtiť, ale len odskúšať vplyv bojových otravných látok na ich zdravie a bojaschopnosť. Najpočetnejším testovacím „materiálom“ boli vojaci povinnej základnej služby, ktorých viac alebo menej dobrovoľne vystavovali účinku chemických bojových látok. Napríklad počas nácviku budúcej „osloboditeľskej misie“ proti Rumunsku sa 2. augusta 1934 skúšala odolnosť protichemických ochranných prostriedkov. Na čiernomorskom ostrove Berezaň pri Očakove sa vtedy vylodilo niekoľko stoviek príslušníkov Červenej armády, ktorí následne prekonali zónu zasiahnutú yperitom: „počas manévrov sa plnila dvojaká úloha – zasadenie úderu z mora pri použití bojových otravných látok proti opevnenému priestoru protivníka a následné vylodenie námorného desantu… Ochranné papierové návleky sa ukázali nedostatočným prostriedkom protichemickej ochrany“. Citovaný archívny dokument už neuvádza, koľko červenoarmejcov doplatilo na tento pokus dočasným alebo trvalým poškodením svojho zdravia.
Na pozadí informácií o testovaní chemických zbraní na vlastných vojakoch už neprekvapí skutočnosť, že neskôr Sovietsky zväz rovnakým spôsobom postupoval aj v prípade jadrových zbraní. Najznámejšie sú vojenské manévre na polygóne Tockoje na južnom Urale, kde pod velením maršala G. K. Žukova bola 14. septembra 1954 zhodená jadrový bomba a v priestore explózie následne prebiehal výcvik útoku a prelomenia nepriateľskej obrany v podmienkach rádioaktívneho žiarenia. Pri uvedenom experimente bolo použitých 45.000 sovietskych vojakov a jadrové znečistenie zasiahlo aj približne 10.000 civilných obyvateľov žijúcich v obciach za okrajmi polygónu Tockoje. Informácie o tomto pokuse na ľudskom „materiáli“ boli odtajnené až počas sovietskej perestrojky, vďaka čomu Najvyššia rada Ruskej federácie v decembri 1991 prijala nariadenie o poskytnutí sociálnych dávok a výhod ich účastníkom. Dovtedy však väčšina z nich zomrela v dôsledku chorôb z rádioaktívneho ožiarenia. Podľa údajov z roku 2013 bolo nažive ešte 2.000 osôb, ktorí ako mladí vojaci povinnej základnej služby boli vystavení testovaniu jadrovej zbrane, pričom polovica z nich mala ťažkú invaliditu. Výskum Ruskej akadémie vied z 90-tych rokov 20. storočia ukázal, že úmrtnosť civilného obyvateľstva žijúceho v okolí polygónu Tockoje po roku 1954 bola 2,3 krát vyššia ako celoštátny priemer v Sovietskom zväze.
Sovietska mládež počas paravojenského chemického výcviku v 30-tych rokoch
„Civilné“ využitie chemických zbraní
V momente vypuknutia II. svetovej vojny sovietske chemické zbrojenie vytvorilo kvantitatívnu prevahu v objeme zbraní hromadného ničenia, zatiaľ čo nemecké chemické zbrojenie dosiahlo kvalitatívnu prevahu vďaka vyvinutiu nervovo-paralytických bojových otravných látok. V období úzkej spolupráce stalinského Sovietskeho zväzu a hitlerovskej Tretej ríše pri rozdelení Európy v rokoch 1939 – 1940 tento faktor zohrával len druhoradú úlohu, avšak situácia sa diametrálnym spôsobom zmenila po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny v júni 1941. K nasadeniu chemických zbraní však nakoniec nedošlo, pretože zafungoval efekt vzájomného odstrašenia, ktorý je známy aj z čias Studenej vojny v prípade jadrových zbraní. Sovietsky zväz si netrúfol použiť bojové otravné látky v kritickej začiatočnej fáze vojny v rokoch 1941-1942 a Tretia ríša sa neodhodlala ich nasadiť ani tesne pred svojou porážkou v roku 1945. Jediným incidentom s chemickými zbraňami v Európe počas II. svetovej vojny tak ostalo bombardovanie juhotalianskeho prístavu Bari, kde 2. decembra 1943 nemecké lietadlá zasiahli americkú nákladnú loď „John Harvey“, ktorá prevážala 2000 bômb s yperitom. V dôsledku jej potopenia došlo k úniku tejto bojovej otravnej látky, ktorá usmrtila 82 spojeneckých vojakov a vyžiadala si desiatky obetí na životoch aj medzi talianskymi civilistami. Ďalších 545 vojakov a niekoľko stoviek civilistov utrpelo zranenia spôsobené chemickou otravou.
K použitiu chemických zbraní na európskych bojiskách našťastie nedošlo, čo však neznamená, že neboli nasadené iným ako vojenským spôsobom. Priekopníkom „civilného“ využitia bojových otravných látok sa stal Sovietsky zväz. Prvá totalitná diktatúra na svete už krátko po uchopení moci začala v 20-tych rokoch minulého storočia experimentovať s rôznymi druhmi jedov. V rámci štátneho Ústredného chemického laboratória v Moskve bolo v roku 1921 vytvorené tajné vedecko-výskumné pracovisko, ktoré v dokumentoch figurovalo po krycím názvom „Špeciálny kabinet“. Na jeho čele stál profesor A. N. Bach, ktorého v roku 1926 vystriedal profesor I. N. Kazakov. Vtedy bolo pracovisko zaradené priamo do štruktúry komunistických represívnych orgánov a podliehalo 12. oddeleniu operatívnej techniky OGPU. V roku 1938 sa stalo pod krycím názvom „laboratórium Majranovskeho“ samostatnou zložkou NKVD a až do roku 1951 ho viedol profesor G. M. Majranovskyj.
Podobne ako v prípade vojenského chemického programu Červenej armády aj „civilný“ chemický program OGPU a NKVD využíval politických väzňov ako testovací „materiál“. Tajný ústav vyvíjal toxické jedy a chemické otravné látky, ktoré boli použité v zákulisných mocenských zápasoch vnútri komunistickej strany, ako aj na odstraňovanie nepohodlných oponentov ako napríklad V. R. Menžinskeho, A. A. Sluckeho, M. P. Frinovskeho, V. V. Kujbyševa, N. Lakobu alebo profesora V. M. Bechterjeva či spisovateľa M. Gorkeho a jeho syna M. Peškova. Druhou cieľovou skupinou boli nepriatelia sovietskeho režimu žijúci v zahraničí, medzi ktorých v prvom rade patrili predstavitelia protikomunistického vojenského odboja z radov tzv. bielogvardejskej emigrácie. Sovietske spravodajské služby majú svetové prvenstvo v použití toxických látok a medzi ich „špeciálne“ operácie patrilo otrávenie generála P. N. Wrangela v roku 1928 v Bruseli. V roku 1930 v Paríži došlo pri použití narkotickej látky k pokusu o únos generála A. P. Kutepova, ktorý však zomrel v dôsledku predávkovania. Rovnakým spôsobom bol v roku 1937 z Paríža unesený generál J. K. Miller, ktorého následne popravili v roku 1939 v Moskve. V roku 1938 bol v parížskej nemocnici otrávený neznámym jedom L. L. Sedov, syn L. D. Trockeho.
Toxické látky vyvinuté „laboratóriom Majranovskeho“ boli v rokoch 1946 – 1954 použité jednotkami NKVD na západnej Ukrajine pri potlačení tamojšieho protisovietskeho odbojového hnutia. Išlo o narkotický plyn „Neptun-47“ s rýchlym uspávacím účinkom, ktorý sa používal v prípade odhalenia podzemných skrýš partizánov Ukrajinskej povstaleckej armády. Vďaka jeho nasadeniu sa darilo získavať živých zajatcov, ktorí po použití „špeciálnych“ vypočúvacích metód prezrádzali svojich spolubojovníkov a pomocníkov z radov civilného obyvateľstva. Výskum a vývoj týchto toxických látok pokračoval aj neskôr, o čom svedčí ich použitie Federálnou službou bezpečnosti Ruskej federácie proti čečenským teroristom, ktorí v októbri 2002 obsadili divadelné centrum plné divákov v moskovskej Dubrovke. Na ich zneškodnenie bol použitý neznámy narkotický plyn, ktorý však spôsobil aj smrť 130 rukojemníkov (občianske združenie pozostalých informovalo o 174 civilných obetiach).
Paralelne s potlačením protisovietskeho odporu na západnej Ukrajine došlo k likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi v Sovietskom zväze a rovnaké opatrenia prijali v satelitných krajinách poľskí a československí komunisti. Voči jej predstaviteľom sovietsky totalitný režim použil tradičné metódy teroru a zastrašovania a v prípade biskupa Mukačevskej eparchie T. Romžu aj toxický jed. Príslušníci NKVD v októbri 1947 zinscenovali dopravnú nehodu, pri ktorej utrpel zranenia a po prevoze do nemocnice v Užhorode ho zavraždili injekciou dodanou z „laboratória Majranovskeho“. O tomto prípade vypovedal generál NKVD P. A. Sudoplatov, ktorý potvrdil použitie toxických jedov aj pri likvidácii ďalších nepohodlných osôb ako napríklad O. J. Šumskyj, N. Samet alebo I. Oggins.
odkaz
Lebo ak by mu ...