Povera je horšia ako ateizmus

V staroveku bol ateizmus úzko spätý s gréckymi intelektuálmi piateho storočia pred naším letopočtom, známymi ako stoikovia. Učili mužov, ako si úspešne vybudovať kariéru a radili im, aby sa nedali obmedzovať bežnými sociálnymi zvyklosťami, ale aby používali logos (rozum, argument) pri presadzovaní svojich projektov, a to bez ohľadu na tradičné viery (nomos). Výsledkom bolo, že sa najmä náboženstvo, spočívajúce skoro úplne na nomose, stalo terčom útokov.

Keď slávny sofista Protagoras vyhlásil, že sa nedá vedieť, či existujú bohovia, keďže dôkazy chýbajú a život je krátky, začala vyliezať mačka z vreca. Sofista Prodikos začal špekulovať, ako došlo k vynájdeniu bohov: prvotní ľudia nazývali „bohovskými" prírodné javy, ktoré boli užitočné, ako slnko a vodu; odtiaľ bol len krôčik k nazvaniu zaslúžilých a uctievaných ľudí, ktorí vynašli užitočné veci ako víno a roľníctvo, bohmi. Demokritos učil, že javy ako blesk a zatmenia, a prírodné zákony, ktoré riadia napríklad postup ročných období, vedú ľudí k premýšľaniu o „vyšších" silách. Kritias nakoniec vyslovil myšlienku, že bohov vymysleli šikovní jedinci, aby ovládli členov svojej komunity pomocou strachu pred neviditeľnými silami (neskoršie „nadprirodzenými").

Pre Plutarcha, ktorý zbožne veril na dobrotivého a spravodlivého boha v platónovej predstave, bol ateizmus oveľa menej hriešny a nebezpečný ako povera -  deisidaimonia, t.j. strach pred božskými silami. Hlásal, že ateizmus je zarmucujúca forma nevedomosti a ľahostajnosti, no ateista, nech je akokoľvek nerozumný, dáva vinu za svoje neúspechy a trápenia len sám sebe. Naproti poverčivý muž sa nechá ovládať terorom neviditeľných síl a je presvedčený, že to ony mu robia život peklom.


A urobil jednoznačný záver:


Varovanie: Pozor na učiteľky náboženstva a etiky, ktoré sa volajú Desdemóna!

Prameň: Peter Jones, "Ancient and Modern", The Spectator, 28. februára 2004.