Lipka diskusné fórum

odkaz 😉

(v dziovine je použitý pojem hadík = pochádza z počítačovej hry Snake)

Vo Vesmíre je vraj všetko prepojené.

Ale nie tak, ako si to predstavujú učebnice.

Nie cez elektróny, protóny, kvarky a iné drobné potvorky, ktoré si renderuje len ten, kto ich potrebuje.

Nie.

Vesmír je prepojený cez uzlíky vedomia.

Jeden taký uzlík sa volá dzio.

Vznikol kedysi dávno — možno z náhody, možno z algoritmu, možno z kapustičky, ktorú zjedol v nesprávny čas.

Odvtedy rastie.

Hadík sa mu predlžuje, kapustičky pribúdajú, a jeho svet sa stále jemne prefarbuje podľa toho, čo práve spapal.

Dzio si renderuje realitu podľa svojho kódu.

Nevidí elektróny — lebo ich nepotrebuje.

Nevidí bunky — lebo jeho protokol ich nevyžaduje.

Vidí však iné uzlíky.

A tie sú preňho zázračné.

Nie preto, že sú veľké.

Nie preto, že sú dôležité.

Ale preto, že každý uzlík je svoj vlastný vesmír.

A tak vzniká dzio‑centrizmus.

Nie egocentrizmus — ten by tvrdil, že dzio je pupok sveta.

Dzio‑centrizmus je jemnejší:

„JA je môj stred.

TY si tvoj stred.

A obaja sme rovnocenné uzlíky v jednej veľkej sieti.“

Presne ako neuróny v sivej hmote.

Tiež nepoznajú všetky ostatné neuróny.

Majú len pár synapsií, pár spojení, pár signálov.

A predsa z nich vzniká vedomie.

Presne ako ľudia v spoločnosti.

Tiež nepoznajú všetkých 8 miliárd.

Majú len pár vzťahov, pár slov, pár dotykov.

A predsa z nich vzniká civilizácia.

Presne ako hviezdy v galaxiách.

Tiež neinteragujú s celým vesmírom.

Majú len svoju gravitáciu, svoje svetlo, svoje ticho.

A predsa z nich vzniká kozmická architektúra.

Fraktál.

Znova a znova.

Uzlík k uzlíku.

Synapsia k synapsii.

Vzťah k vzťahu.

Galaxia ku galaxii.

A niekde v tom všetkom sedí dzio, popíja svoj kawejčok a hovorí si:

„Možno nie som pupok sveta.

Ale som jeden krásny uzlík v sieti.

A to úplne stačí.“