for month 2022 / 5 users on ads clicked 81,46 € (877 clicks), for today 4,87 € (37 clicks), thanks...
for correct function of this site, i need to use cookies...

Koliada
slnko nové...
10.04.2022 07:03

Božič Koliada, slnko nové, prijmi dary naše a požehnaj nám, aby sme sa v novom roku mali dobre. Na slávu tvoju koledy spievame, dary všetkým dávame, aby si Ty, Slnko naše, nám v novom roku bohatstva a dostatku priniesol.
Dieťatko najmocnejšie
V čase zimy, dávno po tom, ako Perún zavrel bránu Irie, rozniesla sa po nej radostná novina, že sa narodil Božič Koliada – Nové slnko.
Všetci bohovia Irie sa tomu veru veľmi tešili a prichádzali do Svarogovho paláca, aby uvideli malého Božiča Koliadu – Nové slnko a priniesli mu dary.
Lada so Svarogom radi ukazovali dieťatko každému, hovorili im, aký je Koliada mocný, a že to bude práve on, kto premôže Morenu, bohyňu zimy a smrti.
Morena, ktorá v ten čas sedela vo svojom zimnom paláci na ľadovom tróne a vládla nad svetom ako Zimná kráľovná, dozvedela sa tiež túto novinu a nahnevala sa tak veľmi, že sa na zemi ešte viac ochladilo. Veľmi silno zadul vietor Severák i jeho sestra Meluzína.
Akokoľvek sa Morena hnevala, bola veľmi zvedavá na Koliadu. Chcela sa presvedčiť, či je skutočne taký silný, aby ju mohol poraziť. Premenila sa na havrana a priletela do Zlatej Irie. Všetci bohovia boli veľmi prekvapení, keď ju zbadali a čakali, čo sa stane. Morena pristúpila ku kolíske s Koliadom a nazrela dnu.
-Ja som najmocnejšia… - Morena to však ani nestihla dopovedať, keď sa malý Koliada strašne rozplakal.
- Prestaň! – zahriakla ho Morena.
No Koliada jačal a vrieskal, až si všetci bohovia mysleli, že im prasknú hlavy. Začali preto tancovať a spievať, aby utíšili malé dieťatko.
Morena už viac nemohla zniesť Koliadov plač, premenila sa späť na havrana a odletela preč do svojho zimného paláca.
Konečne Koliada zmĺkol, zoširoka sa usmial a rozdžavotal sa. Bohovia si zrazu uvedomili, že Moreny už v paláci niet, že Koliada svojím plačom po prvýkrát porazil silnú kráľovnu zimy a smrti.
Koliada, volaný aj Kolejda či Koleda, Božič, je synom bohyne Lady a boha Svaroga.
Koliada je boh zimného slnka a zimného slnovratu. Je tiež bohom svetla a víťazstva dobra nad zlom, ktorý prichádza do každého príbytku na svätý večer ako ozdobená jedlička na znak stromu života. Zobrazovaný je ako dieťa prinášajúce slnko.
Je zároveň symbolom znovuzrodenia a blížiaceho sa víťazstva nad mocou Moreny. Štedrosť k blížnym odmeňuje dostatkom a bohatstvom v Novom roku.
Koliada symbolizuje novonarodené slnko, a teda aj jeho stelesnenie je v dieťati zavinutom do bielej perinky. Koliada je obrazom začiatku nového ročného cyklu. Počas sviatku sa obchádzalo po domoch s figúrkou dieťaťa – novonarodeného Koliadu, pričom sa spievalo a vinšovalo a prosilo o obdarovanie. Prejavená štedrosť mala byť zárukou bohatstva v budúcom roku.
Niekedy Koliadu niesli dve v bielom odeté a zahalené devy. Jedna predstavovala chudobu a druhá bohatstvo, boli to pravdepodobne Koliadove sudičky Serča a Neserča.
Gazda si mal jednu z nich vybrať a podľa toho sa mu veštilo, či bude mať budúci rok úrodný alebo chudobný.
Koliada je magickým symbolom znovuzrodenia, a tak jeho symbolom sú večne zelené stromy ako jedlička, smrek a imelo. Zo zvierat je to baran. Jeho číslom je jednotka a svetovou stranou sever.
Koliada sa slávi počas zimného slnovratu, kedy sa predĺžuje deň a kráti noc. Keď sa objavuje prvá zora, gazda obradne prináša do domu snop žita a začína tým sviatok kolied a piesní. Na slávnostnom stole má byť dvanásť jedál. Počas sviatkov z domu do domu chodia spievajúci koledníci, ktorí zbierajú dary do spoločného vreca, a potom spoločne jedia darované.
Koliadovi sa prinášali obety – chlieb, zrno, meď, peniaze, soľ, víno, slanina, vajíčka, jablká, slivky a višne ako aj lekvár.

Jarilo
boh jarného slnka...
10.04.2022 07:04

Jarilo, Jarilo, po zemi ideš, v rukách teplo nesieš. Úroda bude bohatá, v tom dome, kde volajú ťa ku vrátam. Jarilo bohatý, zájdi do mojej chaty. Nech moja dcéra veľké veno má, nech môj syn v boji nezhynie a česť svojho rodu ľahko sa mu bráni.
Jarilo zaspal
Jedného dňa sa Jarilo rozhodol pozrieť sa na zem, ako sa tam ľuďom darí. Ako sa tak túlal po rozľahlých planinách, v diaľke zbadal netvora páliť ľuďom domy a zabíjať všetko živé.
Jarilo neváhal, popohnal svojho sivka a dal sa s netvorom do boja. Tým netvorom nebol nik iný ako Nij – Skyper zver. Boj bol vyrovnaný. Jarilovi by sa ho ťažko podarilo poraziť, keby nemal so sebou veľký zlatý štít, ktorý všetky plamene odrážal a tie pálili samotného Skyper zvera. Nakoniec predsa len Jarilo zatlačil zlatým štítom zvera na ústup a ten sa schoval v hlbokej jaskyni.
Všetko by sa na dobre obrátilo, Jarilo bol však taký ukonaný, že zosadol z koňa a tam na pustatine, ktorá po boji ostala, zaspal. Na svet bez Jarila doľahla hmla, drevo navlhlo a ľudia i bohovia začali hladovať. Nič nechcelo zakvitnúť a všade bolo vlhko, všetko začalo hniť a rozkladať sa.
Ľudia i bohovia začali Jarila hľadať. Žreci volali jeho meno v márnej nádeji, že ich začuje a prinesie vytúženú jar. No nik ho nemohol nájsť. Jarilo sa totiž prikryl svojím čarovným štítom, cez ktorý nič nepreniklo. Ale predsa si niekto našiel malú štrbinu, ktorou sa k nemu dostal pod štít. Bol to boh vetra Stribog, ktorý sa dostal pod Jarilov zázračný štít, nadvihol ho a odkryl spiaceho Jarila.
No Jarilo spal tak tuho, že Stribogovi sa ho nepodarilo zobudiť. Boh vetra preto zaletel za Jarilovou matkou Podagou, aby vymyslela, ako Jarila prebudiť.
Podaga sa rozhodla poslať za Jarilom včelu, aby ho poštípala do rúk a nôh. A tak sa i stalo, malá včielka priletela k mocnému spiacemu bohu Jarilovi a poštípala ho tak, ako jej jeho matka prikázala.
Jarilo sa síce zobudil, ale tak sa rozúril a rozohnil, až spôsobil, že všetok sneh sa začal zrazu topiť a tak spôsobil povodeň.
Ľudia začali na jeho uzmierenie stavať stĺpy, ktoré ovešali pestrými stužkami a vencami kvetov. To sa Jarilovi zapáčilo, vody tak opadli a Jarilo ľuďom žehnal plodnosti a hojnosti.
Jarilo – nazývaný aj Jarovít, Jaril alebo Jurja, Jur či Vesník.
Je stelesnením boha Dažboga, ako aj jeho synom a bohyne Živy. Jarilo ako boh jarného slnka je bohom rodenia detí, plodnosti, pivovarníctva, poľnohospodárstva a lovu. Taktiež je bohom vojny, ale aj lásky, ľudskej sily, chrabrosti a plodnosti.
V bielom plátenom rúchu na šedom koni s bosými nohami, s vencom z jarných poľných kvetov jazdí poľami, lesmi a záhradami. Kde zájde, tam zrno vyklíči a kam sa pozrie, tam kvety rozkvitnú. A keď pozrie na dievčinu, srdce jej láskou zahorí, keď sa pozrie na mládenca, krv v žilách mu skypí a meč sa mu sám do ruky natíska.
Jarovitovi sú zasvätené všetky poľné kvety a včely. Jeho symbolom je zlatý štít. Jeho číslom je dvojka a svetovou stranou je západ.
Jarila môžeme považovať rovnako za vegetatívne božstvo a symbol plodnosti, ale aj za božstvo vojenské. Slovo jarí aj dnes znamená smelý, prudký.
Pôvodne jeho funkcia súvisela s príchodom jari a obnovenia plodivej sily zeme, no neskôr sa stal aj vojenským symbolom. Správy z kroník sa často viažu s vojnovými udalosťami. Podľa záznamov v Jarovitovej svätyni visel zlatý štít, ktorý bol nosený do boja pred vojskom, aby zaisťoval víťazstvo nad nepriateľom.
Na druhej strane na Jarila ako na symbol plodnosti poukazujú rôzne jarné slávnosti a hry, kde mužská postava s maskou a dreveným falusom slávil svadbu so ženou, ktorá následne predstierala tehotenstvo a pôrod. Spolu s týmto rituálom sa prevádzala rituálna orba a siatie. Obrad mal zjavne magicky zaručiť úrodnosť polí.
Na počesť Jarila svätili sviatky na začiatku sejby stavaním stromčeka (mája) bohato zdobeného stuhami, na čo sa schádzali po dedinách dievčatá vyberajúc s pomedzi seba najkrajšiu a obliekli ju tak, ako si predstavovali boha Jarilu. Posadili ju na bieleho koňa a chodili okolo v zapletajúcom sa sprievode. Na hlavách mali vence z lúčnych kvetov. Keď bolo teplo a slnečno, obrad bol na čistom poli, na zasiatych brázdach. Pri sprievodoch sa spievali piesne o tom, ako Jarilo chodí po poliach a dáva ľuďom úrodu a plodnosť. Hlavným sviatkom boha Jarila je deň splnu pred 1.májom.
Jarilovi sa prinášali obety – chlieb, pirohy, pečivo, mlynčeky, kože, semiačka, zrno, kaša, mlieko, kvety, stužky, ovocie, med a kvas.

Kupalo
brat a sestra...
10.04.2022 07:06

Kupalo, Kupalo, plníme my vôľu tvoju, by požehnal si nášmu zväzku, cez vatru skáčeme my spolu
Brat a sestra
Bohovia mali vždy radi ľudí a o to radšej chodili medzi nich, ba dokonca sa aj do ľudí vteľovali. A tak sa občas stalo, že sa bohovia stretli na zemi v ľudských podobách.
V deň letného slnovratu sa kováčovi Samovi, (do ktorého sa vtelil samotný boh ohňa – Simarigl) a jeho žene Kupalnici – Lade narodili dve utešené deti, Kostrama a Kupalo.
Boli to deti živé, veď otcom im bol oheň a matkou voda. Tak, ako všetky deti, aj malý Kupalo so sestrou Kostramou často neposlúchali rodičov a utekali v noci z domu.
Darmo im matka hrozila, že v noci na neposlušné deti číha zlá Kľakanica, démonkyňa boha Černoboga, ktorá trestá a unáša deti do Kaščejovho zámku v kráľovstve Nav.
Kupalo a Kostrama neposlúchli upozornenia svojej matky, tajne od nej utiekli s túžbou na nočné dobrodružstvo. A veru že už sa aj z nočného výletu vracali domov a neboli od neho ďaleko, keď ich tu prepadla Kľakanica. Darmo malý Kupalo bránil svoju sestru, nepodarilo sa mu ju zachrániť. Tak odlúčil sa brat od sestry a nešťastný Kupalo sa vrátil domov sám.
Kedže už pomaly svitalo, démonkyni Kľakanici sa nepodarilo odniesť Kostramu až do krajiny Nav, no len čo vyšlo slnko, nechala ju uprostred poľa a stratila sa v podzemí.
Malú Kostramu ráno na poli našiel dobrý hospodár, ktorý nemohol mať deti, a tak s radosťou prijal malé dievčatko do svojho domu.
Prešlo mnoho rokov, keď sa raz Kostrama prechádzala po brehu rieky a vila vienok. Chválila sa kamarátkam, že jej vietor nikdy venček z hlavy nesfúkne a ona sa nikdy nevydá. No osud chcel ináč utkať tento príbeh.
A tak prišiel vietor. Sfúkol Kostrame vienok z hlavy a odvial ho na vodnú hladinu. Voda ho odniesla až ku Kupalovi, ktorý sa práve kúpal v rieke a vienok vylovil.
Bola vtedy taká obyčaj, že ak mládenec našiel vienok, deva, ktorá ho uvila, stala sa jeho ženou. Ako kázala obyčaj, vydal sa teda Kupalo uprostred leta hľadať devu, čo mu po rieke vienok poslala. Putoval niekoľko dní, a keď prišiel k osade na brehu rieky, uvidel najkrajšiu devu, akú ešte nikdy nevidel. Len čo vienok spod košele vytiahol, Kostrama k nemu pristúpila a ruku s Kupalovou rukou si na znak manželstva zviazať nechala.
Náklonnosť to bola teda obojstranná. No, že je to náklonnosť súrodenecká, spoznali, až keď Kupalo svoju ženu otcovi a matke priviedol ukázať.
Vtedy sa rozhodla Kostrama ukončiť svoj život a utopiť sa v rieke. No kedže Kostrama mala božský pôvod, vo vodách nezhynula, ale premenila sa na vodnú vílu – rusalku. Od tých čias sa utopené devy menia na rusalky.
Aj Kupalo sa rozhodol ukončiť svoj život skočiac do plameňov vatry, no nič sa mu nestalo. Plameň má od vtedy takú moc, že ak dvaja zaľúbení držiac sa za ruky preskočia cez plamene a nepustia sa, môžu sa stať manželmi.
Kupalo, syn Simariglov a stelesnenie boha Dažboga, je bohom letného slnovratu, bylín, lásky a zasnúbených párov zviazaných ohňom i vodou. Počas Kupalovej noci, keď všetko bujnie a zelená sa, boh Kupalo požehnáva dozretie všetkého živého a srdcia mladých zväzuje láskou.
Dvojica, ktorá držiac sa za ruky skáče cez vatru a preskočí ju bez toho, aby sa pustili, považuje sa za zasnúbenú.
Na Kupala sa otvárajú brány nebeské. A všetky modlitby letia ľahko k bohom do neba. Je to najlepší čas, pre začatie nových vecí a projektov.
Kupalovska rosa sa považuje za životodárnu. Bylinky odtrhnuté v túto noc majú veľkú čarovnú moc. V túto noc Perún zapaľuje kvet papradia a šťastný je ten pár, ktorý to zbadá.
Kupalo bol uctievaný východnými, južnými a pravdepodobne aj západnými Slovanmi.
Sviatok obradných kúpeľov na začiatku leta mal pravdepodobne magicky zabezpečiť úspešný priebeh leta a dozrievania obilia, ako aj zdravie a silu a zbavovať ľudí chorôb. Oslavy boli bujaré, plné tanca a spevu a neviazanej zábavy, často spojené so sexuálnou promiskuitou.
Kupalo sa zjavuje ako krásny mladík v bielej alebo zelenej košeli s plavými vlasmi a zelenými očami. V rukách má zvyčajne roh hojnosti, z ktorého dáva piť všetkým, čo sa mu zapáčia. V druhej ruke má často kyticu z poľných kvetov, ako aj z dozretých klasov obilia.
Kupalovi sú zasvätené všetky byliny. Jeho symbolom je roh hojnosti, jeho číslom je tri a svetovou stranou juh.
Kupalo je bohom letného slnovratu, a tak sa jeho sviatok pripisuje tomuto dňu.
Na začiatku leta sa vykonávali obradné kúpele a počas jeho sviatku sa kládli veľké ohne, cez ktoré sa skákalo na znamenie a prosby dobrého zdravia.
Počas tohto sviatku sa vyslovovali prosby za dobrú úrodu. Počas Kupalovej noci ľudia neviazane hodovali a užívali si života.
Kupalovi sa prinášali obety – vence z kvetov, orechy, med, hrach, chlieb, mlynčeky, pirohy a perníčky.

Svantovít
boh súčasného, minulého a budúceho...
10.04.2022 07:15

Velebíme Svantovíta, boha nášho, spievame mu piesne. Lebo Svantovít je boh veliký, čo v rukách roh hojnosti a práporec víťazný nesie. Svantovít, Svantovít, daj nám vedieť, akú úrodu mať budeme, či šťastena neopustí nás v boji.
Svantovítov kováč
Svantovít, veľký bojovník a ochranca Irie na bielom koni, každé ráno prichádzal zvestovať, že slnko sa začalo prebúdzať a na zem príde svetlo.
Zavše v tuhom cvale prinášal na zem svitanie a kam preletel na koni, tam rozváňala sila a sviežosť. Jeho prekrásny beluš cválal vždy tak rýchlo cez vrchy a doliny, že každé ráno zodral zlaté podkovy. Preto mal Svantovít na zemi kováča, ktorý mu koňa každý deň podkúval.
Kováč bol veru silný, no časom, keď už mnohokrát podkul Svantovítovho beluša, sila z neho začala odchádzať, nevládal už tak tuho pracovať. Oslovil teda jedno ráno kováč Svantovíta.
- Preveľký Svantovít, nie som taký ako ty, čo máš večný život, mladosť a silu, nikdy nezostarneš ako ja. Už nevládzem deň čo deň tvojho koňa podkúvať. Budeš si musieť mladšieho kováča nájsť.
- Veru, veru – uznal Svantovít – verne si mi slúžil. Povedz si tri želania a ja ti ich za odmenu splním.
- Dobre teda, ak chceš, daruj mi súdok, z ktorého mlieko nikdy neprestane tiecť. A zariaď, aby moja hruška v záhrade mala takú moc, že nikto z nej nebude môcť zliezť. Vylezie na ňu len vtedy, ak to sám dovolím. A do tretice daj, aby bez môjho dovolenia do mojej vyhne nikto nemohol vojsť, iba ak kľúčovou dierkou.
Svantovít sa zadivil týmto čudným želaniam, ale splnil, čo si kováč zažiadal. A tak bol kováč úplne spokojný. No postupne ostarieval viac a viac, dokonca raz ho aj Smrť navštívil.
No keď ho kováč uvidel, požiadal ho, aby mu posledné želanie splnil a hrušiek mu natrhal. Vyliezol teda Smrť na hrušku, no zliezť už nemohol. Bol by tam sedel naveky, keby po hrozbách a prosbách kováčovi nesľúbil, že ho už nikdy nenavštívi. Vrátil sa teda Smrť do podsvetia a sťažoval sa matke Morene i veľkému Velesovi, no tí sa len smiali. Rozhodol sa preto ísť za Kaščejom, aby nejakého démona na kováča poslal.
Na druhý deň kováč šiel do vyhne a čakal, čo sa stane. A tu buchot preveliký, to démon Kaščejom poslaný sa snažil dostať do kováčovej vyhne. Starý kováč vedel, že nik sa k nemu nedostane, len ak cez kľúčovú dierku.
Priložil teda kováčske mechy pred ňu a čakal, kým sa démon dostane dnu, rovno do jeho mechov. Starý kováč zaviazal mech, položil na nákovu a začal najťahším kladivom do mechov mlátiť a neprestal, kým mu démon neprisľúbil, že poň už nikdy nepríde.
Keď sa Svantovít dozvedel, ako jeho starý kováč Smrť i démona prekabátil, prišiel on ku kováčovi a ponúkol mu, aby s ním odišiel do Irie a opäť začal kuť podkovy pre jeho beluša. Starý kováč ponuku rád prijal.
V Irii ochutnal z božských pokrmov, jeho sila sa mu vrátila, a tak dodnes kuje zlaté podkovy pre Svantovítovho koňa.
Svantovít (Svijatovid, Jutrobog), stelesnenie boha Dažboga, a zároveň syn Dažboga a Živy. Svantovít je bohom svetla, plodnosti, úrody jesenného slnka, ako aj vojny. Svantovít je aj bohom jesennej rovnodennosti, a zároveň aj bohom svitania.
Je bohom súčasného a minulého, no vidí aj do budúcnosti.
Jemu je určené starať sa o to, aby sa v nebi, na zemi i v podsvetí dodržiavali zákony práva.
Svantovít v sebe združuje vlastnosti boha vojnového a hospodárskeho. Vojnového preto, lebo ako prvý na svojom bielom koni vyráža každodenne do boja s temnými démonmi, čím prináša nový deň. Vojaci ho uctievali ako svojho vládcu v čase vojny, aj v čase mieru.
Hospodárskeho preto, lebo práve ako boh jesennej rovnodennosti vládne obdobiu, v ktorom sa zbiera úroda. A kedže Svantovít má aj dar videnia budúcnosti, z jeho rohu naplneného vínom sa v čase jesennej rovnodennosti veštila úroda budúceho roka.
Kroniky Svantovíta opisujú ako mocné božstvo, ktorého význam ďaleko presahoval domovský ostrov Rujana. V meste Arkona na ostrove Rujana obývanom slovanskými Ránmi, stál najslávnejší pohanský chrám Slovanov. U Ratarov zaujímal prvé miesto, bol dokonca dôležitejší ako Perún. Svantovíta ako ochrancu ohňa vzývali v okolí Splitu, kde gazdiná neskoro večer nakreslila nad krbovým ohňom kríž, prikryla horúce uhlíky popolom, aby do rána nezhasli a prosila Sveti Vida (Svantovíta), aby oheň do rána udržal. Na ostrove Rujana moc boha Svantovíta podopierala družina 300 jazdcov a veľké bohatstvo zhromaždené z darov a vojnovej koristi. Chrám na Rujane mal drevenú ohradu zdobenú maľbami a rezbami. Svätyňu predstavovala drevená zastrešená stavba, vnútri členená závesmi. Roku 1168 padla Arkona a chrám bol zničený dánskym kráľom Valdemarom.
Meno boha Svantovíta je nesporne pôvodné.
Svantovít sa zjavuje ako statný starý muž, v červenej či ohnivej zbroji s mečom v striebornej pošve. Napriek jeho veku má silnú postavu a stále červené husté vlasy a bradu. Svantovít jazdí na bielom koni a v rukách ako svoj symbol nesie červený práporec so zlatým slnkom. Rovnako ako Svantovítov práporec je aj jeho plášť červenej farby. Keď ním Svantovít prikryje oblohu, celá sčervenie, čo je znamením príchodu Slnka, jeho otca Dažboga.
Posvätným vtákom Svantovíta je kohút, kedže rovnako ako on zvestuje príchod slnka. Svantovítovým symbolom je posvätná červená štandarda zvaná stanica (stanicia, stancia). Vojaci ju niesli do boja a verili, že takto sú pod Svantovítovou ochranou.
K jeho vojnovým atribútom taktiež patria veľký meč, sedlo a udidlo. Jeho číslom je štyri a svetovou stranou východ. Vládne živlu ohňa.
Svantovítovým dňom svätenia je deň novu v období jesennej rovnodennosti.
Počas jeho svätenia sa ľudia s ním lúčili, ale s radosťou na znamenie jeho opätovného príchodu v podobe Koliadu.
Počas jeho sviatku sa vykonávali obradné vešťby. Z rohu naplneného vínom sa veštila budúcoročná úroda. Na rovnaký účel sa využíval aj veľký medový koláč.
Biely kôň slúžil na vojnové veštenie. Podľa toho, či prekročil rady skrížených kópií pravou alebo ľavou nohou, veštilo sa, či vojnová výprava bude úspešná. Prekročenie pravou znamenalo šťastie.
Kedže Svantovít je magickým symbolom strážcu, pri magických obradoch bol privolávaný na ochranu pred temnými mocnosťami.
Svantovítovi sa prinášali obety – chlieb, pirohy, med, medový koláč, víno, zrno a zbrane, ako aj časť z každej vojnovej koriste.

Pizmar
bohyňa a múza spevu...
10.04.2022 07:17

Večne tancujúca Pizmar prekrásna, krásou ty všetkých očaríš. Požehnaj nám, nádherná Pizmar, nech tvoja krása sa okolo nás točí, nech radosť vždy máme. Vnukni nám myšlienku, ako velebiť teba krásou máme.
Ako sa Pizmar stala bohyňou
Raz na potulkách svetom zbadal boh vetra Stribog krásu nevídanú. Ako si tak letel ponad krajinu, zrazu začul prekrásnu melódiu. Priletel teda Stribog bližšie, keď tu na brehu riečky uvidel spievajúcu a tancujúcu mladučkú Pizmar.
Pri prvom pohľade na ňu a počutí jej prekrásneho hlasu sa veľký Stribog rozhodol, že sa na chvíľku zastaví a pokochá sa toľkej nádhere. Sadol si nedaľeko v tráve a od samej krásy ani nedýchal. Ta chvíľa trvala až do večera, keď sa utešená Pizmar pobrala domov.
Na druhý deň sa Stribog vrátil na to isté miesto, kde ju stretol, a potom sa tam objavil ešte niekoľkokrát. To už začal Pizmarinu krásu skúmať, ba dokonca začal po nej túžiť.
Pizmar veru netušila, akého nápadníka ona svojou krásou a svojím spevom vábi. Najprv Stribog iba ako jemnučký vánok krúžil okolo prekrásnej Pizmar a vlnil trávu okolo nej. Neskôr sa odvážil ako vetrík pohladiť a objať jej nádherné mladé telo. Stribog pobadal jej chvenie po jeho objatí a bozkoch a veľmi mu to lichotilo. Začal ju teda každý deň navštevovať, rozprával sa s ňou, hoci ho nevidela a ona preňho spievala a tancovala. Už aj starešinovia jej rodu pobadali, že Pizmar je akási tajomná a začali ju podozrievať, že so zlými démonmi Černoboga začala obcovať. A jej nešťastie sa zavŕšilo, keď ju Stribog raz navštívil v podobe vône, inokedy ako dym a vnikol do nej.
Skôr ako by niekto mohol zbadať, že bude čakať dieťa, Pizmar sa rozhodla ukončiť svoj život radšej, ako by sa mala stať obeťou na obetnom oltári.
Smrť už číhal v studených vodách pod bralom riečky. Keď Stribog pobadal, na čo Pizmar myslí, zaletel rýchlo za Dijom, bohom nočnej oblohy, aby zoslal noc a spánok na Pizmar.
Sprvoti Dij nechcel pomôct Stribogovi, no keď ho priviedol k riečke a Dij sa započúval do smutnej, no o to ľúbeznejšej Pizmarinej piesne, hneď letel za Ladou, bohyňou matkou, aby Pizmar darovala nesmrteľnosť.
Bolo že to zhonu v celej Irii, len aby Pizmar, láska boha vetra nezahynula. Nakoniec sa to predsa len podarilo. Keď Pizmar precitla a urobila posledný krok do priepasti, chytil ju Stribog do náručia a odniesol do Iriie. Pizmar sa stala nesmrteľnou, a dokonca ešte skrásnela, rovnako ako jej hlas a pohyby. Jej hra na píštalke, spev a tanec tak očarili všetkých bohov, že ju razom ustanovili bohyňou umenia.
Pizmar – Bezmiar či Bezmir je bohyňou a múzou spevu, tanca a všetkého umenia, harmónie ako aj sexu. Je stelesnením ladnosti a krásy, kedže jej Lada, bohyňa matka, darovala nesmrteľnosť a prijala ju za svoju dcéru.
Kedže sa narodila ako človek (a snáď práve preto rada navštevuje ľudské obydlia), prináša ľuďom kreatívne nápady, veselosť či dokonca sexuálnu túžbu. Pizmar nie je len bohyňou umenia a kreativity, ale aj vášne a náruživosti.
Dokáže očariť krásou kohokoľvek natoľko, že nie je schopný myslieť na nič iné, iba na ňu.
O bohyni Pizmar sa z historických prameňov dozvedáme veľmi málo. Vieme len, že táto bohyňa sa objavuje najmä u západných Slovanov. Pravdepodobne však jej meno znelo skôr ako Bezmar či Bezmir.
Je odetá do ľahkých, skoro priehľadných bledočervených šiat. Jej nádherná a súmerná tvár jemných čŕt je lemovaná dlhými vlasmi, ktoré jej padajú až po pás. Niekedy sú svetlé ako zlato inokedy červené ako meď. V rukách má často píšťalku alebo bubienok.
A tak je Pizmar zasvätená práve píšťalka, zo zvierat je to slávik. Pre Pizmar je zasvätený Zlatý dážď, no taktiež aj lipa, kedže získanim nesmrteľnosti sa Pizmar stala Ladinou dcérou. Zo živlov vládne Pizmar živlu vzduchu.
Sviatky Pizmar sa slávili spevom piesní a tancovaním tancov svargi, ako aj pri sviatkoch Lady. Tieto sviatočné dni sú počas celej polovice mesiaca mája až júna, v čase osláv sviatkov bohyne Lady. Tým, ktorí jej obetujú, ona zjavuje a dáva inšpiráciu, skrášľuje ich na tele i duši. Pizmarino svätenie a vzývanie bolo spojené často so sexuálnou neviazanosťou.
Pizmar sa prinášali obety – kaša, oplátky, chlieb, syr, med, mlieko, ale aj hudobné nástroje vhodené do vody.

Rugevít, Porenut a Porevít
traja bratia...
10.04.2022 07:18

Rugevít spanilý, daj nám sily, aby sme našich nepriateľov v boji porazili. Nech tvoje cnosti: rýchlosť, výdrž, vrtkosť, mohutnosť, nespokojnosť, túžba po víťazstve a nezmieriteľnosť dodajú nám moc prekonať všetky prekážky. O to Ťa prosíme. Porenut premúdry, daj nám napiť sa zo studnice múdrosti, ktorej večným strážcom si. Nech nie je pre nás skryté poznanie. O to Ťa prosíme. Porevít, bože náš krásy, potešenia, rozkoší a vášní. Daj nám okúsiť zo svojich krás, nech prejasní sa život náš. O to Ťa prosíme.
Traja bratia
Boh Perún mal troch synov. Najstarší z nich bol stelesnením sily a obratnosti, jeho meno bolo Rugevít. Stredným synom bol Porenut, večne zamyslený boh múdrosti. Ich najmladší braček Porevít bol stelesnenou krásou.
Keď bratia rástli, často si boli vo vlasoch. Po jednej takej škriepke ich chcel otec Perún pomeriť a ukázať im, že spoločnými silami toho dosiahnu oveľa viac.
Rozhodol sa teda, že pošle Rugevíta spolu s Porevítom, aby mu ulovili orla. Múdry Porenut musel ostať s otcom a obďaleč sledovať, ako sa jeho bratia márne snažia. Darmo hádzal Rugevít kópiami a Porevít sekerou, ktorú si od otca požičal. Nijako nevedeli dvaja bratia uloviť orla pre otca. Celý bezradní sa dívali na Perúna, ako sa im z diaľky smeje. Porenutovi bolo tiež z ich výkonov veselo, na chvíľku sa zamyslel a už bežal na pomoc dvom bratom. Perún sa prestal smiať, keď zbadal, čo jeho prostredný syn vymyslel. Áno, bol to luk a šípy, čo podal Porenut Rugevítovi. Keď mu traja synovia zložili orla k nohám, rozhodol sa im Perún dať im ešte jednu úlohu. Mali uloviť statného jeleňa.
Započul, ako dvaja najstarší bratia odstrkujú najmladšieho, a tak na lov poslal len ich dvoch. Vyhliadli si teda veľkú čriedu, v ktorej bol nádherný jeleň s majestátnym parožím. Ako sa tak prikrádajú k stádu a jeleňa už majú skoro na dosah, zbadali ich lesné víly, čo pomáhali Lesovikovi, bohovi hôr a lesov, pri pasení jeho čriedy.
Lesné žienky od strachu začali kričať a utekať k svojmu pánovi Lesovikovi. Tak, ako bol Rugevít silný a Porenut múdry, tak boli obaja škaredí.
Dvaja bratia iba zízali, aký zmätok spôsobili. “Keby tu bol náš najmladší braček, ten by víly ukľudnil.“ pomysleli si bratia, no už bolo neskoro, celá črieda dávno zmizla v húšti spolu s prekrásnym jeleňom. Bolo že to smiechu, keď sa vrátili lovci domov a vyrozprávali, čo sa im prihodilo. A tak od tých čias si jeden druhého väčšmi vážili a uznali, že len spolu môžu vždy zvíťaziť.
Rugevít, syn Perúnov, volaný aj Rinvit. Rugevít je bohom sily a vojny a je nazývaný aj duchom miesta, kedže často posväcuje miesta, na ktorých sa dá získať sila. Rugevít vládne obrovskou silou. Sú preňho príznačné tieto vlatnosti a cnosti: rýchlosť, výdrž, vrtkosť, mohutnosť, nespokojnosť, túžba po víťazstve a nezmieriteľnosť.
Rugevít bol uctievaný hlavne západnými Slovanmi, napríklad v Korenici, kde mal v 12.storočí svoj chrám. Socha bola vysoká tri metre. Názov boha je vysvetľovaný v zmysle ako pán Rugie, a teda aj ochranca kmeňa Rugiov. Bol nepochybne najvyšším bohom Rugiov, pravdepodobne predchodca Svantovíta.
Má sedem tvárí, ktoré symbolizujú jeho vlastnosti. Rugevít je najvyšším bohom zo všetkých bohov celej Irie. Aj keď je jeho telo štíhle, z Rugevíta sila až vyžaruje, dokonca aj jeho pohľad je plný sily a odhodlania.
Okolo pása nosí sedem mečov a jeden drží stále v pravici, stále pripravený k boju.
Občas si oblieka na seba drôtenú košeľu, no najradšej je do pol pása nahý.
Rugevítovi ako bohovi sily je zasvätený zubor či tur. Jeho symbolom je osem mečov.
Rugevítov sviatok je obdobie dorastania luny pred hromnicami. Bol vyzývaný aj pred vojnovými ťaženiami či zápasmi. V magických obradoch je privolávaný ako bojovník či darca nadpozemskej sily.
Obetovali sa mu – chlieb, pirohy, medovníky, víno, a tiež zbrane a vojnová korisť.
Porenut je synom Perúna, volaný Porenutius či Perunič, je to štvortváre božstvo, s piatou tvárou na prsiach je božstvom múdrosti. Porenut je obdarený nesmiernou jasnozrivosťou a múdrosťou. Je strážcom studnice múdrosti, v ktorej často pláva v podobe pstruha. Voda s tejto studne prináša poznanie.
Porenut je hĺbavým božstvom, a aj keď mu pripadla úloha stážcu studne múdrosti, nie je vo svojej podstate bojovníkom. Je však stratégom, ktorý je vzývaný pred bojom, rovnako ako pred vynesením rozsudku či rozhodnutia.
Porenutova jasná myseľ odhaľuje pravdu a to bez rozdielu, či je dobrá alebo zlá. Porenut je taktiež veľmi vynaliezavým a kreatívnym božstvom. Je obdarený darom slova, a tak s ľahkosťou dokáže predať a vysvetliť svoje nadobudnuté vedomosti.
Porenut je strážcom studne múdrosti, no zároveň aj učiteľom, ktorý vždy rád načrie do studne a dá sa napiť vedomostí každému, kto je ochotný načúvať.
Bol uctievaný hlavne západnými Slovanmi. Z latinizovanej podoby jeho mena Porenutius sa odvodzuje, že šlo pravdepodobne o pôvodný tvar mena Perunič, čiže syn Perúnov.
Všetkých jeho päť tvárí sú zamyslené, ba niektoré až ľstivé. Málokedy sa zjavuje v brnení, no jeho pohľady smerujú dopredu, dozadu, aj do strán, čo znamená, že je ostražitý v každom okamihu. Piatu tvár ma na hrudi, tú si drží ľavou rukou dotýkajúc sa čela a pravou ju drží za bradu.
Gesto však symbolizuje aj to, že ak by Porenutovi sťali krk, jedna tvár mu predsa ostane. Túto tvár mu nemožno vziať, a tak Porenutovi vždy ostane jeho vlastný rozum a jasný úsudok.
Zo zvierat je mu zasvätený pstruh a jeho symbolom je studňa, z ktorej vyvierajú pramene múdrosti. Ako Perúnovmu synovi je mu zo stromov zasvätený dub.
Podobne ako jeho bratovi Rugevítovi a Porevítovi je mu zasvätený spln pred hromnicami. Taktiež bol vyzývaný spolu s Provem a Perplut pri zasadaniach, súdoch či bojových poradách.
V magických obradoch je privolávaný ako veľký radca a učiteľ.
Obety sa Porenutovi prinášali v podobe chleba, vajíčok, pirôh, lokší a rýb.
Porevít, syn Perúna, je večne mladým bohom krásy. Ako Rugevít a Porenut je tiež synom veľkého Perúna. No na rozdiel od svojich bratov nie je obdarený ani veľkou silou, či múdrym a jasným úsudkom. Porevít je však obdarený práve tým, čo jeho dvom bratom chýba, a to je krása a pôvabnosť.
Málokedy nosí zbraň, ale svojou krásou a vášňou dokáže všetkých očariť. Veľmi rád sa obklopuje všetkými krásami a pôžitkami. Nikdy nie je nasýteným pôžitkárom. Rád holduje tancu, spevu, umeniu, ale aj dobrému jedlu a v neposlednom rade sexu. Žiaden pôžitok mu nie je neznámy.
Porevítovi sa pripisuje magická sila nad vnímaním slastí a hovorievalo sa, že ak sa milenci milujú v jeho blízkosti, či blízkosti jeho obetiska, spoja sa tak silne, že ich je možné oddeliť až za hradbami mesta.
Porevít, vždy odetý do nádherných rúch, má päť tvárí. Prvá je veľmi jemných až ženských čŕt. Druhá je zrkadlovo súmerná. Tretia Porevítova tvár je stále usmiata a veselá, štvrtá je vrtošivá. Jeho piata tvár nie je o nič krajšia ako majú bratia, avšak tú si Porevít krášli líčidlami a šperkami.
Večne mladému a krásnemu Porevítovi je zasvätený srnec ako symbol mužskej ladnosti, krásy a zmyselnosti. Rovnako ako jeho bratom, aj jemu je zasvätený deň splnu pred hromnicami.
Porevítovi sa obetovali hlavne pochúťky – medovníky, koláče, ovocie, ale aj víno či medovina.

Prove a Perplet
spravodlivý a bohyňa pamäti...
10.04.2022 07:20

Ó Prove spravodlivý, ty si veľkým sudcom a strážcom rovnováhy Všehomíra. Ja načúvam tvojmu hlasu, aby som rozpoznal Lož od Pravdy. Prove, bože váhavý, Ty nevidíš, preto spravodlivo súdiš nás. Ó Prove spravodlivý, daj mi znať, kto sa neprávosti dopustil, našepkaj mi, ako spravodlivo svár rozohnať. A ty, preveľká bohyňa Perplut, len ty si všetko pamätáš. Prosím, daj, nech v pamäti mi ostane to, čo k úžitku sa hodí a to, čo moje srdce bolí, nech zabudnutie pohltí.
Zruta
V hlbokom lese žila raz striga Zruta. Jedného dňa sa sama sebe sťažovala: „Sama som, muža by som si mala hľadať. Ale kde, keď sa v tomto lese len jelene a vlky po chodníčkoch prechádzajú…“
Nestihla ani domyslieť, keď ju z jej bedákania vytrhol štekot psov v diaľke. Rýchlo bežala do jaskyne pozrieť sa do čarovného zrkadla, čože sa to deje v jej lese. Zruta v zrkadle uvidela mladého vladyku na koni a niekoľko honcov so psami, ako prenasledujú jeleňa.
„Ale si rúči vladyka, mojím mužom budeš.“
Zruta sa zasmiala tak nahlas, že sa celou horou ozývalo. Kedže bola silnou čarodejkou, nebol to veľký problém začarovať les tak, aby kráľovič stratil svoju družinu a prišiel rovno pred jej jaskyňu.
– Vitaj vladyka, už dlho na teba čakám. - privítala vladyku Zruta premenená na mladú devu.
– Ktože si, víla, a či si tiež v tomto lese krásna deva poblúdila? - opýtal sa jej.
– Som Zruta – čarodejka a čakám tu na teba, vladyka, aby si sa mojím mužom stal. - odvetila mu pevne a sebaisto Zruta.
– Nehnevaj sa na mňa Zruta, ale ja už verenicu mám. Ukáž mi cestu z tohto lesa, nech sa za ňou ponáhľam. Zlatom ťa za to vyvážim a ženícha ti nájdem medzi mojimi druhmi. - odvetil jej.
„Ty červiak! Tak ty ma odmietaš!“ - pomyslela si Zruta, no z tváre jej úsmev nezmizol. „Nevieš aká česť je to pre teba stať sa mojím mužom. A k môjmu blahobytu mi už len ty chýbaš. Nechceš po dobrotky, aj tak budeš môj.“
– Dobre vladyka, cestu ti ukážem. No koňa ti treba napojiť a určite si aj ty vysmädol, tu máš, napi sa z tejto studne, hneď na únavu zabudneš - povedala s úsmevom Zruta a pomyslela si:
„ a na verenicu tiež.“
Prešlo niekoľko dní a vladyka sa domov stále nevracal. Smútila jeho verenica za ním o to viac, keď do zámku prišla zvesť, že na poľovačke zahynul.
Verona však tomu neverila, osedlala koňa a vybrala sa ho hľadať. Ako sa tak túlala po lesoch, zastala jej cestu starena nesúca otiepku dreva. Verona, statočné dievča, sa ponúkla, že starkej pomôže. O chvíľku prišli k chalúpke a Verona sa už aj chcela rozlúčiť, keď jej tu zrazu starká podala akúsi zelinku so slovami:
- Poznám ja tvoje želanie. Tvoj verenec žije, no väzní ho striga Zruta. Čarami ho o pamäť pripravila. Táto zelinka ti ho pomôže nájsť. – ako to starká dopovedala, zmizla a prekvapená Verona sa jej ani nestihla poďakovať.
Len čo potom vošla do začarovaného lesa, zbadala neďaleko svojho verenca. Rozutekala sa za ním, no on si snúbenicu nepoznal. Vladyka iba stál a nedôverčivo sa na Veronu díval, a potom sa bez slova pobral preč.
Zruta všetko videla vo svojom čarovnom zrkadle a tešila sa, že bude mať novú slúžku. Znovu načerpala do pohára vodu zabudnutia a čakala na Veronu.
Keď sa Verona stretla so Zrutou, tá ju privítala a s milými slovami jej podala pohár s vodou zabudnutia. Verona sa veru aj napila, no voda jej neuškodila, lebo ju ochránila čarovná zelinka, ktorú dostala od samej bohyne Perplut. Po tom, ako Verona pohár s vodou dopila, hora sa zatriasla a ozval sa hlas boha Proveho:
- Dovŕšila sa miera tvojej zloby, Zruta, buď naveky kameňom.
Zruta sa zrazu premenila na vysoké kamenné bralo a les sa rozjasnil, pominulo sa kúzlo zlej strigy a aj vladyka precitol zo zabudnutia a spoznal svoju snúbenicu.
Prove, najmladší syn boha Roda, volaný aj Prav či len ako Spravodlivý, je len hlasom, ktorý spravodlivo rozhoduje o sporoch a svároch. Ľahko rozozná Lož od Pravdy, a kedže je jeho ženou bohyňa pamäti Perplut, vždy vie, ako a čo sa vlastne udialo.
Je stvorený, aby udržiaval rovnováhu vo Všehomíre. Prove všetko pozoruje, pozorne načúva a nakonci vždy vynesie spravodlivý súd. Často je privolávaný Velesom a Kaščejom do podsvetia, aby rozhodol, či duša, ktorá príde do podsvetia pripadne Velesovi alebo Kaščejovi.
Prove je hluchý k prosbám či plaču a slepý k darom.
Mnohí hovoria, že je krutý, lebo jeho tresty za previnenia sú veľmi prísne. Nik sa neodváži prisahať na jeho meno bez obavy, že by nemohol splniť sľub a za krivú prísahu by bol Prove k nemu neľútostivý.
Meno Prove je pravdepodobne odvodené od „pravť“ (spravodlivý). Stretávame sa s ním vo Vagrii, kde mu podliehal výkon práva.
Prove ako jediný z bohov nedostal od praotca Roda telo, a tak sa prejavuje len ako hlas. No s obľubou sa vteľuje do rôznych bytostí i vecí.
Ako synovi boha Roda je Provemu zasvätený dubový háj s drevenou ohradou. Do takéhoto hája sa vstupovalo cez dve brány, no za tú druhú, vnútornú, smel vstúpiť iba kňaz. V hájoch sa každý pondelok konali súdy. Deň, ktorý mu je zasvätený, je preto pondelok.
Tieto svätoháje poskytovali aj azyl a nesmeli byť znesvätené ani krvou nepriateľa.
Proveho symbolom sú váhy, olovnica a všetky možné miery.
Kedže nemá význam Proveho žiadať a prosiť o naklonenie sa na tú či onú stranu, nemá preto žiadny vyhradený sviatok a ani obety.
Perplut je prastarou bohyňou pamäti, vedomostí a vývoja, dcérou Velesa a Mokoše. Perplut sa stala ženou boha Proveho, a teda aj jeho neodlúčiteľnou pomocníčkou pri vykonávaní práva.
Je úzko spätá s vodným živlom, ktorý je obrazom vývoja a napredovania na základe už získaných znalostí.
Ako sestre boha Usuda je jej dovolené nazrieť do kníh osudu, ale len do tých častí, ktoré už našli svoje naplnenie. No ako každá žena, aj ona je zvedavá, a tak občas nazrie aj na listy kníh, ktoré sa majú ešte len udiať. Potom majú ľudia pocit, že sa pamätajú na daný okamžik, ako keby sa už stal.
Meno Perplut je spomínané pomerne neskoro v Slove sv. Jána Zlatoustého a vykladá sa rôzne: ako božstvo pamäti, ale aj ako démon, ktorého meno sa odvádzalo od slovesa pluti teda plynúť.
Jej symbolom je studňa ako nedozierná hlbočina toho, čo sa stalo, ale aj hlbočina vedomostí.
Ani Perpluti sa neprinášali žiadne obety a neslávili sa žiadne sviatky.

Usud a jeho dcéry Serča a Neserča
bohovia osudu...
10.04.2022 07:21

Bohom rodným na slávu spievam, obetu vo viere Usudovi a jeho dcéram Serči i Neserči posielam. Serča, Serča požehnaj mi šťastia a majetku. Daj, nech sa mi všetko zdarí. Neserča, ty ma zďaleka obchádzaj, svojich starcov a stareny ku mne nepúšťaj.
Zakliate vreteno
Bolo to dávno, keď panovala taká obyčaj, že sedliak či vladyka vyzýval tri sudičky, aby sa zjavili a len to dobré jeho dieťaťu veštili.
Najstaršia z nich bola samotná bohyňa zeme Mokoša a ďalšie dve boli sestry dvojičky, Usudove dcéry Serča a Neserča. Jedna krásna, druhá škaredá.
Raz sa bohatému vladykovi malo narodiť dieťa. Ešte predtým, ako začal pripravovať oslavu, obetoval a vyzýval on Mokošu aj Serču, aby prišli veštiť jeho dieťaťu. Škaredej Neserči obetu však nedal, ani ku slávnostnému stolu ju nepozval. Medzi čeľaďou jej však dal miesto prichystať, ak by náhodou prišla.
Prípravy ešte neboli hotové, keď vladyku dali zavolať, že sa mu narodila dcérka. Ponáhľal sa on, aby ju mohol v náručí podržať a keď to urobil, zrazu sa nad kolískou zjavili dve ženy. Bola to Mokoša, ktorá jej veštila, že bude krásna a múdra. Nestihla to ani dopovedať, keď sa zjavila aj Neserča a vyriekla svoju veštbu.
– Zato, že si mi neobetoval, ani na slávnosť si ma nepozval, stane sa to, že sa tvoja dcéra, ktorá už bude súca na vydaj, pichne vretenom do ruky a padne ako mŕtva na zem.
Po takejto veštbe vladyka strašne zbledol, ani čoby skamenel. Ku kolíske však pristúpila aj tretia sudička, Serča, svojou veštbou sa snažila napraviť to, čo jej škaredá sestra skazila.
– Neboj sa, vladyka, tvoja dcéra padne na zem ako mŕtva, no bude iba spať. Bozkom ju prebudí iba ten, čo mojej sestre donesie zlatú korunku hadieho kráľa, pero vtáka ohniváka a zlaté jablko.
Hostina bola krátka a po nej všetko služobníctvo po celom zámku vretená hľadalo, na nádvorí oheň nakládli a doň ich nahádzali.
Zo Zlatany vyrástla krásna a múdra deva súca na vydaj, tak ako Mokoša predpovedala. No nepodarilo sa veru vladykovi veštbu zmeniť. V deň jej narodenín sa Zlatana túlala po zámku a vyšla až na najvyššiu vežu, aby sa rozhliadla, či neuvidí nejakého pytača prichádzať. Namiesto pytača však v kúte veže našla niečo, čo ešte v živote nevidela. Začala to skúmať, od pavučín odmotávať, keď sa tým zvláštnym predmetom pichla do prsta.
Keď sa kvapka krvi zeme dotkla, padla Zlatana na zem ako mŕtva. O tom, či tam ešte stále spí, vraví ale už iná legenda.
Usud, syn Mokoše a Velesa, večný tkáč a pisateľ, je bohom osudu. On pozná, ako bolo a vie, ako bude. Tká z nití upradených bohyňou Mokošou a jeho dcérami Serčou a Neserčou tapisériu Všehomíra. Tapiséria je utkaná tak, že všetko čo je na nej, sa aj stane. Často sa však stáva, že Usudove dcéry a niekedy aj samotná Mokoša poprehadzujú nite osudu. A tak ani to, čo bolo vopred utkané sa stať vôbec nemusí.
Usud taktiež píše knihy osudu, ktoré sú odrazom jeho utkaných tapisérií.
Zjavuje sa ako starý sivovlasý muž s dlhou bielou bradou. Najčastejšie býva odetý do hnedozeleného rúcha a v rukách drží knihu.
V tejto knihe je zaznamenaný celý osud Všehomíra. A je to práve kniha, ktorá je jeho symbolom, rovnako ako člnok na tkanie.
Usud bol vzývaný počas obradov veštenia, ale jeho najväčším sviatkom je 24.november, kedy aj obyčajný smrteľník môže nazrieť do jeho kníh, či zbadať Usudom utkanú tapisériu.
Usudovi bol obetovaný chlieb, víno, nite, vlna, plátno, stužky a peniaze.
Jeho dcéry, Serča, volaná tiež Sreča, Striča či Dolia a Neserča, volaná aj Nesreča, Nestriča alebo Nedolia, sú spolu s pramatkou Mokošou bohyňami osudu. Tieto tri bohyne spolu volané aj Rožanice majú vedomosť o tom, čo bolo, je a bude. Určujú osud človeka pri narodení, nadeľujú deťom vlastnosti a prorokujú im budúcnosť. Ony pradú niť každej bytosti, ony ju tiež odmeriavajú a strihajú.
Serča, dcéra Usudova, je krásne dievča v zlatých šatách pradúce zlatú niť osudu. Stará sa o svojho zverenca a jeho majetok. Serča určuje, čo je potrebné naučiť sa duši, ktorá sa opätovne vracia na zem. Je bohyňou šťastia, bohatstva, zdaru a úspechu.
Neserča, druhá dcéra Usudova, je škaredou starenou so škuľavými očami. Najlepšie by bolo čo najskôr sa jej zbaviť. Neserča prináša len nezdar a až po vyšľahaní prútom či korbáčom sa stáva užitočnou. Je bohyňou nešťastia, nezdaru, biedy a chorôb. Slúžia jej starci a stareny, jednooký Licho, Krivaja, Nelegkaja, ktorí predstavujú nárek, nešťastie, choroby, biedu a lenivosť. Keď títo zachvátia človeka, už mu niet pomoci.
Ich symbolmi je tkáčsky stav, vreteno, kolovrátok a klbko nití. Pavúk je znamením Serče a Neserča sa rada premieňa na straku. Ich dňom je piatok a číslo trinásť. Ich zasväteným stromom je lieska.
Najväčším sviatkom je pre nich, podobne ako sviatok Usuda, 24.november. Mokoši, Serči a Neserči je zasvätené celé obdobie priadok, ktoré sa začína v polovici októbra a končí po fašiangoch.
Na sviatok Rožaníc dievčatá varia kašu, ktorú vynesú za prah domu a volajú: “Serča, Serča, poď že ty k nám kašu jesť.“
Taktiež počas tohto sviatku sa sudičkám staval obetný stôl, čiže trapeza. Počas obdobia priadok sa im ako aj bohyni Mokoši spievali pesne. Pri každom pôrode sa pre nich pripravoval prestretý stôl, na ktorom bolo jedlo a pitie. V čase pôrodu sa im obetoval kohút.
Podobne ako ich pramatke Mokoši, aj im sa obetoval chlieb, kaša, zrno, mlieko, vlna, nite, šatky, stužky, plátno, riad, víno a med. Sudičkám sa taktiež obetovali podstrihnuté vlasy detí.

Porebog a Podaga
preveliký a vrtošivá...
10.04.2022 07:22

Ó Porebog preveliký, koleso Svarogove riaď, nech vieme, kedy máme spať a kedy žať. Nech vieme, kedy máme spievať bohom piesne oslavné. A ty, Podaga vrtošivá, neprekaz nám žnivá. Dopraj nám slnka i vlahy, aby nazmar nevyšli naše snahy.
Porebog – Planetník
Jašek bol valachom u veľmi zlého baču, keďže sa nemal kam podieť. Jedného dňa Jašek zbadal v skalách nad salašom starca s dlhou bielou bradou odetého do čierneho plášťa. Nedalo mu to, a tak sa prikradol k starcovi, aby videl čo robí. Starec malým kladivkom klopkal na skalu, občas ulomil kúsok skaly a prezeral si ho oproti slnku. „Divný človek,“ pomyslel si valach. Zvečerilo sa, a tak sa radšej Jašek vrátil k ovciam. Len čo zahnal ovce do košiara, zjavil sa starec, ktorého valach uvidel v skalách.
– Človek dobrý, - oslovil starec baču – neponúkli by ste ma trochu syrom?
– Prac sa mi z očí, žobrač akási! – oboril sa bača na starca.
– Darmožráč jeden, len sa po svete túlaš a za hotovým ruku naťahuješ. Nič ti nedám, iba ak palicou po chrbte, alebo psa na teba poštvem. – zastrájal sa bača.
Starec nič nepovedal, len sa otočil a ustatým krokom odchádzal. Jaškovi ho prišlo ľúto, rozbehol sa za ním, hoci sám toho veľa nemal, ponúkol mu syr, čo mu ešte ostal od obeda. Starec si vďačne zobral, a keď sa najedol, poďakoval sa a šeptom dodal:
– Dobre počúvaj, čo ti poviem. Keď zajtra zbadáš na oblohe tri mráčiky podobné ovciam, nechaj všetko tak a utekaj do doliny. Veľká pohroma sa blíži. Hory sa pohnú a váš salaš zasypú.- Len čo to starec dopovedal, zmizol.
Vtedy Jaškovi svitlo, že bradatý starec nie je nik iný, ako Planetník, kráľ času, Porebog, ktorý riadi pohyb oblakov a hviezd.
Ráno sa Jašek vybral na pašu a za celý deň nespustil oči z oblohy. Len čo zbadal nad skaliskami tri obláčiky plávajúce po oblohe a pripomínajúce tri ovečky, zapískal na svojho verného psa a pustil sa dolu dolinou. Obzrel sa, až keď mal salaš ďaleko za sebou. Uvidel ohnivú guľu, ako narazila do skalísk. Naraz sa zotmilo a do doliny sa začali valiť obrovské balvany. Všetko zahalil čierny dym. Ráno nebolo po doline a salaši ani pamiatky. Všetko zmizlo pod obrovskými skaliskami.
Porebog, syn Proveho a Perplut, volaný aj Časbogom, Planetníkom či Kráľom času. Časbog vládne Svarogovmu kolesu, bdie spolu so svojou ženou Podagou, aby Dažbog vyšiel na oblohu v správnom čase. Rovnako má na starosti hviezdy a planéty na oblohe, ako aj striedanie častí roka. To on predáva žezlo bohyniam Vesne, Žive, Oseni a Morene. Jeho pomocníkmi sú dvanásti mesiačikovia, tí dozerajú a pomáhajú bohyniam pri ich vláde nad ročným cyklom.
Porebog je darcom kalendára, čísel a matematiky.
Meno tohto božstva sa často nachádza v ľudových rozprávkach, ale aj v diskutabilnej Velesovej knihe.
Zjavuje sa ako plešatý starec s dlhou bradou, zahalený v čiernej kutni.
Porebogovým symbolom je koleso času a kalendár. Vtákom jemu zasväteným je lastovička.
Sviatky zasvätené Porebogovi sú úzko spojené s časťami roka a ich zmenami. Preto sú mu zasvätený spln po dni rovnodennosti. K jeho ďalším sviatkom je prílet, ale aj odlet lastovičiek.
Porebogovi sa prinášali obety – chlieb, zrno, šošovica, fazuľa, hrach.
Podaga, Dcéra Perúnová, volaná aj Perinbaba, je bohyňou počasia. Podaga je vtelením bohyne Živy. Kedže sa bohovia nikdy nevedeli dohodnúť, či má pršať a či slnko svietiť, Podage ako žene boha, ktorý vládne času, pripadla úloha riadiť počasie na zemi.
Z vysokého zámku, vysoko aj nad samotnou Iriou, privoláva na svet ľudí vetry a mraky, zosiela na zem dážď či sneh. Rovnako ako jej muž a jeho pomocníci bdie nad odovzdávaním žezla období na zemi.
Jej meno je pravdepodobne odvodené od slova „pogoda“. Čo znamená počasie.
Zjavuje sa ako veselá starenka, ktorá si občas z ľudí robí žarty.
Jej symbolom je slnko spolu s mrakom, a podobne ako jej mužovi, aj jej je zasvätená lastovička.
A rovnako ako Porebogove aj Podagine sviatky sa slávia v čase slnovratov a rovnodenností.
Podage sa z obiet prinášal chlieb, syr a na stromy sa vešali stužky a zvončeky.

Svätogor a Magura
pán hôr a matka hôr...
10.04.2022 07:24

Ó Svätogor, ty mocný pán hôr a zveri, pod tebou sa trasie holá zem, vďaka Ti za Tvoje dary lesa, ktoré s dovolením tvojím užívame. A ty, Magura, mocná matka hôr, vďaka ti za drevo a všetkých lesných plodov hojnosti.
Svätogor na prechádzke
Vybral sa raz boh lesov a hôr na prechádzku, že si obzrie svoje panstvo. I veru nachodil sa Svätogor, kým pochodil čo i len polovicu. Už ho aj nohy rozboleli, keď tu stretne koňa.
- Počuj, kôň, môžem sa na tebe povoziť?
- Môžeš, - odpovedal kôň.
- Tak sa zohni, aby som ti mohol vyskočiť na chrbát .
Koňovi sa však nechcelo zhýnať, a tak iba zaerdžal:
– Ak sa chceš na mne povoziť, sám si vyskoč na chrbát!
Nahneval sa Svätogor, vyskočil na koňa a povozil sa. Keď si zajazdil a ďalší kus lesa obišiel, opýtal sa koňa:
- Čo si žiadaš za to, že si ma povozil?
Kôň dlho nerozmýšľal a odpovedal:
- Želám si, aby som sa pred nikým nemusel zohýnať. Ten, čo si chce na mne zajazdiť, nech si na môj chrbát vyskočí sám.
- Dobre, nech sa stane, ako žiadaš.
Ako si tak Svätogor pokračoval na prechádzke, znovu ho rozboleli nohy. Zrazu však stretol kravu. Nechcelo sa Svätogorovi ďalej pešky ísť, a tak aj krave prikázal, aby ho na svojom chrbte povozila. Tá súhlasila, dokonca, keď jej Svätogor prikázal, aby sa zohla, krava si kľakla na predné nohy, a tak si Pán lesa poľahky vysadol na jej chrbát. No a keď už sa na jej chrbte za hodný kus cesty odviezol, spýtal sa jej, čo by si za to želala.
– Želám si, aby som už nikoho na chrbte nemusela nosiť.
- Nech sa tak stane. - povedal Svätogor a pokračoval na svojej prechádzke.
Po tom, čo celú svoju ríšu obišiel, vracal sa tou istou cestou späť. Ako tak šiel, začul hádku. To sa kôň s kravou hádali o tom, kto z nich lepšie obišiel. Pristavil sa pri nich Svätogor, aby ich spor rozsúdil.
– Ty, kôň, bol si lenivý, preto pôjdeš k ľuďom a budeš im slúžiť. Človek na teba bič zoberie, aby z teba lenivosť vyhnal. Zapriahne ťa do roboty a bude sa na tebe voziť. A za to, že si sa nechcel zohnúť, keď som si na teba chcel sadnúť, budeš spať po stojačky. A ty, krava, za to že si sa s koňom hádala, tiež pôjdeš k ľuďom a budeš im slúžiť. Budeš ľuďom užitočná a oni ťa budú mať radi pre mlieko, ktoré im budeš dávať.
S tým vyhnal Svätogor, boh lesa a zvierat, koňa a kravu z lesa a oni sa k ľuďom zatúlali a začali im slúžiť.
Svätogor, syn Mokoše a Velesa, je vyšší ako hora, hlavou podopiera oblaky a každý les je mu ako tráva na lúke. Jeho ženou sa stala matka hôr, Magura.
Je stelesnením zemskej tiaže, ktorú má schovnú vo svojej torbe.
Má rád v lese ticho a jeho porušenie kruto trestá, výnimkou sú iba tance jeho ženy a jej víl. Prebýva v stromoch a v skalách, rád jazdí a prechádza sa po horách.
Vie byť dobrý a milostivý, ale rovnako tak dokáže byť krutý a pomstychtivý. Vládne mnohým lesným démonom, ktorí sú duchmi stromov, rastlín a skál.
Svätogor je taktiež pánom zvierat a vládcom lovu. Ľuďom, ktorí si naklonia jeho priazeň, zjavuje tajomstvá lovu aj tajomstvá lesných bylín. Odvážnych mladíkov rád obdarúva svojou veľkou silou.
Vládu nad jednotlivými lesmi zveril démonom lesov, nazývaných Lesovikmi alebo aj Lešijmi.
Svätogor je schopný premieňať sa na stromy alebo na hocijaké zviera. Často sa však zjavuje aj ako muž s parožím odetý v koži.
Je mu zasvätený biely jeleň aj muflón, kamzík a kozorožec.
A tak jeho symbolom je parožie, ale aj strom či dubová ratolesť.
Sviatky Svätogora a sviatky lesných démonov sú úzko spojené s vegetačnými časťami roka, začatím lovu či so zberom lesných plodín a so začiatkom lesných prác. Za hlavný sviatok Svätogora možeme považovať obdobie novu po prvom auguste.
Svätogorovi a lesným démonom sa prinášali obety – soľ, chlieb, víno, prvá ulovená zver alebo jej časť, prípadne jej krv.
Magura, dcéra boha Simarigla, je bohyňou hôr, hôľ, lúk, pasienkov. Je samotnou matkou hôr. Jej mužom sa stal Svätogor.
Je kráľovnou lesných víl a lesných duchov. Tak ako jej muž má v hore či na lúke na starosti všetkú zver, tak Magura vládne všetkým stromom, rastlinstvu, ich duchom či démonom.
Slovania boli vždy úzko spätí s horami a lesmi, a preto je prirodzené, že uctievali aj horských démonov. Správy o uctievaní horských a lesných bytostí sú veľmi staré, aj keď väčšinou hovoria o vyzývaní stromov, skál a hôr.
V skutočnosti nešlo o kult stromov a skál, ale o kult bytostí, ktoré v nich prebývali. Títo horskí démoni obývajú jednotlivé hory alebo jaskyne.
Pri stromoch sa môžeme stretnúť aj s duchom stromu Divom volaného tiež Sjena. Týmto duchom môže byť aj lesná víla. Aj pri rastlinách a dokonca hubách sa môžeme stretnúť s ich duchmi, v tomto prípade ide skôr o takzvaného druhového démona. Títo duchovia rastlín sú zväčša prívetiví k ľuďom a radi ich učia o vlastnostiach jednotlivých rastlín.
Jej meno pravdepodobne znamená – matka hôr.
Zjavuje sa ako prekrásna víla, je však odetá do omnoho zdobenejších šiat. Do jej hnedých vlasov má vpletený dijadém.
Magura, ako aj väčšina lesných démonov, nie je vo vzťahu k ľuďom vždy prívetivá. Niekedy ľuďom zverí svoje najhlbšie tajomstvá, no inokedy si bez zaváhania berie ľudské životy.
Jej symbolom je tiež strom či dubový lístok, zo zvierat je jej zasvätený rys či divá mačka.
Svätenie jej sviatkov sa koná v tom istom čase ako v čase Svätogorovom. Aj ona je vyzývaná pri začatí lovu či pred zberom lesných plodín, alebo pred začiatkom lesných prác.
Magure sa prinášali obety – chlieb, syr, divina či časti z ulovenej zveri. Ako kráľovnú stromov ju vždy poteší ich ozdobenie rôznymi stužkami, rolničkami či zvončekmi.

Kovlad a Runa
vládcovia podzemných pokladov...
10.04.2022 07:25

Mocný Kovlad i ty prekrásna Runa, nehnevajte sa na nás, že hľadáme poklady vo vašom kráľovstve. Chráňte nás a nedajte nám v štôlňach zhynúť. Dajte nám z vášho bohatstva okúsiť.
Kovlad, kráľ podzemného bohatstva
Kedysi dávno kráľ podzemných pokladov, Kovlad, spával kľudne, ale nič netrvá večne. Ľudia sa od bohov veľa naučili a prišli aj na to, že pod zemou sa skrýva mnoho pokladov. A tak začali rozrypávať zem, hľadať zlato a iné kovy. Tým začali Kovlada znepokojovať.
Kovlad si už ani zdriemnuť nemohol, lebo mu čakany baníkov pretrhávali sen. Odháňal a strašil ľudí, ako len vedel, no ľudia sa odplašiť nedali.
Napokon vyšiel sám medzi ľudí, aby sa s nimi dohodol.
- Čo hľadáte v mojej podzemnej ríši?
- To, čo v našej pozemskej nemáme! – odpovedali ľudia.
- Chcete teda zlato, striebro alebo železo?- opýtal sa ich Kovlad.
- Zlato chceme!- zakričali ľudia.
- Ak mi dáte pokoj pod zemou, dám vám ho toľko, že budete konečne spokojní. Dám vám tiež zlatej rosy na úsvite každého dňa, len si ju pozbierajte!
Ľudia radi pristali na zlatú rosu, zaraz poodhadzovali banícke čakany, veď zlatú rosu bude treba iba zhŕňať zo zlatonosnej trávy. A Kovlad veru dodržal svoj sľub.
V ten večer, keď mu škriatkovia chystali zlatú večeru, rozkázal otvoriť komín. Hore komínom sa valila zlatá hmla. Kým bola teplá, vietor ju roznosil po celom okolí, a keď do rána schladla, zrazila sa ako zlatá rosa na zlatonosnej tráve. Ľudia vstávali na svitaní, oberali z trávy zlaté kvapky. Prestali dokonca orať, siať i žať, no predsa sa im dobre nevodilo.
S bohatstvom totiž rastie i lakomstvo. Ľudia sa neuspokojili ani so zlatou rosou. Vymysleli si, že nasadia stromy po celom okolí a keď stromy vyrastú, viac zlatej rosy nasadá na ne ako na nízku trávu. Nasadili teda jedle. Jedle vyrástli, lenže zlatá hmla na jedliach neuschla. Ba čo bolo horšie, pod rozrastajúcimi sa jedľami začala kapať i zlatonosná tráva. Jedného dňa ľudia zbadali, že už zlatej kvapky ani za svet nemožno nájsť. Pohľadali zasa čakany a opäť začali rýpať zem.
No pod zemou nenašli veľa vzácneho kovu. A stalo sa tak všetko preto, lebo starého Kovlada, zlatého boha so striebornými vlasmi, omrzela veľká lakomosť ľudí. Pobral si raz svoje poklady a podzemnými cestami sa presťahoval ešte hlbšie pod zem, kde ho z driemot nik nemohol vyrušiť. Jeho vzácne poklady zmizli, a tak ľudia museli opäť začať orať, siať i žať.
Kovlad, syn Svätogora a Magury, volaný aj Zemetras, je vládcom podzemia. Jemu a jeho žene Rune sú podriadení všetci škriatkovia, trpaslíci a permoníci.
Kovlad stráži spolu so svojou ženou všetky poklady zeme. Je bohom z číreho zlata, len vlasy a bradu má zo striebra. On pozná všetky nosné žily zlata, striebra, medi i železa.
K ľuďom je často milostivý a vtedy im ukazuje, kde nájdu skryté poklady. Častými prostredníkmi medzi Kovaldom a ľuďmi sú škriatkovia a trpaslíci, ktorí na jeho príkaz môžu ľuďom pomáhať, ale aj uškodiť. Kovlad nemá rád, keď je vyrušovaný, a ak sa nahnevá, často to pre baníkov dopadne zle.
Spolu s Runou sa rád prechádza po jaskyniach, ktoré sú ich kráľovskými dvoranami a práve v nich radi hodujú spolu s ich poddanými.
Bohyňa Runa, dcéra Kaščejova, má večne mladú tvár, bledú a hladkú, bez jedinej vrásky. Spolu s Kovladom sú darcami bohatstva, ale nemajú radi chamtivosť a snáď práve preto má Runa jednu vlastnosť, vďaka ktorej svojím dotykom môže čokoľvek premeniť na zlato. A tak beda chamtivcovi, ktorý prahne príliš po zlate, lebo Runa mu to zlato môže dať, ba dokonca ho samotného môže premeniť na zlato.
Tak ako Svätogor, aj Kovlad a Runa patria do skupiny horských démonov a božstiev. Všetky tieto predstavy už patria k novodobému kultúrnemu prejavu.
Vo väčšine prípadov majú lokálne zafarbenie, v ktorom sa prejavujú často aj cudzie vplyvy. V každom prípade sú dozvukom starých kultov hôr, skál a podzemia.
Hmotnými svedkami starých kultov sú obetné kamene s vyhlbeninami, ktoré majú podobu misiek rôznych tvarov. Tieto obetné kamene sa nachádzajú na európskom kontinente od Veľkej Británie až po Rusko a z veľkej časti pochádzajú pravdepodobne až z praveku. Úcta ku kameňom a s obeťami na ne prinášanými je doložená až do novoveku.
Kovladovi aj Rune sú zasvätené všetky drahé kamene a kovy.
Svätenie božstiev Kovlada a Runy nemá presne určené obdobie, ale obrady spojené s ich vyzývaním sú úzko späté s ťažbou a dolovaním pokladov z podzemia. Obety sú im prinášané na znak vďaky za nájdené nosné žily, ale aj ako prosby o ochranu pri práci.
Kovladovi, Rune a ich poddaným škriatkom a permoníkom sa prinášali obety – soľ, chlieb, víno, nástroje na dobíjanie pokladov, a tiež výrobky vyrobené z ich darov.

Vodan a Diva
vládcovia morí a vôd...
10.04.2022 07:27