Usud a jeho dcéry Serča a Neserča

bohovia osudu

Bohom rodným na slávu spievam, obetu vo viere Usudovi a jeho dcéram Serči i Neserči posielam. Serča, Serča požehnaj mi šťastia a majetku. Daj, nech sa mi všetko zdarí. Neserča, ty ma zďaleka obchádzaj, svojich starcov a stareny ku mne nepúšťaj.
Zakliate vreteno
Bolo to dávno, keď panovala taká obyčaj, že sedliak či vladyka vyzýval tri sudičky, aby sa zjavili a len to dobré jeho dieťaťu veštili.
Najstaršia z nich bola samotná bohyňa zeme Mokoša a ďalšie dve boli sestry dvojičky, Usudove dcéry Serča a Neserča. Jedna krásna, druhá škaredá.
Raz sa bohatému vladykovi malo narodiť dieťa. Ešte predtým, ako začal pripravovať oslavu, obetoval a vyzýval on Mokošu aj Serču, aby prišli veštiť jeho dieťaťu. Škaredej Neserči obetu však nedal, ani ku slávnostnému stolu ju nepozval. Medzi čeľaďou jej však dal miesto prichystať, ak by náhodou prišla.
Prípravy ešte neboli hotové, keď vladyku dali zavolať, že sa mu narodila dcérka. Ponáhľal sa on, aby ju mohol v náručí podržať a keď to urobil, zrazu sa nad kolískou zjavili dve ženy. Bola to Mokoša, ktorá jej veštila, že bude krásna a múdra. Nestihla to ani dopovedať, keď sa zjavila aj Neserča a vyriekla svoju veštbu.
– Zato, že si mi neobetoval, ani na slávnosť si ma nepozval, stane sa to, že sa tvoja dcéra, ktorá už bude súca na vydaj, pichne vretenom do ruky a padne ako mŕtva na zem.
Po takejto veštbe vladyka strašne zbledol, ani čoby skamenel. Ku kolíske však pristúpila aj tretia sudička, Serča, svojou veštbou sa snažila napraviť to, čo jej škaredá sestra skazila.
– Neboj sa, vladyka, tvoja dcéra padne na zem ako mŕtva, no bude iba spať. Bozkom ju prebudí iba ten, čo mojej sestre donesie zlatú korunku hadieho kráľa, pero vtáka ohniváka a zlaté jablko.
Hostina bola krátka a po nej všetko služobníctvo po celom zámku vretená hľadalo, na nádvorí oheň nakládli a doň ich nahádzali.
Zo Zlatany vyrástla krásna a múdra deva súca na vydaj, tak ako Mokoša predpovedala. No nepodarilo sa veru vladykovi veštbu zmeniť. V deň jej narodenín sa Zlatana túlala po zámku a vyšla až na najvyššiu vežu, aby sa rozhliadla, či neuvidí nejakého pytača prichádzať. Namiesto pytača však v kúte veže našla niečo, čo ešte v živote nevidela. Začala to skúmať, od pavučín odmotávať, keď sa tým zvláštnym predmetom pichla do prsta.
Keď sa kvapka krvi zeme dotkla, padla Zlatana na zem ako mŕtva. O tom, či tam ešte stále spí, vraví ale už iná legenda.
Usud, syn Mokoše a Velesa, večný tkáč a pisateľ, je bohom osudu. On pozná, ako bolo a vie, ako bude. Tká z nití upradených bohyňou Mokošou a jeho dcérami Serčou a Neserčou tapisériu Všehomíra. Tapiséria je utkaná tak, že všetko čo je na nej, sa aj stane. Často sa však stáva, že Usudove dcéry a niekedy aj samotná Mokoša poprehadzujú nite osudu. A tak ani to, čo bolo vopred utkané sa stať vôbec nemusí.
Usud taktiež píše knihy osudu, ktoré sú odrazom jeho utkaných tapisérií.
Zjavuje sa ako starý sivovlasý muž s dlhou bielou bradou. Najčastejšie býva odetý do hnedozeleného rúcha a v rukách drží knihu.
V tejto knihe je zaznamenaný celý osud Všehomíra. A je to práve kniha, ktorá je jeho symbolom, rovnako ako člnok na tkanie.
Usud bol vzývaný počas obradov veštenia, ale jeho najväčším sviatkom je 24.november, kedy aj obyčajný smrteľník môže nazrieť do jeho kníh, či zbadať Usudom utkanú tapisériu.
Usudovi bol obetovaný chlieb, víno, nite, vlna, plátno, stužky a peniaze.
Jeho dcéry, Serča, volaná tiež Sreča, Striča či Dolia a Neserča, volaná aj Nesreča, Nestriča alebo Nedolia, sú spolu s pramatkou Mokošou bohyňami osudu. Tieto tri bohyne spolu volané aj Rožanice majú vedomosť o tom, čo bolo, je a bude. Určujú osud človeka pri narodení, nadeľujú deťom vlastnosti a prorokujú im budúcnosť. Ony pradú niť každej bytosti, ony ju tiež odmeriavajú a strihajú.
Serča, dcéra Usudova, je krásne dievča v zlatých šatách pradúce zlatú niť osudu. Stará sa o svojho zverenca a jeho majetok. Serča určuje, čo je potrebné naučiť sa duši, ktorá sa opätovne vracia na zem. Je bohyňou šťastia, bohatstva, zdaru a úspechu.
Neserča, druhá dcéra Usudova, je škaredou starenou so škuľavými očami. Najlepšie by bolo čo najskôr sa jej zbaviť. Neserča prináša len nezdar a až po vyšľahaní prútom či korbáčom sa stáva užitočnou. Je bohyňou nešťastia, nezdaru, biedy a chorôb. Slúžia jej starci a stareny, jednooký Licho, Krivaja, Nelegkaja, ktorí predstavujú nárek, nešťastie, choroby, biedu a lenivosť. Keď títo zachvátia človeka, už mu niet pomoci.
Ich symbolmi je tkáčsky stav, vreteno, kolovrátok a klbko nití. Pavúk je znamením Serče a Neserča sa rada premieňa na straku. Ich dňom je piatok a číslo trinásť. Ich zasväteným stromom je lieska.
Najväčším sviatkom je pre nich, podobne ako sviatok Usuda, 24.november. Mokoši, Serči a Neserči je zasvätené celé obdobie priadok, ktoré sa začína v polovici októbra a končí po fašiangoch.
Na sviatok Rožaníc dievčatá varia kašu, ktorú vynesú za prah domu a volajú: “Serča, Serča, poď že ty k nám kašu jesť.“
Taktiež počas tohto sviatku sa sudičkám staval obetný stôl, čiže trapeza. Počas obdobia priadok sa im ako aj bohyni Mokoši spievali pesne. Pri každom pôrode sa pre nich pripravoval prestretý stôl, na ktorom bolo jedlo a pitie. V čase pôrodu sa im obetoval kohút.
Podobne ako ich pramatke Mokoši, aj im sa obetoval chlieb, kaša, zrno, mlieko, vlna, nite, šatky, stužky, plátno, riad, víno a med. Sudičkám sa taktiež obetovali podstrihnuté vlasy detí.