Svantovít

boh súčasného, minulého a budúceho

Velebíme Svantovíta, boha nášho, spievame mu piesne. Lebo Svantovít je boh veliký, čo v rukách roh hojnosti a práporec víťazný nesie. Svantovít, Svantovít, daj nám vedieť, akú úrodu mať budeme, či šťastena neopustí nás v boji.
Svantovítov kováč
Svantovít, veľký bojovník a ochranca Irie na bielom koni, každé ráno prichádzal zvestovať, že slnko sa začalo prebúdzať a na zem príde svetlo.
Zavše v tuhom cvale prinášal na zem svitanie a kam preletel na koni, tam rozváňala sila a sviežosť. Jeho prekrásny beluš cválal vždy tak rýchlo cez vrchy a doliny, že každé ráno zodral zlaté podkovy. Preto mal Svantovít na zemi kováča, ktorý mu koňa každý deň podkúval.
Kováč bol veru silný, no časom, keď už mnohokrát podkul Svantovítovho beluša, sila z neho začala odchádzať, nevládal už tak tuho pracovať. Oslovil teda jedno ráno kováč Svantovíta.
- Preveľký Svantovít, nie som taký ako ty, čo máš večný život, mladosť a silu, nikdy nezostarneš ako ja. Už nevládzem deň čo deň tvojho koňa podkúvať. Budeš si musieť mladšieho kováča nájsť.
- Veru, veru – uznal Svantovít – verne si mi slúžil. Povedz si tri želania a ja ti ich za odmenu splním.
- Dobre teda, ak chceš, daruj mi súdok, z ktorého mlieko nikdy neprestane tiecť. A zariaď, aby moja hruška v záhrade mala takú moc, že nikto z nej nebude môcť zliezť. Vylezie na ňu len vtedy, ak to sám dovolím. A do tretice daj, aby bez môjho dovolenia do mojej vyhne nikto nemohol vojsť, iba ak kľúčovou dierkou.
Svantovít sa zadivil týmto čudným želaniam, ale splnil, čo si kováč zažiadal. A tak bol kováč úplne spokojný. No postupne ostarieval viac a viac, dokonca raz ho aj Smrť navštívil.
No keď ho kováč uvidel, požiadal ho, aby mu posledné želanie splnil a hrušiek mu natrhal. Vyliezol teda Smrť na hrušku, no zliezť už nemohol. Bol by tam sedel naveky, keby po hrozbách a prosbách kováčovi nesľúbil, že ho už nikdy nenavštívi. Vrátil sa teda Smrť do podsvetia a sťažoval sa matke Morene i veľkému Velesovi, no tí sa len smiali. Rozhodol sa preto ísť za Kaščejom, aby nejakého démona na kováča poslal.
Na druhý deň kováč šiel do vyhne a čakal, čo sa stane. A tu buchot preveliký, to démon Kaščejom poslaný sa snažil dostať do kováčovej vyhne. Starý kováč vedel, že nik sa k nemu nedostane, len ak cez kľúčovú dierku.
Priložil teda kováčske mechy pred ňu a čakal, kým sa démon dostane dnu, rovno do jeho mechov. Starý kováč zaviazal mech, položil na nákovu a začal najťahším kladivom do mechov mlátiť a neprestal, kým mu démon neprisľúbil, že poň už nikdy nepríde.
Keď sa Svantovít dozvedel, ako jeho starý kováč Smrť i démona prekabátil, prišiel on ku kováčovi a ponúkol mu, aby s ním odišiel do Irie a opäť začal kuť podkovy pre jeho beluša. Starý kováč ponuku rád prijal.
V Irii ochutnal z božských pokrmov, jeho sila sa mu vrátila, a tak dodnes kuje zlaté podkovy pre Svantovítovho koňa.
Svantovít (Svijatovid, Jutrobog), stelesnenie boha Dažboga, a zároveň syn Dažboga a Živy. Svantovít je bohom svetla, plodnosti, úrody jesenného slnka, ako aj vojny. Svantovít je aj bohom jesennej rovnodennosti, a zároveň aj bohom svitania.
Je bohom súčasného a minulého, no vidí aj do budúcnosti.
Jemu je určené starať sa o to, aby sa v nebi, na zemi i v podsvetí dodržiavali zákony práva.
Svantovít v sebe združuje vlastnosti boha vojnového a hospodárskeho. Vojnového preto, lebo ako prvý na svojom bielom koni vyráža každodenne do boja s temnými démonmi, čím prináša nový deň. Vojaci ho uctievali ako svojho vládcu v čase vojny, aj v čase mieru.
Hospodárskeho preto, lebo práve ako boh jesennej rovnodennosti vládne obdobiu, v ktorom sa zbiera úroda. A kedže Svantovít má aj dar videnia budúcnosti, z jeho rohu naplneného vínom sa v čase jesennej rovnodennosti veštila úroda budúceho roka.
Kroniky Svantovíta opisujú ako mocné božstvo, ktorého význam ďaleko presahoval domovský ostrov Rujana. V meste Arkona na ostrove Rujana obývanom slovanskými Ránmi, stál najslávnejší pohanský chrám Slovanov. U Ratarov zaujímal prvé miesto, bol dokonca dôležitejší ako Perún. Svantovíta ako ochrancu ohňa vzývali v okolí Splitu, kde gazdiná neskoro večer nakreslila nad krbovým ohňom kríž, prikryla horúce uhlíky popolom, aby do rána nezhasli a prosila Sveti Vida (Svantovíta), aby oheň do rána udržal. Na ostrove Rujana moc boha Svantovíta podopierala družina 300 jazdcov a veľké bohatstvo zhromaždené z darov a vojnovej koristi. Chrám na Rujane mal drevenú ohradu zdobenú maľbami a rezbami. Svätyňu predstavovala drevená zastrešená stavba, vnútri členená závesmi. Roku 1168 padla Arkona a chrám bol zničený dánskym kráľom Valdemarom.
Meno boha Svantovíta je nesporne pôvodné.
Svantovít sa zjavuje ako statný starý muž, v červenej či ohnivej zbroji s mečom v striebornej pošve. Napriek jeho veku má silnú postavu a stále červené husté vlasy a bradu. Svantovít jazdí na bielom koni a v rukách ako svoj symbol nesie červený práporec so zlatým slnkom. Rovnako ako Svantovítov práporec je aj jeho plášť červenej farby. Keď ním Svantovít prikryje oblohu, celá sčervenie, čo je znamením príchodu Slnka, jeho otca Dažboga.
Posvätným vtákom Svantovíta je kohút, kedže rovnako ako on zvestuje príchod slnka. Svantovítovým symbolom je posvätná červená štandarda zvaná stanica (stanicia, stancia). Vojaci ju niesli do boja a verili, že takto sú pod Svantovítovou ochranou.
K jeho vojnovým atribútom taktiež patria veľký meč, sedlo a udidlo. Jeho číslom je štyri a svetovou stranou východ. Vládne živlu ohňa.
Svantovítovým dňom svätenia je deň novu v období jesennej rovnodennosti.
Počas jeho svätenia sa ľudia s ním lúčili, ale s radosťou na znamenie jeho opätovného príchodu v podobe Koliadu.
Počas jeho sviatku sa vykonávali obradné vešťby. Z rohu naplneného vínom sa veštila budúcoročná úroda. Na rovnaký účel sa využíval aj veľký medový koláč.
Biely kôň slúžil na vojnové veštenie. Podľa toho, či prekročil rady skrížených kópií pravou alebo ľavou nohou, veštilo sa, či vojnová výprava bude úspešná. Prekročenie pravou znamenalo šťastie.
Kedže Svantovít je magickým symbolom strážcu, pri magických obradoch bol privolávaný na ochranu pred temnými mocnosťami.
Svantovítovi sa prinášali obety – chlieb, pirohy, med, medový koláč, víno, zrno a zbrane, ako aj časť z každej vojnovej koriste.