Obri a draci

Okrem spomínaných démonov sú ešte skupiny bytostí, na ktoré nemožno zabudnúť. Sú to obri a draci.
Predstava o obroch je stará snáď ako ľudstvo samo a je rozšírená nielen medzi slovanskými kmeňmi, ale po celom svete. V mnohých legendách sa práve od nich odvádza vznik niektorých pohorí a hôr, ba dokonca aj vznik celého sveta.
Je mnoho druhov obrov. Jedni sú veľmi podobní človeku, len sú omnoho mocnejší a väčší, iní sa skôr ponášajú na stromy. Tak, ako medzi ľuďmi, aj medzi nimi sa nájdu dobrí i zlí. A vlastne, podľa legiend aj ľudia boli kedysi omnoho mocnejší, podobní skôr obrom ako dnešnému človeku. Obri často zápasia s bohmi, ale aj s človekom.
Čo sa týka drakov, hádam sa nenájde človek, čo by o nejakom drakovi nepočul, či nečítal v nejakej rozprávke. Draci sú bytosti žijúce väčšinou utiahnuté v podzemí alebo v hlbokých jazerách, kde strážia poklady. Často majú aj niekoľko hláv, dokážu lietať, ale rovnako dobre aj plávať.
Viacerí z nich sú schopní chŕliť z papulí oheň a dym. Vlasne, aj jedno z vtelení Černoboga je drakom – Skyper zver. No draci nemusia byť iba zlými bytosťami, skôr len nemajú radi, ak sú rušení vo svojom spánku.
Obor a kamenár
Za večera kamenár Rodan rád sedával na priedomí a odpočíval po ťažkej robote.
V jeden takýto večer začul lomoz za domom. Preľakol sa, keď sa zrazu pred neho postavil vysoký chlap. Čožeby chlap, bol to samotný obor.
- Dobrý večer, majster kamenár, zahučal obor, odpočívaš?
- Dobrý večer, šepol ustráchane Rodan, keď videl, že mu návštevník ide chalupu prevrátiť a chytro dodal - Ej veru, ja nič proti hosťom, ale chalupu by si mi nemusel vyvrátiť...
- No, no, ja radšej urobím pár krokov do zadu.
- Dobre, a to si len tak na kus reči prišiel, či hľadáš službu?
- Horkýže službu, ja som obor Žulák a počul som, že si nielen kamenár, ale že do kameňa aj sochu dokážeš vytesať.
- Kadečo viem, prikývol Rodan.
- Tak teda, prišiel som za tebou, aby si moju podobu vysekal hen, do tamtej skaly na vrchu hory.
- Ale... pokúsil sa odporovať Rodan, no Žulák mu nedal dopovedať.
- Keď nechceš, nemusíš, ale zaraz ti chalupu rozhádžem a v robote ti najväčší kameň spadne na nohy, vyhrážal sa obor a potmehútsky sa usmieval.
- Dobre, dobre, ale ako sa tam dostanem? Veď je to napol dňa cesty. chtiac nechtiac súhlasil Rodan.
- Nič sa ty neboj, o pol noci výjdi pred dom a daj sa po bielych kameňoch, ktoré budú v tme svietiť. Tie ťa až na vrch donesú, len čo to Žulák dopovedal, stratil sa s rovnakým lomozom, ako sa objavil.
A tak sa aj stalo. O pol noci si Rodan pozbieral svoje náradie a vyšiel pred chalupu. Predo dvermi už svietil biely kameň. Len čo naň stúpil, hneď sa zjavil druhý a ani sa nenazdal, a už stál na vrchole hory.
- Ej, už som si myslel, že ti pôjdem chalupu zrúcať, privítal obor Rodana.
- No to mi je privítanie, keby si mi radšej plácu sľúbil... zabedákal Rodan.
– A veru, že sľúbim. zaškeril sa popod rozplacnutý nos Žulák, - Plácu dostaneš koncom každého mesiaca. Keď budem s robotou spokojný, dostaneš hrudu zlata a ak nie, časť tvojho tela skamenie. A teraz sa ber do roboty, noc sa ti kráti.
Každú noc vysekával Rodan obrovu podobu do kameňa a cez deň s ostatnými kamenármi lámal skalu v kameňolome. Od ťažkej roboty tak zoslabol, že ho nohy ledva niesli.
Prešiel mesiac a na kameni ani obrovu podobu nebolo vidieť. A tak za trest, namiesto hrudy zlata, skameneli Rodanovi pri práci vždy nohy po členky.
Jedného dňa na poludnie bol taký ukonaný, že si ľahol k studničke a tuho zaspal. Keď sa prebudil, slnko zapadalo za horu. Nahol sa Rodan nad studničku, že sa napije a poberie sa obrovu sochu sekať, keď tu vo vode vidí tvár krásnej devy.
– Neľakaj sa, tvoj bôľ ma privolal, prihovorila sa mu - povedz mi, čo ťa to trápi, možno ti budem vedieť poradiť.
- Ej, nešťastie sa privalilo na moju hlavu, posťažoval sa Rodan víle a všetko jej vyrozprával. Víla ho pozorne vypočula, a potom mu povedala:
- Na tej hore, kde Žulákovu podobu sekáš, rastie dub. Keď sa palicou z toho duba trikrát Žuláka dotkneš, na skutku skamenie. poradila víla Rodanovi. I potešil sa Rodan rade, poďakoval sa víle a ponáhľal sa domov. Nemohol sa dočkať, kedy sa pred jeho domom kamene na bielo rozsvietia, aby ho k Žulákovi priviedli.
Len čo obra zbadal, zavolal:
- Hej Žulak, odlom mi palicu z toho duba, potrebujem ti mieru vziať.
- Aká miera, keď si doteraz bez nej robil. namietal obor.
- Doteraz hej, ale ďalej nemôžem.
- No dobre, zahundral si obor - ja ti tu palicu odlomím, isto sa ty len z roboty chceš vykrútiť.
Len čo Rodan dostal palicu do ruky, na nič nečakal, len sa rýchlo dal do merania a keď tretíkrát priložil mierku k Žulákovi, celou horou to zatriaslo a obor sa premenil na kameň.
Tu sa zjavil horský duch so slovami:
- Vidím, že úlohu si splnil, patrí ti za ňu odmena. a podal Rodanovy kotlík plný zlata.