Polemika o viere

Adam Roman

Polemika o viere

informácie autora Adam Roman

v9.38 29.04.2024 20:58

Prečo nezakázať potraty?

informácia autora Adam Roman

v1.02 29.04.2024 18:18

Niekto to už raz musí povedať jasne, zreteľne a nahlas: nie sme si rovní! Falošná romantická predstava o rovnosti ľudí narobila už veľa škody a treba sa s ňou už konečne raz vyrovnať. O rovnosti budeme môcť hovoriť až vtedy, keď nám bude jasné v akom zmysle a rozsahu a z akého hľadiska sú ľudia odlišní. Až keď pochopíme podstatu odlišnosti, môžeme hľadať aj to, čo majú rôzni ľudia spoločné, môžeme hovoriť o rovnosti.
Jazyková poznámka: Pojem rovný sa v našej pseudokultúre zúžil – následkom všeobecného úpadku jazyka – na význam rovný v právach. Na označenie tohto posledného významu je však vhodnejšie jednoznačné slovo rovnoprávny. Upresním preto význam slov, ktoré budem v ďalšom používať, aby nedochádzalo k zbytočným nedorozumeniam. Ak by sa do konkurzu na miesto univerzitného profesora fyziky prihlásil uchádzač síce vzdelaný, ale s nedostatočným počtom publikácií, ktorý nevychoval dostatočný počet ľudí s titulom PhD., komisia by rozhodla, že je menej vhodný na túto funkciu než úspešný uchádzač, že má pre školu menšiu cenu. Slovenský jazyk na jeho označenie pripúšťa použiť výraz „nie rovný“ ostatným, lebo „nemá rovnakú hodnotu, cenu, platnosť, rovnaký význam“ pre danú funkciu než ostatní (4. význam slova rovný podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka).
Ten istý uchádzač však môže byť veľmi vhodný na miesto docenta fyziky: bude rovnako dobrý, ba možno lepší než ostatní docenti, bude im teda prinajmenšom rovný: bude mať „rovnakú hodnotu, cenu, platnosť, rovnaký význam“ ako ostatní.
Tento uchádzač však má rovnaké právo zúčastniť sa konkurzu na miesto profesora ako všetci uchádzači, má aj rovnaké ľudské práva ako všetci plnoprávni občania – je im rovnoprávny. Odsúdený vrah však s ním rovnoprávny nebude: ten nebude mať právo na slobodný pohyb, možno ani daktoré iné práva…
Uviedol som teda príklad, kedy nerovnakosť v určitých vlastnostiach implikuje nerovnosť ľudí voči týmto vlastnostiam. Táto nerovnosť však neimplikuje nerovnosť v iných vlastnostiach, najmä nie nerovnosť v právach – neimplikuje nerovnoprávnosť. Stručne povedané: ľudia si síce nie sú vo všetkom rovní, ale majú rovnaké práva.
Keď som po prvý raz v svojom živote videl film Titanic, zarazila ma samozrejmosť, s akou všetci cestujúci na palube „chápali“, že do záchranných člnov bolo treba prednostne umiestniť ženy a deti a ako boli sťa zločinci zobrazení muži, ktorí sa toto „spravodlivé“ rozhodnutie pokúšali obísť. Zdá sa mi, že ich nakoniec utopili. Skúsme začať úvahy o nerovnosti analýzou práve tohto príkladu.
Je úplne jasné, že keby sa lodi nič nebolo stalo, nebolo by treba riešiť etický problém, kto má prednostné právo zachrániť sa. Otázky etiky sa objavujú až vtedy, ak sa vyskytnú nejaké obmedzenia, ak sa život jedného človeka má obetovať na záchranu života druhého. Na toto netreba zabúdať a z toho vyplýva moja prvá rada: treba sa snažiť v prvom rade zamedziť situáciám, kedy treba také ťažké rozhodnutia robiť. Pripadá mi komické, keď sa formulujú zákony o nakladaní s vojnovými zajatcami, keď sa počas bezhlavého masového vyvražďovania celých národov niekto zaoberá takým detailom. Treba predchádzať vojnám, nie rozpitvávať, čo možno a čo nemožno robiť so zajatcami. Stručne povedané, treba sa snažiť o lepší svet, aby moralizovanie nebolo potrebné. Moralizovanie je prejavom toho, že v spoločnosti jestvujú problémy – či už spôsobené prírodou (zemetrasenia, povodne), alebo ľudským šialenstvom (lúpežné vraždy, únosy, vojny).
Každý teoretický fyzik dobre vie, že podstatné vlastnosti fyzikálnej teórie sa najlepšie a najľahšie poznajú v krajných situáciách. Tie situácie môžu byť neuskutočniteľné, ale ich analýza nám pomôže odhaliť podstatu. Preto sa aj ja k problémom etiky budem vyjadrovať na jednom možno umelom, ale predsa nie celkom nereálnom príklade. Predpokladajme, že z akýchsi dôvodov treba rozhodnúť o živote (a smrti) jedného z dvoch ľudí: záchranné člny Titanicu sú plné, zostalo jediné voľné miesto a kandidáti sú dvaja. Keďže by prostoduchí hneď začali odbiehať od problému poukazom, že dvaja si možnú sadnúť na jedno miesto a podobnými irelevantnými námietkami (tak sa napríklad argumentuje proti rozumnému tvrdeniu, že Zem neuživí neohraničený počet ľudí: vymýšľajú sa riasy, zavlažovanie púští), budem predpokladať, že je nutné zabiť – áno doslova zabiť – jedného z dvoch rovnako nevinných ľudí. A kladiem otázku: podľa čoho nešťastnú obeť vyberieme, alebo ktorého šťastlivca ponecháme nažive. Nesnažte sa, prosím, obísť túto dilemu výhovorkami, že sa to nestáva: v koncentračných táboroch Nemecka i Ruska sa to stávalo dosť často, často len pre zábavu nejakého kápa. Dúfam, že uznáte, že zachrániť jeden život je lepšie než nezachrániť žiaden, takže budeme nútení nájsť nejaké kritérium, podľa ktorého ako-tak spravodlivo rozhodneme, kto zomrie a kto prežije. Nepokúšajte sa za spravodlivú voľbu označiť výsledok hodu mincou – to je krajná sprostosť. Je vám dúfam jasné, že som vytvoril modelovú situáciu, v ktorej nám apel na to, že sme si všetci rovní, nepomôže. Ten nás môže priviesť len k tomu, že zahynú obaja, pretože ten, kto nás pred takú dilemu postavil, nemá čas ani chuť čakať do nekonečna na naše rozhodnutie, ako sa ani Titanic nepotápal večne, aby doprial pasažierom čas na vyriešenie podobných morálnych problémov.
Myslím si, že väčšie právo na záchranu života v tejto špecifickej situácii majú ľudia, ktorí sú v istom zmysle pre spoločnosť cennejší. Dali by ste prednosť 80-ročnému negramotnému pastierovi oviec, pred 40-ročným geniálnym lekárom, vedcom, hudobným skladateľom? Možno z trucu poviete áno, ale potom nečítajte ďalej: nenamáhal som sa s písaním kvôli idiotom. Zachraňovali by ste život niekomu, kto o rok aj tak umrie a poslali na smrť mladého a zdravého človeka? Uvedomujete si o čom teraz hovorím? Hovorím o hodnote, cene ľudí. Ale nehovorím o cene v kontexte všeobecných ľudských práv, ale len v krajnej situácii, keď musíme jedného z dvoch (či viacerých) obetovať kvôli istým okolnostiam, ktoré zatiaľ nie sú dôležité. Nie všetci sú pre spoločnosť rovnako hodnotní. Bez Hitlera aj Stalina by som si svet vedel celkom dobre predstaviť, bez Pasteura, či Einsteina by mi bolo smutno. Neklamte sa a priznajte aj vy, že by ste uprednostnili oboch týchto vedcov pred spomínanými katmi národov. Ale akonáhle toto priznáte, priznali ste, že nie všetci ľudia sú rovnakí, nie všetci majú rovnakú cenu, hodnotu – nie všetci sú si rovní. A prišli sme k základnej téme: cene ľudského života.
Väčšina kresťanov sa tvári, že považujú život za najvyššiu, za absolútnu hodnotu. Keď sa ocitnú v úzkych, naozaj sa vždy ukáže, že za najhodnotnejší považovali život – vždy však ten svoj, aj keby boli iba pastiermi oviec. Proti tomu však nič nemám. Základný pud, aký evolúcia zakódovala do každého živého tvora, je pud sebazáchovy a väčšina jednotlivcov každého živočíšneho druhu sa ním riadi. Ja by som to vyjadril tak, že každý je sám pre seba tým najcennejším a podľa toho aj koná, a ani toto nikomu nezazlievam. A nie o tom chcem hovoriť. Nechcem od nikoho, aby porovnával seba s niekym iným, chcem aby porovnával dvoch úplne cudzích ľudí. A tu začnem tvrdiť, že ľudský život (teda okrem vášho a môjho) nemá absolútnu hodnotu, budem tvrdiť, že žiadne absolútne hodnoty nejestvujú, že jestvujú len hodnoty relatívne, že veci, skutky, postoje sú hodnotné len v zrovnaní s inými. Nie sú takými samé osebe. Ale toto treba dobre vysvetliť.
Porovnávanie je hádam najťažšia z jednoduchých činností. Nie všetko sa dá porovnávať a ja to veľmi dobre viem. Exaktné porovnávanie je možné len u vlastností vyjadriteľných jediným číslom. Čísla možno usporiadať podľa veľkosti a je po probléme. Jedna časť problému pri porovnávaní ľudí spočíva práve v neexistencii žiadneho jednoduchého kritéria. To by však neprekážalo až tak veľmi. Podstatne väčším problémom je to, že neporovnávame ľudí, na ktorých záleží deň-dva, ale takých na ktorých bude záležať roky, či desaťročia.
Na prvý pohľad by to mohlo viesť k predstave, že prednosť by sme mali dať mladým pred starými, ale to nie je najlepší nápad. Ak nejde až o takých starých, že do roka umrú, začína byť dôležité do akej miery si môžeme byť istí tým, akí budú. Vyhliadnite si na ulici pár dvojročných detí a skúste uhádnuť pohľadom na ne, čo z nich bude počas ďalších 40 rokov. Pokiaľ už teraz nie sú slepé, hluché ani nijak ináč nápadné, nebudete o nich môcť nič predvídať. Trochu viac môžete uhádnuť, ak budete vedieť podrobnosti o ich rodičoch, lenže deti rodičov presne nekopírujú, rodičia vývoj svojich detí iba ovplyvňujú. Iste si nemyslíte, že niekto o dvojročnom Einsteinovi, či Beethovenovi tušil, čím budú. Ešte aj 15-ročný Einstein bol len priemerným žiakom. Ak by jestvovali dvaja identickí Einsteinovia, jeden dvojročný a druhý 20-ročný, bolo by rozumné dať prednosť 20-ročnému študentovi s nápadným vedeckým talentom, pred dvojročným dieťaťom. Keby sme jedného museli zabiť, mali by sme zabiť 2-ročného Einsteina, pretože o jeho budúcnosti nikto nemohol nič vedieť, zatiaľčo budúcnosť 20-ročného už začala vyzerať sľubne. Nezabúdajte, že tu nemôžeme nič rozhodnúť s istotou, absolútne, tu sa musíme spoliehať len na to, čo je pravdepodobné. Možno z toho 2-ročného obetovaného Einsteina by sa stal fyzik, ktorý by vytvoril jednotnú teóriu poľa, zatiaľ čo ten druhý by sa o dva roky dal na drogy a zanevrel navždy na fyziku, napriek svojmu talentu. A nakoniec by ho mohlo aj prejsť auto. Nikto od nás nechce a ani nemôže chcieť robiť absolútne a presné rozhodnutia.
Pozrime sa z tohto pohľadu na prípad tehotnej ženy, ktorej lekári oznámili, že jej tehotenstvo môže mať len dva veľmi smutné výsledky: zomrie buď ona, alebo jej dieťa. Čo možno takej žene poradiť? Myslím si, že nič, pretože otázka sa týka jej života a jej predstavy o hodnote života jej budúceho dieťaťa. Iste nebude nikto popierať, že výsostné právo rozhodovať o svojom života má výlučne matka a že má právo v prospech svojho života obetovať aj život vlastného dieťaťa, lebo jej život má ceteris paribus najmenej takú hodnotu ako jej plod. Nie je amorálne prijať ani argument, že ak matka prežije, bude mať neskôr azda možnosť splodiť iné dieťa, ktoré nebude mať na jej život taký fatálny vplyv.
…
Pozrime sa teraz pre zmenu na prípad ženy, ktorej prenatálna diagnostika oznámila, že sa jej narodí úplne ochrnuté slabomyseľné dieťa, ktoré sa o seba nebude vedieť postarať, dožije sa nanajvýš 20 rokov a nevyhnutne umrie pomalým dusením. Nevykrúcajte sa teraz tým, že také genetické poškodenie ani nejestvuje, že keby jestvovalo nedalo by sa s istotou zistiť. Chápte to tak, akoby sa to zistiť dalo – to, čo robíme, je iba myšlienkový pokus a v ňom predpokladáme, že sa stav plodu dá úplne spoľahlivo diagnostikovať. Predpokladajme, že ide o matku, ktorá riadi vývoj očkovacej látky, chrániacej svet pred novou smrtiacou epidémiou. Porovnajte teraz osud tejto dvojice v prípade, že sa matka rozhodne plod donosiť a v prípade, že sa rozhodne pre potrat. V prvom prípade jej užitočný život skončí pôrodom. Narodí sa jej kalika, o ktorú sa bude musieť starať. Predpokladajme tiež, že ju neodovzdá do opatery žiadnej organizácii ani cudzej osobe. Ak sa bude musieť 24 hodín denne po dobu 20 rokov starať o bezvládnu kaliku, jej život nebude mať už pre nikoho nijak výnimočnú cenu. Bude mať „cenu“ len pre jej zdeformované dieťa. Matka tým rozhodnutím stratila pre spoločnosť akýkoľvek význam. A aký význam pre spoločnosť má jej dieťa? Žiadny, lebo predpokladáme, že je neschopné rozprávať, má mentálnu úroveň zvieratka a okrem holého prežívania (s výdatnou pomocou matky) ničoho už nie je schopné.
Teraz si predstavme, že sa matka rozhodla pre potrat. Po prechodnej dobe smútku a depresie (aj matka, ktorej dieťa zahynulo pri dopravnej nehode, prežíva naozaj iba konečnú mieru utrpenia) sa bude môcť vrátiť k pôvodnej práci. Nebude mať na krku balvan povinností voči kalike. No a dieťa, to sa ani nenarodí. Zle sa to hovorí naším jazykom, ale to dieťa v podstate nikdy nejestvovalo. Jestvoval len plod, ktorý sa mohol dieťaťom stať. Ale potratením plodu sme mu znemožnili stať sa človekom, a tým sme plodu znemožnili stať sa kalikou. Uškodili sme plodu? Plod nie je niekto, komu sa dá uškodiť. Uškodiť, aj pomôcť môžete iba tomu, kto vie o tom, že mu škodíte, či pomáhate, tomu kto poškodenie, či pomoc pociťuje, alebo predvída. Potratom nespôsobujete plodu ani len bolesť a ak, tak na pár sekúnd. Veď ani niet toho, komu by ste tu bolesť mohli spôsobiť. Plod je čosi ako Tomášova „bytnosť“, ktorá by hádam mohla mať existenciu, ale ktorej tú existenciu môžeme nedať ešte predtým, než by ju mohla získať.
Porovnajme teraz tieto dve riešenia. Pri prvom sme mali dve trpiace a neužitočné bytosti. Pri druhom máme jedného celého životaschopného človeka. Neodpovedajte teraz na inú otázku len na túto: je lepšie mať dvoch nešťastníkov s obrovskými problémami, než jedného človeka bez problémov? Keď kresťania tak radi hovoria o „množstve“ zla vo svete, v ktorom prípade bude toho zla viac? Isteže v prvom. Ja považujem ľudské nešťastie za zlo a v tom prvom prípade budeme mať dvoch nešťastných ľudí, budeme mať vo svete viac zla. Budúca matka má právo porodiť svoje ťažko postihnuté dieťa a do smrti sa oň starať, má právo zahodiť svoju kariéru, má právo zmeniť celý svoj budúci život. Má však aj právo rozhodnúť sa pre druhú alternatívu: nikto jej nemá právo prikázať, aby sa vzdala doterajšieho spôsobu života, aby akceptovala strastiplnejší život než aký čaká ostatné matky, aby život svojho dieťaťa považovala za najvyššiu mysliteľnú hodnotu, za cennejší než životy ľudí v prospech ktorých doteraz pracovala. Nikto jej nemá právo túto možnosť odmietnuť – ale zákaz potratov by jej práve toto zakázal, pretože ten sa opiera o pochybnú myšlienku, že plod má vždy väčšiu hodnotu než akokoľvek postihnutý život jeho matky.
…
Dosť veľa som doposiaľ hovoril o nerovnosti ľudí a čitateľ by z toho mohol nadobudnúť dojem, že tu hlásam akúsi diskrimináciu, akési elitárstvo – napriek jazykovej poznámke v úvode. Ale to by bolo nedorozumenie: hovorím tu o nerovnosti ako o empirickom fakte, nie o rovnosti ako práve. Ľudia si nie sú rovní, ľudia sú iba rovnoprávni v rozsahu, na akom sa dohodli. Najvšeobecnejšiu dohodu predstavuje Všeobecná deklarácia ľudských práv (v ďalšom len Deklarácia), ktorú však v r. 1948 nepodpísalo osem krajín, medzi nimi Československo, Juhoafrická únia, Saudská Arábia – čo mimochodom dokladá, že ani tieto základné práva nie sú dané bohom, ale sú len výsledkom spoločenskej dohody.
Táto deklarácia pri vymenúvaní práv síce opakovane hovorí, že dané právo má každý (napríklad právo voliť, uzavrieť manželstvo, právo na prácu), aj keď napríklad deti nie sú subjektmi takého práva. Preto výraz „každý“ nemá v tejto Deklarácii význam „každý človek“. V závere (Článok 29, 2) sa nakoniec explicitne pripúšťajú výnimky z týchto práv:
„Vo výkone svojich práv a v užívaní svojich slobôd je každý podrobený iba takým obmedzeniam, ktoré stanoví zákon a ktoré slúžia výhradne k zabezpečeniu náležitého, uznávania a zachovávania práv a slobôd iných, ako aj k uspokojeniu spravodlivých požiadaviek mravnosti, verejného poriadku a obecného blaha v demokratickej spoločnosti.“
Tento záverečný článok sa dá interpretovať dvojako. Predovšetkým tak, že práva jedného nesmú porušovať práva druhého. Ďalej sa zdá, že všetky ostatné výnimky (väznenie, trest smrti, potraty, práva neprístupné neplnoletým) sú zrejme zhrnuté do frázy „spravodlivé požiadavky mravnosti, verejného poriadku a obecného blaha“. Škoda, že tento zvrat nie je bližšie vysvetlený. Podľa môjho názoru plod nie je subjektom práva na život podobne, ako neplnoletý nie je subjektom volebného práva – lebo sme sa tak dohodli.
Ako to už u práva býva, zákonom uznané právo síce zakazuje druhým porušovať moje práva, ale neprikazuje mi, aby som sa svojich práv z vlastnej vôle vzdal kvôli iným subjektom, ani mi neukladá povinnosť zabezpečovať práva druhých. Právo na život mi nezakazuje samovraždu, ani mi neprikazuje, aby som z ohňa vyťahoval horiaceho, ani z vody topiaceho. Môžem tým nešťastníkom pomôcť a môžeme pritom prísť o život obaja. Z mojich doterajších úvah plynie len také triviálne poučenie, že ak nepomôžem horiacemu, či topiacemu v situácii, kedy by som sám riskoval svoj život, žiadnu povinnosť som neporušil, ničie právo som nepoprel. Nemusím sa ani vyhovárať, že som to neriskoval preto, lebo považujem svoj život za hodnotnejší. Keď sa stretnú práva dvoch ľudí tak, že sa nemôžu súčasne naplniť, má právo ktokoľvek uprednostniť svoje právo, alebo tretia osoba (konzílium lekárov, parlament, celá spoločnosť) môže rozhodnúť, naplnenie čieho práva je spravodlivejšie. To však nepredstavuje diskrimináciu jedného oproti druhému, rovnako ako rozhodnutie matky pre potrat nediskriminuje plod.
Nakoniec ešte jedna poznámka. Článok 1 hovorí:
„Všetci ľudia sa rodia slobodní a sebe rovní, čo sa týka ich dôstojnosti a práv. Sú obdarení rozumom a majú navzájom jednať v bratskom duchu.“
Tvrdenie, že človek sa stáva človekom už pri počatí by sa v tomto článku malo odraziť tvrdením „ľudia sa počínajú slobodní a sebe rovní…“ Myslím, že aj toto ilustruje absurdnosti, k akým vedie predstava o vzniku človeka už pri oplodnení vajíčka.
…
Čo Boh spojil, človek nerozlučuj!
15. 9. 2007 oddelili lekári v Bratislave siamské dvojčatá. Operácia sa uskutočnila päť mesiacov po ich narodení. Od narodenia boli dvojčatá v nemocnici, takže k nákladom na samotný chirurgický výkon treba prirátať aj náklady na ich ošetrovanie po celú túto dobu, ako aj na ďalšiu niekoľkomesačnú pooperačnú starostlivosť. Matka sa priznala, že po tom, čo sa dozvedela, že dva jej plody sú zrastené, uvažovala o potrate. Nakoniec sa však rozhodla pre pôrod a toto jej rozhodnutie údajne akosi nejasne súviselo s jej vierou v Boha:
„Ja som sa dosť polepšila v svojej viere v Boha. Na začiatku to tak nebolo a teraz možno sa aj hanbím za to, že som niekedy na začiatku rozmýšľala o potrate, a som šťastná, že som tam nešla a dala tak im šancu…“ (Maja Müllerová, 17. 9. 2007).
Za starostlivosť o dvojčatá, za ich chirurgické oddelenie a ďalšie ošetrovanie, bude musieť poisťovňa zaplatiť nemalé peniaze. Tieto peniaze predstavujú doslova cenu za akú sa vykonáva pokus o ich udržanie pri živote a poisťovňa sa iste nebude hanbiť túto cenu presne vyčísliť. Ak deti prežijú, bude ich život o túto čiastku drahší/cennejší než život detí, ktoré žiadnu takú starostlivosť nepotrebovali. Ak neprežijú, budú to podaromnici minuté peniaze. Ak by boli možnosti poisťovne fixné, je každý výdavok na jedného chorého odopretím výdavku na druhého. V takom prípade je priznanie práva jednému vždy odmietnutím práva druhému; vždy riešime – obrazne povedané – otázku, koho z viacerých kandidátov posadiť na posledné voľné miesto záchranného člnu Titanicu.
Podľa môjho laického odhadu najmenej jedno dieťa (to, nad ktorým od počiatku visí hrozba ťažko zvládnuteľnej nozokomiálnej infekcie) operáciu neprežije (veľmi by som sa, samozrejme, potešil, keby som sa mýlil). A o kvalite života preživšieho si hádam nikto nerobí ilúzie. Preto si nemyslím, že rozhodnutie porodiť, či neporodiť také problémové deti, je vecou rozhodnutia iba matky – mali by sa o ňom vyjadrovať aj druhí. V diskusii na SME to jeden diskutujúci vyjadril dosť brutálne:
„Zrazu má poisťovňa zbytočné milióny na tak drahú, náročnú operáciu s absolútne neistým výsledkom? Alebo išlo len o vytvorenie drahého inštruktážneho videa pre medikov? Za tie peniaze sa určite dalo veľmi konkrétne a s oveľa istejším výsledkom pomôcť desiatkam, možno aj stovkám detí. Oficiálne nie sú peniaze ani na odber krvi na obvode, na plombu u zubára koncom mesiaca, odsúvajú sa plánované operácie a zrazu sa objavia voľné milióny, voľné odborné kapacity.“
Ale niečo pravdy v jeho vyjadrení je.
Keďže sa aj matka, aj lekári, akoby mimochodom dovolávali boha, cítim aj ja potrebu vyjadriť sa k bohu v tomto špecifickom prípade. Veľa razy som počul na adresu vedcov obvinenia z pýchy, obvykle v súvislosti s genetickým inžinierstvom. Veriaci vytýkajú vedcom, že „sa hrajú na boha“. Oddeľovanie siamských dvojčiat ich už k takej výčitke nevedie, hoci by práve ono malo. Pripomínam im preto Kristove slová: „už nie sú [manželia] dve telá, ale jedno. Čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj.“ (Mt 19, 6) Je chybné aplikovať tento citát na siamské dvojčatá? Veď tie sú v oveľa hlbšom význame jedno telo než manželia – a niet ani najmenších pochybností o tom, Kto ich takto spojil. Keď teda niektoré z dvojčiat nakoniec predsa len umrie, nebude to spravodlivý trest za pýchu rodičov a lekárov, ktorí sa pokúšali postaviť sa proti Jeho rozhodnutiu – rozhodnutiu Najmocnejšieho?
Poznámka: Marek Müller zomrel 4. 10. 2007. Príčinou jeho úmrtia „bolo zlyhanie pečene, obličiek a mozgu. Infekcia rezistentnými nozokomiálnymi kmeňmi spolu s poškodením viacerých orgánových systémov pred operáciou (dýchací systém, vrodená vývojová chyba srdca, vrodené vývojové chyby hrudníka a chrbtice, ťažká vrodená vývojová chyba zažívacieho traktu, poškodenie obličiek a pečene) nedovolili zvrátiť priebeh ochorenia napriek kontinuálnej komplexnej resuscitačnej starostlivosti. Vytvorený časový priestor (takmer 3 týždne) Marekov organizmus nedokázal využiť na naštartovanie regeneračných a hojacich procesov.“
…
S úvahami o potratoch je spojený ešte jeden logický problém: metafyzicky sa oddeľuje človek a život. Pripadá mi to tak, akoby si niektorí ľudia predstavovali (viem, že si to nepredstavujú, ale tak ich správanie vyzerá), že život je čosi, čo človek vlastní, bez čoho by v princípe aj mohol jestvovať. Ono to však tak nie je. Človek bez života nie je človekom. Život je súčasťou človeka, nie jeho vlastnosťou, či imaním. To iba náš jazyk nám umožňuje hovoriť, že „človek má právo na život“. Pokiaľ toto hovoríme o (už narodenom) človeku, je to chyba neškodná. Hovorí sa tu iba inými slovami to, že žijúceho človeka neslobodno zabiť. Keď sa však táto fráza aplikuje na plod (fétus), vzniká tu logická chyba. Plod nie je človekom v takom istom zmysle, ako človek po pôrode. Ten po pôrode je už nezávislý na krvnom obehu matky, dýcha už svojimi pľúcami, nie placentou. Na plod nemožno len tak automaticky preniesť tvrdenie o práve na život. Ak sa parlament krajiny dohodne na formulácii, že „plod má právo na život“, bude to ekvivalentné tvrdeniu, že plod neslobodno potratiť. Potom nebude o čom diskutovať. Ale z výroku „človek má právo na život“ nemožno dedukovať to isté právo pre plod, pretože ten výrok sa vzťahuje na človeka už narodeného.
Súčasná diskusia o potratoch robí teda chybu typickú pre verbálne© myslenie. Jedným pojmom „človek“ sa pri nej označuje aj človek po pôrode, aj plod. Zo zákonov chrániacich človeka sa potom dedukuje, že tieto zákony chránia aj plod, čo nie je pravda. Viem, že medzi plodom a práve narodeným dieťaťom jestvuje priama kontinuita, ale je tu aj dramatický okamih pôrodu, počas ktorého sa plod stáva novorodencom, oddelí sa od matky a stáva sa samostatným jednotlivcom. Opakujem, že sa spoločnosť môže dohodnúť na tom, že plody sa nesmú len tak prenič-zanič zabiť, ale táto dohoda bude novou dohodou. Nemožno ju však zdôvodňovať tým, že je už obsiahnutá v dohode o ochrane už narodeného človeka, pretože plod sa stáva človekom až okamihom pôrodu a až od tohoto okamihu „požíva“ právnu ochranu.
Právnická poznámka: Ak je potrat naozaj vraždou, ako tvrdia nadšení aktivisti všemožných protipotratových skupín, napríklad hnutia „Právo na život“, potom zákaz potratu je už obsiahnutý v súčasnom znení Trestného zákona, ktorý v § 145 zakazuje vraždu. Tento zákon nikde taxatívne nešpecifikuje aké spôsoby vraždy sú zakázané: nezdôrazňuje, že je zakázaná vražda podrezaním, zastrelením, uškrtením, použitím jedu – prečo by teda mal zdôrazňovať zákaz vraždy kyretážou? Netreba meniť zákon, stačí definovať vraždu ako usmrtenie človeka od okamihu počatia – napríklad v komentári k zákonu, alebo úpravou odseku 1 § 127, kde sa dieťa definuje ako „osoba mladšia ako osemnásť rokov, ak nenadobudla plnoletosť už skôr“ (a zrušiť paragrafy 150 – 153). Tým by však agenda protipotratových hnutí zrejme stratila na bombastičnosti…
Zaujíma ma aj otázka, prečo § 146 zmierňuje postih za vraždu novonarodeného dieťaťa matkou len na štyri roky až osem rokov. Tento paragraf by som vynechal a stíhal aj túto vraždu rovnako ako všetky ostatné. Veď čerstvo narodené dieťa je rovnako cenné ako plod.
Lenže potom je vášnivá diskusia o tom, či je plod človekom, už celkom irelevantná. Plod je nutnou etapou vývoja bytosti, ktorej existencia skončí smrťou. Tento koniec sa môže prihodiť pred pôrodom, alebo po ňom. Náš právny poriadok zatiaľ chráni pred násilnou smrťou človeka, nie plod. Jestvuje skupina ľudí, ktorí si želajú, aby sa rovnako chránila existencia plodu. Môžu sa o to usilovať a ich snaženie môže byť aj úspešné. Nie je však logickým dôsledkom zákazu vraždy, lebo ten sa vzťahuje na ľudí už narodených.
Môj názor na otázku, kedy vzniká človek, je teda takýto. Oplodnením vajíčka začína vývoj nového tvora. Ale naozaj iba začína. Oplodnené vajíčko má plnú genetickú výbavu budúceho človeka (stavebný plán indivídua), lenže nie je zďaleka plným človekom. Nato, aby sa z neho stal človek, musí sa ešte deväť mesiacov veľmi intenzívne vyvíjať a dramaticky zmeniť. Narodiť sa môže bez rúk, či nôh, dokonca sa môže narodiť bez mozgu. Považujete plod bez mozgu za človeka? Ja nie. Domnievam sa, že treba opustiť fundamentalistický postoj a začať sa dívať na vývoj človeka ako na proces, v ktorom sa človek človekom pomaly stáva: v rôznych etapách vývoja je človekom v rôznej miere, v rôznom stupni úplnosti. Gastrula je človekom iba „v princípe“ – väčšina gastrúl sa potratí prirodzene bez toho, aby o tom matka vedela. Človek je počas intrauterinného vývoja čosi ako dom vo výstavbe: stavia sa síce podľa plánu, ale dostavať sa ani len nemusí, alebo sa nemusí postaviť presne. Novorodenec má všetko potrebné pre rast zubov a predsa nikto nepovie, že sa narodil so zubami, má všetko potrebné pre pohlavnú zrelosť a predsa nikto netvrdí, že sa deti rodia pohlavne zrelé. Má mozog a môže skončiť ako idiot. Má krv a môže umrieť na následky hemofílie. Prečo sa toto bez problémov prijíma, ale ak ide o vlastnosť „byť človekom“, niektorí by radi umelo zaviedli skok, diskontinuitu, kvalitatívnu hranicu hneď na začiatku. Akoby tvrdili, že už základy mrakodrapu sú mrakodrapom, lebo plán budovy jestvuje. Je až takým veľkým problémom prestať myslieť binárne v kategóriách „áno-nie“ (ľudovo sa tomu hovorí „čiernobiele videnie“) a zvyknúť si na predstavu, že jestvuje veľa vecí, ktoré sa s časom menia iba postupne?
Nezaškodí pristaviť sa na chvíľu aj pri otázke, prečo sa členovia spoločnosti dohodli na zákaze zabíjania ľudí. Treba predovšetkým zdôrazniť, že sa tak nedohodli všetci (niektoré prírodné národy poznali len veľmi obmedzenú úctu k cudziemu životu) a tí, čo sa dohodli, vychádzali zrejme zo snahy zabezpečiť samých seba pred vraždou. Mali pri tejto dohode na mysli svoju vlastnú ochranu. Isteže pritom mysleli aj na ochranu svojej rodiny, na ochranu svojich príbuzných a detí. Ak si to teda jasne uvedomíme, pochopíme, že motívom tejto dohody bol ohľad voči sebe, záujem o svoju existenciu a o existenciu svojich blízkych. Taký motív možno stručne a obrazne nazvať „egoistickým“.
Platí to isté vysvetlenie motívov aj pre ochranu plodu? Rozhodne nie. Jednak si svoj plod môže uchrániť každý sám a nestáva sa, že by niektorej matke proti jej vôli niekto zavraždil plod – prinajmenšom sa to nestáva často. Ochrana plodov druhých teda nemá ani najmenší náznak toho, že by mala rovnaké motívy, ako ochrana ľudí, že by motívom bol egoizmus, že by išlo o ochranu seba samého. Vyjadrím sa obrazne: zákaz vraždy zakazuje ľuďom zabíjať cudzích ľudí, zákazom potratov by spoločnosť zakázala zabíjať vlastné plody tým, ktorí by si to želali, ale nikomu inému by ich konanie neškodilo. Zakázať potrat znamená zakázať zabiť svoj plod úplne cudziemu človeku, človeku, o ktorom sa asi nikdy v živote nedozvieme, ktorý sa bez takého zabitia dostáva do preveľkých problémov a ktorý by týmto zabitím nikomu, komu by na tom mohlo záležať, neublížil. (Treba mať naozaj bujnú fantáziu, aby sme si vedeli predstaviť, že sám plod má egoistický záujem o svoju existenciu.) Má na to spoločnosť akékoľvek právo? Čím by mohlo byť také právo odôvodnené, motivované? Mne pripadá zákaz potratu analogický zákazu prestať stavať svoj vlastný dom, keď sme už vykopali základy. Zákaz vraždy je v tejto analógii čosi ako zákaz zbúrať (cudzí) už postavený dom. To druhé je značne logickejšie, než to prvé…
Nepríjemné na tomto snažení bojovníkov proti potratom je aj to, že ochranou plodu môžu výrazne obmedziť život matky a celej jej rodiny. Napríklad v prípade, ak sa matka bude nútiť, aby porodila kaliku, v prípade plodu vzniknutého v dôsledku znásilnenia…
…
Veľmi ma potešil denník SME z 19. júna 2003, v ktorom Daniel Forgács (člen Inštitútu pre logickú argumentáciu) uviedol (na strane 8) jasné argumenty proti tvrdeniu, že oplodnená bunka je človekom. Potešilo ma to tak veľmi preto, lebo som celou touto „potratovou argumentáciou“ už unavený a naraz som našiel len tak pohodenú formuláciu, s ktorou sa plne stotožňujem a stačí mi ju celú iba prevziať:
„Možno konštatovať, že neexistuje nijaký iný ako náboženský dôvod pre tvrdenie, že oplodnená bunka je človek. Jediný nenáboženský argument, ktorý sa v tejto veci zatiaľ objavil, je logicky hrubo nekorektný, lebo stotožňuje možnosť so skutočnosťou. Ak niekto tvrdí, že oplodnená bunka má všetky potrebné vlastnosti, aby sa stala človekom, tak zároveň tvrdí, že táto bunka zatiaľ človekom nie je. Podobne tridsaťročný človek má všetky vlastnosti potrebné pre to, aby sa o niekoľko desiatok rokov stal starcom, rozhodne ním však nie je. (Mimochodom, z tohto jednoduchého dôvodu nemá nárok na starobný dôchodok.)Oplodnená bunka nemá, s výnimkou ľudského DNA, nijakú verifikovateľnú vlastnosť obvykle prisudzovanú človeku. Mať ľudskú DNA, zrejme nestačí na to, aby bola entita uznaná za človeka, majú ju všetky bunky ľudského tela vrátane buniek vlasov a nechtov. Jednobunkový organizmus sa od ‚človeka‘, ako ho poznáme na základe skúsenosti, líši tak očividne, že neustála snaha vymyslieť nejakú slovnú hračku, ktorá túto skutočnosť zahmlí, je doslova trápna.Na druhej strane, nie sú nijaké pochybnosti o tom, že takáto bunka má potenciál človekom sa stať. Osobne ma veľmi zaujal názor pani Jašurdovej (SME 14. 6.), ktorá veľmi presne pochopila moju argumentáciu, ale oponovala, že každá entita, ktorá má potenciál stať sa človekom, má právo na rovnakú ochranu ako ľudia.Pravda je, že spoločnosť už dnes garantuje určité práva aj tvorom, ktorí ľuďmi nie sú. Nie sú však rovné ľudským právam a vyvstáva otázka, či nie je nespravodlivé dávať rovnakú váhu právu entity, ktoré má len potenciál stať sa človekom, a právu ženy, ktorá už človekom je. To však neznamená, že pre toho, kto je presvedčený, že ‚človek‘ je definovaný vlastníctvom nesmrteľnej duše, nemôže ním byť jednobunkový organizmus.Ale snaha o zákonný zákaz interrupcií na základe náboženskej argumentácie je úplne nelegitímna. Čo ak začnú jehovisti presadzovať zákonný zákaz transfúzií (a to sú o pravde, že človeka treba radšej nechať zomrieť, ako mu dať cudziu krv presvedčení minimálne tak pevne ako aktivistky hnutia proti interrupciám o svojej pravde)?Európsky dôraz na oddelenie politiky a viery je odrazom niekoľkostoročných krvavých bojov zástancov rôznych náboženských doktrín. Filozof Rudolf Carnap svojho času ilustroval problém metafyziky na príklade, ktorý sa dá použiť aj pre prípad viery. Vytvoril hypotézu, podľa ktorej je podstatou sveta metafyzická entita, ktorú nazval babig. Túto teóriu sa zatiaľ nikomu nepodarilo vyvrátiť, keďže entity metafyzickej povahy sa verifikovať jednoducho nedajú.Ak má teda niekto záujem, môže slobodne veriť aj na babig a prípadne o tom presviedčať aj ostatných. Len nech to, preboha, nedáva do zákona.“
Dúfam, že čitateľ mi uverí, že ľudskú spoločnosť tvoria ľudia, a že do nej nepatria embryá, a rozhodne už nie oplodnené vajíčka. Nikto po zjedení slepačieho vajca nepovie: „ej, ale bola tá sliepočka chutná!“ Nepovie to, napodiv, ani najtvrdší odporca potratov. Do ľudskej spoločnosti však nepochybne patria deti. Tie nemajú všetky práva dospelých: desaťročné deti nemajú právo uzatvárať manželstvo. Ale ani všetci dospelí nemajú rovnaké práva. Žiaden dospelý nemá právo vraždiť ľudí, negramotný nemá právo byť účtovníkom, oligofrenici nemajú volebné právo. V ľudskej spoločnosti sú práva vždy čímsi podmienené. Na uplatnenie práva vždy treba konkrétnu osobu a tá sa konkretizuje dátumom a miestom narodenia, identifikáciou rodičov a podobne.
Teraz sa len a len kvôli ilustrácii dopustím istej netaktnosti. Vyhlásim, že právo na život nemajú deti od okamihu počatia až do jedného roku postnatálneho veku. Jeden rok je celkom jasne definovaná hranica a v ohraničení práva na život touto hranicou je aj istá logika. Deti mladšie než rok sa smrti neboja, nič netušia, žiadne práva artikulovať nevedia, pretože nevedia ešte hovoriť a väčšina z nich nevie ani chodiť. Myslíte si, že ak by od prvého januára nasledujúceho roku vstúpil do platnosti zákon, ktorý by toto vyjadroval, začalo by sa v našej krajine vyvražďovanie nemluvniat? Že by ste si museli svoje dojča chrániť v kočíku pred ľudskými netvormi, ktorí by po ničom nestriehli, len aby vám dieťatko zabili? Nemyslím, že by ste si mysleli, že toho sa vám treba obávať. Obávať by ste sa mohli nanajvýš toho, že by niektorí rodičia kdesi v skrytosti svoje dieťatko zabili. Myslíte si, že by ich bolo veľa, že by nám bolo treba zriadiť slovenskú Tarpejskú skalu? Ani to si iste nemyslíte. A ak by sa také prípady aj stávali, myslíte si, že by ich bolo viac, než ich je dnes, keď máme trestný čin zabitia novorodenca a trestný čin vraždy bez ohľadu na vek?
Načo som túto absurdnosť vymyslel? Len nato, aby ste si uvedomili, aká absurdná je predstava, že zákonom stanovené hranice predstavujú pre páchateľov trestných činov nejaké obmedzenie. Ale aj nato, aby ste si uvedomili, aké logické je znížiť hranicu jedného roku na udalosť narodenia.
Prečo niektoré skupiny ľudí chcú vnucovať svoju predstavu o svete iným? Prečo chcú nútiť matku, aby priviedla na svet mrzáka a aby sa oň musela starať, aj keď jej taká predstava naháňa hrôzu a je ochotná urobiť všetko, aby sa jej vyhla? Prečo nie sú ochotní toto rozhodnutie prenechať na matku samu, ktorá je v tom najviac zaangažovaná? Čo ich je do iných ľudí, ktorí im samým svojím konaním nijak neškodia?
Vyjadrím sa teraz tvrdo, ale len preto, aby som prebral z letargie tých, ktorým sa zdá, že ich sa to netýka. So svojimi maternicami a ich obsahmi nech si kresťanskí odporcovia potratov robia, čo len chcú. Keď tak radi rozprávajú o pozitívnej hodnote utrpenia, ja im utrpenie naozaj prajem a prajem ich ho vrchovatou mierou – nie som predsa úzkoprso závistlivý. Z tej duše im preto želám, aby sa v každej takej dobroprajnej kresťanskej rodine narodilo aspoň jedno slepé a hluché dieťa, dieťa slabomyseľné a úplne ochrnuté, prípadne ešte aj bez rúk a bez nôh. Prajem im aj to, aby ich to dieťa prežilo, aby sa s ním museli trápiť do svojej smrti, keď už po pozitívnej hodnote utrpenia tak túžia. Prajem im, aby sa oň dennodenne starali s príkladnou láskou a prajem im, aby im dobrotivý pánboh, ktorý im také dieťa nadeliť ráčil, za túto obeť zabezpečil najväčšie mysliteľné rajské slasti. Ja im ich závidieť nebudem.
Len nech preboha nevnucujú to isté tým matkám, ktoré taký pohľad na svet nemajú, matkám, ktoré takej obete nie sú schopné, ktoré na posmrtnú kompenzáciu neveria, ktoré neveria, že už aj oplodnené vajíčko má dušu, a preto je človekom. To je všetko.
…
Katechizmus katolíckej cirkvi nachádza pre každú príležitosť argument v citátoch z Biblie. Preto je zvlášť pozoruhodné, že v prípade zákazu potratov sa správa odlišne:
Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu: „Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ 49 (KKC § 2271)
Hádajte, odkiaľ pochádza citát označený číslom 49: zo Starého zákona, či z niektorého evanjelia, alebo epištoly? Nie, pochádza z nekanonického Didaché a v poznámke pod čiarou sa uvádza: „Porovnaj aj Epistula Pseudo-Barnabae, Epistula ad Diognetum.“ Naraz sú ako argumenty dobré aj spisy, ktoré neboli uznané za inšpirované bohom! Prečo Kristus na tému potratov necekol ani slovko? Tak málo vedel predpovedať budúcnosť, či tak neochvejne veril, že koniec sveta nastane už za života jeho poslucháčov, a že teda na takej banálnosti, akou je potrat, nemohlo už v takej krátkej dobe priveľmi záležať?
Príspevok ešte nie je hotový.
Kľúčové slová: rovnost, pravo, spravodlivost, spolocnost, zivot, potrat, vrazda, moralka, boh, krestanstvo, veriaci, neveriaci, katolicka cirkev

Ciele tejto stránky

informácia autora Adam Roman

v1.03 29.04.2024 20:58

„Videl som, že múdrosť má takú výhodu pred bláznovstvom, akú výhodu má svetlo pred tmou.“ Kazateľ 2, 13
Ako profesionálny vedec sa celý život zaoberám pravdou. Viem veľmi dobre, aké je ťažké pravdu nájsť, overiť si ju, či dokonca dokázať. Preto k nej pristupujem s plnou vážnosťou a predtým než niečo vyslovím, dobre si uvážim, či to, čo sa chystám povedať, viem aj niečim podoprieť. Avšak v bežnom živote (ale občas aj medzi kolegami vedcami) sa stretávam s ľuďmi, ktorí „len tak“ vyhlasujú za pravdivé rôzne pochybné tvrdenia a vôbec sa nenamáhajú, aby ich pravdivosť akokoľvek potvrdili. Pokiaľ by išlo o tvrdenia bezvýznamné, banálne, či triviálne, nemusel by som sa nad tým pozastavovať. Lenže v ostatnom čase sa začínajú „hlásať“ hlboké pravdy o celom Vesmíre, o pôvode živého sveta, o budúcom osude celého ľudstva, a ich autori sa nijak netrápia tým, aby také závažné tvrdenia dokázali, či aspoň ako-tak zdôvodnili. Skôr naopak, div že oni sami nežiadajú tých druhých, aby im tieto fantázie vyvracali – lebo pre nich sú samozrejmé, oni im dokonca až veria.
Medzi takých novodobých prorokov patria astrológovia, homeopati, „experti“ na UFO, obdivovatelia Dänikena, „objavitelia“ perpetua mobile, politici všetkých možných orientácií, ideológovia, šíritelia orientálnej mystiky, rôzni evanjelizátori, hľadači boha, hlásnici volajúci na všetkých rohoch „Ježiš Ťa miluje!“. Ich názory sú podľa môjho presvedčenia dokázateľne absurdné, komické, nelogické, hoci niekedy vytvárajú aj zdanie záujmu o pravdu. Väčšina vedcov nad nimi iba mávne rukou – nestoja im ani za zmienku. Aj ja som dosť dlho taký postoj zastával, ale keď sa po roku 1989 v mojej krajine po odchode komunistických ideológov začali vehementne etablovať ideológovia kresťanskí, keď komunistickú stranu začína nahradzovať cirkev, keď aparatčíkov a generálnych tajomníkov čoskoro vystriedajú biskupi a kardináli, keď túžba po moci prechádza z komunistických hláv do katolíckych sŕdc, myslím si, že mlčať by bolo zbabelé.
Domnievam sa, že vedci majú voči väčšinovej populácii aj isté povinnosti. Sú to profesionálni myslitelia, sú to tí, ktorí o pravde a jej zisťovaní najviac vedia a ľud im v mnohom verí. Keď sa však vedec neohradzuje voči fantazmagóriám špiritistov, či expertov na Bermudské trojuholníky, keď mlčí pred hlásnymi trúbami kreacionistov, môže si prostý ľud myslieť, že s nimi súhlasí, že ich názorom pritakáva. Tým skôr, keď sa sem-tam nájdu aj známi vedci, ktorí verejne explicitne tvrdia, že niektoré ideológie sú v zhode s pravdou ich vedeckej disciplíny. Na to by samozrejme mali právo, ak by to vedeli dokázať. Lenže oni svoje názory iba deklarujú a otvorene tvrdia, že im iba veria. Prostý človek si však myslí, že keď niečomu verí známy vedec, tak je to niečím podložené, je to predsa niečo celkom iné, ako keď sa on sám v krčme dušuje, že verí svojej Mare. Vedec je pre mnohých ľudí autoritou, a preto by si mal uvedomovať, že jeho tvrdenia prijímajú nekritickí ľudia ako tvrdenia seriózne, ako tvrdenia dôveryhodné. Nemal by preto s dôverou hazardovať, pretože z vystupovania jedného vedca si ľudia robia názor o všetkých vedcoch, o vede ako celku.
Preto som sa rozhodol ukázať premýšľajúcim čitateľom, aký je v súčasnosti skutočný postoj vedy k najrozšírenejším ideológiám, čo hovorí väčšina vedcov o pravde, aj takej, ktorá presahuje oblasti ich vedeckých disciplín. Keďže rôzne pavedy kritizujú svorne všetci vedci, aj tí, ktorí bránia náboženskú vieru, budem sa venovať prevažne kritike tejto viery, pretože to je jediná ideológia, ktorú z akýchsi pseudomoralistických motívov háji u nás pomerne veľa politikov i vedcov. Pokúsim sa dokázať, že viera v rôzne náboženstvá a ideológie nemá s vedou nič spoločné. Slovo „pokúsim“ zdôrazňujem preto, lebo mám bohaté skúsenosti s rôznymi fanatikmi (napríklad tými, čo stále znova a znova objavujú perpetuum mobile), ktoré ma už dávno zbavili ilúzie, že rozumný argument presvedčí každého.
Na túto tému som už dávnejšie kdečo napísal, ale väčšinou som sa uspokojil s konceptmi. Teraz som sa rozhodol staršie diela prepracovať, koncepty doviesť do konca a čitateľovi predložiť na posúdenie čosi ako súbor esejí, ktorý by som nakoniec rád vydal knižne.
Keďže niektorým myšlienkovým pochodom veriacich kolegov a bežných veriacich ani po rokoch nerozumiem, ťažko sa mi kritizujú. Preto očakávam, že sa mi čitatelia budú naďalej ozývať a svojimi pripomienkami, kritikou, otázkami mi budú pomáhať vylepšovať tieto príspevky tak, aby odpovedali na skutočne kladené otázky, nie na otázky, o ktorých si iba ja myslím, že si ich ľudia kladú. Moje úmysly sú totiž úprimné a priame. Ide mi len o pravdu a môj východzí stav sa dá prirovnať k nemému úžasu nad tým, ako je vôbec možné také hrubé nepochopenie pravdy, s akým sa stretávam.
Musím však hneď tu zdôrazniť, že mojím cieľom nie je získavať nikoho pre nejaké nové „učenie“. Budem celkom spokojný, ak sa čitatelia naučia hľadať a obhajovať pravdu sami. Myslím si, že väčšina ideových problémov ľudí spočíva v tom, že bez dlhého premýšľania uveria nejakej autorite a keď ich jedna autorita sklame, utekajú k druhej. Chápem veľmi dobre psychologický pôvod takého správania, lenže ono nikam nevedie. Ak však človek verí iba tomu, čo vie sám obhájiť, nenačim mu citovať autority, vie na pravdu prísť sám. Samozrejme, že sa môže pomýliť. Omyl sa však vždy dá napraviť a je lepšie mať určitú dobu mylný názor, ktorý vieme po čase na základe rozumných dôvodov korigovať, než nekriticky prijímať cudzí názor, pre ktorý nie sú žiadne dôvody. Dejiny ľudstva poskytujú dosť príkladov, aké nebezpečné je také správanie (príklad dôvery Nemcov Hitlerovi dúfam celkom postačí). Ak sa človek bude vytrvalo spoliehať na vlastný úsudok, nakoniec sa prepracuje k pravdivému názoru, ktorým žiadne pochybné argumenty už neotrasú.
Dúfam, že s pomocou spätnej väzby od čitateľov sa mi podarí vytvoriť také finálne dielo, ktoré väčšine čitateľov pravdivo odpovie na otázky, ktoré ich zaujímajú a trápia, a to v takej forme, v akej ich sami formulujú.
Myslím si, že chystaná zbierka esejí, ktorá bude rásť pred čitateľovým zrakom a v spolupráci s ním, sa dá rozdeliť na niekoľko častí, podľa vzťahu chybných názorov k pravde, viere, vede, morálke a ideológii. Mnohé eseje predstavujú glosy k aktuálnym udalostiam, na ktorých sa prejavujú postoje ľudí (Príklady). Aby čítanie nebolo nudné, dávam čitateľom aj nápady pre vlastné premýšľanie (Cvičenia).
Prajem vám všetkým veľa zábavy a poučenia pri čítaní mojich pokusov o jasnú formuláciu kontroverzných názorov. Dúfam, že sa nielen ja naučím zrozumiteľne písať, ale aj vy s pochopením čítať.
Poznámka: Tým, ktorí neradi čítajú dlhé texty a/alebo si chcú urobiť rýchlu predstavu o stránke, odporúčam, aby začali čítanie cvičeniami.
Použitá a/alebo odporúčaná literatúra:
  1. KKC – Katechizmus katolíckej cirkvi. Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1999.
  2. KpD – A. J. Záň, Katechizmus pre dospelých. 1993. Vydavateľ ani miesto vydania neuvedené. Imprimatur: Mons. Alojz Tkáč, diecézny biskup košický.
  3. BS – Adolf Novotný, Biblický slovník. Kalich, Praha 1956.
  4. NPPS – Nový překlad Písma svatého. Kalich, Praha 1968 – 1985 (17 zväzkov).
  5. BK – M. Bič, J. B. Souček, Biblická konkordance. Kalich, Praha 1961 – 1967 (3 zväzky, 2 440 strán formátu A4).
  6. SSV – Sväté písmo Starého i Nového zákona. Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2001.
  7. BH – Rud. Kittel, Biblia hebraica. Privileg. Württ. Bibelanstalt, Stuttgart 1951.
  8. NT – E. Nestle, Novum Testamentum Graece. Privileg. Württ. Bibelanstalt, Stuttgart 1950.
  9. Sep – A. Rahlfs, Septuaginta. Privileg. Württ. Bibelanstalt, Stuttgart 1962 (2 zväzky).
  10. GP – Giovanni Papini, Život Krista. Tatran, Bratislava 1969.
  11. BL – Byzantské legendy. Výběr textů ze IV.-XII. století. Vyšehrad, Praha 1980.
  12. MM – J. Sprenger, H. Institoris, Malleus maleficarum – Kladivo na čarodějnictví. Otakar II, Praha 2000.
  13. KV – Lee Strobel, Kauza viera. Porta libri, Bratislava 2002.
  14. KK – Lee Strobel, Kauza Kristus. Porta libri, Bratislava 2003.
  15. PO – Viliam Apfel, Čas pekelných ohňov. Procesy s bosorkami na Slovensku (1506-1766). Rak, Budmerice 2001.
  16. John Polkinghorne, Věda a teologie. Úvod do problematiky. CDK, Brno 2002.
  17. Steven Weinberg, První tři minuty. Moderní pohled na počátek vesmíru. Mladá fronta, Praha 1998.
  18. Stephen W. Hawking, Stručná historie času. Od velkého třesku k černým dírám. Mladá fronta, Praha 1991.
  19. Stephen W. Hawking, Černé díry a budoucnost vesmíru. Mladá fronta, Praha 1995.
  20. John D. Barrow, Pôvod vesmíru. Archa, Bratislava 1996.
  21. John D. Barrow, Teorie všeho. Hledání nejhlubšího vysvětlení. Mladá fronta, Praha 1997.
  22. Jiří Grygar, Vesmír, jaký je. Současná kosmologie (téměř) pro každého. Mladá fronta, Praha 1997.
  23. Lee Smolin, Tri cesty ku kvantovej teórii gravitácie. Úvod do súčasných koncepcií priestoru a času. Kalligram, Bratislava 2003.
  24. Ilya Prigogine a Isabelle Stengersová, Řád z chaosu. Nový dialog člověka s přírodou. Mladá fronta, Praha 2001.
  25. Paul Davies, Pátý zázrak. Pátrání po původu života. Columbus, Praha 2001.
  26. Richard Dawkins, Rieka z raja. Darwinovský pohľad na život. Archa, Bratislava 1996.
  27. Richard Dawkins, Slepý hodinář. Paseka, Praha 2002.
  28. Richard Dawkins, Sobecký gén. Mladá fronta, Praha 2003.
  29. George C. Williams, Plán a účel v prírode. O modernej evolučnej teórii. Kalligram, Bratislava 2002.
  30. Michael J. Behe, Darwinova černá skříňka. Návrat domů, Praha 2001.
  31. Richard Leakey, Pôvod ľudstva. Archa, Bratislava 1996.
  32. Konrad Lorenz, Takzvané zlo. Mladá fronta, Praha 1992.
  33. Thomas Nagel, Čo to všetko znamená. Stručný úvod do filozofie. Bradlo, Bratislava 1991. (len 68 strán!)
  34. Egon Gál, Jozef Kelemen (eds.), Myseľ – telo – stroj. Bradlo, Bratislava 1992.
  35. Daniel C. Dennett, Typy myslí. K poznaniu vedomia. Archa, Bratislava 1997.
  36. Silvia Gáliková, Egon Gál (eds.), Antológia filozofie mysle. Kalligram, Bratislava 2003.
  37. Stefan Zweig, Léčení duchem. Mladá fronta, Praha 1999.
Biblické texty citujem prevažne podľa slovenského prekladu Biblie, ktorý vydal Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1978. Niekedy však používam aj iné preklady, ak sa mi zdá, že sú hodnotnejšie, alebo bližšie textu, ktorý mi utkvel v pamäti z prvého čítania Biblie. Celkom výnimočne citujem aj kralickú Bibliu podľa vydania z roku 1613 (toto vydanie je totiž zdrojom konkordancie BK).
Poznámka: Tučne označené roky vydania upozorňujú na knihy vydané v časoch „hlbokej náboženskej neslobody“ a dokladajú, že to s tou neslobodou nebolo hádam až také vážne.

Knižné vydania

informácia autora Adam Roman

v1.01 28.04.2024 18:28

Polemika o viere
Autor: © Adam Roman
Výber z esejí tejto stránky (s rozsahom 150 strán) vyšiel knižne 15. októbra 2002 pod názvom: Polemika o viere – Keď rozum klepe na božie dvere.
Obsahuje 12 esejí, ktoré som pre knižné vydanie zvlášť upravil, takže sa nezhodujú do detailov s textami, ktoré sa nachádzajú na tejto stránke a miestami sa od nich odchyľujú značne. Knihu vydalo vydavateľstvo Eko-konzult.
Vydavateľ sa riadil asi dobrým úmyslom, keď zvýraznil mnohé časti textu tučným písmom, čo ja sám pripúšťam na internete, ale v knižnej publikácii to nepovažujem za vkusné. Nápadným príkladom takého zásahu je esej Ježiš Ťa miluje!, ktorá na internete nemá zvýraznené ani jediné slovo, ale v knižnej podobe je tučne vysádzaných desať viet. Horšie je, že v mnohých textoch zaviedol vydavateľ odstavce odsadené pomlčkami tam, kde ja používam plynulý text, a táto úprava podľa môjho názoru nezlepšuje zrozumiteľnosť ani plynulosť textu – práve naopak. Takýmto zásahom je najviac postihnutá esej Čítajte aj Starý zákon! Tieto výčitky sa týkajú, samozrejme, iba formy, obsah nimi nebol dotknutý.
Bol som prekvapený, keď som v predajni Tesco našiel svoju knihu v oddelení Ezoterika, ale zrejme to zodpovedá duchu doby, v ktorej žijeme. Myslím si, že tento kuriózny detail iba potvrdzuje moje slová z úvodu knihy:
„Proti dôsledkom kolísania cien na svetovom trhu ropy Slovensko samozrejme nemôže veľa urobiť. Sú však oblasti, v ktorých by mohlo zostať pred negatívnym vplyvom zvyšku sveta uchránené: v kultúre, svetonázore, spôsobe života, postoji k všeľudským hodnotám. Ale aj tam sa na svoju vlastnú škodu Slováci ozlomkrky ponáhľajú prispôsobiť. Slovenská spoločnosť sa dobrovoľne a s očividným nadšením dáva ovplyvňovať aj v oblastiach, v ktorých by sa nemusela, v ktorých by mohla poskytnúť svetu aj svoje originálne prínosy.“
Obsah:
  • Úvod 3
  • Vedci a náboženská viera 11
  • Čítajte aj Starý zákon! 18
  • Vierohodnosť evanjelií 33
  • Ako dokázať, že boh nejestvuje? 44
  • Ježiš Ťa miluje! 74
  • Ako spoznať veriacich? 80
  • Veľká noc – najväčší sviatok kresťanov 85
  • Pastiersky list kardinála Korca 93
  • Hirkova kázeň o očkovaní 101
  • Racionalita viery podľa J. Grygara 107
  • Turínske plátno 113
  • Cvičenia 122
  1. Logika 122
  2. Veda 136
  3. Biblia 139
  4. Morálka 143
ISBN 80-89044-47-6
Antológia moderného ateizmu
Zostavili: Adam Roman, Rastislav Škoda
Niektoré z prekladov uverejnených na tejto stránke vyšli knižne 31. augusta 2005 pod názvom: Antológia moderného ateizmu.
Zbierka obsahuje 15 esejí, zväčša z rubriky Antológia z diel iných autorov, ktoré sme s Rastislavom Škodom pre knižné vydanie zvlášť upravili, takže sa nezhodujú do detailov s textami, ktoré sa nachádzajú na tejto stránke a miestami sa od nich odchyľujú značne. Pridali sme aj pár nových esejí. Knihu v pevnej väzbe, s rozsahom 185 strán, vydal vlastným nákladom Rastislav Škoda a možno si ju objednať na adrese:
Rastislav Škoda
J. Stanislava 8/73
841 05 Bratislava
Obsah:
  • Úvod 7

    Adam Roman, Rastislav Škoda
  • Náboženstvo a veda – rozum a viera 13

    Vitalij L. Ginzburg
  • Prečo nie som kresťanom 25

    Bertrand Russell
  • Čím prispelo náboženstvo k rozvoju civilizácie? 43

    Bertrand Russell
  • Vyznanie racionalistu 65

    Bertrand Russell
  • Veda a náboženstvo 75

    Albert Einstein
  • Vesmír podľa dizajnéra? 83

    Steven Weinberg
  • Steven Weinberg v TV programe „Viera a rozum“ 97

    Steven Weinberg
  • Hadia masť a svätená voda 107

    Richard Dawkins
  • Richard Dawkins v TV programe „Viera a rozum“ 113

    Richard Dawkins
  • Prázdnota teológie 125

    Richard Dawkins
  • Etika poznania a socialistický ideál 129

    Jacques Monod
  • Jacques Monod a „teistická evolúcia“ 139

    Peter W. Gadsby
  • Etika genómu 145

    James Watson
  • Filozofia života 155

    Sigmund Freud
  • Nové očarenie novým osvietenstvom 155

    Paul Kurtz
ISBN 80-969339-4-9

Otvorený list

informácia autora Adam Roman

v1.01 28.04.2024 18:28

„Potom im povedal: Choďte po svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Mk 16, 15)
Kristus viac razy vyzýval svojich učeníkov, aby jeho blahozvesť šírili po celom svete a všetkým ľuďom bez rozdielu. O jeho slová sa opiera misijné úsilie všetkých evanjelizátorov až po dnešné časy. Naozaj som počul o misionároch, ktorí pôsobia ešte aj v súčasnosti na Ďalekom Východe, Kaukaze, v Indii, Grónsku, Afrike, či Južnej Amerike. Iba v srdci Európy akosi nič podobné nepozorujem. Pripadá mi to dosť zvláštne. Prečo je tomu tak? Prečo misionári putujú na kraj sveta do nehostinných krajín, vystavujú sa riziku malárie a žltej zimnice, predierajú sa pralesmi k ľuďom hovoriacim exotickými jazykmi, k národom s veľmi odlišnou kultúrou, ale zanedbávajú svoju vlasť? Z historického hľadiska mi to pripadá podivné, keď uvážim, že kedysi dávno cirkev (katolícka) svoju vieru šírila aj v strede Európy veľmi bojovne, provokovala intelektuálov, aby sa k viere vyjadrili, nútila ich k všemožným prehláseniam, a ak s ich názormi nebolo spokojná, stíhala ich veľmi prísne – občas až smrťou. Nechápem, prečo zo svojej bojovnosti poľavila až tak veľmi, že si neveriacich ani nevšíma.
Keď pred vyše sto rokmi začínali misionári šíriť vieru na Novej Guinei, mali problém hneď s formuláciou kréda, pretože Papuánci nepoznali pojem „otec“: žili v matriarcháte, nechovali domáce zvieratá a nevedeli ani len to, že deti sa bez súlože narodiť nemôžu – pojem „otec“ sa teda v ich jazyku nevyskytoval. A takým ľuďom bolo treba zvestovať vieru „vo všemohúceho otca“, takých bolo treba krstiť „v mene otca i syna“. Zvestovanie viery v civilizovaných krajinách by na podobné prekážky nenarážalo, bolo by podstatne ľahšie. Že by misionárom záležalo hlavne na množstve ľudí obrátených na pravú vieru? Ani to však v svetle Písma neobstojí. Veď hľa čo hovorí Pán: „Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, dokiaľ ju nenájde?“ (Lk 15, 4). Aby som to povedal lapidárne: veriaci by mohli napríklad mňa považovať za takú stratenú ovcu, snažiť sa o môj návrat do stáda, ale zdá sa mi, že o moju záchranu nejaví nikto ani najmenší záujem, aj keď sa nikto nemôže vyhovárať, že o mojich názoroch nevie, lebo sa s nimi nijak neskrývam.
Viem, samozrejme, že istý druh evanjelizácie sa deje aj u nás doma, ibaže mi je akýsi podozrivý. Nechápem, prečo sa evanjelizačné pôsobenie dnešných cirkví v civilizovaných krajinách obmedzuje len na malé deti, mládež, na intelektuálne zaostalé vrstvy obyvateľstva, na alkoholikov, narkomanov, ľudí duševne nezrelých, či nevyrovnaných. Prečo sa cirkev vrhá iba na ľudí neúspešných, zúfalých, rozháraných, problémových? Duševne zdraví, rozhľadení a spoločensky úspešní už pre ňu nie sú zaujímaví? Pripadá mi to ako správanie slabocha, ktorý si trúfa len na slabších. Prečo sa cirkev neobracia so svojim poslaním na vzdelaných ateistov, na ľudí, ktorí dobre poznajú Bibliu, ktorí o náboženskej viere vedia viac než väčšina veriacich? Prečo sa bojí otvorenej polemiky? Bojí sa, že by v nej neuspela?
Prečo cirkvi agitujú len v uzavretých kostoloch, prečo evanjelizátori oslovujú len izolovaných jednotlivcov? V dnešnej dobe masovokomunikačných prostriedkov by som očakával verejnú diskusiu zástancov viery s neveriacimi, pred mikrofónmi rozhlasových staníc, pred objektívmi televíznych kamier. Ja sa takej konfrontácie nebojím. Prečo sa jej bojí cirkev? Prečo som takmer na desiatku listov odoslaných do rôznych náboženských redakcií nedostal žiadnu odpoveď? Veď hádam aj pre dnešok, aj pre našu spoločnosť ešte platí stále Kristova výzva, ktorou končí Matúšovo evanjelium:
„Ježiš pristúpil k nim a povedal im: Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. Amen.“ (Mt 28, 18 – 20)
Táto výzva sa mi zdá byť celkom jednoznačná. Prečo potom počujem v rozhlase a vidím na televíznej obrazovke iba relácie určené veriacim? Prečo sa cirkvi usilujú len o prehlbovanie viery už veriacich a zanedbávajú neveriacich? Prečo sa cirkvi nesnažia oslovovať nerozhodných agnostikov, či neveriacich? Veď sa tak spreneverujú poslaniu, ktoré im uložil ich Pán! Sami dobre vedia, že prijatie viery je pre nekonečnú budúcnosť človeka rozhodujúce, ako vyplýva z pokračovania citátu použitého ako motto: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 16). Želajú veriaci neveriacim večné „odsúdenie“? Láska k blížnemu predsa velí starať sa o spásu nielen svoju, ale aj tých druhých. Notorickú námietku, že neveriaci evanjelium už poznajú, nemôžem akceptovať. Poznať text Biblie ešte neznamená vedieť, že popisuje pravdu. Veď potom by misijná činnosť mohla skončiť rozdaním evanjelií s inštrukciou „prečítajte si to, aby ste sa nemohli vyhovárať, že ste o podmienkach spasenia nevedeli“. To by bol čistý alibizmus, a tak sa misionári naozaj nesprávali ani voči Papuáncom.
Alebo že by som si to len zle vysvetľoval, že by moja profesia nesprávne ovplyvnila moje predstavy? Propagáciu učenia si totiž predstavujem zhruba tak, ako poznám šírenie odborných poznatkov na vedeckých konferenciách. Tam sa zídu ľudia, ktorých zjednocuje nejaký spoločný predmet záujmu a referujú o svojich predpokladoch, názoroch, dôkazoch, zisteniach, odhaleniach, objavoch. Tí druhí ich pozorne počúvajú, analyzujú ich tvrdenia, pýtajú sa na detaily, žiadajú si bližšie vysvetlenie toho, čomu nerozumejú, alebo tvrdo kritizujú to, čo sa im nezdá byť pravdivé. Aj účastníci vedeckých konferencií sa snažia šíriť svoje názory – len preto sa na konferenciách zúčastňujú. Dalo by sa povedať, že aj vedci na konferenciách po celom svete „kážu svoje evanjelium“. Žeby toto nebol ten správny model šírenia viery? Nechápem, čo zlé môže byť na tom, že vedci prezentujú svoje názory verejne, že nikoho z účasti na výmene názorov nevylučujú. Príspevky, ktoré na konferencii odzneli, sa publikujú v zborníkoch, aby si ich mohol každý prečítať, aby každý, kto má o predmet konferencie záujem, mohol sám posúdiť, kto svoje názory dokázal obhájiť a kto nie.
Neviem si pomôcť, ale nevidím nič neprijateľné na svojej predstave, že uprostred civilizovanej krajiny by sa evanjelizácia mala konať na spôsob vedeckej konferencie, či diskusie: ako verejný dialóg medzi zástancami a odporcami konkrétnych názorov. Odmietam evanjelizáciu chápať len a výlučne ako špecifickú formu „vymývania mozgov“, známeho v anglickom kontexte ako brainwashing. Vyzývam preto predstaviteľov cirkví, aby sa so svojou misijnou činnosťou neschovávali v materských školách a na prvých stupňoch škôl základných, vo väzniciach a hospicoch, v ústavoch pre slobodné matky, centrách pre liečbu drogových závislostí, ani medzi samovrahmi po psychiatrických klinikách, ale aby vystúpili na verejnosti a vystavili svoju vieru dialógu so vzdelanými neveriacimi, ktorí nehľadajú riešenie svojich sociálnych, či psychických problémov, ale iba pravdu o podstate sveta. Veď evanjelizátori sú o svojej pravde hlboko presvedčení, sú zaštítení morálnou silou samého „boha, otca všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného… i jeho jediného syna Ježiša Krista“, ktorý im prisľúbil: „nestarajte sa vopred, čo budete hovoriť; ale hovorte, čo vám bude dané v tú hodinu. Lebo nie ste to vy, ktorí hovoríte, ale Duch Svätý“ (Mk 13, 11). Vyzývam preto predstaviteľov všetkých cirkví na verejný dialóg o viere, ktorý by mali chápať ako svoju povinnosť – veď „misijná úloha zahŕňa ohľaduplný dialóg s tými, čo ešte neprijímajú evanjelium“ (KKC § 856).
Som pripravený kedykoľvek sa takého verejného dialógu zúčastniť – a to nielen raz, ale aj opakovane. Som dokonca taký ústretový, že som ochotný čeliť sám hoci aj neobmedzene veľkému kolektívu evanjelizátorov.
Ak sa na túto moju výzvu nikto neozve, budem musieť s poľutovaním urobiť pre seba len jeden jednoduchý záver: cirkvi a ich predstavitelia sa dialógu vyhýbajú, pretože svoju pravdu obhájiť vedia len medzi súvercami. Vyhýbajú sa kritike, lebo na ňu nevedia reagovať. Sú argumentačne „silní“ len medzi slabými…
Tento záver som formuloval zámerne tvrdo: hodil som ním rukavicu. Zdvihne ju niekto?
Adam Roman (6. apríl 2003)
Kľúčové slová: vyzva, verejny dialog, hladanie pravdy, evanjelizacia ako pravo a povinnost cirkvi, misijna cinnost

Súhrn

informácia autora Adam Roman

v1.01 28.04.2024 18:28

názorov, ktoré analyzujem a obhajujem na tejto stránke
Pokúsim sa zhrnúť obsah tejto stránky stručne, bez komentárov, ako sa to zvykne robiť vo vedeckých publikáciách.
  1. V každodennom živote nenarážame na nehmotného boha zďaleka tak často ako na hmotu, nestretávame sa s jednoznačnými prejavmi jeho pôsobenia tak, ako sa stretávame s prejavmi pôsobenia matérie. Dokonca jestvujú milióny ľudí, ktorí sa s nehmotným bohom, ani jeho prejavmi, za celý život nestretli. Na druhej strane niet nikoho, kto by nemal žiadne skúsenosti s hmotou. Preto tí, ktorí ateistom tvrdia, že nehmotný boh jestvuje a v našom svete sa prejavuje, im musia toto svoje tvrdenie dokázať, ak chcú, aby im uverili. Bremeno dôkazu leží na bedrách veriacich, nie ateistov. Samozrejme, tým netvrdím, že veriaci nesmú veriť bez dôkazu. Veriť možno bez akéhokoľvek dôkazu čomukoľvek, a ľudia to aj často robia. Ibaže potom je to ich celkom súkromná vec.
  2. Čím úspešnejšie chce človek v svete prežiť, tým lepšie ho musí poznať. Systematicky a profesionálne sa poznávaním sveta zaoberajú prírodovedci – fyzikmi počínajúc a biológmi končiac. Poznávanie sveta je v podstate hľadaním pravdy o tom, ako tento svet funguje, akými pravidlami sa riadi. Obsahom poznávania je aj vysvetľovanie rôznych javov, pričom sa vždy dáva prednosť vysvetleniu jednoduchšiemu pred zložitejším, za predpokladu, že sú obe vysvetlenia rovnako presné. Pravda sa overuje pozorovaním, experimentami, overovaním predpovedí. Úspešné kroky na ceste k poznaniu predstavujú vedecké teórie, ktoré nemusia byť nutne dokonalé, ani presné, ale musia umožňovať predpovedať správanie prírody do tej miery, do akej sa to dá. Ak sa nájde teória, ktorá umožní predpovedať správanie prírody presnejšie a umožní vysvetliť viacero javov, nahradí starú teóriu obvykle tým, že ju do seba zahrnie ako špecifický prípad teórie novej.
  3. Niektoré javy ľudia vysvetľujú aj nevedecky. Nevedecké vysvetlenie obvykle neberie ohľad na kauzálnu podmienenosť javov, unáhlene zovšeobecňuje malý počet pozorovaní, ignoruje fakty a protirečenia, uprednostňuje vysvetlenia, ktoré vedú k predstave o výnimočnom postavení človeka v prírode, postuluje na vysvetlenie javov prírody neoveriteľné predpoklady, existenciu neoveriteľných entít, pripisuje prírode vlastnosti a intencie, aké mávajú ľudia. Obvykle ignoruje mnohé vedecky dokázané fakty. Niet preto divu, že nevedecký postoj k svetu nie je v súlade s vedeckým.
  4. Tvrdím, že existencia boha sa vedecky nedá dokázať a preto považujem vieru v existenciu takej entity za nevedeckú. Veriaci nemožnosť vedeckého dôkazu boha občas pripúšťajú, ale ako alternatívu dôkazu ponúkajú subjektívne zážitky, ktoré si už z definície môžu overiť a potvrdiť len oni sami. O bohu hovoria veľmi obrazným jazykom, spomínajú jeho hľadanie, „otváranie“ sa jeho prijatiu, dokonca tvrdia, že „nájdenie“ boha je vecou božieho rozhodnutia, alebo ako oni hovoria, božej milosti, ktorú človek nemôže ovplyvniť. Tvrdím, že subjektívne zážitky môžu byť argumentom iba pre subjekty, ktoré ich zakúsia a na príklade veľmi hlbokého vnímania hudby sa pokúšam ukázať, že existencia ani tých najvýnimočnejších zážitkov neoprávňuje postulovať na ich vysvetlenie neoveriteľné predpoklady, či entity.
  5. Z toho všetkého robím záver, že ak sa existencia boha nedá dokázať vedecky, nedá sa dokázať vôbec a navrhujem preto vedecký dôkaz toho, že boh nejestvuje. Zdôrazňujem, že ide o dôkaz vedecký, nie logický a teda nie taký, ktorý by poskytoval úplnú istotu. Úplnú istotu o vonkajšom svete totiž neposkytuje vonkoncom nič. Používam pritom aj fakt, že prijatie existencie boha ako hypotézy, nič nevysvetľuje, nič nové nepredpovedá, naopak popis prírody len zbytočne komplikuje, čo odporuje aj prastarej zásade tzv. Ockhamovej britvy.
  6. Keďže aj niekoľkých významných vedcov – najmä ak ide o nositeľov Nobelovej ceny – možno po určitom vypreparovaní ich názorov považovať za veriacich, vysvetľujem, aký význam má tento pomerne zriedkavý jav a dospievam k záveru, že väčšina tvrdení o ich viere je jednoducho klamom (či už z neznalosti, alebo ako tzv. pia fraus), že zopár vedcov, ktorí sa sami deklarovali ako veriaci, sú takí, že uznávajú existenciu čohosi, čo za boha možno považovať len veľmi ťažko a rozhodne ich nemožno označiť za kresťanov. Jestvuje však pár, ale naozaj len pár takých, ktorých možno považovať za veriacich v tradičnom význame tohoto slova. Toto všetko však aj tak nemá význam, pretože fakt, že je niekto napríklad aj tým najvýznamnejším fyzikom, nezaručuje, že jeho kladný postoj k bohu čokoľvek dokazuje.
  7. Chápem, že základným zdrojom poznatkov o obsahu judaizmu a kresťanstva je Biblia, preto analyzujem jej obsah v pár systematickejších esejách a príležitostne prakticky všade. Na rozdiel od väčšiny ateistov totiž Bibliu veľmi dobre poznám, celý život ju študujem, som schopný čítať dokonca hebrejský originál Starého zákona a grécky originál Nového zákona, študoval som mnoho teologických disciplín, a preto sa považujem za kvalifikovaného o týchto textoch hovoriť a interpretovať ich. Ukazujem, že Biblia obsahuje protirečenia a amorálnosti, ktoré vylučujú, aby mala čokoľvek spoločného s aspoň trochu racionálnym a láskavým bohom.
  8. Analýza Biblie ukazuje, že ide o text, ktorý nenesie na sebe ani najnepatrnejšie stopy božského pôvodu, božskej inšpirácie. Má len „mytologickú“ hodnotu, poučuje nás o tom, čomu v staroveku ľudia verili. Za najvážnejší argument proti vierohodnosti Biblie považujem jej „románový charakter“, teda to, že obsahuje preveľa popisov toho, čo si jej hrdinovia mysleli, či konali bez akýchkoľvek svedkov.
    …
  9. Za morálne považujem také správanie ľudí (a im podobných bytostí), pri ktorom čo najmenej bezdôvodne ubližujú druhým a spravodlivosť opierajú o symetriu svojich vzájomných stavov. Pôvod morálneho cítenia vidím v rodičovských inštinktoch, ktoré sme zdedili od zvieracích predkov a ktoré sa v ľudskej spoločnosti ďalej rozvíjajú výchovným pôsobením od raného detstva, verbalizáciou čoho vznikajú morálne „zásady“. Rezolútne odmietam predstavu, že morálne zásady majú božský pôvod a tvrdím, že ak sa akákoľvek bytosť správa z ľudského hľadiska hlboko amorálne, diskvalifikuje ju to ako boha. Neakceptujem pseudoargumenty, ktorými veriaci „vysvetľujú“, že boh môže pripustiť krátkodobé zlo len preto, lebo tým sleduje dobro, o ktorom my nevieme. Vysvetlenie, ktoré sa opiera o naše nepochopenie, nepovažujem za vysvetlenie, lebo vysvetlenie má byť už z definície ekvivalentné chápaniu. Preto tvrdím, že Jahwe – bytosť popisovaná v Starom zákone ako boh – vykonala, požadovala alebo schvaľovala toľko amorálností, že nemôže byť v žiadnom prípade bohom. Ak sa potom tvrdí, že Kristus je totožný (či aspoň intímne spriaznený) s touto amorálnou bytosťou, diskvalifikuje to aj jeho. Nepovažujem však takú úvahu za dostačujúci argument proti existencii boha. Také a podobné úvahy neexistenciu boha iba silne podporujú.
…
Na záver vysvetlím, prečo ja, človek intenzívne vyťažený vedeckou prácou, doslova márnim svoj drahocenný čas touto činnosťou, prečo – ako mi mnohí vyčítajú – „útočím“ na kresťanstvo. Neútočím, ja sa iba bránim. Za čias komunizmu som sa kresťanov zastával, sympatizoval som s nimi, vydával som sa na verejnosti za kresťana. Prečo? Úspešne predstierali trpiacu menšinu, deptanú okovami komunizmu. Nemali mocenské ambície, nebolo o nich ani len počuť. Dnes ich však už počuť – na môj vkus až priveľmi.
Či si myslíte, že by som venoval toľko energie kritike ideológie, o ktorej by som ani nepočul, ktorá by ma neohrozovala? Ale zo Slovenska sa stáva farská republika, ktorá bude čochvíľa výkladnou skriňou Vatikánu. Nebránim nikomu vyznávať akýkoľvek názor – ako by som aj mohol, veď nemám moc – pokiaľ mi on sám nevnucuje svoje vzory správania, odôvodňované len jeho súkromným presvedčením. Postupne sa však stávam členom menšiny, o ktorej si myslím, že je v práve, ale musí bezmocne mlčať, keď ju o jej práva okliešťujú. Veď sa už čoskoro zakážu interrupcie a keď moju dcéru, nedajbože znásilní slabomyseľný netvor, budem ja povinný akceptovať slabomyseľného vnuka? To nie je zásah do môjho súkromia? A čím bude toto rozhodnutie parlamentu motivované? Len tým, že si ktosi bez dôkazu myslí, že znásilnením počatý plod s genetickou výbavou slabomyseľného, je želaním fiktívnej bytosti, v ktorú verí on, ale nie ja, ani moja dcéra? Toto nie je hrubý zásah do súkromia neveriacej menšiny?
Svoje deti som chránil (a uchránil) pred zhubnou komunistickou ideológiou, hlásajúcou, že baník je viac než lekár i inžinier spolu, a teraz sa mám pripravovať chrániť svojich vnukov pred zhubnou kresťanskou ideológiou, hlásajúcou nehanebne, že kajúci sa masový vrah je lepší človek, než bezúhonný ateista? Mám sa už teraz báť choroby, pri ktorej budem umierať niekoľkomesačným dusením len preto, že ktosi – veriaci v akúsi fiktívnu bytosť – rozhodol, že keď sa nevládzem zabiť sám, nesmie mi pomoc pri samovražde nikto poskytnúť? Obávam sa, že toto je iba začiatok, iba príprava na zmeny, ktoré si nechcem ani domýšľať.
Ak cirkev prestane zasahovať do môjho života, ak obmedzí svoje pôsobenie na svoje kostoly a svoje ovečky, ak o nej nebudem počuť – prečo by som mal pokračovať? Vydýchnem si s úľavou a zruším túto stránku. Veď ja mám zmysluplnej práce vyše hlavy, mňa za túto „osvetovú“ činnosť nikto neplatí.
Príspevok ešte nie je hotový.

O postoji niektorých vedcov k náboženskej viere

informácia autora Adam Roman

v1.01 28.04.2024 18:28

V ostatnom čase som svedkom pozoruhodného javu: ťažkotonážni vedci, hlavne astronómovia a fyzici, sa na rôznych verejných vystúpeniach pokúšajú váhou svojej autority presvedčiť široké vrstvy obyvateľstva o tom, že medzi vedou a náboženskou vierou nejestvujú žiadne, ani len najmenšie rozpory. Títo vedci sa takého počínania dopúšťajú celkom verejne, v rozhlase, televízii a v tlači. Môžu tým teda ovplyvniť naozaj veľký počet ľudí a preto by mali brať svoje správanie s plnou vážnosťou, mali by si jednoducho dávať veľmi dobrý pozor na jazyk – ale práve toto nerobia. Preto cítim neodolateľné nutkanie vyjadriť sa k ich konaniu – veď aj mne dáva ústava právo vyjadrovať svoje názory. Okrem toho som vedcom i ja – i keď nie vedcom až tak ťažkého kalibru ako oni – a preto sa cítim byť k takému vyjadreniu kompetentný.
Začnem hneď prvým nápadným znakom takých verejných vystúpení: neprítomnosťou oponentov. Nerozumiem aký zmysel má, keď sa napríklad pred televíznu kameru posadia ľudia rovnakého názoru a navzájom sa „utvrdzujú“ vo svojom presvedčení. Silne mi to pripomína komunistické časy, keď súdruhovia vystupovali verejne iba s napísanými a dokonca vopred schválenými „diskusnými príspevkami“. Chýba mi, hrozne mi chýba, čo i len náznak diskusie. Pravda sa predsa vždy hľadá v súperení názorov, nie v unisone vyznaní.
Druhým vážnym problémom takých vystúpení je to, že v nich vedci, kňazi a rôzni propagandisti hovoria o veľmi vážnych veciach veľmi ľahkým jazykom. Kňazom a propagandistom to nezazlievam, oni tak hovoria o všetkom. Divné mi je však to, že vedci, ktorí sa vo vlastnej práci musia držať veľmi prísnych pravidiel, sa naraz akosi podivne uvoľnia a zabúdajú na najelementárnejšie zásady narábania s pravdou – akoby ich zrazu pravda celkom prestala zaujímať. Naraz napríklad vedia, čo boh myslel doslova, čo obrazne. Nijak veľmi sa netrápia kritériami, podľa ktorých sa dá poznať, čo boh naozaj myslel a čo si pisateľ biblického textu preniknutý jeho duchom iba interpretoval po svojom. Mimochodom tým vystavujú svojmu bohu veľmi biedne vysvedčenie. Tvrdia tým totiž, že všemocný boh sa nedokázal ani len poriadne vyjadriť, či v svojej nekonečnej moci nedokázal zariadiť, aby sa pisateľ jeho pokynov vyjadroval jednoznačne. Aj študent by dnes za takú neschopnosť tvrdo pykal.
Cítim sa trocha trápne, keď mám vedcom svetového formátu vysvetľovať, že pravda je najvyššia hodnota, ale ich bezstarostné rečnenie ma k tomu núti. Dovoľujem si, ja nehodný, tvrdiť, že pravda stojí dokonca aj nad vierou. Ak si myslíte, že nie, tak mi povedzte ako ste si z bohatej ponuky vier vybrali tú, v ktorú teraz veríte? Ak by ste postupovali ako vedci, museli by ste jednotlivé viery podrobne analyzovať, zvažovať všetky pre a proti a až po úpornej námahe si nakoniec vybrať jedinú, o ktorej ste sa presvedčili, že je pravdivá¹. Takže by ste ešte aj pri voľbe náboženskej viery mali byť odkázaní na pravdu, mali by ste používať rozum. Veď aj biblia popisuje, ako prorok Eliáš urobil experimentum crucis, ktorý rozhodol o tom, že bohom nie je Baal, ale Hospodin (1Kr 18, 20 – 40). A Eliáš, to už veru nebol len tak hocikto! To, že po úspešnom experimente vlastnoručne zavraždil 450 Baalových prorokov sa dá ospravedlniť už len tým, že v zápale experimentu asi pozabudol na Hospodinovo „Nezabiješ“. No čo, keď sa les rúbe, triesky lietajú, hovorievali aj komunisti počas čistiek v päťdesiatych rokoch.
¹ To, že väčšina obyvateľov Európy sú kresťania, ale v oveľa ľudnatejšej Indii prevládajú hinduisti, takúto hypotézu silne spochybňuje.
Tento nezáujem o pravdu ma zaráža najmä preto, lebo vedci by mali veľmi dobre vedieť, že veda – na rozdiel od náboženskej viery – je na celom svete rovnaká. Nemáme žiadne sekty v teórii relativity ani v astrofyzike, ba ani v genetike; veda nekopíruje horské hrebene ani veľtoky, ako takmer všetky viery. A je to práve dôsledok toho, čo sa nazýva vedeckou metódou, ktorú sa hanbím vedcom vysvetľovať. Dovolím si len pripomenúť tým kolegom, ktorí sa nechajú unášať na ľahkých krídlach viery, že každé tvrdenie musí vedec dokázať, že nemôže len tak bezstarostne tárať². Seriózny vedec dokonca netúži po ničom viac, než po tom, aby jeho názory obstáli v paľbe kritiky – pravda je tým cennejšia, čím väčšej kanonáde odolala. Prečo si tí, čo tak ohnivo „diskutujú“ o viere, neprizvú aspoň jedného zástancu opačného názoru, názoru že medzi akoukoľvek vedou a akýmkoľvek náboženstvom jestvuje najväčšia možná priepasť – priepasť oddeľujúca pravdu od nepravdy? Prečo tí veľkí vedci naraz nepotrebujú diskusiu?
² Aj presvätá inkvizícia – ako som sa z jednej takej diskusie dozvedel – žiadala Galilea, aby svoje dohady dokázal, čo on hlupák vraj nevedel a preto si svoje odsúdenie zavinil vlastne sám – veď hádam len nechcel, aby jemu niktošovi sama cirkev dokazovala, že Zem je stredom vesmíru! Cirkev svoje pravdy predsa nepotrebovala nikomu dokazovať – cirkev vedela, že má pravdu!
Vedci vedia i to, že pojmy, ktoré používajú, musia byť veľmi jasne definované. V spomínaných vystúpeniach však hovoria o vede, viere, pravde, bohu, vesmíre, bez akéhokoľvek bližšieho upresnenia. Ako možno porovnávať jedinú a jednotnú vedu s množstvom navzájom si protirečiacich vier? Kresťanská viera hovorí o inom bohu než hinduistická a hovorí o ňom niečo úplne iné. Znamená hádam tvrdenie, že veda neodporuje viere to, že teória relativity potvrdzuje aj katolícku vieru, aj šintoizmus aj islam ? Milí vedci tu akosi zabúdajú definovať to, o čom hovoria – vieru. Možno pri takých stretnutiach jednoducho akosi implicitne predpokladajú, že v našich zemepisných končinách ani netreba upresňovať, akú vieru majú na mysli, že je každému jasné, že tu jestvuje len jedna jediná pravá viera.
Ale aj keby sme im odpustili tento hrozný omyl a predpokladali, že naši veriaci a vieru obhajujúci vedci, hovoria iba o kresťanstve a že ich tvrdenia o neprítomnosti rozporu medzi vedou a vierou sa týkajú len tohoto milého náboženstva, nič to na ich zrade vedy nenapraví. Pri sledovaní ich vystúpení sa mi totiž zdá, že sa pre nich obsah viery úplne vyčerpáva vierou v existenciu „akéhosi“ boha. Lenže apoštolské vyznanie viery obsahuje aj tvrdenie „ale tretieho dňa vstal z mŕtvych“. Pre veriacich je práve toto tým najdôležitejším článkom viery. Pýtam sa vás teda, exaktní vedci, ktorí pri vlastnej práci hľadáte aj najmenšiu chybičku v matematickom dôkaze: keď hovoríte o nádhernej harmónii medzi vedou a vierou, hovoríte aj to, že veda plne podporuje tvrdenie o zmŕtvychvstaní, o prítomnosti Krista v hostii, o poslednom súde, o dedičnosti hriechu? Ak nie, potom sa podieľate na nedôstojnej fraške, pretože vaše tvrdenia si kňazi a ich ovečky práve tak vysvetľujú! Katolíka ani najmenej nezaujíma ak tvrdíte, že veda neprotirečí viere v „akéhosi“ boha, ak pritom nebudete vedieť, či tým bohom je Kristus, Jahve, Alah, Višnu, alebo Šiva. Nikto od vás nečaká podporu nekresťanských náboženstiev! Ale tým, že sa vyjadrujete tak nejasne, hájite všetkých bohov, ktorých si ľudia kedy vymysleli!
Pripomeňme si teraz, že veda nemá len obsah, ale aj metódy. Vedecké postupy nemôžu byť nelogické. A nič nie je vzdialenejšie logike než protirečenie. Musíte predsa dobre vedieť, aký význam má v exaktnej vede dôkaz z protikladu: ak si dve tvrdenia nejakého systému protirečia, je celý systém nanič. A vy, vychovaní na takej prísnej reholi sa nehanbíte hájiť staroveké texty, ktorých všetky strany sú popísané protirečeniami? Naozaj sa s plnou vážnosťou staviate za text, ktorý „dokazuje“, že Ježiš je syn Dávidov tým, že ukazuje, že Dávid bol predkom Jozefa, ktorý však nebol Ježišovým otcom (Mt 1,1 – 16)? S plnou vážnosťou prijímate za dôkaz Kristovho zmŕtvychvstania Pavlovo zvolanie „ak Kristus nebol vzkriesený, tak je prázdne naše kázanie, prázdna je aj naša viera“ (1Kor 15, 14)? Považujete za hodné boha dať roztrhať 42 malých chlapcov medvedicami len za to, že na proroka Elízea volali „Plešivec, poď hore“ (2Kr 2, 23 – 24)? Veríte, že Kristove slová „Sú niektorí medzi tými, čo tu stoja, ktorí neokúsia smrti, dokiaľ neuvidia v moci prichádzať kráľovstvo Božie“ (Mk 9, 10) neodporujú skutočnosti, podobne ako slová „veru hovorím vám, že nepochodíte mestá izraelské, dokiaľ nepríde syn človeka“ (Mt 10, 23)? Naozaj považujete pápeža Alexandra VI. (občianskym menom Rodrigo Borgia), ktorý mal štyri nemanželské deti, za nástupcu Krista na zemi? A nakoniec, naozaj veríte, že človek, ktorý počas celého svojho života nikomu vážne neublížil, iba neuveril v „spásonosné“ učenie akejsi pochybnej cirkvi, je horší než Jeffrey Dahmer, ktorý zavraždil 17 mužov, pred smrťou im vŕtal lebky, cez otvor do nich vstrekoval mravčiu kyselinu, súložil s takto dokaličenými obeťami a potom i s mŕtvolami, ich telá varil a žral, ale nakoniec vo väzení našiel cestu k „pokániu“ a prijal všetky „svätosti“?? Tešíte sa na stretnutie s Dahmerom v raji? Budete sa spolu s ním kochať pohľadom do tváre Pánovej? Toto všetko podporujete svojou autoritou? Aj toto je totiž obsahom viery, ktorá podľa vás nie je v rozpore s vedou!
A vy naozaj veríte, že ten kto dal Vesmíru zákony, ktoré sa len ťažkopádne pokúšajú formulovať vedci, bol až tak závislý na chvále tupého davu, že sa dal zaň ukrižovať? Naozaj si s plnou vážnosťou myslíte, že boh podstúpil agóniu na kríži len preto, aby všetci takzvaní veriaci mohli do sýtosti hrešiť, periodicky sa spovedať, pomodliť sa potom zopár zdravasov a otčenášov a tak sa zbavovať viny za všetky svoje hnusné skutky po celé desaťročia svojho bujarého života? Veď predstava o takom bohu odporuje – nie že vede – ale zdravému rozumu!
Mohol by som váš zásadný zástoj ignorovať a myslieť si o vás svoje (aj to nakoniec zväčša robím). Ale musím sa vyjadriť preto, lebo považujem vaše bezstarostné počínanie za nebezpečné. Odkiaľ beriete istotu, že podporou akejsi pochybnej „viery“ nepodporujete znovuzrodenie náboženskej neznášanlivosti, kresťanského fundamentalizmu, celkom podobného fundamentalizmu islamskému? Vy ste si ešte nevšimli náboženské vojny par excellence v Severnom Írsku, Juhoslávii, na Strednom Východe a všelikde inde? Prečo ste si takí istí, že upaľovanie ľudí pre názory sa už nevráti? Ani zrod nacizmu, či komunizmu nebol ohlasovaný fanfárami – za pár krátkych rokov sa v jednom nemeckom mozgu zrodila predstava vyhladzovacích táborov a v sovietskom zasa predstava gulagov! Že je tu podstatný rozdiel? Čerta starého! I nacizmus i komunizmus boli ideológie, a náboženstvá všetkých možných typov sú tiež len ideológiami. Čokoľvek, čo sa nezakladá na tvrdo dokázanej pravde a kladie si za cieľ ovplyvňovať správanie ľudí, je iba ideológiou. Podporou akéhokoľvek náboženstva sa dávate do služieb ideológie, čo vedcom neprináleží (ako to jasne a čestne vyjadril Albert Einstein, keď odmietol ponuku stať sa prvým izraelským prezidentom). Veď preto sa napríklad komunizmus a kresťanstvo tak neznášajú: veľmi dobre sa poznajú, poznajú svoje metódy – ide im len o to, kto z koho. Vy hádam chcete, aby sa z našej krajiny stala kolíska náboženskej neznášanlivosti? Alebo túžite nahradiť heslo „Proletári všetkých krajín, spojte sa“ výzvou k ekumenickému zjednoteniu všetkých kresťanov v nenávisti k „neveriacim psom“?
Čisto ľudsky vás trocha chápem: mnohí (nie všetci) z vás vďačia za svoju kariéru poklonkovaniu komunistickej ideológii. Kvôli kariére ste boli mnohí – na rozdiel odo mňa – horlivými členmi a funkcionármi komunistickej strany, slúžili ste vzorne ateistickému komunistickému režimu, podpisovali antichartu a robili ešte všeličo iné a nepekné. Chápem, že sa toho nánosu špiny chcete zbaviť. Ale kvôli tomu nemusíte horúčkovito utekať k inej ideológii. Takéto správanie chápem u ľudí „prostých“. Tí ideológiu nutne potrebujú – nemajú svoje vlastné názory, ale nechcú vyzerať ako hlupáci, preto ochotne opakujú po druhých slogany, ktoré sa dajú ľahko zapamätať. Ale že koryfeji vedy nedokážu prežiť bez ideológie, to sa vymyká môjmu chápaniu.
Chápem aj iné smutné zdroje vašej tzv. viery, ktoré vás trocha (ale skutočne len trocha) ospravedlňujú. Vy sa vlastne len neľudsky bojíte. Bojíte sa smrti a toho, čo by podľa vás mohlo po nej nasledovať: peklo, či v modernejšom jazyku, večné zatratenie. Ale na rozume sa z toho zasa pominúť nemusíte. Po smrti jednoducho nebudete jestvovať, presne tak ako ste nejestvovali pred narodením. Vy skutočne až tak hrozne túžite po akomsi pochybnom večnom živote o ktorom nemáte ani najhmlistejšiu predstavu, že kvôli nemu riskujete stratu rešpektu vo vedeckej komunite, ktorá je v celosvetovom priemere na hony vzdialená akejkoľvek bázni božej? Ja som si myslel, že vedcom stačí, ak prežijú vo svojich vedeckých dielach, ktoré zostanú navždy viditeľným pomníkom ich veľkého prínosu do ľudského poznania. Ja by som to považoval za celkom dostatočnú nesmrteľnosť. Som veľmi smutný z toho, že som sa vo vás, prorokoch vedy, tak sklamal.
Na záver by som sa však mal priznať, že i ja mám svoju vieru, svoje krédo: ľudstvo k spáse nepotrebuje ideológie – potrebuje pravdu, triezvy a kritický pohľad na skutočnosť. Vedci by mali v ľuďoch pestovať úctu k pravde, nie k starovekým legendám. Len pravda nám môže pomôcť. Pravda je pre mňa najvyššou hodnotou, pravda je to, v čo naozaj hlboko verím. A od tejto viery ma neodstraší ani najhroznejší „hnev boží“³.
³ Tým menej hnev takého slabého boha, ktorý pri brode Jabbok nedokázal poraziť Jákoba, iba ho udrel do bedrového kĺbu (1M 32, 23 – 33). Kto má oči na čítanie, nech číta.
Kľúčové slová: vedci, vedec, veda, viera, nabozenstvo, rozpor, pravda, dokaz, dokazat, diskusia, akysi boh, ideologia, fundamentalizmus, Elias, Elizeus, Baal, Einstein, Alexander VI, Jeffrey Dahmer

Veľká noc

informácia autora Adam Roman

v1.01 28.04.2024 18:28

A je tu opäť Veľká noc, najväčší sviatok kresťanov celého sveta. Jej zmysel sa zvykne vyjadrovať známym citátom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Táto veta je potvrdená ešte viackrát, napríklad aj takto: „[Boh] poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4, 10). A práve vnútorný zmysel udalosti, ktorá je predmetom tohto sviatku, je pre mňa najväčším mystériom kresťanstva, ktoré mi ešte nikto uspokojivo nevysvetlil. Píšem nasledujúce riadky v nádeji, že sa niekto ozve a na položené otázky mi konečne dá rozumnú odpoveď.
Boh je nepochybne to najmúdrejšie, čo v celom Vesmíre môžeme nájsť. Stvoril vraj človeka na svoj obraz a preto by sme čosi o bohu mohli vedieť podľa vlastností tohto obrazu. Podľa môjho názoru sa človek božiemu rozumu najviac priblížil vo vedeckých dielach Alberta Einsteina, božiemu zmyslu pre krásu v skladbách Ludwiga van Beethovena a nakoniec božej dobrote v práci Louisa Pasteura, ktorý objavom očkovania zachránil životy miliardam ľudí.
Od božieho obrazu sa človek najviac vzdialil v hlúposti stredovekých scholastikov a inkvizítorov, v spupnosti a bohorovnosti premnohých mocnárov, v zločinnosti Stalinových gulagov a Hitlerových spaľovní ľudí, v činoch takých masových vrahov ako boli Alžbeta Bátoriová alebo Jeffrey Dahmer.
Moja prvá nechápavá otázka preto znie: kvôli čomu boh až tak miloval svet? Iste nie pre to zlé, čo je v ľuďoch. Lenže toho zlého je v nich najviac. To dobré sa vyskytuje poriedku a len u výnimočne ušľachtilých jednotlivcov. Keby som ja bol bohom, skôr by som ľudí nenávidel než miloval – áno, mám právo sa tak vyjadrovať, veď aj ja som hádam stvorený na boží obraz.
Niektorí čitatelia mi vytýkali, že ľudí posudzujem príliš paušálne, či stereotypne. Podľa zásady audietur et altera pars preto pripájam vyjadrenie talianskeho konvertitu, spisovateľa Giovanni Papiniho (1881 – 1956), ktorý svoj názor na ľudí vyjadril v „Modlitbe ku Kristovi“, na môj vkus síce exaltovane, ale predsa jednoznačne:

Ty, ktorý si bol medzi nami, vieš najlepšie, aký je základ našej hnusnej prirodzenosti. My nie sme nič iného ako zlátanina a miešanina, nestále a opadávajúce lístie, vrahovia seba samých, nedonosenci, ktorí sa váľajú v zle ako dojča zavinuté v zašpinených plienkach, ako ožran roztiahnutý vo svojej špine, ako prepichnutý bitkár, ležiaci vo svojej krvi, ako vredmi pokrytý človek, žijúci vo svojom hnise. Odmietli sme Ťa, lebo si bol príliš čistý pre nás; odsúdili sme Ťa na smrť, lebo Ty si bol odsúdením nášho života. (GP, str. 355)
Druhá otázka, na ktorú mi zatiaľ nikto nedal odpoveď, je táto. Prečo boh odpustil ľuďom takou prapodivnou formou, že dovolil zabiť svojho syna? Prečo boh neodpustil ľuďom hriechy tak, ako ich ľudia sami odpúšťajú iným – bez veľkých formalít a utrpenia? Boh predsa mohol hriechy odpustiť jednoducho nejakým prehlásením – kvôli väčšiemu efektu napríklad uprostred burácania hromu (ako v prípade oslovenia Jóba). Veď keď dal Mojžišovi desatoro prikázaní v podstate celkom prostým spôsobom a všeličo iné oznamoval starým Izraelitom jednoducho svojím božím slovom, vo sne, či ústami prorokov, prečo im nejako podobne neoznámil, že im odpúšťa všetky hriechy? Či hádam boh nemohol hriechy ináč odpustiť, len tak, že sa sám dal zabiť?? Je nejaký zákon, ktorému sa aj sám boh musí podriadiť? Tomu neverím. Neverím, že by ten, kto dal zákony prírode, bol sám viazaný nejakými zákonmi.
Ale neverím ani tomu, že si to akurát tak želal. Vy by ste sa za svoje nehodné deti dali ukrižovať? Aj keby ste navyše vedeli, že vás ani potom nebudú poslúchať? Boh predsa aj na kríži vedel, že ľudia rozpútajú po jeho smrti nesčíselný počet vojen, že sa budú vraždiť, upaľovať a páchať ešte hroznejšie zločiny než za starozákonných čias. Že sa jeho smrťou na kríži jednoducho nič nezmení, že to bude smrť pre väčšinu zbytočná…
Tretia otázka sa týka morálky kresťanov. Nie som kresťan, ale úprimne vyhlasujem, že jediné „zlo“ (z hľadiska kresťanskej morálky), čo som kedy urobil, bolo to, že som neuveril žiadnemu náboženstvu. V celom svojom živote som však ani nepocítil čo i len najmenšie nutkanie urobiť niekomu zle, takže ani nechápem, kde sa v ľuďoch berie všetká tá každodenne pozorovaná zloba. Keby som ja veril, keby som akceptoval tú prapodivnú zmluvu uzavretú pred mojím narodením, keby som bol hlboko presvedčený, že svojimi hriechmi urážam boha, nikdy by som nezhrešil, ani v takom zmysle v akom hriech chápe cirkev.
Pýtam sa teda, ako môže niekto úprimne veriť, že hriechom ťažko raní niekoho, kto zaň položil život a pritom ho opakovane zraňovať prakticky po celý svoj život? Nechápem ako sa môže nájsť čo i len jediný ľudský tvor, ktorý je taký bezohľadný a bezcitný, že ubližuje tomu, kto sa zaň dal zabiť nevýslovne krutým utrpením na kríži, a zomrel tam v agónii, ktorú sugestívne popísal R. W. Hynek v knihe Muž bolestí. Dá sa o tomto monštruóznom, obludnom pokrytectve povedať niečo iné‚ než to, že pýcha toho, kto tomuto verí, kto toto koná, presahuje všetky predstaviteľné medze? Dá sa o tom povedať niečo iné‚ než to, že taký veriaci si myslí, že boh sa dal zabiť výlučne len preto, aby on – veriaci – mohol neobmedzene a beztrestne hrešiť?
Myslí si teda kresťan, že je v očiach boha najdôležitejším tvorom, že až samého boha možno zabiť kvôli kresťanovmu blahu? Je toto skromná predstava? Ak áno, povedzte mi, čo ešte môže byť väčšou do neba volajúcou pýchou, než predstava, že pre stvoriteľa Vesmíru som až taký dôležitý, že sa on kvôli mne dal zabiť? Ešte by som chápal, keby ja kvôli nemu, ale on kvôli mne?! Ja si o sebe zďaleka tak veľa nemyslím. Nechcel by som ani len to, aby sa za mňa obetoval nejaký človek. Áno, až taký skromný som, na rozdiel od vás. Táto vaša predstava o vás je pravým obrazom „kresťanskej pokory“, nie opakované volanie „velebíme ťa, klaniame sa ti“, et cetera, ad nauseam. [Váš exemplárny postoj k bohu dotvrdzuje i úryvok textu z vašej tzv. svätej omše: „slávime pamiatku požehnaného umučenia i zmŕtvychvstania… Ježiša Krista“. Vy mu k tomu umučeniu ešte aj žehnáte!] Taká predstava o mieste človeka vo Vesmíre je podľa môjho skromného názoru prejavom obludnej pýchy, čo je (podľa katechizmu) vraj najťažším kresťanským hriechom.
Proti pravdivosti takejto predstavy mám dokonca ešte čosi akoby morálny argument. Keby si toto boh želal, dopustil by sa podlosti nehodnej človeka, nie to ešte boha. Boh uzavrel zmluvu so všetkými generáciami ešte nenarodených, ktorou ich morálne vydiera! Viem, že zbožné duše taká úvaha do krajnosti pohorší, lenže je to pravda! Nič netušiac som sa narodil do tohto sveta a naraz sa dozvedám, že ma tu ktosi ešte pred mojim narodením čímsi zaviazal, že tu je už zmluva o ktorú som neprosil, ktorú by som nepodpísal. Ale to sa predsa nerobí! Ja som nechcel, aby sa Kristus za mňa obetoval, ja som to od neho nežiadal. Prečo mi boh vnucuje takéto podmienky? On sa dal zabiť a teraz odo mňa žiada, aby som jeho smrť ľutoval a hanbil sa, keď jeho hrdinský čin dostatočnou zbožnosťou neocením? Je to presne tak, akoby vám niekto bez požiadania natrel plot na červeno a prišiel si za to pýtať peniaze. Veď mu celkom pochopiteľne odpoviete, že ste ho o to nežiadali, že vy ste si plot chceli natrieť sami, a navyše na zeleno. Iste by ste neprijali jeho argumentáciu, že jemu sa viac páči červená farba a že on sa pri natieraní takého dlhého plota poriadne nadrel. Azda by ste ľutovali jeho námahu, súhlasili by ste s jeho argumentáciou? Myslím, že som sa vyjadril dosť jasne, použil som až „podobenstvo“ (v modernom jazyku sa to volá analógia).
Keďže však u nekonečne dobrotivého boha nepredpokladám takú podlosť (ibaže by svet stvoril boh menom diabol, čo nie je nijak vylúčené), kladiem štvrtú a poslednú otázku: ste si naozaj takí istí, že to boh myslel tak, ako tvrdí katolícka cirkev? Kresťan, ktorý sa počas omše úprimne doznáva k tomu, že vie, že svojimi hriechmi boha uráža, sa naozaj po spovedi stane nevinným ako poľná ľalia a opäť môže hrešiť ako by sa vôbec nič nebolo stalo? Veď v tej ústrednej vete sa hovorí „kto v neho verí“. A ja si pod tým „veriť“ predstavujem veriť stále, každú minútu, každú sekundu svojho života.
Táto posledná otázka je pre mňa kľúčová, pretože nikde v evanjeliách nenachádzam nič, čo by podoprelo tvrdenie, že boh si to predstavoval práve tak, ako to dnes interpretuje cirkev. Kristus hovorí „choď a už nehreš“ (J 8, 11). Ja to chápem tak, ako je to napísané – doslova. Možno by nejaký znalec gréčtiny potvrdil, že sa tento výrok dá preložiť aj celkom ekvivalentným „choď a nikdy viac už nehreš“. Lenže ja nie som interpretátor biblie. Môj názor však nachádza podporu v historickom fakte, o ktorom sa akosi cudne mlčí: opakované odpúšťanie hriechov bolo schválené až na štvrtom Lateránskom koncile v roku 1215. Pred týmto rokom (teda po dobu vyše tisíc rokov) sa jeden typ hriechu (až tak presne to nebolo formulované, ale dá sa to zhruba tak povedať) mohol odpustiť iba raz – a v prípade veľmi vážnych hriechov bolo na to treba konať niekoľkoročné pokánie, kdesi v pustovni, či na bojisku. Také tvrdé mravy však ohrozovali popularitu katolíckej viery a preto sa cirkev „zmodernizovala“ – prispôsobila sa „masám“ (lebo z nich žila). Odklonila sa tým však od Kristovho učenia, takže sa domnievam, že dnešní „praktickí“ kresťania (vrátane všetkého kléru až po pápeža) už nemajú právo dovolávať sa v tejto veci Krista.
Celý ten cirkus s neobmedzene opakovateľným pokáním a odpúšťaním hriechov, ktorý si cirkev katolícka vtedy vymyslela, nie je hoden boha, akého by mohol chápať fyzik, či astronóm. Takého boha si mohol vymyslieť iba vrcholne spupný stredoveký biskup, ktorý si nevedel predstaviť svoj život bez prepychu, smilstiev a obžerstva (nejeden taký to dotiahol až na pápeža), ale nevedel si predstaviť ani svoj osud v pekle. A vy tomu všetkému radi veríte, lebo mnohým z vás (nie všetkým) to umožňuje žiť horšie než zverom a súčasne sa tešiť na blažený večný život po smrti, ktorý si vyslúžite spoveďou a pokáním v poslednej hodinke bezstarostného pozemského života. (Na toto naráža – veľmi skryte – Daniel Defoe v románe Moll Flanders.) Lenže tak to nie je, holúbkovia! Darmo dúfate, ak boh jestvuje, nemôže to byť taký sprostáčik, akého ste si vymysleli! Ak by aj odpustil vaše zlé činy, potom iba celkom výnimočne raz, tak ako sa on iba raz dal ukrižovať. Práve tomu som úprimne veril ako dieťa, ale vy asi nikdy.
Svoje nepochopenie podstaty Veľkej noci skončím ešte inou formuláciou neslýchanej absurdnosti, ktorú v nej vidím. Ak človek zabije človeka, privolá na seba trest boha Otca. Keď však človek zabil božieho Syna, boh Otec odpustil ľudstvu všetky hriechy. Zabiť boha bolo preto pre človeka veľmi užitočné. Ako je to možné? Človek priniesol bohu Otcovi ako obeť boha Syna a Otcovi sa obeť zaľúbila – preto človeku odpustil. Ave Crux, spes unica! Na moje neprestávajúce podivenie žiaden kresťan túto absurdnosť nevidí, každý „rozumie“ hlbokému zmyslu veľkonočnej vraždy. Domnievam sa, že je to možné len preto, lebo sa mu táto interpretácia vštepuje od útleho detstva tisíce a tisíce krát, až o pojme „obeť na kríži“ prestane uvažovať, tento zvrat sa mu stáva samozrejmý bez akejkoľvek sprievodnej myšlienky. Neustále opakovaný nezmysel sa stal pravdou, ako hovoria propagandisti a demagógovia, vírus mysle svoj boj vyhral, človek ho už nepovažuje za chorobu.
Dovoľte mi, aby som vám na záver povedal, ako si toto všetko vysvetľujem ja, nezaťažený žiadnou ideológiou. Izraeliti dosahovali odpustenie hriechov podľa svojej viery tým, že prinášali do chrámu obete, veľmi často zvieratá, okrem iného aj povestného baránka. Za stáročia si zvykli spájať odpustenie s obeťou a s jednoduchou logikou: čím viac sa má odpustiť, tým musí byť obeť cennejšia. No a keď sa majú odpustiť hriechy celému ľudstvu, musí sa obetovať onakvejší baránok – musí sa obetovať až človek. Lenže ľudské obete prinášali okolité „pohanské“ národy – pozri príklad ohavného Molocha. Preto Židia nemohli obetovať iného človeka – nemohli porušením božieho prikázania „nezabiješ“ žiadať od boha odpustenie hriechov. Keď sa však už rozhodli, že to musí byť ľudská obeť a keď človeka obetovať sami nemohli, zostával tu už len všemocný boh: on mohol čokoľvek, aj obetovať človeka (pozri príbeh o Izákovi). A preto vzniklo pozoruhodné „riešenie“: vymysleli si, že sa nájde ľudský dobrovoľník, mesiáš, ktorý sa za nich obetuje (obetovať sa musí vždy nevinný za hriešneho, taká je „logika“ teológov, ktorí sú až škrupulózne precitlivelí na spravodlivosť). Preto si vraj boh vyvolil človeka, ktorý túto úlohu aj naozaj splnil. Neskôr toho človeka – keďže svojou smrťou zariadil to, že dodnes môžu všetci kresťania beztrestne, dosýtosti, bez strachu a s potešením hrešiť – vyhlásili za božieho syna, dokonca za samého boha. Z takých trápnych a hanebných historických koreňov vyviera neľudsky absurdná predstava, že sám boh sa dal zabiť kvôli odporným ľuďom (pozri Papiniho charakteristiku ľudí), ktorí si často za svoje skutky zasluhujú niečo oveľa horšie, než je akékoľvek predstaviteľné peklo. No a to je všetko. Mne sa to zdá celkom jednoduché, prirodzené a – bohužiaľ – aj ľudské. Vám nie?
Keďže sa Veľká noc naozaj už blíži, nedá mi aby som nepripomenul pokrytecké spôsoby, akými si pripomínate pamiatku tohto „požehnaného umučenia“ svojho boha. Podieľate sa na jeho utrpení vraj tým, že sa „postíte“. Pozorujem vás a vidím ako sa postíte, pokrytci. Najete sa do sýtosti vyprážaných rýb a toto nazývate pôstom. Skutočne, preveľmi sa tým obmedzujete, trpíte skoro akoby ste viseli na kríži, však? Veď by sa vám nič nestalo, vy plemeno zmijí (to sú Kristove, nie moje slová), ak by ste hoci aj týždeň žili len o chlebe a vode. Keď ide o vaše „mzdové požiadavky“, to viete držať aj hladovku. Ale keď ide o pamiatku toho, kto sa dal za vás zabiť (to vy tomu veríte, nie ja), preveľmi si šetríte svoje brušká.
A ako veľkonočné sviatky obvykle končia? Veriaci od radosti z toho, že sa znova ubezpečili o tom, že Kristus im naozaj celkom ľahko odpustí všetky mysliteľné hriechy, sa do prasknutia napchajú a premnohí (nie všetci) sa opijú „pod obraz boží“. Pracovníci tzv. „záchytiek“ by vám o tom vedeli veľa a šťavnato rozprávať – ak by ste sa ich na to spýtali.
Prajem vám príjemné prežitie Veľkonočných sviatkov, ktoré slávili už starí Rimania na počesť boha Fauna, ako sviatky plodnosti (pod názvom Lupercalia), dávno pred narodením Krista.
Kľúčové slová: Velka noc, Kristus, boh, sviatok, obet, ukrizovat, vstat z mrtvych, zmrtvych, miloval svet, Giovanni Papini, neobmedzene odpustanie hriechov, odpustit hriechy, hresit, moralka, krestan, spoved, odpustenie, baranok, plemeno zmiji

Ako odhaliť veriacich (pri sčítaní ľudu)?

informácia autora Adam Roman

v1.01 28.04.2024 18:28

Na troskách komunistickej ideológie sa nám množia veriaci ako huby po daždi. Povedal by som, že mi bolo až podozrivé, keď sa po roku 1989 z prevažnej väčšiny komunistov, ktorých som poznal, vykľuli zo dňa na deň horliví veriaci. Som preto veľmi zvedavý, aký počet veriacich nám odhalí nastávajúce sčítanie ľudu. Vyhlásiť sa za veriaceho je predsa také jednoduché! Stačí urobiť krížik do správnej kolónky.
Šéf slovenských vyšetrovateľov Jaroslav Ivor oňahdy odpovedal na otázku Milana Markoviča, či je veriaci, sebavedome: „Samozrejme, že som!“ Najviac ma zarazilo slovo „samozrejme“. Ale myslím si, že už viem, prečo to akurát tak povedal.
Uvažujte chvíľu nahlas so mnou. Povedať „som veriaci“, je veľmi ľahké. Sú to len dve slová. Je to ešte ľahšie ako povedať „sú štyri hodiny“. Ale z tvrdenia „sú štyri hodiny“ nemáte nič, zatiaľčo z vyhlásenia „som veriaci“ vám plynie uznanie okolia, že ste počestný, pravdovravný, obetavý, ušľachtilý, žičlivý, mravný atď. Povedať „som veriaci“, znamená dnes (na rozdiel od éry komunizmu) zaradiť sa na stranu tých „dobrých“. Kto by, preboha, o sebe chcel povedať, že je zvrhlý, arogantný, zlomyseľný, ziskuchtivý, zločinný, či chlípny? Nezdá sa vám, že len preto máme toľko veriacich, hlavne medzi bývalými komunistami?
Zapnite si však v ktorúkoľvek nedeľu o 9.30 h vysielanie Slovenského rozhlasu a započúvajte sa do ľubovoľnej omše. Dozviete sa tam čosi celkom iné. Kňazi, svorne so svojimi ovečkami, nedeľu čo nedeľu udatne prehlasujú, že veľa zhrešili v myšlienkach i skutkoch a bijú sa v prsia, volajúc vo tri vrhy mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa (dnes to vyvolávajú vo všetkých národných jazykoch už po celom svete). A čo je typickým obsahom kázní? Zúfalá výzva k tomu, aby veriaci boli už konečne raz mravní, ľudskí, aby sa nehnali len za mamonom, ale všímali si aj iné hodnoty, aby boli príkladom ostatným. Tak akí vlastne sú, dočerta? Čo je toto za divadlo?
Odpoveď je až triviálne prostá. Veriaci sa v bežnom občianskom živote nijak nelíšia od neveriacich. Jedni i druhí môžu byť veľmi slušní, ale aj poriadne svine. Rozdiel je len v tom, že ak veriaci urobí čosi dobré, interpretujú to jeho spoluveriaci hneď ako blahodárny účinok viery, ale jeho zlým skutkom prisudzujú celkom iný (zväčša záludný) pôvod. Keď však neveriaci urobí niečo zlé, veriaci hneď neomylne vedia, že je to priamy dôsledok len toho, že je neznaboh – jeho dobré skutky však už nepovažujú za následok odmietnutia viery. Ak mi neveríte, prečítajte si Katechizmus pre dospelých z roku 1993 (teda nie z druhého storočia po Kristovi!), kde autor, „otec“ A. J. Záň, odpovedá na strane 11 na otázku „Ako robí nevera človeka nešťastného v pozemskom živote?“ týmito kategorickými slovami: „Človek, ktorý neverí, neplní Božie prikázania, čoho dôsledkom sú: nešťastné manželstvá, rozsobáše, zničený rodinný život, nemanželské dietky, vraždenie nenarodených, pohoršenie mládeže, zločiny neplnoletých, opilstvo, krádeže a zbojstvá, útočné vojny, teda hriechy, ktoré za sebou ťahajú mnohé iné nešťastia z pokolenia na pokolenie a zvolávajú tresty Boha na celý svet, je nešťastný a robí nešťastnými aj iných.“ (Za kostrbatosť tejto formulácie nesie zodpovednosť jej autor, nie ja.) „Otec“ Záň teda nehanebne tvrdí, že zločiny, ba aj vojny spôsobujú len neveriaci!
Mimochodom tým tvrdí aj o mne, že mám nešťastné manželstvo, rozsobášil som sa, mám zničený rodinný život, nemanželské dietky, vraždil som nenarodených, dopúšťal sa opilstva, krádeží a zbojstiev, zločinov, pohoršoval mládež, dokonca som zosnoval aj útočné vojny! Zodpovedne prehlasujem, že nič z toho nie je pravda! Ostro protestujem proti takému nehanebnému ohováraniu! Vediem v každom ohľade príkladný život poctivo pracujúceho inteligentného človeka, vzorného manžela a otca, a neviem o najmenšom náznaku ani len jediného zo spomínaných nešťastí! Ako poznám veriacich v svojom okolí, mohol by som pre nich byť preveľmi jasne svietiacim vzorom skutočného kresťana. Jediné, čo mi ku kresťanskej dokonalosti chýba, je viera v boha. Ako si môže akýsi samozvaný „otec“ dovoliť tak sebaisto trúfalo a paušálne obviňovať významnú časť populácie len na základe svojich fikcií? Vie vôbec o tom, že sa tým dopúšťa trestného činu hanobenia presvedčenia?? Ak by som ho predsa len chcel ospravedlniť (neviem však prečo), musel by som pripustiť, že ide o človeka so značne chudobným duchom.
Ja mám však, na rozdiel od „otca“ Záňa, na posudzovanie pravdy trocha náročnejšie kritériá, než mocné, sebavedomé a ničím nepodložené prehlásenia. Všetky slabomyseľné reči o spásonosnom účinku viery by boli pravdivé len za jedného prísneho predpokladu: ak by zlo konali iba neveriaci a dobro iba veriaci. Položíte si ruku na srdce a bez začervenania poviete, že je to naozaj tak?! Viem, že nie. Tak načo a o čom potom toľko tárate??
Pokročme však ďalej v našich úvahách o sebadeklarácii veriacich. Ako sa možno presvedčiť, že ten, kto o sebe tvrdí, že je veriaci, je naskutku veriaci? Čo ak klame, alebo sa mýli? Je to nejak vylúčené? Veď ľudia sa vo svojich „vierach“ celkom bežne mýlia. Iste viete o nejednom mládencovi, ktorý si pred sobášom bol celkom istý, že svoju snúbenicu naozaj ľúbi, ale čoskoro po svadbe sa rozviedli. Cigánom sa zasa s obľubou raz zdá, že sú Slováci, inokedy Maďari, len to, že sú Cigáni sa im akosi nechce zdať. Alebo si zoberme moje osobné „svedectvo“ (všimol som si, že tento pojem je dnes v kresťanských kruhoch rovnakým „hitom“, ako „hľadanie boha“). Za komunizmu som sa vyhlasoval za veriaceho, pretože ma rozčuľovali veriaci, ktorí sa hlásili za ateistov a tak hnali vodu na mlyn komunistickej propagande. Ešte aj deti som si dal natruc verejne pokrstiť (ale mnohí dnešní horliví veriaci behali s chúďatkami nedochôdčatami po zapadlých vidieckych farách). Nikto si nemohol nijak overiť, či som veriaci, alebo nie. Samozrejme, že som nebol veriaci, a toto moje „svedectvo“ ukazuje, že sebadeklarácia „som veriaci“ o pravde vôbec nič nehovorí.
Ale nepomôže ani Kristova rada: „Po ovocí poznáte ich“ (Mt 7, 16), potvrdzovaná ešte aj na iných miestach: „Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutkov? Či ho takáto viera môže spasiť?“ (Jak 2, 14). Alebo: „…viera, ak nemá skutkov, je sama osebe mŕtva.“ (Jak 2, 17). Veru, veru, všetky kázne sa týkajú len toho jediného: nabádania ku skutkom dosvedčujúcim kresťanskú vieru. Lenže dvetisíc rokov nabádania svedčí rovnako aj o tom, že tých skutkov tu ani po takej dlhej dobe niet! Kresťanov skazilo preľahké odpúšťanie hriechov, lebo môžu stále páchať zlé skutky a tie sa im hneď odpustia. Môžu sa teda považovať za veriacich aj keď sa správajú oveľa horšie než pohani. Kto ich potom má poznať po ovocí, ako definovať kresťana, či bársakého veriaceho? Neviem, a nie je to môj problém. Isto však viem, že nie iba podľa toho, čo on sám o sebe tvrdí!
V tejto súvislosti mi nedá, aby som sa s čitateľom už tu nepodelil o jedno svoje tajné podozrenie, o ktorom chcem hovoriť podrobnejšie na inom mieste. Čo keď sú mnohí farári, biskupi, kardináli, v skutočnosti neveriaci? Čo ak vieru iba predstierajú? Skutky mnohých z nich ani v najmenšom nepotvrdzujú hlbokú vieru. Z dejín cirkvi vieme, že pápež Ján XII. bol „hrubý, nemorálny muž, ktorého život bol taký, že o [pápežskom paláci] Lateráne sa hovorilo ako o bordeli“ (citát z Katolíckej encyklopédie). Keď mohol byť pápežom smilník (a takých bolo viac), je hádam už možné všetko, aj neveriaci arcibiskup. Všimnite si u dnešného kléru láskyplný vzťah k mamonu, drahým autám, odevom, vyberaným jedlám a spupnosť voči drobným ovečkám – všetko vlastnosti na hony vzdialené apoštolskej prostote. Myslíte si, že nie je pre neveriaceho silným pokušením ambícia stať sa biskupom a pohodlne a bezstarostne si pritom užívať? Videl som ani nie 40-ročného vypaseného farárika, ako mu na jeho súkromnej roli robotovali zhrbené prababky – ako za čias nevoľníctva – a on si pekne hovel v chládku s pivečkom a dozeral na ne. Čo si myslíte, „mal skutkov“? Uvažujte, kedy študovali teológiu dnešní (arci)biskupi¹. Mne to vychádza na roky 1950 – 1965, na dobu hlbokej náboženskej neslobody, kedy sa na štúdia dostávali len tí, čo boli „oddaní veci socializmu“. Veru, veru, poznám osobne pár biskupov, o ktorých viem, že boli agentmi ŠtB². Čo poviete, aj oni „majú skutkov“, ktoré dosvedčujú ich hlbokú vieru?
¹ Z oficiálnej stránky katolíckej cirkvi si poľahky zistíte, že pred rokom 1970 ukončili u nás štúdium teológie napr. J. Hirka (1949), D. Tóth (1949), E. Kojnok (1956), J. Sokol (1957), A. Tkáč (1961), F. Tondra (1962), V. Filo (1962), R. Baláž (1963).
² Poznámka z 3. 10. 2005. Cítim zadosťučinenie z faktu, že nedávno zverejnené zväzky spolupracovníkov ŠtB potvrdili toto moje vyhlásenie z r. 2001 a ukázali, že mojimi triednymi nepriateľmi, stojacimi na strane komunistickej moci, boli naozaj aj podaktorí biskupi. Denník SME z 3. 10. 2005 uvádza napr. o arcibiskupovi Jánovi Sokolovi toto:
BRATISLAVA – Ústav pamäti národa objavil v archívoch komunistickej ŠtB vôbec prvú zmienku o arcibiskupovi Jánovi Sokolovi ako o tajnom spolupracovníkovi s krycím menom Špirituál. Ide o správu nadstrážmajstra Dušana Keményho, ktorú spísal po stretnutí so Sokolom. Píše, že Sokol ako tajný spolupracovník poskytol správu z vlastnej iniciatívy, je preverený a urobil to v konšpiračnom byte.Správa je z 30. júna 1981 a týka sa katolíckeho kňaza Júliusa Mariána Prachára, ktorý v tom čase pôsobil ako kaplán v Malackách. Ústav ju našiel v Prachárovom viac ako 500-stranovom zväzku, ktorý naňho ŠtB viedla ako na nepriateľskú osobu.Sokol podľa správy nadstrážmajstra ŠtB informoval o zmenách, ktoré sa udejú v Trnavskej arcidiecéze. „Tiež sa dopočul, že kaplánovi v Malackách má byť odňatý štátny súhlas pre vykonávanie pastoračnej činnosti. K tomuto uviedol, že by to nebolo dobré, lebo by to zle vplývalo na ostatných mladých duchovných.“ Podľa Sokolovho názoru mal byť Prachár ustanovený za správcu niektorej väčšej farnosti, „kde by mal veľa práce a nemohol by sa zaoberať podobnou činnosťou ako doteraz“. Prachár bol známy ako kňaz, ktorý pracoval s mládežou a nešiel po ruke komunistickému režimu.Sokolov zväzok je celý skartovaný, on akúkoľvek spoluprácu s ŠtB odmieta. V registroch zväzkov je vedený od roku 1972 najprv ako tajný spolupracovník, potom ako agent. Kedy sa stal agentom, z nich nie je zrejmé. Vyplýva z nich iba to, že ním určite bol v roku 1989.V roku 1983 mal arcibiskup vážnu dopravnú nehodu, po ktorej o niekoľko dní neskôr zomrela jeho spolujazdkyňa a kuchárka z fary.O nehode nie sú v archívoch ministerstva vnútra žiadne záznamy, hoci z oveľa menej vážnej Sokolovej nehody z roku 1973, keď sa zrazil s kamiónom, záznam je. Odmietol, že by ho pre nehodu niekedy kontaktovala ŠtB. (mož)
Kvôli upresneniu vyberám aj z vyjadrenia spomínaného J. M. Prachára, uverejneného v denníku SME toho istého dňa:
Katolícky kňaz JÚLIUS MARIÁN PRACHÁR, o ktorom hovorí správa ŠtB spísaná s arcibiskupom Sokolom, je posledných päť rokov na fare v Beladiciach pri Nitre. Veriaci ho poznajú ako aktívneho kňaza, ktorý pre mladých ľudí na pozemku fary napríklad vybudoval tenisový kurt alebo diskotéku.V roku 1981 bol Ján Sokol správcom farnosti v Seredi. Mal na vás dosah?Stretávali sme sa, poznali sme sa. On bol zadobre s biskupom Gábrišom. Ako dekan s ním častejšie komunikoval, mal možnosť do toho hovoriť. Vtedy sme boli kamaráti, hovoril mi, že ma naozaj chcel zachrániť. Asi vedel viac o tom, čo sa na aktívnejších kaplánov chystá. Jeho rada dať ma niekde inde nemusela byť až taká zlá. Až teraz som sa dozvedel, že voči mne pripravovali trestné konanie.Vedeli ste, že by spolupracoval s ŠtB?Vtedy nie. Vystupoval ako človek, ktorý bráni podzemnú cirkev, spolupracuje s disidentmi, snaží sa štátny systém okabátiť čo najviac. Napríklad, keď sa šírila literatúra z Čiech, snažil sa vždy stáť na našej strane.Kedy ste o ňom začali pochybovať?Celé sa to prejavilo až po roku 1988. Ešte za totality sa stal biskupom, čo bol posledný darček. Spravil veľkú kariéru, stal sa arcibiskupom, primasom Slovenska, normálne nikto neurobí takú rýchlu kariéru. Potom veľmi zmenil taktiku a pokračoval v socialistickej politike. Vtedy sme boli z toho sklamaní a rozmýšľali, čím to je. Ťažko posúdiť, či bol vedomý, alebo nevedomý spolupracovník, ale začali sme usudzovať, že mohol s nimi spolupracovať viac, ako sme predpokladali. Ľudia, ktorí dostávali takú vysokú funkciu v cirkvi, si to museli niečím zaslúžiť, ťažko povedať, čím si to zaslúžil on.Ako s ním vychádzate dnes?Zle, lebo sme si to predstavovali inak. Od začiatku to bolo sklamanie na celej čiare – z politiky, ekonomiky. Otvorene som mu povedal, že sme sa pomýlili, keď sme chceli, aby bol arcibiskupom, a že by ním nemal byť. My sme čakali, že cirkev sa stane svedomím národa, že sa budeme vyjadrovať k aktuálnym problémom, čo sa však nestalo. Chceli sme, aby podporoval progresívne sily. Ale on, napríklad, začal budovať bariéry voči západonemeckej cirkvi, teológii, hoci dnes má západoeurópskeho pápeža. Neviem, či ho už teraz nebude odsudzovať. Príliš rýchlo sa spojil s mocnými a bohatými tohto sveta, namiesto toho, aby sa cirkev ujala prenasledovaných a utláčaných.Brzdil vás aj vo vašich nových aktivitách na farách?To, čo nám kedysi bránili robiť eštebáci a komunisti, to nám bránil potom on. Oni nám bránili rozvíjať medzinárodnú aktivitu, on v tom pokračoval, rušil všetky naše styky. Oni nám v minulosti bránili sa vzdelávať, on bol prvý, ktorý nám zabránil študovať na západných univerzitách.Nie ste z toho frustrovaný?Našťastie, nie. Treba sa držať zásady, že ak máte nejaký ideál, tak si ho nedajte ničím a nikým zobrať, teda ani radosť z toho, čo človek robí a že niekam patrí. Mohli sme byť príkladom, keby sa ľudia v cirkvi vyrovnali so svojimi chybami, nestratili by ani na úcte, ani na hodnote. Bol by to vzor pre celú spoločnosť a potom by sme aj my mohli od ľudí niečo vyžadovať. Ťažko to môžeme vyžadovať od politikov, keď to neurobila cirkev, keby sa biskup priznal, ospravedlnil, odstúpil, nič by nestratil.
Ale vráťme sa k jadru veci. Blíži sa sčítanie ľudu a cirkvi po dlhej dobe začali apelovať na veriacich, aby sa nehanbili za svoju vieru, aby sa k nej hlásili. O čo tu cirkvám v skutočnosti ide? Iste nie o to, aby sa za veriacich prihlásili výlučne tí, ktorých viera nie je mŕtva podľa vyššie uvedeného citátu – tých je totiž hrozne málo (odhadujem, že menej než jedno percento obyvateľstva). Nechcem byť voči nikomu nespravodlivý, ale v tomto prípade smelo, s plnou istotou a vážnosťou prehlasujem, že týmto „svätým“ cirkvám ide len o moc a peniaze, a nie o „skutočných“ veriacich. Má to svoju hlbokú, ale až prostoduchú logiku: čím viac ľudí sa prihlási za veriacich, tým viac peňazí dostanú cirkvi zo štátneho rozpočtu (teda z daní obyvateľov), a čím viac peňazí budú mať, tým väčšia bude ich moc. Preto naraz cirkvám záleží na hocakých veriacich, aj takých, čo „nemajú skutkov“ – stačí aby ich bolo čo najviac.
Ja im však pritom pomáhať nebudem. Neprihlásim sa už veru za veriaceho, ako som to robieval za komunizmu. Som síce neveriaci, ale napriek tomu (či nebodaj práve preto?) som čestný človek. Sú mi z duše odporné mocenské chúťky a pokrytectvo hocikoho: komunistov i farárov. A radím aj druhým, aby si svoj „krížik“ v rubrike „vierovyznanie“ dobre premysleli. Aby jedného dňa neboli prekvapení, koľko a na koho budú zasa doplácať.
Kľúčové slová: scitanie ludu, poznat, veriaci, neveriaci, viera, skutky, katechizmus, Zan, Ivor, Slovensky rozhlas, papez, bordel, peniaze, moc

Racionalita viery podľa J. Grygara

informácia autora Adam Roman

v1.01 28.04.2024 18:28

Jiří Grygar je známy popularizátor astronómie a vitálny bojovník proti rôznym pavedám. Jeho boj proti astrológii, „ufológii“ a iným populárnym protivedeckým názorom, je nepochybne záslužný a vyvoláva úctu. Je len preveľká škoda, že ten istý človek súčasne háji najlepšie organizovanú pavedu, spojenú navyše s politickými ambíciami – kresťanskú vieru, ktorú považujem za oficiálnu ideológiu politickej organizácie, nazývanej cirkev.
Nemienim tu polemizovať so všetkým, čo kedy na tému vzťahu vedy a viery J. Grygar povedal či napísal, pretože je toho dosť; zameriam sa iba na jeho príspevok „Racionalita víry a iracionalita pavědy“ vydaný v revue UNIVERSUM v r. 1999, pretože ten – zdá sa mi – najlepšie odhaľuje zásadnú chybu, ktorej sa autor dopúšťa pri povyšovaní teológie na úroveň vedy.
Tlačené vydanie: Zošity humanistov č. 27/2001, str. 3 – 5. Vydavateľstvo Rastislav Škoda, Bratislava.
Jadrom citovaného textu je tvrdenie, že „viera i veda majú spoločné racionálne princípy“. Dôkaz tohoto prekvapujúceho postulátu začína autor dosť nevhodne – konštatovaním personálnej únie medzi starovekými teológmi a vedcami. Táto únia vraj akosi predznamenala spoločnú metodiku súčasných prírodných vied a teológie, o čom sa dá veľmi úspešne pochybovať, ak zohľadníme smutné závery životných pútí niektorých vedcov. Prototypom vedeckej zásady, ktorú v tejto súvislosti uvádza, je Ockhamova britva, ktorá požaduje, aby sme sa snažili prírodovedné javy vysvetľovať s najmenším počtom predpokladov. Pánu Grygarovi potom akosi vychádza, že ten najmenší počet reprezentuje predpoklad jedného boha. Mne sa zdá, že predpoklad žiadneho boha je ešte oveľa úspornejší.
Nemôžem prejsť mlčaním nasledujúce intermezzo, v ktorom autor konštatuje, že rehabilitácia Galilea pápežom Jánom Pavlom II. „ukázala, ako údajný rozpor medzi racionálnym skúmaním vo vede a zdanlivo iracionálnym spôsobom skúmania teologického nie je dnes vôbec oprávnený“. Každému je už dnes jedno, aký má vzťah cirkev ku Galileovi, lebo všetci vieme, že pravdu mal celý čas on, nie cirkev. Nechápem ako môže rehabilitácia po 350 rokoch čosi pozitívne ukázať: pápež, ktorý Galilea „rehabilitoval“, urobil len to, čo cirkev mala už pradávno urobiť. Cirkev touto „rehabilitáciou“ iba zo seba zmyla hanbu, neurobila však nič pozitívne voči ostatnému svetu. Takýto „ústupok“ cirkevnej ideológie vede by som preto nepovažoval za heroický počin kresťanskej tolerantnosti, a tobôž nie za dôkaz neprítomnosti akéhokoľvek rozporu medzi obomi. Rozpor tu bol a zostáva. Veda sa riadi dokázanou pravdou, viera fikciami. Zaráža ma tiež implicitné tvrdenie, že jestvuje akési „teologické skúmanie“. Rád by som sa dozvedel niečo o jeho plodoch, najmä ako prispelo k ľudskému poznaniu, pretože doteraz som o ničom takom neslýchal. Počul som iba kedysi „otca“ Antona Hlinku, ako v televízii čosi táral o tom, že boh nie je žena, a rozčuľoval sa, že niektorí by sa namiesto Otčenáša najradšej už modlili Mamanáš. Žeby to boli prvé nesmelé kroky rodiacej sa interdisciplinárnej teologickej gynekológie (či gynekologickej teológie)?
To, čo nasleduje v citovanom príspevku ďalej, je už skutočne pritiahnuté za vlasy. Jiří Grygar sa púšťa do vopred prehratej bitky, keď sa odvažuje porovnávať (hoci len formálne) matematiku s teológiou. Upozorňuje čitateľa na to, že matematika, rovnako ako teológia, vychádza z nedokázaných tvrdení, tzv. axióm. Musím sa búriť už hneď tu na začiatku. Matematické axiómy sú síce naozaj nedokázané tvrdenia, ale nie tvrdenia, ktoré by odporovali našej rozumovej skúsenosti. Nie sú to nedokázateľné tvrdenia, ktorým by sme museli iba veriť aj v rozpore s tým, čo nám hovoria naše zmysly, ako je to v prípade cirkevných dogiem. V euklidovskej geometrii je jednou z axióm tvrdenie, že rovnobežky sa nepretínajú. Neviem, či teológia obsahuje podobne jasnú axiómu. Tajomstvo tzv. svätej trojice, či počatia z ducha svätého, takými zrejme nebudú. Jednou z axióm aritmetiky je nedokázané tvrdenie, že ak k ľubovoľnému číslu pripočítame nulu, toto číslo sa nezmení. Zdá sa vám to byť nejakým mystickým tajomstvom? Pán Grygar zrejme počíta s tým, že bežný čitateľ nemá rád matematiku a nevie preto o jej základoch nič. Áno, axiómy matematiky sú síce nedokázané, ale bežný človek ani len netuší, že by sa vôbec mali dokazovať – to iba matematici sú takí nároční a exaktní, že dokazujú aj to, čo väčšina ľudí považuje za samozrejmé. Uvediem príklad vety, ktorá vyplýva z takých nedokázaných axióm: Jordanova veta, kľúčová veta topológie, zhruba tvrdí to, že každá uzavretá krivka (typu kružnice) delí rovinu na dve časti a tvorí ich spoločnú hranicu. A dôkaz tejto vety zaberá niekoľko strán! Myslím si, že väčšina (aj veľmi vzdelaných) ľudí by ešte aj túto vetu prijala bez dôkazu. Neviem však, či je každému rovnako jasné, že Kristus je syn Dávidov len preto, lebo Jozef, ktorý nebol Kristovým otcom, bol Dávidovým potomkom (Mt 1, 1 – 16).
Sú „axiómy“ teológie také jasné ako axiómy matematiky? A ktoréže axiómy to vôbec sú? Dosť podrobne som si prečítal autoritatívne dielo katolíckej vierouky Katechizmus katolíckej cirkvi, ale nenašiel som v ňom nie že axiómy, ale ani len náznaky nejakých zmysluplných tvrdení. Domnievam sa preto naďalej, že ešte stále za základné dogmy kresťanstva možno považovať tvrdenia obsiahnuté v kréde, teda apoštolskom, či nicejskom vyznaní viery. Sú tieto tvrdenia také zrejmé ako axiómy matematiky? A spĺňajú hlavné požiadavky každého axiomatického systému: neprotirečivosť a úplnosť? Čo je jasné a našej každodennej skúsenosti neodporujúce na „axiómach“: „počal sa z Ducha Svätého“, „vzal si telo z Márie Panny“, „zostúpil k zosnulým“, „ale tretieho dňa vstal z mŕtvych“, „sedí po pravici [nie ľavici?] Boha“, „a zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych“?
Nerád by som sa pána Grygara dotkol, ale naozaj nechápem, čo sa musí s vedcom stať, aby sa odhodlal tvrdiť, že v teológii „sa používajú princípy matematickej logiky, aby sme vytvorili určitú náboženskú štruktúru“? Rád by som vedel, čo si pán Grygar a teológovia myslia o matematickej logike. Študoval som základné diela tejto preveľmi náročnej matematickej disciplíny od Alonza Churcha aj Yehoshuu Bar-Hillela. Neviem, či J. Grygar vie, že vrcholom matematickej logiky je Gödelova veta o neúplnosti aritmetiky a že jej najkratší dôkaz zaberá v diele R. L. Goodsteina, Mathematical Logic, Leicester University Press 1957, osem strán. Veľmi rád sa dám poučiť, ale v Katechizme katolíckej cirkvi som nezbadal ani len náznak používania akejkoľvek logiky, ani len neformálnej. Aby ma niekto neobvinil z tárania, uvediem príklad.
Keďže ma zaujíma vzťah viery a rozumu, všimnem si paragraf 156, ktorý vysvetľuje: „Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Veríme pre autoritu samého Boha, ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani nemôže klamať.“ Toto je typicky scholastický „argument“ z autority, ktorý matematická logika samozrejme nepozná. Je súčasne ukážkou nelogického tvrdenia, akými sa celý Katechizmus hemží. Dôvodom viery je teda podľa Katechizmu božia autorita. Lenže ak máme veriť autorite boha, musíme veriť najprv v božiu existenciu. Dôvodom viery v boha je teda viera v boha. Takže uvedené dve vznešené vety sú iba peknou ukážkou nič nehovoriacej tautológie.
Viem, akú bohatú štruktúru vytvoril Albert Einstein len z dvoch nedokázaných predpokladov (konštantnosť rýchlosti svetla a invariantnosť prírodných zákonov voči neinerciálnym transformáciám). Bohatosť tejto štruktúry (volá sa všeobecná teória relativity) spočíva v množstve potvrdených predpovedí (ohyb svetla v gravitačnom poli, pohyb perihélia Merkúra, expanzia Vesmíru). Kresťanské náboženstvo však nevytvorilo žiadne štruktúry takého typu. Neviem, na čo myslí J. Grygar, keď tvrdí: „U kresťanského náboženstva je úplne zrejmé, že vytvorilo veľmi bohatú štruktúru; o tom svedčia dejiny kresťanskej civilizácie“. Hádam len Bachova hudba, Rembrandtove obrazy, či Newtonova mechanika nevyplývajú z kresťanských axióm „skrz“ matematickú logiku?! To všetko by vzniklo aj bez kresťanstva (tak ako to možno vzniklo napriek kresťanstvu) ako dielo úprimného ľudského snaženia. Je príliš arogantné prisvojovať si diela ľudí (ktorých skutočný vzťah k náboženstvu nám zostane navždy neznámy) len preto, že žili v dobe, kedy mocensky (a despoticky) vládla cirkev. Prečo však nepovažovať za bohaté štruktúry aj vynaliezavosť inkvizičných mučiteľov, či nemravnosť pápežov? A z predstavy (akú mal Laplace), že vo Vesmíre niet miesta pre boha, už nevyplýva žiadna „štruktúra“? Taký selektívny postup pripomína komunistickú logiku: všetko dobré bolo dielom pracujúceho ľudu vedeného múdrou komunistickou stranou, všetko zlé mali na svedomí triedni nepriatelia.
Uzavriem jedným čudesným presvedčením J. Grygara: „Som presvedčený, že existuje korelácia medzi kresťanským náboženstvom a vznikom vedy. Kresťanské náboženstvo je totiž racionálne podobne ako veda, takže spoločnosť, ktorá prijala kresťanské zmýšľanie… tým získava neobyčajne silný podnet v prospech prírodných vied.“ J. Grygar si myslí, že veda za svoju existenciu vďačí náboženstvu, aj napriek tomu, že dejiny vedy sú dejinami bojov vedy s cirkvou. Nuž čo, s presvedčením sa už nedá polemizovať, proti presvedčeniu sa dá postaviť iba iné presvedčenie. Nie som jediný, kto si myslí, že to bolo práve naopak, ako tvrdí J. Grygar. „Je zábavné počúvať moderných kresťanov, keď vám hovoria, aké je kresťanstvo v skutočnosti mierne a racionálne, a ignorujú fakt, že za všetku túto miernosť a ten racionalizmus treba vďačiť učeniu ľudí, ktorí v svojej dobe boli prenasledovaní všetkými pravovernými kresťanmi“, napísal Bertrand Russell (v eseji Čím prispelo náboženstvo k rozvoju civilizácie? – časť Zdroje neznášanlivosti), nositeľ Nobelovej ceny (1950), autor priekopníckej monografie Principia Mathematica o matematickej logike, toľko spomínanej pánom Grygarom.
Kľúčové slová: Grygar, veda, viera, paveda, teologia, racionalita, matematika, logika, Godel, Church, Einstein, Ockham, Hlinka, Jordan, veriaci, neveriaci, katolicka cirkev, dokaz, axioma, Galileo Galilei, Russell, rehabilitacia
Reakcia na príspevok Jána Novotného.

God’s existence

informácia autora Adam Roman

v1.01 28.04.2024 18:28

Truth and Belief
Let us analyse the fundamental problem of all disputes between theists and atheists – the problem of god’s existence. The starting point is quite simple, because there are only two possibilities: either a god exists or he does not. It is evident that if one prooves that a god exists, it is not necessary to prove that it is not true that a god does not exist and vice versa, since both statements are equivalent. We are thus facing a well-posed question: which one of the two statements, “a god exists” and “no god exists”, is true. Quite different is the question which proof is easier and in disputes the most important question is who should prove what.

The fool says in his heart: There is no god. The wise man says it to the world.
Psalm 14, 1 and Anonymous author

Let us now note the standpoint of believers. They admit quite openly that they just believe in god’s existence, that they are not going, or are not able to prove it, but they are blaming atheists that they do not prove god’s nonexistence, so that they equally just believe that god does not exist. They are thus committing a logical fallacy the origin of which I have just shown: they have not noticed that to prove god’s existence is exactly equivalent to prove its nonexistence (just with the opposite result). Believers thus blame infidels that they have not decided between the two above mentioned alternatives. In still another words, they blame atheists that the latter have not taken troubles to find out the truth about the god’s existence as if they have not seen that they themselves did not take it either! They pretend as if it were not their task to find out whether or not a god exists, they make the seeming as if this would be exclusively the task for atheists! They are quite satisfied by their belief in god’s existence but atheists, in their view, are not allowed simply to believe that god does not exist! Where this discrimination comes from? I admit that believers have chosen an extremely convenient position in the dispute: they do not prove anything and blame others for the same thing. We could tell them that they do not have any right to blame atheists if they behave in the same way. This would, however, be extremely unfair to atheists – we would thus raise believers to the level of atheists. But actually, not atheists are those who have to prove god’s nonexistence but only and exclusively theists have to prove that any god exists!
Logical status of god is namely exactly the same as this of a snowman, UFO or Loch Ness monster. All the three examples may be used to illustrate that it is much easier to prove existence of something than to prove its nonexistence. If someone would manage to catch just one individual of a snowman, put it into a cage in a zoo, where it could be viewed, observed and investigated by anybody, the existence of a snowman would be proven without any doubt. But how can one prove that the snowman does not exist? Should we explore all mountains on all the continents, should we go into all the valleys and caves? If we do not find him (it) despite all our efforts, this may still simply mean that we were not looking for him sufficiently hard or that he was able to hide from us! To prove the existence of a snowman is much, much easier than to prove his nonexistence. The same holds for UFO, Loch Ness monster – but also for god! Why, then, believers ask atheists to produce much more demanding proof of god’s nonexistence when they themselves do not propose much easier argument for god’s existence, but instead they are satisfied with just believing in his existence? Atheists do not have the slightest interest in disproving god’s existence. They will be pleased to wait for the proof of god’s existence furnished by theists. But two thousand years of waiting is a pretty long time to doubt that some proof appears at all.
Maybe I could note here that arguments in favor of god’s existence from miracles, biblical accounts and fulfilled prophecies have much lower value than arguments in favor of yeti from unclear tracks in snow, excrements, broken branches and so on, because the latter are at least objectively observable. Believers will cheerfully agree that such arguments are not sufficient to prove the existence of yeti. They, however, somehow do not see that their “arguments” in favor of god (or virgin Mary) from places like Fatima, Litmanova or Mezhdugorie are much more miserable than those traces in snow.
I will now show that actually not the infidels are those who are obligated to prove (with great difficulties) that god does not exist, but the exact opposite is true – the sworn duty of believers is to prove that god exists. In order that I make it more comprehensible also to less receptive ones I will give an example (parable) from law practice, which should be understandable to everyone. If a prosecutor accuses a person of committing a criminal act, it is up to the prosecutor to prove it, not the accused one should prove that he is innocent. The lawyers denote this in their slang by saying that “the burden of the proof lies with the prosecutor”. If you would not understand why, imagine your hard life having a vital enemy (for example a bored pensioner bubbling over with health) hurling sues at you, and you (e. g. a shift working engine driver) would have to stay every day before the court and prove your innocence.
What is the logical essence of this parable? The fact that someone does not kill others, is a natural initial state (no bloodthirsty newborns scramble from mother’s loins with automatic guns in their hands). It does not require any reason. That is why nobody has to prove that he was not killing. A man who was killing has radically changed with respect to his past as well with respect to other people. There had to be some reason for such change and the prosecutor is the one who has to prove that the person has changed so much. The prosecutor is namely claiming that a particular person has committed something which people do not usually do. That is why he has to prove it and not ask that the person proves the contrary. How could an innocent man after all prove his innocence?
The same is the case with god’s existence. The natural starting-point of our conception of the world is what is shown by our senses and by the science dependent on their information. Our senses do not show us any miracles, dead bodies escaping tombs, blinds instantly gaining sight, railway wagons disappearing before our very eyes. Our senses show us a relatively predictably behaving nature, the change between day and night, stones falling always downwards, never upwards. Our experience does not tell us anything about intentions of invisible creatures which do not manifest themselves in any ways. Nothing in our everyday experience, nor in results – not even assumptions – of science forces us to imagine a world governed by a god. The god’s existence can be therefore at most a hypothesis (I do not know by what reasons called to life), and it would be proper at least to try to prove such a hypothesis.
Rich experience with believers has taught me a lesson that one has to submit enormous number of proofs to them, because to any proof they do not have rational objections, but emotional aversion. This should not worry me, because if one does not accept one logical argument, he will not accept evidently ten of them, either; but it is not my intention to persuade believers, I would rather equip with arguments eventual victims of their persuasive efforts so that they will learn how to defend themselves. That is why I will give another variant of the argument of the previous paragraph.
Imagine that we would today randomly sample a hundred of newborn babies and continue raising them without any contact with religion during the twenty forthcoming years; we would, however, allow their contact with anything else. This is, of course, not possible, but such situation represents a kind of thought experiment. According to my experience, these children would grow within twenty years into young people without the slightest need in any idea of god, people who would not feel any vacuum to be filled by any religion. This my view is supported by the vast majority of any population, in which even those who are declaring themselves as believers, represent people with extremely indifferent attitude to religion. Their “belief” is only formal one and is being completely exhausted by occassional visits to churches. If you do not believe me, listen to any sermon and you will learn that the only thing to which the priests appeal is the need to deepen the belief of their sheep.
And now imagine the day when this 20 years long restriction is lifted and our hundred is flung on by a herd of evangelizers of all possible denominations. Do you think the latter will succeed with them? What can they explain to the young people today, using the hypothesis of god, what can they offer them? Nothing! The reason for stressing that the experiment should be carried today, is that two thousand years ago the answer would not be that unambiguous. At those dark times people knew really very little about the nature, they explained epilepsy and mental illnesses as the result of posession by devils, freezing of water by the direct intervention of god (Job 38, 28-30) and even the life of steppe animals was a mystery for them (Job 39, 1-2). But today one cannot stun anybody by such knowledge. Science is capable of answering much more questions than an average man will pose during his whole lifetime. The religion survived only due to continuity of upbringing since ancient times and because science does not have the slightest reason to answer the senseless question about the meaning of Universe and life, origin of evil and morality (which are in their turn kept alive again only thanks to religious traditions).
But that is the initial state of a man whom one should give reasons for accepting religious belief, not the historically conditioned state of a society in which ancient views are artificially kept alive! This is the starting point for evangelizers which are asking the (mis)leading question, whether we are looking for a god. Why should we concern ourselves with such a naive problem? Man should not know anything about god under normal evolution of society. People take religion seriously only because it has survived at all, equally as they are distressed only by the diseases which are not yet fully eradicated. If religion would not exist today, it will never come to existence again! Precisely in this sense nothing forces us even to ponder the idea of some god and that is why the believers are those, who are claiming something extremely unusual, what they should very carefully prove and not to rely on the fact that a haphazard evolution of society made them the majority of population.
It seems, however, that believers think that one has to proceed just in the opposite direction and that it is the duty of infidels to produce painstaking proofs that a being, about which the believers themselves do not know anything specific, does not exist. If you would accept such a task you would get immediately into great troubles. First of all, it exceeds human powers to prove that something, which you are unable even to describe coherently and about which you know practically nothing, does not exist. Since you cannot prove the nonexistence of a being you know nothing about, you have to turn to a bit more specific candidates. But then even the major religions of the world furnish them in excess: Yahweh, Christ, Allah, Vishnu, Shiva, Ahura Mazda, Zoroaster, Lakshmi etc. You should take god after god and according to certain criteria (I really do not know which ones) you had to exclude them one by one. Is this the amusement believers have prepared for infidels?
In order that you could not say that I have got rid of you sloppily, I offer another criterion to reason about who should take the burden of proof: the one who claims that exactly one of many (a priori equally probable) possibilities is taking place. If a fool would affirm that he gets number six at every throw of a good dice, he would maintain that only one of six equally possible events happens and that is why he had to explain why this is so and why he never gets the other five outcomes. Have you understood this? Restriction of equally probable a priori possibilities requires the proof from the one stating that this reduction will happen. Who affirms that any number can appear, does not have to prove anything, because his claim does not exclude any of the possibilities. By the way, from this it is also evident that not everything has to be proved and that there are relatively good criteria for deciding what has to be proved (and by whom). The theorem of Pythagoras, for example, is being proved because it ascertains that the sum of squares above catheti of a rectangular triangle is not an arbitrary area but exactly the area of a square above the hypothenuse. The Pythagoras’ theorem, as any decent mathematical theorem, reduces the apriori possibilites and that is why it has to be proved. Any true statement is interesting precisely because it restricts the number of possibilities. Gaining the knowledge about the world during individual human life (ontogenesis) stands on gradual learning of what is not possible. For a baby everything is possible (living toys, fairies, devils, witches, conjured girls, transformations of animals to humans and vice versa), the world of a (rational) adult is already substantially deprived of possibilities. (Have you noticed that for a toddler the departure of mother to another room means her annihilation and that is the cause of the cry? It takes considerable time till the child learns that the mother uses to return from behind the door.)
Let me give still the last example (I loathe using the word “parable” in this case), namely from physics. We do not need to prove that a resting body, with no force acting on it, will remain in the state of rest (this constitutes the contents of the Newton’s first law, which is actually not being proved). Why the body should start moving and mainly how and in which direction? There is an infinity of all possible movements, but the state of rest is only one, there are no different “rests” as there are different movements. A body with no force acting upon it will not start moving exactly because it has infinitely many possibilities where to move, but without action of a force there is no cause for the “choice” of a specific one of them.
If I am claiming that a body – staying up till now in rest – will move in the next moment, I have to tell where it will move and that is why I have to prove that there is a cause for the motion exactly in this direction. The burden of the proof resides here on me only because I am narrowing all the possible future states of the body. However, the one, who claims that the body will not start moving, has nothing to prove, because his claim does not reduce any of the possibilities. But we have no right either to say about him, that he just believes this. No, he is right a priori. He has truth which does not require any proof! Yes, there are such truths – they are called axioms – but their choice is not arbitrary. I think, this is enough. I have given a sufficient number of examples for everyone. I am not going to think instead of you.
The same applies, however, to the god’s existence. Do not have yourself misled by theologians – it is not true that there are only two possibilities: one god, or no god. If you reject the possibility of one god, you are left with all sorts of alternatives: the negation of a statement is namely its complement, not its opposition. If you discover that something is not black, it does not mean immediately that it is white (opposition) – it can be of any color (complement). Refutation (and thus a compliment) of a conception of no god represents all possible conceptions of the world with arbitrary number of gods, ghosts, angels, devils; all possible and impossible religions, monotheistic and polytheistic, because all the religions deny the nonexistence of a god and they all are refuting this single alternative. The assertion that there is only one god (monotheism) is indeed a result of theological speculations which come only after the rejection of the view that there is no god at all. A believer in our region thus claims that he has chosen, from a great number of possibilities (religions), exactly the possibility of only one god with specific properties (which define him as a concrete god) and that is why he is obliged to prove his claim, which narrows all the possibilities. A nonbeliever is not saying anything about existence of any gods and that is why he has nothing to prove. He is right a priori, his truth needs no proof!
Since this represents a rather serious issue, we should examine it also from another side. The claim that no god exists, is not a claim in which god would appear. This assertion is not analogical to the statement that no tigers live in Brooklyn. In the latter statement we know what tigers are and we affirm that those well-defined animals do not occur there (but one can find them quite well elsewhere). But god is even not well-defined!
Or still in other words: the claim “I believe that god exists” means that in my mind there is an idea of the Universe in which a crucial role is played by the idea of god. The statement “I do not believe in god’s existence” means that in my mind there is even no idea of god. The mind of atheist contains only the idea of Universe. But a believer deceives himself if he thinks to be able to imagine the god in the Universe. He is not capable of that and that is the reason why one speaks so much about god’s invisibility, omnipresence, and about so many mysteries connected with his existence.
And thirdly, the claim about existence of god does not answer the question where the god is; it is the answer to the question what exists outside of us. A believer answers the question by stating that (also) god exists there, an atheist does not even mention any god in his answer. Think about it a bit deeper. This is probably the deepest thought which can be formulated about god’s (non)existence!
I have thus shown that the task of proving god’s existence rests on believers, not on atheists. The standpoint of the latter is quite natural, it requires no proof at all, equally as the first law of Newton. Atheism is the natural initial axiom which could be refuted only by a positive proof of existence of a god, in the same way as the existence of a snowman could be easily proved by finding a single individual of such a creature.
But what does a long history of philosophy and theology demonstrate? Only the fact that nobody has ever proven existence of god. Believers are even proud of their belief without any proof – they consider it to be of special merit before their god. And I think they behave reasonably, because a proof of god’s existence, refuting the atheist axiom will never appear, equally as nobody will find a physical counterexample, disproving the first law of Newton.
This situation is even more miserable for believers: even if somebody would prove the existence of some abstract god, he would do too little on behalf of defence of a specific belief. The belief in “some” god is the attribute of most major world religions so that if we would “prove” god’s existence, e. g. with the help of Aristotle’s “proof” from the first mover, it would left us in doubt about what we have actually proven. The god could be namely a god of Jews, Christians, Moslims, Hinduists – actually any god. But Christians cannot surely feel comforted with such a result, because the purpose of their missionary efforts is to persuade pagans that only the Christian god is the true one. So that even if the existence of an abstract god could be proven, one would be left with the necessity to prove also that the given god has specific properties declared about a god by a specific creed – for example that his son was disowned by certain St. Peter three times before the cock crowed, once even before a pitiful serving maid.
No wonder that contemporary situation of Catholicism is so awkward as is illustrated by the fundamental work of the Catholic dogmatics, Catechism of the Catholic Church. There we find, e. g. such a lamentable statement: “The person who seeks God discovers certain ways of coming to know him. These are also called proofs for the existence of God, not in the sense of proofs in the natural sciences, but rather in the sense of “converging and convincing arguments”, which allow us to attain certainty about the truth.” (§ 31). Only three such “converging and convincing arguments” follow, pale echos of five classical “proofs” of Thomas Aquinas, renowned for their irrelevance. (Their easy disproof is given by Bertrand Russell in his essay Why I am not a Christian.)
The Catechism has reduced those former pillars of theology to vacuous phrases. Let me cite an example: “Starting from movement, becoming, contingency, and the world’s order and beauty, one can come to a knowledge of God as the origin and the end of the universe.” (§ 32). In this sentence I do not understand at all what role in recognition of god plays beauty (my supremely subjective emotion), nor what for content can the expression “the end of the universe” have at all?
In my opinion it is worth mentioning that Christians have not even defined the notion of god up to the present time. The “definition” from credo – “the maker of heaven and earth” is an evident tautology. Do you not believe this? Then try to answer the question, who created heaven and earth? You should get the answer: “Heaven and earth was created by the creator of heaven and earth”. But I have not found any better definition in the above mentioned Catechism. Its index does not even contain “god” as a separate entry! This is really strange when compared to the occurence of such circumstantial notions as “bishop”, “charity”, “demography”, “virtue”, … But when the notion of god is not even properly defined, how can one expect that somebody is about to prove or disprove the existence of such undefined entity?
I hope I was able to demonstrate that precisely the believers are those who should urgently try to prove the god’s existence (but they do not even try to do this) and that it is quite clear that infidels do not have the slightest logical reason to prove its nonexistence. The infidels simply claim that the nonexistence of a god is a quite natural initial axiom which does not require any proof, approximately as there is no need (or even possibility) to prove the nonexistence of yeti. One cannot, however, arrive from this at an accusation that they “only believe” in god’s nonexistence, equally as the claim, that the first law of Newton does not require any proof, cannot be abused to accuse the physicists that they “only believe” in classical mechanics.
From all this I draw a very simple conclusion. The Catholic church had two thousand years to prove at least that its god exists at all. Instead of this, it was losing the time by meticulous reasonings what would follow from the fact that the god’s existence would be certain. At last it perfectly forgot about this original fundamental problem and nowadays (some of) its apologists require infidels to prove the god’s nonexistence and threaten that if the latter will not succeed in this, their failure will prove that god exists. I believe that I was able to persuade the thinking reader that such a policy is turned upside down – at least from the viewpoint of (completely informal) logic.
Responses are expected at my address.
Keywords: god, existence, nonexistence, definition, believer, theist, atheist, infidel, catholic church, proof, law, belief, logic, axiom, Newton, snowman, yeti, UFO, Loch Ness, credo, catechism

Odkazy

informácia autora Adam Roman

v1.01 28.04.2024 18:28

Užitočné odkazy:

  • Ateismus aneb lepší než věřit je pochybovat – stránka inteligentného a decentného českého kolegu.




  • Biblia – rôzne preklady od Slovenskej biblickej spoločnosti.




  • Biblia na internete – Biblia a biblická konkordancia v prístupných jazykoch, ale aj v gréckom znení.




  • Christian Classics Ethereal Library – neuveriteľne obsiahly archív kresťanských textov v angličtine (niektoré texty aj v latinskom a gréckom origináli). Nájdete tam všetko: od Biblie, cez Jozefa Flavia a cirkevných otcov, až po Pascala. Nechýba tam naozaj nič!




  • Darwiniana and Evolution – všetko o evolúcii, kreacionizme, kozmológii, ale mnoho poučného a zaujímavého aj o matematike, fyzike, chémii a biológii.




  • Dokumenty Rímskokatolíckej cirkvi (Biblia, katechizmus…) – slovenský preklad Biblie uznávaný Rímskokatolíckou cirkvou.




  • English Online Bible – anglická Biblia s encyklopédiou a komentármi – akési vademékum pre štúdium Biblie.




  • Evanjelická cirkev na Slovensku – informačná stránka Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.




  • Evidence for God from Science – „dôkazy existencie boha, jeho starostlivosti o ľudstvo a o prípravu večného radostného života skrze jeho Syna Ježiša Krista.“




  • FAQ About Creationism and Evolution – veľmi rozsiahla a seriózna stránka venovaná „začiatkom“ v biológii a fyzike. Väčšina diskusie sa týka kontroverzie medzi kreacionizmom a evolúciou, ale aj iných tém biológie, kozmológie a teológie.




  • Holbachia – ateistický web – veľmi dobre spracovaná česká ateistická stránka s dôrazom na filozofický prístup k (a)teizmu.




  • Jozef Resch – stránka sekulárneho humanistu, sústreďujúca sa prevažne na antickú grécku filozofiu. Vysvetľuje prečo antická morálka ďaleko prevyšuje kresťanskú.




  • Konferencia biskupov Slovenska – stránka Rímskokatolíckej cirkvi.




  • Massive Error – blog filozofa Filipa Tvrdého o vede, filozofii a ateizme.




  • Náboženské inštitúcie – prehľad o cirkvách na Slovensku.




  • Positive Atheism – vynikajúca ateistická stránka s veľkou knižnicou diel filozofov a moderných vedcov.




  • Spoločnosť Prometheus – združenie svetských humanistov. Základný zdroj informácií o ateizme a viere pre slovenského čitateľa.




  • The Catholic Encyclopedia – najrozsiahlejšia encyklopédia katolicizmu na internete. Dozviete sa z nej o katolicizme naozaj všetko.




  • The Internet Sacred Text Archive – rozsiahly archív posvätných textov všemožných náboženstiev a ideológií, od paleolitu až po súčasnosť. Obsahuje naozaj VŠETKO možné – aj texty inkvizície, ateistov, ba aj úryvky textu DNA!




  • The Searchable Holy Bible – biblia v 28 (!!) jazykoch, vrátane slovenského, ruského, arabského – ba aj maorského a tagalogu.




  • The Secular Web – ZÁKLADNÝ zdroj pre každého, kto sa zaujíma o ateizmus. Niet ničoho, čo by ste tam nenašli!

Pastiersky list kardinála Korca

informácia autora Adam Roman

v1.01 28.04.2024 18:28

„Pastieri sa nestarali o moje stádo, ale pastieri pásli samých seba a moje stádo nepásli.“
V súvislosti s už prebiehajúcim sčítaním ľudu považovala katolícka cirkev na Slovensku za potrebné vydať dokument s názvom „Pastiersky list biskupov Slovenska k sčítaniu ľudu“, ktorý možno nájsť na jej oficiálnej internetovej stránke. Jeho autorom je „sám“ kardinál Korec – ako užasnutým poslucháčom prezradil celebrant omše vysielanej Slovenským rozhlasom v nedeľu 20. mája. Vydanie pastierskeho listu svedčí o tom, že cirkev pripisuje výsledkom sčítania ľudu preveľký význam.
Preto považujem za celkom prirodzené položiť si otázku: na čom záleží katolíckej cirkvi pri sčítaní ľudu? Keď sa cirkev deklaruje ako ochrankyňa morálky a pravdy, malo by jej – podľa môjho názoru – záležať len a len na tom, aby sčítanie zistilo pravdu o skutočnom počte katolíkov, žijúcich podľa zásad katolíckej viery. Chce však cirkev skutočne vedieť, koľko ľudí naozaj vyznáva tzv. kresťanské hodnoty, koľko ľudí žije pod vplyvom cirkvi skutočne mravným životom, koľko ľudí napĺňa Kristovo učenie v svojom každodennom živote? Pastiersky list jasne ukazuje, že nie. Všimnime si niektoré jeho formulácie, ktoré to dosvedčujú:
„Ide o vás veriacich, o vás všetkých, o tých, ktorí boli pokrstení…Zahrnutí sú aj tí, ktorí sa azda od Cirkvi vzdialili, ktorí azda pochybujú o viere… Cirkev aj na všetkých týchto pamätá, pokladá ich stále za svojich synov a dcéry. … Aj títo všetci nech pri sčítaní ľudu zaznačia do príslušnej rubriky, že sú pokrstení, že sú katolíci – že patria srdcom do Cirkvi.Buďme hrdí, že sme veriaci a prihlásme sa pri sčítaní k svojmu krstu.Všetci pokrstení tvoríme túto Cirkev, veľké spoločenstvo v Kristovi…Prihlásme sa k Cirkvi bez ohľadu na akúkoľvek politickú príslušnosť. Náš krst a naša príslušnosť k Cirkvi nás ponad všetky rozdiely spája do jednoty.“
Tieto citáty ukazujú, že cirkev vyzýva, aby sa k jej viere pokrytecky prihlásil každý, kto bol hneď po narodení (a teda nie z vlastného rozhodnutia) pokrstený. Na jeho súčasnom postoji k viere, cirkvi, morálke už ani najmenej nezáleží, dobrý je aj praktický ateista. Taká benevolentnosť svedčí iba o jednom: cirkvi záleží len na tom, aby sčítanie ľudu ukázalo čo najväčší počet veriacich. Ak je to však tak, potom môže ísť cirkvi len o dve veci: o to, aby získala zo štátneho rozpočtu (z našich daní) čo najviac peňazí a tým si upevnila moc, a tiež o to, aby výsledkami sčítania mohla po nasledujúce roky argumentovať, aké veľké percento populácie reprezentuje. Verím, že sčítanie ukáže naozaj veľký podiel veriacich, ale po takejto výzve treba toto vysoké číslo aj správne interpretovať: nebude predstavovať skutočných veriacich, budú to ľudia iba pokrstení, medzi ktorými bude nepochybne veľa rozvedených, pedofilov, narkomanov, zlodejov, korheľov bijúcich svoje manželky, žien, ktoré dali zabiť svoje nenarodené deti – ale nepochybne aj „klasických“ vrahov. Takým „rozšírením záberu“ si cirkev znemožnila deklarovať sa za reprezentanta morálneho výkvetu populácie.
Mimochodom, viete o tom, že aj Adolf Hitler bol pokrstený a vychovaný ako veriaci rímsky katolík, že bol v detstve miništrantom a prijal sviatosť birmovania ako „Kristov bojovník“? Viete o tom, že v svojom paškvile „Mein Kampf“ napísal: „Som presvedčený, že pôsobím ako nástroj nášho Stvoriteľa“? A viete aj to, že ešte v roku 1941 informoval generála Gerharda Engela: „Som teraz, ako aj predtým, katolíkom a navždy ním zostanem“? (Pozri Hitler Was Not An Atheist.) Po takom vyjadrení nemožno pochybovať o tom, že sa pri ríšskom sčítaní ľudu prihlásil za katolíka. Aj z jeho „hlasu“ by mal kardinál Korec radosť?
Zaujímavá je aj nasledujúca krátka rapsódia o očakávanom zvýšení počtu prihlásených veriacich:
„Drahí veriaci! Roku 1991 sa pri sčítaní ľudu na Slovensku prihlásilo 3,5 milióna občanov za katolíkov, za kresťanov vôbec asi štyri milióny. Bolo to po dlhom ateizovaní veľké vyznanie viery. Bolo to priznanie sa ku krstu, Cirkvi a Kristovi. To sa muselo potom rešpektovať na celom Slovensku. Odvtedy podľa sociologických prieskumov náboženskosť u nás vzrástla, lebo sa hlásia k Cirkvi aj takí, ktorí sa vtedy ešte azda báli vyjadriť. To by sa malo teraz po desiatich rokoch prejaviť ako zvýšený počet veriacich. Bude to pre Slovensko len dobre, najmä keď myslíme na to, aká záplava demoralizovania sa na nás valí z mnohých novín, časopisov, filmov, či obrazoviek, koľko je u nás násilia, ba i vrážd. Cirkev bola vždy a je stále obrancom mravnej atmosféry Slovenska.“
Proti násiliu treba naskutku bojovať, lenže nechápem, ako v tomto boji pomôže holý fakt, že sa k viere (pardon: ku krstu) pri sčítaní prihlási zvýšený počet ľudí. Ale keď sa s rastom počtu veriacich rozrastá aj násilie, ako veriť v moralizujúci účinok viery? Uvedené vety skôr potvrdzujú, že viera nemá nič spoločné s morálkou, či – nedajbože – počet vrážd je úmerný počtu veriacich! Tu sa majster tesár „uťal“ v logike. No čo, stáva sa aj to, hlavne politikom a teológom.
Kardinál Korec sa naozaj veľmi bojí, že by ho tí, iba pokrstení a naskrz „krehkí“, katolíci nevyslyšali, preto ich všemožne chlácholí. Učičíkava ich opakovaným ubezpečovaním, že sa nemajú čoho báť, že dokopy o nič nejde, že o viere konkrétneho jednotlivca sa nikto nikdy nedozvie:
„Je to udalosť skôr tichá, ale má svoj veľký význam.Pri sčítaní ľudí ide o tiché prihlásenie sa ku Kristovi a k Cirkvi, v ktorej sme boli pokrstení. Toto prihlásenie sa nebude nikde publikované ani inak použité.Vyznanie náboženstva pri sčítaní ľudu je tiché a nikde sa ako osobný údaj neuverejňuje.Drahí veriaci! Pri sčítaní ľudu ide o vyznanie viery omnoho tichšie.Dobre si nás vyvolil Pán Ježiš sám. Priznajme sa k Nemu a ticho ho vyznajme.“
Celé mi to pripadá akési podivné. Pri birmovaní sa od malých detí žiada, aby boli „za Krista prichystaní aj trpieť a ak treba, aj zomrieť“, a tu sa zrazu zdôrazňuje, že priznanie viery nie je spojené ani len s najmenším predstaviteľným rizikom. Nechápal som nikdy, čoho sa veriaci (pripravení za Krista aj zomrieť) báli za komunizmu, keď svoju vieru tajili, ako mi pripomína kardinál Korec:
„Za čias ateizovania si tisíce našich občanov dávali krstiť deti akoby potichu a tajne. Vedeli o tom často len rodičia, starí rodičia a neskôr deti. Ale boli radi, že nie sú nepokrstenými pohanmi.“
Nebolo to náhodou tak, že tí udatní veriaci sa báli, že ich vylúčia z komunistickej strany, do ktorej vstupovali len preto, aby mali hmotné výhody a tak slúžili bohu i mamonu? Ja si dovolím tvrdiť, že len toto prijateľne vysvetľuje ten, až paranoidný, strach. Nechápem však, čoho sa majú báť dnes. Myslím si, že naozaj ničoho, že to iba kardinál Korec usúdil, že ľudí treba upokojiť; veď čo, keby sa náhodou pár z nich čohosi iracionálneho naozaj ľaklo? V politike záleží na každom hlase a o nič iné než o politiku tu nejde!
Nezaškodí sa však poistiť ani trochou strašenia:
„Niet väčšieho nešťastia, ako zaprieť Ježiša. Bez Neho človekovi nezostáva naozaj nič, celkom nič. S Ním však máme všetko.“
Tento príklad však kardinál nevybral zvlášť šťastne. Každý, kto absolvoval aspoň základy náboženskej výchovy vie, že tzv. svätý Peter zaprel Ježiša (skôr než kohút zakikiríkal) až tri razy, a to dokonca verejne (raz dokonca pred úbohou slúžkou, ktorej by sa chlap naozaj nemal prečo báť). Ale stal sa nakoniec Ježišovým nástupcom! Takže nie je kategorickou pravdou, že by zapretie Ježiša bolo až takým preveľkým nešťastím.
Kardinál však pokračuje v strašení ďalej. Našli sa vraj až takí nehanebníci, ktorí začali veriace spoločenstvo „zasypávať útokmi proti Cirkvi, aby pomýlili veriacich“. Keďže veriaci sú akosi veľmi ľahko pomýliteľní, a tento cieľ sa niektorým novinám na tradične katolíckom Slovensku daril zrejme hravo, popúšťa kardinál Korec uprostred pastierskeho listu uzdu svojmu svätému hnevu:
„Drahí veriaci! Keď Cirkev chráni rodinu, výchovu detí, keď hovorí, že vražda je zločin a krádež je krádež, keď Cirkev chráni mravnosť a robí to už na Slovensku tisíc rokov, ako si tu trúfa nejaký prázdny človek útočiť na spoločenstvo Cirkví, ktoré tvoríme my veriaci, kto si to trúfa znevažovať celé naše dejiny, naše chrámy, obetavú činnosť rehoľných sestier po stáročia v nemocniciach a inde. Nedajte sa pomýliť prázdnymi ľuďmi! Slovensko dnes potrebuje Cirkev ako nikdy predtým! Drahí veriaci! Nie je našou úlohou súdiť ani odsudzovať tých, ktorí neveria. Ale ak sa niekto priamo rúha, ak hovorí o sebe, že je bezbožný, ak sa vysmieva Bohu, Kristovi a jeho Cirkvi? Čím sa chváli a čo si o ňom myslieť? O takom sa už vyslovilo Sväté písmo: „Bezbožní sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou… Neobstoja na súde… Cesta bezbožných vedie do záhuby.“ (Ž 1). Čím sa majú teda chváliť? O čo sa majú v živote opierať? Kde chcú skončiť? A akým právom sa smejú tým, ktorí veria a chcú byť popri všetkej krehkosti veriaci?“
Na toto drsné vyjadrenie musím odpovedať aj ja už trochu tvrdšie, lebo je to adresované každému neveriacemu, a teda aj mne. Predovšetkým sa mi nezdá, pán Korec, že by tieto Vaše slová boli dokladom naplnenia Kristovej výzvy „milujte svojich nepriateľov“. Ďalej si nemyslím, že máte akékoľvek právo dávať do morálneho protikladu veriacich a neveriacich – sám veľmi dobre viete, že nie je pravdou, že všetko dobré robia iba veriaci a všetko zlé iba neveriaci! Dovolím si tvrdiť, že aj mnohí z tých, ktorí Vás za komunizmu prenasledovali, boli veriaci. Oni sa len báli neprenasledovať Vás, chudáci „krehkí“. Výchova k viere nemá za následok zlepšenie morálky – mnohokrát je účinok opačný. Práve preto ma teraz zaujíma otázka, ako ste prišli k takému rezolútnemu a paušálnemu hodnoteniu neveriacich ako „prázdnych ľudí“? Odkiaľ viete, aká je morálka neveriacich a čím ste vy, katolíci, až takí „plní“? Nijak na správaní katolíkov účinok žiadneho naplnenia nevidím – najmä nie na živote niektorých Vašich farárov, ktorí si vydržiavajú milenky a plodia s nimi nemanželské deti, pohlavne zneužívajú deti a občas niekoho aj zabijú. Veď aj Vy sám v tomto liste demagogicky interpretujete krst ako vieru, lebo sa Vám to akurát teraz hodí, drankáte pokrytecké priznanie k viere ešte aj od neveriacich! Odkiaľ sa vo Vás berie trúfalosť paušálne odsudzovať neveriacich len pre ich názor? Nezabúdate na to, že jestvuje trestný čin hanobenia presvedčenia? A o čom to tárate, keď sa honosíte tým, že cirkev chráni rodinu, mravnosť? Ako ich chráni – rečami? Sám si odpovedáte: „hovorí, že vražda je zločin a krádež je krádež“. Ale, ale! Okrem cirkvi to už nikto nehovorí? To, že vražda je zločin, je revolučný objav cirkvi? Keď hovoríte o tom, že „Cirkev chráni mravnosť a robí to už na Slovensku tisíc rokov“, máte na mysli aj ochranu mravnosti upaľovaním kacírov a bosoriek, mlčanie cirkvi voči deportáciám ľudí do plynových komôr, kolaboráciu klerikálneho slovenského štátu s nacizmom? Veľmi hladko zabúdate na poučenie z dejín a prisvojujete si zásluhy, ktoré nemáte!
Nepýtajte sa ma, čím sa mám chváliť, o čo sa mám v živote opierať, kde chcem skončiť. To nie je Váš problém! Ja som so svojím životom bez vašej katolíckej barličky celkom spokojný. Ale ak veľmi chcete, tak Vám odpoviem: chválim sa tým, že som nepodľahol žiadnej ideológii – ani tej Vašej, opieram sa o svoj až veľmi zdravý rozum a skončím presne tam kde Vy – v blaženom stave nebytia. Užívajte si tú svoju slabošskú doktrínu, hýčkajte si ju, ale netvrďte, že máte pravdu, pretože celej tej ideológii iba veríte, ani jedinú jej vetu ste nedokázali!
Váš slovník a postoj je na tomto mieste ukážkovým príkladom náboženského fundamentalizmu, náboženskej neznášanlivosti, ba až nenávisti (áno, hrubej nenávisti k inému názoru): svet sa delí na „vás veriacich“, obdarených – „popri všetkej krehkosti“ – ex definitio superlatívnymi vlastnosťami a tých ostatných vyvrheľov, nad ktorými už Vaše slávne „písmo“ dávno-pradávno vyrieklo ortieľ. „Kto nejde s nami, je proti nám, ale nás nesmie z cesty zviesť“ – to je najnovšie heslo kresťanov-katolíkov? Kto neverí vo vášho boha, ten sa „rúha“, je „ako plevy, čo vietor ženie pred sebou“? Odkiaľ sa u Vás osobne berie toľká spupná sebaistota? Kde sa podela Vaša kresťanská pokora? Ste vyvolený posol boží, ktorého každé slovo je pravdivé len preto, že vychádza z Vašich pomazaných úst?
Na záver Vám dám ešte malú lekciu z logiky, pretože tú, ako vidím, ste pri svojom vzdelávaní úplne zanedbali (nerobím si, samozrejme ilúzie, že by Vás toto moje poučenie nejak prevratne poznamenalo). Citovaním prvého zo Žalmov sa dopúšťate logickej chyby tým, že nerozlišujete medzi slovom a pojmom, ktorý toto slovo označuje: výraz bezbožník v Starom zákone neoznačuje ateistu, ako sa mylne domnievate, ale človeka podlého, nemravného a surového, jednoducho hriešnika (ľahko si to overíte v ktorejkoľvek biblickej konkordancii). Dosvedčuje to napríklad aj častá kontrapozícia bezbožného so spravodlivým: „Či zahubíš s bezbožným aj spravodlivého?“ (Gn 18, 23), alebo „Bezbožný striehne na spravodlivého a snaží sa ho usmrtiť“ (Ž 37, 32). Ateistu si Izraelci nevedeli ani len predstaviť, takého považovali rovno za blázna: „Hovorí blázon v srdci svojom, že Boha niet“ (Ž 14, 1). Preto aj o veriacom, prinášajúcom obete, možno hovoriť ako o bezbožnom: „Obeť bezbožných je ohavnosťou Hospodinu.“ (Pr 15, 8). Ak by ste tomu predsa ešte nerozumeli, rozjímajte chvíľu nad týmto citátom: „Lebo Ty nie si Bohom, ktorý záľubu má v bezbožnosti“ (Ž 5, 5) a zvážte, ako sa zmení jeho zmysel, keď slovo „bezbožnosť“ nahradíte slovom „ateizmus“, čo je podľa Vás to isté… Vami citované odsúdenie je teda odsúdením hriešnych ortodoxných Židov. Neaplikujte ho preto na súčasných ateistov: tí väčšinou nie sú ani nemravnejší než veriaci, a nie sú to ani ortodoxní Židia. Biblia nie je text, z ktorého si môžete vyberať, čo sa Vám ľúbi, a interpretovať to ako sa Vám hodí.
Sčítanie obyvateľstva je bitka, ktorú túžite vyhrať – ale nie v prospech Slovenska. Klamete, keď tvrdíte: „Slovensko dnes potrebuje Cirkev ako nikdy predtým!“, nehorázne klamete! To klérus, ktorý sa utešene množí, potrebuje Slovensko, aby ho mal kto živiť!
Kľúčové slová: kardinal Korec, pastiersky list, scitanie ludu, viera, krst, veriaci, neveriaci, katolicka cirkev, tiche priznanie, mravnost, pokrytectvo, Slovensko, priamo ruha, bezbozny, prazdny clovek, hanobenie presvedcenia, fundamentalizmus, neznasanlivost, ideologia

Aims of this site

informácia autora Adam Roman

v1.01 28.04.2024 18:28

Criticism of religion from the viewpoint of the science
Dispute about Religion, Science and Ideology
Then I perceived that wisdom is more profitable than folly,

as light is more profitable than darkness.

Ecclesiastes 2, 13
As a professional scientist I am fighting for truth throughout all my life. I know very well how difficult it is to find the truth, to verify it, or even to prove it. In ordinary life, however, I encounter people (some of them being my colleague scientists) who “just so” declare nonsense of any kind as true and do not take troubles to support its truth in any way. On the contrary, they seem to be going to ask others to disprove their fictions – since they view them to be self-evident.
Those present day prophets include astrologers, homeopathists, “experts” on UFOs, admirers of Däniken, inventors of perpetuum mobile, politicians of all possible orientations, ideologists, propagators of oriental mysticisms, various preachers, god seekers, heralds shouting aloud “Jesus loves you” at every corner. Their views are in my opinion mostly absurd, comical, illogical, although sometimes they make appearance of interest in truth. The majority of scientists just shake their heads over them – they would not debase themselves by considering them seriously. I was also originally holding such a position against them but when after the year 1989 in my country (fall of Communism in Czechoslovakia) the positions vacated by Communist ideologists became filled by Christian dignitaries, when the Communist party is being replaced by the Church, when the Communist leaders and party secretaries are going to be substituted by bishops and cardinals, when the craving for power shifts from Communist heads to Catholic hearts, I consider keeping silent for coward.
I hold the view that scientists have responsibilities towards the majority of population. They are professional thinkers, they are those who know most about truth and the ways how to discover it, and the people trust them in many situations. However, if a scientist does not object against delirious visions of spiritualists, or experts on Bermud triangles, when he keeps silent under the trumpets of creationists, the people can make the conclusion that he agrees with them. This holds especially in situations, occurring from time to time, when some well-known scientists publicly declare that some ideologies are in agreement with the truth of their own specialization. Of course, it is their right – if they are able to prove the claim. But they regularly just declare the claims admitting that they just believe in them. However, simple people think that if a well-known scientist believes in something, his belief has solid footing, since the belief of a well-known scientist has to be essentially different from the belief of an ordinary man claiming in a pub that he believes his wife. Scientists represent for many people authorities and they must understand that their claims are taken by simple-minded public as serious and reliable assertions. Scientists should not gamble with confidence, because people generalize views of one scientist to all scientists, they take the attitude of one scientist to represent science as a whole.
That is the reason why I have decided to show inquisitive readers what is the present-day attitude of science to the most widespread ideologies, what actually the majority of scientists says about truth, exceeding their own field of specialization. As various sorts of pseudoscience are unanimously criticized by all scientists, including those defending religious beliefs, I will concentrate mainly on criticism of religion since this is the only ideology which, due to certain pseudomoral motives, is defended by many politicians and scientists. I will try to prove that the belief in various religions and ideologies has nothing in common with science. I stress the word try because I have rich experience with fanatics (e. g. those who are again and again inventing perpetuum mobile) and this experience destroyed all my illusions that reasonable arguments will persuade everyone.
I was writing something on the topic long ago, but I mostly satisfied myself with drafts. Now I decided to refurbish older works, finalize the drafts and submit to reader’s judgment a sort of essays which I would like at last publish in a form of a book.
Since I do not understand some mental procedures of believing colleagues or common believers, it is rather difficult for me to criticize them. That is why I expect that the readers will continue to approach me and through their suggestions, criticism and questions, will contribute to making these essays better and responding to questions actually posed by people, not the questions which just I think people are interested in. My intentions are namely outspoken and sincere. I am interested solely in truth and my fundamental vantage point is the one of wordless amazement, how such a crude misunderstanding of truth, as I am facing, is possible at all.
I hope the feedback from readers will help me in making the final work, which will give true answers to the majority of questions distressing people, the answers being of the form formulated by people themselves.
I would also acknowledge very much the help in correcting major errors to English, since this is not my mother tongue!
In my view the collection of essays, growing before reader’s very eyes and in cooperation with him, can be arranged into several parts according to the relation of erroneous views to truth, belief, science, moral and ideology. Many essays represent just glosses pertaining to current events manifesting various attitudes of people (Examples). To prevent the reading from being boring, I will add from time to time hints for independent thinking (Exercises).
I wish you a lot of amusement and enlightenment while reading my attempts at clear formulation of controversial views. I hope that not only I will learn how to write intelligibly but also you will learn how to read with understanding.
Keywords: science, religion, truth, proof, god, logic

Cvičenia

informácia autora Adam Roman

v1.01 28.04.2024 18:28

Cieľom týchto cvičení je upozorniť čitateľa na logické chyby, vyskytujúce sa v bežnom živote a v tvrdeniach viery, na protirečenia a amorálnosti v Biblii, na rozpory medzi rôznymi príkazmi tohože boha, medzi božími príkazmi a ich ľudským napĺňaním, a ešte na všeličo iné. Nie každá otázka, pýtajúca sa na chyby, či protirečenia však znamená, že v uvedenom príklade sa naozaj chyby, či protirečenia vyskytujú!
Niekedy cvičenia apelujú skôr na city než na rozum. Má to jednoduchý dôvod. Vypočul som si v svojom živote pozorne stovky kázní a nevšimol som si v nich ani jediný apel na rozum. Nech sa preto veriaci čitateľ nepohoršuje, ak i ja občas použijem obľúbené metódy homiletiky – náuky o komponovaní kázní. Niečomu som sa pri počúvaní toľkých homílií predsa len musel naučiť!
Odpovede na niektoré otázky budem postupne zverejňovať na samostatnej strane.
Logika

  1. Toto sa skutočne stalo. Maloletý mladík zavraždil sekerou svojho otca i matku. Pri záverečnom pojednávaní žiadal súd o zhovievavosť, a ako „okolnosť hodnú zvláštneho zreteľa“ uviedol to, že je úplnou sirotou. Čo by ste mu na mieste sudcu odpovedali? Ale pozor, vaša odpoveď nesmie byť emotívna, vaša reakcia sa musí odvolávať iba na logiku.

  2. Aké výroky sa skrývajú za zvolaním „Tipujte a vyhrajte“? Myslíte si, že forma zvolania je použitá iba kvôli väčšej razantnosti?

  3. Akú logickú chybu obsahuje reklamný nápis na pracom prášku Palmex Henkel: „Odstráni fľaky lepšie než tradičné pracie prostriedky a navyše chráni farby!“

  4. Akú pravdu má na mysli čitateľka bulvárneho týždenníka, keď sa pýta redakcie: „Je to pravda, že Britney Spears sa kvôli novej knihe pohádala s mamou?“ Namiesto tejto „aktuálnej“ otázky môžete analyzovať ľubovoľnú otázku podobného typu z listu ľubovoľnej čitateľky, adresovanej ľubovoľnému plátku. Ľudská hlúposť je totiž nekonečná.

  5. Aké nepravdivé tvrdenie sa nám snaží vsugerovať nepochybne pravdivé zvolanie „Kto netipuje, nevyhrá“? S akým typom chybného úsudku pritom počíta?

  6. Už najmenej desať rokov si všímam, že hlásatelia Slovenského rozhlasu uvádzajú predposledný oznam ranných správ takto: „Nasledujú údaje v kilopaskaloch“. Viete prečo „nasledujúce“ údaje nemajú žiaden zmysel?

  7. Prečo práve športové rubriky novín obsahujú nadbytok „kvetnatých“ titulkov? Príklady: „Predtým hráči jedli z obuvníkovho stola“, „Zbúrali plot a uchmatli pohár“, „Slovanisti robia interistom náladu“, „Bubenko vie urobiť perfektného šarkana“. Myslíte si, že to signalizuje čosi o mentalite športových fanúšikov? Keďže títo predstavujú väčšinu mužskej populácie, platí odpoveď na poslednú otázku aj na túto väčšinu?

  8. Jeden môj známy (inžinier) sa ma raz celkom vážne pýtal, prečo si vážim Nobelovu cenu viac než olympijskú medailu, keď Nobelova cena sa predsa udeľuje každý rok, ale olympijskú medailu možno získať len raz za štyri roky. Čo ten človek vôbec nepochopil?

  9. Mučenícka smrť. Čo dokazuje mučenícka smrť? Pravdivosť názoru, za ktorý mučeník obetoval svoj život? Silu jeho viery? Čo dokazujú samovražedné útoky moslimov v Izraeli, alebo útok na World Trade Center 11. septembra 2001? Tiež pravdivosť názorov, za ktoré bojujú? Čo dokazuje samovražda pubertálneho mládenca z nešťastnej lásky? Jeho lásku, neveru jeho milej? V akom zmysle možno v týchto prípadoch hovoriť o dôkaze? Je to taký dôkaz aký sa používa vo vede?

  10. „Prečo práve ja?“ Tak sa pýtajú mnohí ľudia, keď ich postihnú neočakávané nepríjemnosti, pohromy, či choroby (nikdy však túto otázku nekladú v prípade neočakávanej výhry, či šťastia). Nelogičnosť tejto otázky ma iritovala už od detstva. Zvykol som na ňu odpovedať protiotázkou: „A prečo by sa práve tebe nemalo nič prihodiť? Čím si až taký výnimočný, aby sa tebe vyhýbali ešte aj náhodné udalosti?“

Ale až nedávno sa mi podarilo vystihnúť to, čo mi na tejto otázke najviac prekáža. Treba ju iba trochu preformulovať, aby sa to, čo je v nej skryté, obnažilo. Pýtajúci sa totiž pýta toto:
„Prečo choroba postihla akurát mňa, človeka, na ktorom mi najviac záleží, keď je na svete tak veľa iných, na ktorých mi nezáleží vôbec?“
Chápete teraz, čo o sebe prezrádza ten, kto sa takto pýta?

  1. Veriaci ateisti. Teisti si občas doberajú ateistov a vytýkajú im, že aj oni svojím názorom „iba veria“. Neviem do akej miery je to pravda, ale pokiaľ budem hovoriť iba za seba, nemám ani najmenšie zábrany pripustiť, že svoj ateizmus opustím v tom okamihu, keď mi veriaci dôveryhodne dokáže božiu existenciu. Ateizmus chápem ako svoj provizórny postoj, ktorý zastávam len preto, že mi nikto neposkytol dôvody veriť v čosi iné a len dovtedy, kým mi niekto môj názor nevyvráti. Verím v pravdivosť svojho svetonázoru iba do takej miery, do akej verím ktorejkoľvek vedeckej teórii – každú som ochotný opustiť, ak sa ukáže ako nepravdivá.

Lenže s veriacimi to nie je rovnako! Ešte som nepočul žiadneho povedať, že prestane veriť v boha, len čo mu jeho existenciu niekto vyvráti. Rozumiete tejto asymetrii? Rozumiete tomu, prečo od veriaceho nemožno nikdy počuť, že by povedal: „Áno pre vieru v tvrdenia svojej viery nemám exaktné dôkazy. Mám pre ňu však svoje dobré dôvody. Pripúšťam ale, že to, čomu verím, by nemusela byť pravda.“ Až takéto vyznanie viery je naozaj úprimné: ten, kto pre svoj názor nemá nezvratné dôkazy, by mal pripustiť aspoň možnosť, že sú chybné. Viete vysvetliť, prečo od veriaceho takýto ústupok nemožno očakávať, prečo veriaci nikdy nepripustí, že by sa v tejto zásadnej otázke mohol mýliť, prečo veriaci svoje názory považuje za bezpodmienečne definitívne? Ak bude vaša odpoveď korektná, objasní veriacim, že nie je pravdou, že ateisti „veria“ úplne rovnako ako teisti.

  1. Úloha pre veriacich, ktorí nemajú radi psíkov. Vyberte si medzi známymi osamelo žijúcu ženu, ktorá s láskou chová pudlíka, alebo podobnú živú metličku. Pustite sa s ňou do reči o duševných schopnostiach jej miláčika. Čoskoro sa dozviete, že tá dobrá duša verí, že jej psík vie rozmýšľať, alebo prinajmenšom rozumie ľudskému jazyku. Veľmi opatrne sa ju začnite pokúšať presvedčiť, že sa mýli a bedlivo sledujte jej reakcie. Túto úlohu na moju radu vyskúšalo už veľa veriacich, a boli výsledkami otrasení! Takýto rozhovor vám názorne poslúži ako model rozhovoru neveriaceho s veriacim (v tomto modeli reprezentovaným majiteľkou psíka) a ukáže vám, do akého zúfalstva sa dostávajú neveriaci, keď chcú veriacim vyvrátiť akúkoľvek pravdu ich viery a aké neuveriteľné argumenty veriaci pri diskusii používajú. Dajte sa získanými skúsenosťami poučiť!

  1. Kain sa žení. Po tom, čo Kain zabil Ábela, boli na svete – ak máme veriť knihe Genezis – len traja ľudia: Adam, Eva a nešťastný Kain. Už v detstve ma trápila otázka, s kým sa to vlastne Kain oženil v zemi Nód (Gn 4,16) a či sa chudák okrem vraždy nedopustil aj krvismilstva (nikto z dospelých veriacich ma vtedy nepoučil, že Bibliu treba chápať len obrazne, preto som jej veril doslova). V roku 1968 začal vychádzať preklad Starého zákona s výkladom (do roku 1985, teda v dobe „hlbokej náboženskej neslobody“, vyšiel vo vydavateľstve Kalich úplný komentovaný preklad v 17 zväzkoch) a tak som si s napätím konečne mohol prečítať odpoveď na moju otázku: „Bible nemluví o vzniku a vývoji člověka. Zvěstuje, co je člověk a k čemu tu je. Není proto správne se ptát, odkud Kain vzal svou ženu. Bible o ní hovoří s naprostou samozřejmostí.“ (NPPS 1, str. 48). Bodka; nič viac. Neskôr som počul súdruha Gustáva Husáka vysloviť pamätnú vetu: „Otázka nestojí tak, kedy od nás odídu sovietske vojská…“

Myslíte si, že nielen odpovede, ale už aj otázky môžu byť nesprávne? Ako by ste definovali nesprávnu otázku? Aký je rozdiel medzi chápaním nesprávnosti otázky u komentátora Biblie a u súdruha Husáka? Bol by som tiež veľmi rád, keby mi niekto prezradil, na ktorom dobre utajenom mieste Biblie sa stručne dozviem „co je člověk a k čemu tu je“. Z kontextu, v ktorom sa nachádza citovaný komentár, by sa dalo usúdiť nanajvýš to, že „kainovia“ sú tu nato, aby zabíjali „ábelov“ a potom sa ženili, lenže taký pohľad sa mi zdá byť príliš zúžený. Myslíte si aj vy, že všetko je tu „na niečo“? Aj blchy (aby prenášali mor?) aj kométy (aby v stredoveku ohlasovali pohromy?). A na záver: čo chcel povedať komentátor biblického textu poslednou vetou „Bible o ní hovoří s naprostou samozřejmostí“? To je vysvetlenie (čoho?), či argument? Kto je tu „Bible“: jej ľudský, či božský autor? A čo znamená, že pre starovekého pisateľa je niečo „naprosto“ samozrejmé? Má to byť len preto samozrejmé aj pre mňa?

  1. Predchádzajúci komentár o Kainovi je veľmi plodný. Vnucuje mi ešte mnoho iných otázok, napríklad aj takú. Nemyslíte si, že keď z tvrdenia „Bible nemluví o vzniku a vývoji člověka“ vyplýva, že nie je správne pýtať sa na pôvod Kainovej ženy, potom z neho vyplýva celkom všeobecne, že nie je správne pýtať sa na čokoľvek (nezrozumiteľné) v Biblii? Hovorí v konečnom dôsledku Biblia vôbec niečo o čomsi konkrétnom? Nepredstavuje zvestovanie, čo je človek a na čo tu je, trocha málo informácií na tisíc strán textu? Nedalo by sa to povedať pár vetami? Nevedel to boh povedať celkom stručne, či to naschvál nechcel povedať, alebo pisatelia jeho vnuknutí boli takí rozvláčni a málo chápaví?

  2. „Zobuj si obuv z nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je posvätná pôda.“ (Ex 3, 5). Za akých predpokladov by mohla byť uvedená implikácia logicky bezchybná? Skúste uviesť spoľahlivé kritérium, podľa ktorého sa dá poznať, či stojíte na posvätnej, prekliatej, alebo neutrálnej pôde a navrhnite, čo s obuvou vo všetkých troch prípadoch. Svoj návrh rozumne zdôvodníte. Analyzujte zvlášť prípad, keď jedno a to isté miesto je pre jednu vieru posvätné a pre druhú prekliate. Ja jedno také poznám.

Poznámka: Vedeli by ste vysvetliť, prečo tento príkaz ešte dodržujú moslimovia, ale kresťania už nie?

  1. Abrahám a Izák. Príbeh o stupídnej servilnosti Abraháma, ochotného bez jedinej otázky na príkaz šialeného boha zabiť aj vlastného syna – len tak, pre božie pobavenie – pozná každý. Ja tu teraz chcem upozorniť na pozoruhodnú vetu, ktorou príbeh končí, a ktorú nikto nezdôrazňuje: „Prisahám na seba – znie výrok Hospodinov: pretože si to urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, veľmi ťa požehnám a tak veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, že ho bude ako hviezd na nebi a ako piesku na brehu morskom.“ (Gn 22, 16 – 17). Považujete za logické, že boh prisahá na seba? Zdá sa mi, že ľudí nútia prisahať napr. na Bibliu preto, lebo počítajú s ich strachom z trestu, ktorý by ich postihol v prípade krivej prísahy. Hrozil aj bohu trest za krivú prísahu? A kto by ho potrestal? On sám, seba samého?

    V akom vzťahu bol boh k Abrahámovi, že mu musel až prisahať? Načo to robil? Bez prísahy by mu Abrahám neuveril? Prečo bohu záležalo na tom, aby mu Abrahám – ten servilný a nereptajúci otrok, plaziaci sa pred ním v prachu – uveril? Čo mal Abrahám z ubezpečenia o rozmnožení potomstva? Tešil sa z toho? Prečo malo bohu záležať na tom, aby sa akýsi ťuťmák tešil?

    Smutné je však to, že boh svoje slovo dané Abrahámovi pred bohom, nakoniec predsa len nedodržal. Židov nie je na zemi „ako hviezd na nebi“ ba ani len „ako piesku na brehu morskom“ a ja naozaj neviem prečo ich je tak málo. Všemocný boh mohol predsa naplnenie svojej prísahy hravo zariadiť. Ak budete tvrdiť, že sa na Izraelcov nakoniec nahneval, nemal až tak hrôzostrašne prisahať – až na samého boha! Veď pri svojej ohromnej predikčnej schopnosti vedel, že svoju prísahu nesplní. Viete to vysvetliť ináč, než ja, ktorý tvrdím, že to všetko je iba úbohá semitská bájka?

  2. Nezabiješ Žida! Každý vie, že protirečenie je tá najhoršia vlastnosť akejkoľvek sústavy tvrdení. Preto zisťovanie protirečení je najúčinnejším nástrojom, akým možno dokázať, že daný systém je pochybný, že ten, koho pristihneme pri protirečeniach nie je dôveryhodný, klame, nemožno mu veriť. Preto aj ja kritizujem náboženstvo často tak, že v ňom poukazujem na protirečenia, čo mi mnohí čitatelia nevedia odpustiť a vysvetľujú si to nesprávne mojou zaujatosťou. Prejavím preto teraz svoju dobrú vôľu a na jednom príklade ukážem, ako sa protirečeniam možno občas vyhnúť.

    Boh dal Mojžišovi na hore Sinaj desať prikázaní (nazývaných niekedy dekalóg, alebo desatoro). Jedným z nich je celkom pochopiteľné prikázanie „Nezabiješ!“ (Ex 20, 13). Ľudia si dnes myslia, že toto prikázanie adresoval boh ktorémukoľvek človeku na zemi. Lenže boh vzápätí tomuže Mojžišovi prikázal: „Pomsti Izraelcov na Midjáncoch“ (Nm 31, 2) a Izraelci „sa vydali na výpravu proti Midjáncom, ako Hospodin kázal Mojžišovi, a pobili všetkých mužských“ (Nm 31, 7). Po svetoznámom prechode Židov cez Červené more, ktorý dnešná kinematografia dokázala digitálne simulovať v slávnom hollywoodskom braku Na počiatku, „Hospodin povedal Jozuovi: Hľa, dávam ti do rúk Jericho i s jeho kráľom i s udatnými bojovníkmi“ (Joz 6, 6, 2). Nasledujú podrobné inštrukcie Jahweho, ako trúbami za sedem dní zrúcať mestské hradby. Celé sa to uzatvára dojímavo súcitným popisom: „A ostrím meča vykonali kliatbu na všetkom, čo bolo v meste, na mužoch i na ženách, na mladých a na starých, na dobytku, ovciach a osloch“ (Joz 6, 21). Tým sa, samozrejme, nevyčerpávajú všetky príklady, v ktorých boh prikazuje vraždiť. Ja považujem rozpor medzi týmito výzvami na holokaust cudzích národov a príkazom „Nezabiješ!“ za evidentné protirečenie, veriaci si však vymýšľajú rôzne pochybné výhovorky. Teraz však ustúpim a pokúsim sa tomuto protirečeniu vyhnúť.

    Keďže boh oznámil Desatoro Židovi Mojžišovi a urobil to v jazyku hebrejskom, mohol by som pripustiť, že tieto prikázania boli určené len Židom. Veď Hospodin hovorí o Židoch ako o svojom vyvolenom ľude, len s nimi uzavrel zmluvu spečatenú dúhou, vydal im do rúk zo desať cudzích národov. Prečo by sa mal starať o iné národy, ktoré mali svojich vlastných bohov? Aj prvé prikázanie sa týka len vzťahu Židov k ich bohu. V Starom zákone je naozaj zopár miest, kde sa tvrdí, že Jahwe je silnejší než iní bohovia, z čoho môže vyplývať len to, že existencia iných bohov sa nepopiera: „Nad egyptskými bohmi ja, Hospodin, vykonám súd“ (Ex 12, 12); „Teraz viem, že Hospodin je väčší ako všetci bohovia; vyslobodil ľud spod nadvlády Egypťanov, pretože sa spupne chovali voči nemu“ (Ex 18, 11); „Ba aj nad ich bohmi Hospodin vykonal súd.“ (Nm 33, 4); „Lebo Hospodin, váš Boh, je Bohom bohov.“ (Dt 10, 17).

    Aby som to vyjadril lapidárne: Jahwe vlastne neprikazoval „Nezabiješ!“, ale „Nezabiješ Žida!“ (Kanaáncov, Amorejcov, Perizejcov atď. už môžeš pobiť hoc aj všetkých, tí nie sú moje vyvolené národy); neprikazoval „Nezosmilníš!“, ale „Nezosmilníš so Židovkou!“ (s inou už môžeš, pozri prípad panien z Gileádu). A podobne treba doplniť takmer všetky prikázania. Tento môj návrh efektne odstraňuje spomínané protirečenia: boh zakázal Židom zabíjať iba Židov, takže zabíjanie príslušníkov iných národov nepredstavuje porušenie piateho prikázania! A je po protirečení – celkom jednoduché, všakže?

    Ak však nepovažujete za prijateľný ani tento môj ústretový návrh na odstránenie protirečení v božích výzvach, na záchranu Biblie pred obvinením z nelogičností, vysvetlite svoje výhrady – ale prosím nie odkazom na to, čo prikazoval Kristus. Tu totiž ide o Židov a ich boha.

  3. Jóbov príbeh. „V krajine Úc žil muž menom Jób; bol to muž bezúhonný, úprimný, bohabojný a stránil sa zlého“ (Jób 1, 1). Jedného dňa sa Boží syn Satan stavil s Hospodinom, že Jób sa mu začne rúhať do očí, len čo sa mu stane niečo zlé. Boh stávku prijal: „Ajhľa, v tvojich rukách je všetko, čo má, len na neho rukou nesiahaj!“ (Jób 1, 12). Satan dopustil na Jóba naozaj solídnu dávku pohrôm – vrátane vyvraždenia všetkých desať Jóbových detí (bol zrejme v tomto „monoteistickom“ panteóne rovnako všemocný ako Hospodin), ale Jób sa nerúhal. Preto Satan vyprovokoval Hospodina ešte raz a ten stávku opäť prijal (prečo by sa so svojim synom Satanom nezahral na Jóbov účet, veď sa iste nepopísateľne nudil): „Ajhľa, máš ho v rukách, len život mu zachovaj! Nato Satan odišiel spred Hospodina a Jóba ranil zhubným vredom od päty po temä.“ (Jób 2, 6 – 7). Jób nevedel, že je predmetom rodinnej stávky mocných, naďalej sa nerúhal, len sa pýtal boha, prečo ho bez dôvodu trápi všetkými možnými pohromami: „Daj mi znať, prečo vedieš spor so mnou! Robí Ti dobre, že utláčaš, že zavrhuješ dielo svojich dlaní…?“ (Jób 10, 2 – 3). „Čo je človek, že si ho tak veľmi ceníš, že mu venuješ pozornosť? …Ak hreším, čo spôsobujem tým Tebe, Ty strážca ľudí?“ (Jób 7, 17 – 20).

    A prišla takáto odpoveď, naozaj hodná boha: „Kde si bol, keď som kládol základy zeme? Povedz niečo rozumné, ak vieš! Ty iste vieš, kto jej určil rozmery a kto roztiahol nad ňou merací pás! Na aký základ boli spustené jej piliere a kto položil jej uholný kameň, vtedy keď ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania?“ (Jób 38, 1 – 70). Vysvetlite, akej logickej chyby sa dopúšťa sám boh takou odpoveďou? Môžete sa v tejto súvislosti vyjadriť aj k božej spravodlivosti – veď možno tento text poslúžil mnohým diktátorom ako inšpirácia, čo možno beztrestne robiť nevinným, slabým a bezmocným. Stojí spravodlivosť nad bohom, či je boh z definície spravodlivý, a teda je spravodlivé čokoľvek, čo boh urobí, len preto, lebo to urobil ON?? Poslednú verziu odmietam ako zvrhlú, ale moje skúsenosti naznačujú, že kresťania ju vo svojom každodennom živote radi aplikujú s implicitnou zámienkou, že sú bohorovní (veď boli stvorení na boží obraz).

  4. Pieseň piesní. [On:] „Aká si krásna, aká si spanilá, milovaná, dcéra rozkoší! Si statná ako palma a tvoje ňadrá ako strapce hrozna… Tvoje podnebie je ako najlepšie víno… stekajúc jemne po perách a zuboch. [Ona:] Ja patrím svojmu milému, za mnou sa nesie jeho žiadosť… Včas ráno vyjdeme do viníc… tam ti ja svoju lásku dám.“ (Pies 7, 7 – 13). Nie je to nádherný príklad ľúbostnej poézie? Ale prekladateľ Kralickej Biblie z r. 1613 dal siedmej kapitole takýto strohý vysvetľujúci súhrn: „Kristus ženich opět tuto choti [= cirkvi] své krásu a ušlechtilost vychvaluje. Naproti tomu ona těší sa z jeho účastnosti, a rozkoší s ním zde i věčně požívati žádá.“ Podobné „vhodné“ komentáre má všetkých osem kapitol tohto diela orientálnej erotickej lyriky. Najjasnejší je hádam komentár k prvej kapitole: „Cirkev milostí chotě svého zažžená žádá přebývati s ním…“

    Vysvetlite na príklade Piesne piesní (Šír haššírím), čo všetko sa „vhodnou interpretáciou“ dá dosiahnuť? Objasnite tiež, akej logickej chyby sa takou interpretáciou autor kralického komentára dopúšťa? Pokúste sa v zmysle uvedenej interpretácie vysvetliť, aký vzťah Krista a cirkvi popisuje táto veta: „Jeho ľavica je pod mojou hlavou a jeho pravica ma objíma“? (Pies 8, 3) Akú úlohu vo vzťahu Krista a jeho nevesty cirkvi hrá poznámka: „Máme maličkú sestru, čo nemá ešte prsníky“? (Pies 8, 8) Nie je to hádam proroctvo o evanjelickej cirkvi? A už celkom na záver: Myslíte si, že aj na toto dielo sa vzťahuje, že učí „pravdu, ktorú Boh chcel, aby bola zaznačená v posvätných spisoch na našu spásu“? (KKC § 107). Prepáčte mi, že o tom tak veľa píšem, ale nepáči sa mi, keď chce niekto degradovať erotiku, túto soľ života, na akýsi mystický vzťah Krista a cirkvi.

  5. „Neodpovedaj bláznovi podľa jeho bláznovstva, aby si mu aj ty nebol podobný! Odpovedz bláznovi podľa jeho bláznovstva, aby sa nezdal múdrym sebe samému.“ (Prís 26, 4 – 5). Ako budete podľa týchto „jednoznačných“ rád odpovedať bláznovi? Súvisí vaša odpoveď s dialektikou jednoty a boja protikladov, uholným to kameňom marxistickej filozofie?

  6. Milujte svojich nepriateľov. Kristus prikazoval svojim prívržencom: „Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a vám sa protivia.“ (Mt 5, 44) Túto výzvu zdôvodňoval takto: „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, aká vám za to odmena? Či nerobia to isté aj colníci?“ (Mt 5, 46) Aby tomu rozumeli aj tí menej chápaví, pridal ešte argument: „A ak pozdravujete len svojich bratov, čo zvláštne robíte? Či nerobia to isté aj pohania?“ A v inom evanjeliu: „Keď milujete tých, ktorí vás milujú, čo to za milosť? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú.“ (Lk 6, 32) Aj toto vysvetlenie je pre istotu zopakované: „Keď budete dobre činiť tým, ktorí vám dobre činia, čo to za milosť? Veď to isté robia aj hriešnici. A keď budete požičiavať tým, o ktorých sa úfate, že vám vrátia, čo to za milosť? Veď aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby dostali svoje.“

    Akej logickej chyby sa pri tomto zdôvodnení boží syn dopustil? Poznáte latinský názov tohto často používaného argumentu?

  7. Kristus vraj povedal aj toto: „Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! – prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon! – prepadne ohnivému peklu.“ (Mt 5, 22) Pokúste sa vysvetliť, aký rozdiel je medzi hlupákom a bláznom. Vysvetlite tiež aký technický rozdiel je medzi súdom, najvyšším súdom a ohnivým peklom. Pokúste sa zdôvodniť, prečo si vyšší trest zasluhuje označenie brata za blázna než za hlupáka? O aký logický problém tu ide? Prečo Kristus zdôrazňuje fakt, že ide o brata? V prípade osoby nepríbuznej by boli tresty nižšie? A čo v prípade, keď brat je naozaj bláznom? Bude posmrtným trestom postihnutý aj ten, kto hovorí pravdu o bláznivom bratovi?

  8. „Moje jarmo je lahodné.“ Matúš vkladá Kristovi do úst tieto vety: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie… Vezmite na seba moje jarmo… lebo moje jarmo je lahodné a moje bremä ľahké.“ (Mt 11, 28 – 30). Keďže som tých pár slov nevedel nijak pochopiť, poobzeral som sa po okolitom Matúšovom texte a našiel som celkom blízko zopár, zdá sa mi vhodných, príkladov.

Lahodné jarmo:

  • „Ak ťa pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a zahoď… A ak ťa pravá ruka zvádza na hriech, odtni ju a zahoď.“ (Mt 5, 29 – 30)

  • „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé.“ (Mt 5, 39)

  • „Milujte svojich nepriateľov, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.“ (Mt 5, 44)

Dovolím si kresťanom položiť naivnú otázku: Koľkokrát ste nastavili druhé líce? Koľkokrát ste sa pristihli pri láske k nepriateľovi? Veď je to lahodné jarmo!
Sladké bremä:

  • „A brat vydá brata na smrť a otec dieťa a dietky povstanú proti rodičom a usmrtia ich. A všetci vás budú nenávidieť pre moje meno.“ (Mt 10, 21 – 22)

  • „Nenazdávajte sa, že som priniesol mier na zem; nepriniesol som mier, ale meč.“ (Mt 10, 34)

  • „Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 10, 39)

Dovolím si kresťanom opäť položiť naivnú otázku: Koľkokrát ste sa potešili z toho, že Kristus priniesol na zem meč? Koľkokrát ste obetovali, nie život, ale len trochu pohodlia, pre Krista? Veď je to sladké bremä!
Podľa môjho laického a nepochybne skresleného chápania, tieto príklady protirečia Kristovmu sľubu o ľahkom jarme a sladkom bremene. Nájde sa niekto, kto mi nezištne vysvetlí, kde robím chybu, keď ešte aj v Kristových slovách nevidím hlboké posolstvo, ale iba protirečenia?
Ak by ste mi však chceli vysvetľovať, že výroky o vylupovaní očí a odtínaní končatín treba chápať obrazne, nenamáhajte sa – ja to viem. Radšej mi v takom prípade vysvetlite, prečo netreba považovať za obrazné výrazy „lahodné jarmo“ a „sladké bremä“?

  1. „Ak ťa zvádza oko, vylúp si ho a zahoď; lebo lepšie ti je jednookému vojsť do života, ako keby si mal oboje očú, a hodili by ťa do ohnivého pekla.“ (Mt 18, 9). Rozumiete tejto Kristovej analógii a obdobným analógiám o rukách a nohách? – Myslíte si, že zvádzanie na hriech vychádza z „údov“? Podľa mojich znalostí neurofyziológie sa mi skôr zdá, že z mozgu. Aké námietky by ste potom mali proti nasledujúcej úprave uvedených podobenstiev: „Ak ťa časť tvojho mozgu zvádza na hriech, vylúp si ju a zahoď; lebo lepšie ti je bez časti mozgu vojsť do života, ako s celým mozgom do ohnivého pekla“?

Keď už hovorím o údoch, napadá ma drobná obmena citovaného Kristovho výroku: „Ak ťa na hriech zvádza penis, odsekni si ho a zahoď.“ Domnievam sa, že to by bolo pre mnohých oveľa účinnejšie a trvalejšie riešenie hriešnych – ak už nie chúťok, tak aspoň – skutkov.
Ale nie je nakoniec celej kresťanskej mentalite najbližší takýto variant Kristovho výroku: „Ak ťa rozum zvádza na odmietnutie viery, zavrhni ho, lebo ti je lepšie hlúpemu vojsť do života, ako sa rozumnému dostať do ohnivého pekla“? Nie je toto svojim zmyslom takmer ekvivalentné tvrdeniu „blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské“ (Mt 5, 3)? Nie je táto moja interpretácia dokladom toho, že pojmom „chudobní duchom“ Kristus naozaj myslel hlupákov, kreténov a oligofrenikov (od debilov, cez imbecilov až po špičkových idiotov)? Túžite sa dostať do neba, v ktorom budú zhromaždení všetci takí prostáčikovia od stvorenia sveta a v pekle sa ocitnú takmer všetci významní vedci, spisovatelia, umelci a filozofi? A pozor, bude to naveky!

  1. Takto hovorí sám Kristus: „Nemôže dobrý strom donášať zlé ovocie ani planý strom donášať dobré ovocie.“ (Mt 7, 18). Nájdete logickú chybu v tomto jeho výroku, v myšlienke, ktorú (asi) chce touto analógiou (podobenstvom) vyjadriť, aj v celej tejto analógii? Ak by sa vám to nedarilo, uvažujte namiesto toho o výroku „Veriaci človek nemôže konať zlé skutky, ani neveriaci dobré.“ Tomu hádam rozumie každý, kto so smrteľnými hriechmi hojne pristupuje k svätej spovedi. Dá sa nelogičnosť niektorého z týchto dvoch výrokov (alebo aj oboch) odstrániť malou zmenou textu?

  2. Nenávisť. Vysvetlite, prečo je Kristov výrok „kto nie je proti nám, je za nás“ (Mk 9,40, Lk 9,50), presne ekvivalentný komunistickému heslu „Kto nejde s nami, je proti nám“? Vyberte si jeden z nich a vysvetlite, prečo je nepravdivý. Z ekvivalentnosti by vám potom malo vyplynúť, že presne rovnako nepravdivý je aj ten druhý. Myslíte si, že tvorcovia komunistických sloganov prevzali tento výrok z Biblie, alebo ho objavili nezávisle? Ak ho prevzali z Biblie, zasluhovali by si možno aj úctu – aspoň Bibliu čítali, čo sa nedá povedať o väčšine veriacich, ktorých obsah tohto odstavca iste prekvapí. Tento vzťah medzi kresťanmi a komunistami však naznačuje (netvrdím, že dokazuje!), že korene nenávisti k inovercom sú u oboch ideológií rovnaké. V čom spočívajú? Možno vám pomôže Kristovo vyjadrenie v jednotnom čísle: „Kto nie je so mnou, je proti mne.“ (Mt 12, 30).

  3. Boli všetci Kristovi učeníci vrahmi?! Kristus vraj riekol: „Kto prichádza ku mne a nemá v nenávisti otca i matku i ženu i deti i bratov i sestry, áno, i vlastnú dušu, nemôže mi byť učeníkom.“ (Lk 14, 26). Na inom mieste Nového zákona sa však píše: „Každý, kto nenávidí brata, je vrah.“ (1 Jn 3, 15). Jednoduchým logickým úsudkom dostaneme z týchto dvoch premís málo pravdepodobný záver, že všetci Kristovi učeníci boli vrahmi! Kde je chyba: v logike, či v Novom zákone?

  4. „Títo iste nie sú opilí, ako sa domnievate; veď je ešte len deväť hodín ráno.“ (Sk 2, 15). Takto argumentuje (svätý) Peter, že Kristovi nasledovníci nie sú opití. Akej logickej chyby sa pritom dopúšťa? Prečítajte si celú druhú kapitolu Skutkov a navrhnite kvalifikovanejšiu obhajobu, námietku, či vysvetlenie.

  5. Viera a skutky. „Uveril Abrahám a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Ale tomu, kto skutky vykonáva, tomu sa mzda nepočíta z milosti, ale z pozdĺžnosti. Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.“ (Rim 4, 3 – 5). Mne sa zdá, že tento citát tvrdí, že viera je dôležitejšia než skutky. – Avšak nasledujúce citáty, zdá sa, jasne tvrdia, že skutky sú dôležitejšie než viera: „Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutkov? Či ho takáto viera môže spasiť?“ (Jak 2, 14) „Viera, ak nemá skutkov, je sama osebe mŕtva.“ (Jak 2, 17). Protirečia si tieto citáty, alebo nie?

  6. „Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska.“ (1 Jn 4, 8). Uveďte najmenej štyri logické chyby, ktoré sa v tejto kratulinkej vete vyskytujú. Potom si túto vetu dobre zapamätajte, lebo predstavuje asi svetový rekord v počte logických chýb na počet slov. Možno trocha pomôže, keď sa zamyslíte najprv nad pojmom láska.

  1. Piate božie prikázanie. Analýzu piateho prikázania začína A. J. Záň konštatovaním: „Pán Boh v piatom prikázaní prikazuje chrániť si svoj a blížneho telesný a duchovný život.“ V odpovedi na kontrolnú otázku „Ako si chránime svoj alebo blížneho telesný život?“ uvádza aj takú vetu: „Skutky na udržanie a zachovanie života sú: tichosť a trpezlivosť, miernosť v jedení, v pití a vo fajčení, starostlivosť o čistotu tela a o zdravie, sebaochranu, záchranu života iných, hrdinská smrť za Cirkev, národ a vlasť, láska k nepriateľovi atď.“ (KpD, str. 93). Ako by ste charakterizovali tento plod intelektuálneho vypätia „otca“ Záňa, bez toho, že by ste sa dotkli jeho cti? Akej triviálnej logickej chyby sa dopustil? Ako by ste definovali „skutok“, ak by mal označovať aj „tichosť a trpezlivosť, miernosť v jedení, v pití a vo fajčení“? Ja som si doposiaľ vždy myslel, že skutok označuje to, čo človek urobí, nie to, čo neurobí. Môže byť skutkom aj spánok? Ak áno, je to skutok dobrý, či zlý?

  1. Proroctvá. Dielo A. J. Záňa, Katechizmus pre dospelých (KpD, str. 54) uvádza aj také príklady vyplnených proroctiev Starého zákona o Pánu Ježišovi:

    1. Prorok Izaiáš predpovedal, že sa Kristus narodí z Panny: „Hľa, panna počne a porodí Syna a volať sa bude Emanuel, Boh s nami.“ (Iz 7, 14). – Čo treba urobiť, aby sme výrok o Emanuelovi mohli považovať za výrok o Ježišovi? (Dovoľujem si pripomenúť, že meno Ježiš má oveľa vhodnejší profetický význam, než Emanuel: znamená totiž „Hospodin je spása“!)

    2. Predpovedané bolo, že sa ukáže zvláštna hviezda, keď sa narodí Vykupiteľ: „Vyjde hviezda z Jakuba a povstane berla z Izraela.“ (Num. 24, 17). – Čo treba urobiť, aby bolo možné obyčajnú „hviezdu z Jakuba“ považovať za zvláštnu hviezdu, ktorá sa ukáže pri narodení Vykupiteľa? A čo s „berlou z Izraela“? Čo táto pre