none dzio.sk
nový "Jeruzalem"
sk
|
en
|
tT

novinka dňa

Nový designer apiek ;)

24.03.2024 07:38
Začal SOM pracovať na designeri apiek (zatiaľ pre web, neskôr pre android a windows) 😉

Už to vie konfigurovať stránky s obsahom 😉

Aj nejaké témy sú tam 😉

Kukni na https://www.madzi.sk/ 😉


všetky novinky skryť novinku
pre správne fungovanie tejto stránky, potrebujem používať cookies...

Rod
začiatok a koniec...
09.04.2022 17:06

none
Rode, Rode si začiatok i koniec. Si všetkým a vo všetkom. My chválime a ctíme si ťa. Požehnaj nám i nášmu rodu. Sláva Tebe Otče buď. Roda oslavujem na zemi a zaklínam všetkých bohov, nech večný oheň horí. Žehnaj bohom i ľuďom, žehnaj všetkému životu.
O počiatku Všehomíra
Na začiatku vekov bola len veľká tma a bezbrehé more chaosu. Jeho vlny sa vírili priestorom a obmývali zlaté vajce, ktoré bolo uprostred. V tom zlatom vajci prebýval Rod – pôvodca všetkého. To on bol chaosom a chaos bol ním. Boh Rod spiaci v zlatom vajci si tichúčko spal a o vlny chaosu nedbal. More chaosu však chladilo vajce svojím pohybom, Rodovi však začalo byť zima, až sa nakoniec prebudil. Uzavretý v zlatom vajci najprv zrodil Lásku – bohyňu Ladu. Silou lásky rozbil zvnútra zlaté vajce, a tak stvoril Všehomír, ktorému dal zákon a poriadok. Utíšil vlny mora chaosu a stvoril nespočítateľné množstvo hviezdnych svetov, ako aj náš Svet.
Po stvorení Všehomíra, Otec Rod zrodil vtáka Mater Sva a Zemskú kačku a vpustil ich do Všehomíra.
A tu sa vtáci začali ruvať. Raz mal na vrch jeden, inokedy druhý. Večný bol ten zápas medzi trojhlavým vtákom Mater Sva volaným aj Belobogom či Triglavom a Zemskou kačkou zvanou Černobog. A nevyhral ho ani jeden z nich, lebo obaja boli z boha Roda. Ale praboh Rod zveril vládu nad Všehomírom Triglavovi – Belobogu a dovolil, aby prijímal pocty Najvyššieho a začal vyháňať Černoboga zo sveta, alebo ho aspoň krotil. Lebo zničiť Zlo nemožno, tak ako nemožno zničiť nijakú bytosť či vec stvorenú Rodom.
Keď praboh Rod vyriekol prvé slovo, zrodil sa jeho syn Svarog. Svarog spolu s bohyňou Ladou pomáhali Rodovi pri tvorení nášho sveta.
Rod vytvoril aj kozu Sedun a kravu Zemun, z ktorých sa narodili jeho ďalší dvaja synovia, bratia Perún a Veles. Z vemien kozy Sedun, ako aj z kravy Zemun sa rozlialo mlieko a z jeho kvapiek sa zrodili hviezdy. Z masla vytvoril Rod spolu s Ladou a Svarogom Matičku Zem – Mokoš.
Rod zalial zem vodami veľkého mora, z ktorého vystúpila na hladinu Zemská kačica, ktorá neskôr stvorila mnohých bohov a démonov.
Ako už legenda napovedala, Rod volaný aj Rid, Rožaj, Radaj je začiatokom i koncom všetkého. Praboh Rod je prameňom podstatného aj nepodstatného, je hmotný tak, ako aj nehmotný, poznateľný aj nepoznateľný. Praboh Rod je bohom, ktorý sa zrodil z mora chaosu a on je týmto morom a ono je v ňom, preto Praboh Rod úzko súvisí so živlom vody. Žijúc v mori a majúc v sebe more, Rod stvoril celý Všehomír, ako aj náš svet. Z neho sa všetko rodí a do neho sa navracia.
Rod ako boh stvoriteľ, je bohom zrodu, života a znovuzrodenia. Jeho symbolom je vajce, z ktorého sa zrodil, a do ktorého sa opätovne ukladá na spánok. Toto vajce sa nachádza uprostred Všehomíra a práve oň zvádzajú večný súboj dva protiklady života, ktoré Praboh Rod stvoril na počiatku vekov. Tieto protiklady sú stelesnené vtákom Mater Sva – Belobogom a Zemskej kačky – Černobogom.
Ako aj v iných náboženstvách, tak aj u Slovanov Boh Rod – počiatok a koniec, prenecháva vládu nad Všehomírom, svetom a ľuďmi svojim vteleniam a deťom, pričom sám ustupuje do úzadia. Ukladá sa na spánok v novom zlatom vajci. A zobudí ho až zima, ktorú spôsobí víťazstvo Černoboga nad Belobogom, keď celý Všehomír sa zrúti do mora chaosu a ponorí sa do tmy.
Skôr ako sa ustatý Otec Rod rozhodol, že sa znovu utiahne spať do zlatého vajca, vytvoril kameň bytia Alatyr. Rod vzal tento svätý kameň a vhodil ho do mora. Tak sa Alatyr stal stredom sveta, stredobodom Poznania, sprostredkovateľom medzi ľuďmi a bohmi. Nikto ho nemôže nájsť, nikto ho nemôže zdvihnúť. Môže byť malý a ľahký, ale aj veľký a ťažký ako hora. Alatyr je obetným kameňom najvyššieho Roda. Na ňom Rod prináša sám seba ako obetu (žertvu) a premieňa sa na Alatyrský kameň. No v jeho tvorení pokračuje jeho syn Svarog spolu s Ladou.
Rod sa prvýkrát prejavil stvorením pramatky Lady, bohyne lásky plodnosti a materstva, pre ktorú svojím prvým slovom stvoril muža, boha Svaroga. Ďalšími jeho synmi boli Perún a Veles. Títo traja synovia sú vteleniami Beloboga trojhlavého vtáka Mater Sva. Oni sú bohom Triglavom, v ktorom sa spájajú v jedno.
Nesmieme však zabudnúť ani na stelesnenie boha Roda ako Zemskej kačky – Černoboga. A teda, tak ako sú Svarog, Perún a Veles prejavmi Beloboga – Triglava, rovnako aj Kaščej, Nij – Skyper Zver a Dij sú synmi boha Roda a prejavom Černoboga.
Praboh otec Rod sa zjavuje ako bielovlasý a bradatý starec – otec. Praboha Roda si môžete teda predstaviť ako starca oblečeného v dlhej bielej košeli a bielom plášti s kapucňou, podopierajúceho sa o dubovú palicu, ktorá je symbolom jeho vlády nad stromom života.
Dodnes sa zachoval v ľudovej tradícii v podobe „Starého“. Môžeme ho nájsť v rôznych ľudových tancoch, ktoré sa tancujú hlavne v období zimného slnovratu. Rod sa však môže zjaviť aj ako vládca a najvyšší cár nad Všehomírom, a teda je možné si ho predstaviť aj ako kráľa oblečeného do bohatého rúcha sediaceho na vysokom tróne. V tomto zjavení Rod drží v rukách jeho symboly, dubové žezlo a zlaté vajce.
Ako vládcovi stromu života je mu zasvätený dub, tvoriaci os nášho sveta. Tak ako má strom korene, kmeň a korunu, aj náš svet je rozdelený na tri časti, ktorým vládnu jeho traja synovia.
Zo zvierat je mu zasvätený sokol, pretože boh Rod putujúci svetmi sa rád premieňa a zjavuje ako sokol. Je to práve tento vták, ktorý vypúšťa do Všehomíra iskričky vedomia. Tie sa však na konci ich púte opäť k nemu navracajú.
Boh Rod je hlboko zviazaný so slovanskými národmi ako to vidno v koreňoch slov: rodný, národný, rod, národ, narodeniny, pôrod, rodina, príroda. Rovnako aj označenie Rodná – viera či Rodoslavia je vierou v nekonečne sa prejavujúceho Boha Roda, ktorý je počiatkom tvorenia svetov a všetkého živého. Silný vzťah k rodu sa spája so silným vzťahom k predkom. Pre Slovanov je charakteristické uctievanie generácií predkov bez obmedzenia sa na: „cti otca svojho a matku svoju“ ako u kresťanov, ale celkom prirodzene je rozšírené i na babky, dedkov a prababky, ako aj na ujov a tety.
Na počiatku vekov Boh Rod zrodil bohyňu Ladu a šiestich synov – Svaroga, Perúna, Velesa, Dija, Nija a Kaščeja. Predtým, ako sa uložil na opätovný spánok do zlatého vajca, zrodil ešte jedného syna, ktorým je Prove.
Hlavným sviatkom Boha Otca Roda je prvý spln po jarnej rovnodennosti. Aj obdobie zimného slnovratu (21. december), kedy sa slaví sviatok zrodu nového slnka v podobe božiča Koliadu, je zasvätené Rodovi.
Zrod nového slnka predznamenáva porážku bohyne smrti a zimy Moreny. Jej porážka je dovršená prebratím vlády Vesnou, bohyňou jari, počas splnu pred sviatkom jarnej rovnodennosti (21. marec). Pred týmto sviatkom, počas novu mesiaca sa vyzýva aj Praboh Rod, kedže je bohom obnovy a počiatku.
Z dní mu je zasvätená nedeľa.
Doporučuje sa mu obetovať najväčší dar plodov zeme – okrúhly bochník chleba ako symbol vďačnosti a záväzok pokračovania v tvorení a udržiavaní rovnováhy protikladov. Ďalšie obety prinášné Rodovi sú chlieb, vajíčka, kohúty alebo sliepky, proso, ovsená kaša, syr, med, medovina, boršč, pirohy, lokše, olej a pivo.

Lada
pramatka...
09.04.2022 17:15

none
Ó, pramatko Lada, Ty si Láska, ty si zjednotenie. V tebe sa Rod náš prejavil. Tebe sa všetci bohovia klaňajú. Naplň nás láskou svojou. Žehnaj nám, pramatko naša!
Stvorenie človeka
Skôr ako praboh Rod stvoril čokoľvek iné, stvoril Ladu. Len vďaka nej sa mu podarilo rozbiť zlaté vajce a vynoriť sa na vlnách studeného chaosu, aby ich mohol opäť skrotiť a stvoriť Všehomír.
Rod stvoril nový Všehomír a vládu nad ním zveril svojim trom synom. Najstarší z nich, Svarog, hádam najviac pomáhal otcovi, kedže ako kováč je z troch bratov najzručnejší. Svarog napokon nechal otca oddychovať. Koval a tvoril Všehomír sám. Bohyňa Lada sa sprvoti na to len pozerala no videla, že Svarog potrebuje pomoc. Preto pridala ruku k dielu a stvorila mnoho nádherných a jemných vecí.
Pri spoločnej práci našli v sebe Lada a Svarog také zaľúbenie, že jedného dňa predstúpili pred samotného Roda a požiadali ho, aby ich zosobášil.
Bola že to svadba nevídaná, celá Iria sa zišla vo veľkej dvorane Svarogovho a Ladinho prekrásneho paláca, postaveného na vŕšku uprostred Irie. Obrad zväzovania rúk vykonal samotný Rod a nakoniec Svarog nastokol na prst Lade prvú obrúčku, ktorú pre Ladu potajme ukoval.
Po dlhej oslave pokračovali Svarog a Lada v spoločnom tvorení. Lada vôbec nezaostávala za svojím mužom. Svarog koval veci pevné, Lada tvorila veci jemné. Tak spoločne Svarog a Lada tvorili Všehomír.
Raz Lada prišla za bohyňou zeme – Mokošou a požiadala ju, aby jej dala trochu hliny pre stvorenie bytostí, ktoré osídlia zem. Mokoša jej s radosťou hlinu dala, z nej potom Lada vymodelovala všetko živé, čo môžeme nájsť na zemi. Lada vymodelovala aj bytosti podobné bohom majúce telá z hliny, kostí z kamenia, krv z mora, vlasy z trávy a prázdne vnútro. Keď uvidel Svarog tieto duté bytosti z kamenia a hliny, veľmi sa potešil, ale pochopil, že v tej dutine sa môže usídliť tak dobro, ako aj zlo.
Preto sa Svarog nadýchol a dúchol do ich dutín. Keď Svarog dúchol do ľudí, bolo ho počuť a ten zvuk nazval slovom. Tak sa vo vnútri ocitla duša.
Rod sa náramne potešil, keď zbadal ľudí, a keďže chcel, aby ľudia rozumeli tomuto slovu, ktoré do nich vdúchol Svarog, bozkal ich na čelo. Z čela dostali tieto tvory meno človek. Týmto bozkom dal Rod ľuďom prvý veľký dar, dar mysle a vedomia. Rod, Lada a Svarog tak stvorili človeka zo zeme, slova – duše a vedomia.
Na znak toho sa po smrti vráti telo zemi bohyni Mokoši a duša odchádza do podsvetia, kde ju sprevádza boh Veles a vedomie sa vracia k prabohu Rodovi.
Bohyňa Lada je ženským prejavom všemocného, najväčšieho boha Roda a manželkou Svaroga, volaná aj Leda, Rada, Roda.
Lada bola stvorená otcom Rodom ako prvá, a aj preto je považovaná za najvyššiu bohyňu, kráľovnú všetkých bohov. Lada je počiatkom všetkého, dokonca je počiatkom aj samotného praboha Roda, ktorý jej stvorením rozbil zlaté vajce a začal tvoriť Všehomír. Ona je prejavom mora chaosu, jej živlom je preto voda.
Lada je symbolom všeobjímajúcej lásky a mieru, ktoré sú základom života na zemi. Je bohyňou života, plodnosti, znovuzrodenia a obnovy. Dáva život prírode a robí Zem plodnou. Je tvoriteľkou a opatrovateľkou všetkého živého.
Ako pramatka je ochrankyňou detí, žien, manželstva, lásky, rodičovstva a úrody.
Bohyni Lade je vlastná jemnosť, mäkkosť a poddajnosť, ale aj nestálosť a zmena. Symbolizuje tak porozumenie, chápanie a múdrosť, schopnosť zosúladiť, či spojiť.
Jej meno úzko súvisí so slovami ladný, súlad, ladnosť.
Funkcia Lady je taktiež úzko spätá s dušou. Matka Lada totiž zbiera vedomie mŕtvych a vracia ho Rodovi, od ktorého dostáva nové iskry vedomia a ide s nimi do ľudského sveta, kde ich vkladá do lona žien.
Lada je považovaná aj za bohyňu opojenia a veselosti, ale aj sexu a náruživosti. A tak pekné dni mája a začiatok júna sa pripisujú Lade a oslavujú sa všeobecnou veselosťou a hrami.
Každoročne, počas zimnej rovnodennosti bohyňa Lada rodí nové slnko – boha Koliadu. Najsilnejšia je v období jari a leta, jej obdobie pôsobnosti slabne od letného slnovratu. Lade je zasvätený deň splnu pred letným slnovratom.
Podobne ako Svarog, Perún a Veles sú bratmi a vteleniami Triglava – Beloboga, môžeme povedať, že Lada, jej dcéra Mokoša a jej dcéry Živa a Morena vytvárajú štvoricu bohýň Rožaníc či Roditeliek.
Lada je matkou našej matičky zeme Mokoše, a tiež slnečných božstiev Dažboga a Koliadu. Ďalším jej synom je boh lásky Kupalo.
Kráľovná Lada je zvyčajne odetá v zlatý kráľovský šat a na hlave má prekrásnu zlatú korunu. V ruke drží jeden z jej symbolov, misku, v ktorej je vajíčko alebo červené jablko spolu s klasmi obilia. V náručí má nemluvňa, ktoré symbolizuje vtelený svet a je aj prejavom plodnosti najvyššiej bohyne, a teda aj prejavom materstva a lásky. Vajíčko či jablko je zase symbolom počiatku všetkého existujúceho, a podobne ako klasy, aj symbolom plodnosti a úrody.
Ponad náš svet lieta v zlatom voze, do ktorého sú zapriahnuté labute a holuby, ktoré sú tiež jej symbolmi a symbolmi lásky a mieru. Lada zo svojho voza vyháňa svojou silou lásky zlé a temné sily z nášho sveta.
Spolu so svojím mužom Svarogom kraľujú v Irii v prekrásnom zámku, pri ktorom rastie prekrásny svätoháj. V ňom sú Lade zasvätené lipy a brezy.
Z dní je jej zasvätená sobota, a práve preto sa v tento deň konajú sobáše.
Sviatky Lady sa slávia spevom piesní počas celého mesiaca od 25.mája do 25.júna. V tomto období počas splnu vrcholí jej moc. Počas obradov sa tancujú tance svargi, ktoré usporiadávajú Všehomír, obnovujú rovnováhu v prírode a ľudských dušiach. Tým, ktorí sa jej obetujú, zjavuje budúcnosť. V tomto období ženy, ktoré nemôžu mať deti, by mali by Lade priniesť obety, aby im požehnala ich počatie.
Ďalším obdobím oslavy bohyne Lady je obdobie jarnej rovnodennosti (21.marec), vtedy sa oslavuje aj príchod bohyne Vesny a čas znovuprebudenia sa prírody.
Veľkou oslavou je aj obdobie zimného slnovratu (21.december), ktoré je obdobím zrodenia jej syna božiča Koliadu ako nového slnka.
Lada je privolávaná v magických rituáloch tvorby, ale aj ako ochrankyňa rodiny, rodu či národa. Vyzývaná je aj pri rituáloch tvorenia a obradoch nových začiatkov, pri mágii lásky, pri volaní partnerov či milencov.
Lade sa prinášajú obety: vajíčka, chlieb, kaša, zrno, oplátky, syr, med, mlieko, krúpy, pirohy a olej, ale aj nite, stužky, látky, vlna, koža a riad v podobe misiek, tanierov a pohárov.

Triglav
Belobog...
09.04.2022 17:20

none
Jasný boh tvárí troch, Ty na tróne sedíš, Svaroga, Perúna a Velesa v sebe objímaš. Trojhlavý Belobogu, Ty si dobro a ochrana naša. Chráň nás pred skutkami Hada čierneho. Na slávu tvoju obety prinášame. Požehnaj a stoj pri nás.
Jasný Deň – Belobog a Tmavá Noc – Černobog
Keď Otec Rod stvoril Všehomír, premenil sa na sokola a zletel na náš svet. Tam si Sokol sadol na dub, ktorý prepájal tri časti nášho stvoreného sveta. Keď sa sokol rozhliadol po svete, zbadal, že tam niet života a z oka mu vytiekla slza. Tak sa zrodil trojhlavý vták Mater Sva, ktorý sa prejavil ako Belobog a Zemská kačka prejavujúca sa v osobe Černoboga.
A schytili sa títo rodní bratia za pasy, až zatriasol sa celý svet. Z ich spojenia a ich vzájomného pohybu sa začal rodiť život. Raz sa zdalo, že víťazí jeden, a potom zasa druhý. Keď to zbadal preveľký Rod, rozhodol, že zverí vládu nad Svetom jednému z nich. A kedže nebolo víťaza v ich neustálom boji, boh Rod ustanovil za vládcu nášho sveta Trojhlavého boha Beloboga, volaného aj Triglav. Belobog dostal meno Triglav, pretože sa v ňom spájajú Rodovi traja jasní synovia Svarog, Perún a Veles. Ale aj Černobog sa prejavuje v troch temných bratoch – Kaščejovi, Dijovi a Nijovi, volaného aj Skyper Zver, teda čierny had.
Černobog nikdy nesúhlasil s rozhodnutím otca Roda a o to tuhšie začal bojovať proti Belobogu – Triglavovi.
Černobog počkal, kým sa unavený otec Rod uloží do slnečného zlatého vajca znovu na odpočinok a zaútočil na Triglavov zámok. To už však Svarog prebral vládu nad nebom, Perún nad zemou a Veles začal vládnuť v podsvetí.
A tak, keď Černobog ako Skyper Zver priletel do Irije, kde rozbil nebeskú bránu a vliezol do kráľovskej siene, sedel už na tróne Triglav, spojenie troch jasných bratov.
Po dlhom zápase sa trom bratom podarilo na chvíľku premôcť Skyper Zvera a vytrhnúť mu z jeho ohnivej papule jazyk. Tento jazyk čierneho hada potom vplietli na veľké radlo. Tento prvý pluh ukul Svarog pre Velesa a Veles ním potom rozdelil Svet na kráľovstvo Jav – Dobra a kráľovstvo Nav – Zla. V kráľovstve Jav začal vládnuť Triglav a v kráľovstve Nav sa stal vládcom Černobog.
No ani potom boj medzi Belobogom a Černobogom neustal.
Trojhlavý vták Mater Sva a čierna Zemská kačka neustále bojujú o slnečné zlaté vajce, v ktorom spí ich otec Rod.
Keď slza Sokola-Roda dopadla na zem, ako prvý vzlietol vták Mater-Sva. A hádam práve preto sa otec Rod rozhodol ustanoviť za vládcu sveta Trojhlavého Beloboga volaného aj Triglav.
Triglav-Belobog, zosobnenie trojhlavého vtáka Mater-Sva je vtelením najvyššieho boha Roda rovnako, ako aj jeho brat Černobog.
Triglav, ako už jeho meno napovedá, je trojhlavým bohom a jeho tri tváre symbolizujú troch synov Boha Roda a to Svaroga, Perúna a Velesa. Ako vládcovi troch svetov je mu zasvätený strom dub, ktorý symbolizuje tri svety – nebo, zem a podsvetie. Jeho číslom je tri, kedže vládne trom svetom a trom živlom – vzduchu, zemi a ohňu.
Triglav-Belobog je ochrancom dobra, zákona a poriadku. Zároveň je bohom zjednotenia a bohom vojny.
Napríklad v Štetínskom chráme sa nachádzalo nezvyčajné množstvo zbraní a bohatstva, kedže miestni bojovníci z každej výpravy desatinu koristi uložili do chrámu. Štetín, ako sa môžeme dočítať, mal vo svojom obvode tri vrchy, z ktorých prostredný a najvyšší sa honosil trojhlavou modlou boha Triglava. Triglavove sochy sa odlievali do zlata ako jednému z mála slovanských bohov. Často mal zahalené oči a ústa, aby nevidel ľudské hriechy a tváril sa mlčky.
Triglav-Belobog je trojhlavým kráľom nášho sveta, a teda podobne ako jeho otca Roda si ho môžeme predstaviť ako silného kráľa, sediaceho na honosnom tróne.
Jeho palác stojí uprostred dubového hája, vypínajúci sa na vŕšku uprostred Irie – sveta bohov. Je to jeden z najhonosnejších palácov a práve tam je zlatom a striebrom vykladaná trónna sieň, v ktorej sa schádzajú všetci bohovia. Triglavov kráľovský odev je tiež veľmi bohatý, zdobený zlatom a striebrom rovnako, ako jeho brnenie či postroj čierneho koňa. Okolo pása alebo na krku má silnú reťaz, ktorá je symbolom zjednocovania a sily.
Zo zvierat je to práve čierny kôň v zlatej postroji, ktorý mu je zasvätený. Triglavov kôň bol chovaný veľmi starostlivo a tešil sa veľkej vážnosti. Opatrovať ho smel len jeden z kňazov Triglavovho chrámu. Jeho sedlo, zdobené zlatom a striebrom bolo vyložené v chráme a sedlal sa ním čierny kôň pri veľkých sviatkoch.
Triglav-Belobog symbolizuje spojenie troch svetov, troch živlov, aj troch jasných Rodových synov, ako aj večný boj s temným nepriateľom. Tento boj medzi ním a Černobogom je nekonečný, a práve dôsledkom boja medzi nimi vzniká život a je zabezpečená rovnováha vo všetkých svetoch.
Triglav je zvláštnym bohom, keďže je spojením troch synov Boha Roda a sám jeho vtelením nemá vyhradené nejaké zasvätené dni. Obetuje sa mu však v čase obetovania najvyššiemu bohu Rodovi, ako i v čase osláv bohov Svaroga, Perúna či Velesa. Taktiež je vyzývaný a privolávaný pri obradoch zjednotenia, aj pri bojových obradoch a obradoch získavania sily.
Triglavovi-Belobogu sa doporučuje prinášať obety ako sú železné predmety v podobe zbraní či podkov, ale aj zlato a iné drahé kovy. Z bežných obiet sú to ovsená kaša, pirohy, zrno, ovos, ryby, pravdaže aj chlieb, lokše, víno, pivo, kože a kožušiny.
Rovnako ako najvyššiemu bohu Rodovi je aj Triglavovi zasvätená nedeľa.

Svarog
nebeský otec...
09.04.2022 17:22

none
Ó, Pradedo náš, Svarog – Nebeský oheň. Ty si naučil nás kovať pluh i zbraň, aby sme dostatku všetkého mali a mohli zem našu obrábať i chrániť. My, milujúce deti, Ti obety v ohni prinášame. Velebíme Ťa a klaniame sa ti. Požehnaj nám, o to ťa žiadame.
Iria – svet bohov
Na počiatku, keď sa najvyšší boh Rod prebral zo svojho spánku v zlatom vajci, zrodil bohyňu Ladu. Vďaka sile lásky rozbil zlaté vajce a začal tvoriť Všehomír.
Lada mu pri tvorení pomáhala, ale bola na to sama, a tak Rod vypustil zo svojich úst dych a zaznelo prvé slovo, z ktorého sa zrodil Svarog – Nebeský otec. Svarog spolu s bohyňou Ladou začal pomáhať Rodovi pri tvorení Všehomíra. Rozložil oheň v nebeskej vyhni a začal kuť hviezdy a slnká. Rod sa veľmi potešil vykonanej práci, a preto sa rozhodol uložiť na opätovný spánok do nového zlatého vajca.
Svarog spolu s bohyňou matkou Ladou, ktorá sa stala jeho ženou, pokračoval v Rodovom tvorení a dokončili stvorenie vesmíru a sveta. Predtým, ako Rod opäť zaspal, rozhodol sa, že vládu nad Všehomírom zverí svojim jasným deťom.
A tak Svarog ako najstarší z jasných Rodových synov sa stal vladykom Nebeského cárstva.
Na počiatku vekov Rod vytvoril svätý kameň bytia, ktorý je stredom sveta. Boh Rod vzal tento kameň a vhodil ho do mora, lebo v tom kameni sa skrýva sila všetkého bytia a života. Tam ho však našla Zemská kačica a vytiahla Altyr z morského dna. Altyr bol veľmi malý, a tak ho kačica chcela skryť vo svojom zobáku, aby prevzala moc nad svetom a všetkým bytím.
No Svarog ju prichytil pri tejto krádeži, nečakal a vyriekol čarovné slovo. Altyr, kameň bytia v Kačkinom zobáku začal rásť. Kačica ho už nemohla dalej ukrývať v zobáku, a preto ho vypustila.
Tam, kde kameň bytia Altyr dopadol, začala rásť mohutná svätá hora Alatyrská. Nikto ju nevie nájsť, iba bohom je dovolené žiť na jej vrchole.
Aby hora Altyrská prestala rásť, udrel Svarog svojím obrovským kováčskym kladivom po jej vrchole. Keď tak urobil, odskočilo od neho množstvo iskier, z ktorých sa zrodili mnohí bohovia, ktorí potom osídlili Altyrskú horu.
Na nej a v jej útrobách si vystavali prekrásne paláce a komnaty. A tak vznikol horný svet bohov – prekrásna Iria.
Na vrchole Alatyrskej hory vysadil Svarog Irijský sad a vykoval trón, na ktorom sedí boh Svarog spolu so svojimi bratmi Perúnom a Velesom.
Traja jasní bratia Svarog, Perún a Veles, zjednotení v jedného boha Triglava, vystavali uprostred Irijského sadu palác obrovskej nádhery. Trón, ktorý vykul Svarog, postavili v prekrásnej trónnej sieni, odkiaľ spolu spravujú svet. Svarog vykoval aj nebeskú bránu do tohto sídla bohov na vrchole Altyrskej hory a iba ňou môžu čas od času smrteľníci prejsť do prenádhernej krajiny bohov – Irije.
Svarog, najstarší syn praboha Roda, volaný aj Svaroh, Svarod, Svarin, Svaren. Jeho ženou sa stala najvyššia bohyňa Lada.
Svarog je jeden z najstarších božstiev Slovanov. Ako nebeský kováč úzko súvisí so stvorením sveta. Svarog je stelesnením boha tvorcu, ktorý na začiatku pomáha najvyššiemu bohu Rodovi pri tvorení spolu s jeho ženou Ladou a následne preberá vládu nad Všehomírom spolu s jeho bratmi Perúnom a Velesom.
Po tom, ako ukoval slnko, ukoval a stvoril aj hviezdne nebo. Toto hviezdne nebo je vlastne kolesom, ktorým otáča jeho brat Perún a zahŕňa v sebe dvanásť súhvezdí zverokruhu, ktoré symbolizujú dvanásť bohov. Každý z nich vládne na nebi dvetisíc rokov.
Svarogovo meno sa skladá z dvoch častí – Sva a Rog. Indoeurópske „svar“ znamená svetlo alebo žiariaca obloha. Iránske „hvar“ znamená slnko. Jeho meno teda označuje vládcu nebeského ohňa, nebeského kováča, vládnuceho nad živlom ohňa a kovu.
Svarog je nebeským tvorcom všetkých vecí, ale kedže bol stvorený prvým Rodovým slovom, je aj tvorcom zákonov. Je to práve Svarog, ktorý je tvorcom remesiel, ktoré po stvorení človeka predal ľuďom. Naučil ľudí používať aj oheň, spracovávať meď a železo. Kedže vykoval prvú manželskú obrúčku, stal sa aj ochrancom manželstva.
Svarog je stotožňovaný s nebeským ohňom a častokrát aj so samotným slnkom, avšak vládu nad ním zveruje svojmu synovi Dažbogovi-Svarožičovi.
Okrem syna Dažboga a Koliadu stvoril bohov Simarigla a Striboga.
Svarog sa zjavuje ako statný plamenný muž, odetý do kováčskej zástery držiaci v rukách obrovské kováčske kladivo a kliešte, ktoré sú jeho symbolmi. Jeho plamenné vlasy obopína žiarivá železná koruna, ktorá je znamením jeho majestátu kráľa a tvorcu sveta.
Jeho palác stojí neďaleko Irijského sadu, ktorý vysadil na vrchole Altyrskej hory na počiatku vekov a jeho vyhňa susedí s trónnou sieňou, kde horí večný nebeský oheň.
Na vrchole Svarogovho paláca sa otáča mohutná svarga, na ktorej stojí zlatý kohút, zviera zasvätené Svarogovi. Zlatý kohút prináša ľuďom do ich príbytkov oheň boha Semarigla a svojím zobákom kreše o svargu iskry do bleskov boha Perúna. Svarog neustále pozoruje svet skrz vševidiace oko svargy, ktorá je taktiež jeho symbolom, ako aj symbolom slnka. Tak ako Rod predal Svarogovi vládu nad svetom, aj Svarog predáva vládu nad slnkom svojmu synovi Dažbogovi – Svarožičovi.
Deň zasvätený Svarogovi je utorok.
Obdobie jarnej rovnodennosti (21.marec) je sviatkom počiatku a tvorby nového života. Tento deň je zasvätený Svarogovi spolu s bohyňou Ladou. Ďalším jeho sviatkom je sviatok v období po zimnom slnovrate (24.december), počas ktorého sa pluh vnáša do príbytkov a kladie sa pod sviatočný stôl. Počas týchto sviatkov, ale aj počas iných obradov je mu navhodnejšie obetovať vhodením žertvy do ohňa. S uctievaním je spojený aj obrad chodenia po žeravom uhlí.
Svaroga je vhodné privolať na pomoc predovšetkým na spirituále, zamerané operácie tzv. seba-iluminácie, teda rozvíjanie vlastností a vzorcov správania sa korešpondujúcich so solárnymi silami, ako napr. seba-vedomie, hrdosť, sila charakteru, žiara osobnosti (charizma), zodpovednosť a podobne.
Prinášajú sa mu obety ako je chlieb, vajíčka, zrno, ovsená kaša, pirohy, lokše, slanina, syr, ryby, olej, pivo, víno, medovina a železné predmety.
Všetky tieto obety sa obetujú vhodením do plameňov ohňa.

Perún
hromovládca...
09.04.2022 17:26

none
Perúne, Perúne, hromovládca náš, Ty oživovateľ všetkého, nech rozhoria sa ohne na slávu tvoju. Ty, ktorý v čase mieru vládneš dažďu, búrke, hromu a blesku, prinášaš nám úrodu a vlahu. Ty, ktorý v čase vojny zaisťuješ víťazstvo našim zbraniam a chrániš nás, čo ideme do vojny. Príď nám na pomoc v ťažkej chvíli, aby sme teba chválou velebili. Požehnaj nám.
Bratia
Na počiatku, keď pradedo Svarog ukoval svet, všade, kam oko dohliadlo, bolo iba nebo a more. Po vodách nekonečného mora sa túlala loďka a v nej sedel boh hromu a blesku – Perún a jeho brat, boh vôd – Veles žil v jeho hlbinách. Jedného dňa Veles priplával k loďke a vraví Perúnovi:
– Bratku, toľký čas sa už plavíš v tej loďke, túlaš sa bez cieľa. No aj mne sa už zunovalo žiť v podvodnej krajine, s vekom čoraz ťažšie znášam vlhkosť. Keby si aspoň nerobil tie búrky…
– No hej, ale predsa musím mať nejakú zábavku. – bránil sa Perún výčitkám Velesa.
– A čo tak stvoriť niečo stále? – pomyslel si Veles.
– Čo tým myslíš, braček môj? – nedôverčivo sa spýtal Perún.
– No, stvoriť miesto, kde by konečne bolo sucho, miesto, kde by sme si obaja mohli oddýchnuť. Sám to spraviť nevládzem, potrebujem trochu tvojej pomoci.
- No dobre, pomôžem ti. – Perún ešte ani nedopovedal, keď tu Veles skočil späť do vody a ponoril sa až na samé dno. Tam nabral za hrsť piesku a niekoľko zrniečok si schoval do úst.
Keď sa vynoril, podal Perúnovi piesok, a ten ho rozhodil na more. A tak zázračným spôsobom vznikol ostrov. No ostrov bol veľmi malý, ledva sa naň obaja zmestili.
Nakoniec sa bratia dohodli, že budú o ten kúsok zápasiť. Chytili sa teda Perún s Velesom za pasy, že sa do vody budú hádzať. No len čo Veles hodil Perúna do mora, zem sa rozšírila. Tam, kde Perún hodil Velesa, vznikli pohoria, keďže mal Veles ešte trochu piesku v ústach.
Perún sa nahneval na brata, že ho takto podviedol a hodil doň blesk tak silno, že sa Veles pod zem prepadol. Keď sa napokon spod zeme vrátil, povedal Perúnovi:
– Ej bratku, tá Zem nám len sváry narobila.
– Veru, veru, – prisvedčil Perún.
– Dobre teda, ja budem mať kráľovstvo v Podzemí a Ty na Zemi, a nech Svarog vládne v Nebi. – Navrhol boh Veles. Perún s bratom súhlasil, a tak si bohovia rozdelili vládu nad svetom.
Perún, Rodov syn, je volaný aj Parom, Perkun, Peron, Perkunas či Peraun.
Legenda prezradila, že Perún sa stal vládcom na zemi po zápase so svojím bratom Velesom po tom, ako spoločne stvorili zem.
Perún je prejavom boha Triglava – protivníkom Černoboga, s ktorým Perún zvádza večný súboj o zlaté vajce. Nie je len vládcom Zeme, ale aj jej ochrancom, rovnako ako je ochrancom a strážcom zlatého vajca, do ktorého sa opätovne uložil na spánok otec Rod.
Perún dostal do daru od Roda plamennú hromovú sekeru, ktorú ak hodí, zaznie hrom. Hromová sekera je teda symbolom Perúnovej vlády, a rovnako aj luk, z ktorého vystreľuje blesky. Vládne teda hromu a blesku, a tým aj búrke a dažďu.
Po prvom hrmení Perún prichádza na pomoc slnku Koliadovi, ten od svojho zrodenia počas Zimného slnovratu vedie stály zápas s nepriateľskými živlami, ktoré premáha až na jar a oslobodzuje zem. Perún na jar pripravuje čarovný nápoj živej vody, ktorý leje na zem v podobe jarných dažďov. V jeseni zasa uzamyká bránu Irie a ide si odpočinúť do svojho kaštieľa vysoko na Altyrskej hore uprostred Irie.
V čase vojny je zástupcom vojakov a strážcov. Je teda aj bohom vojny, zbraní a bojového umenia. V Irii má aj funkciu roztáčača Svarogovho kolesa, ktorým hýbe celý svet. Ako vládca na Zemi obdaruváva ľudí životom a silou, ale aj trestá za ich viny. Dohliada aj na dodržiavanie zákonov na zemi.
Perúnovo meno je odvodené od indoeurópskeho základu per(k/g) (biť, udierať, tĺcť) so zosilňujúcou koncovkou „-un“, čiže doslova „ten čo bije“. Ak by sme chceli niektorého z bohov nazvať osobitne slovanským, určite by ním bol Perún.
Mnohí bohovia po sebe zanechali značné stopy o svojej obľube, ale ani jeden nebol tak známy, ako práve Perún. Jeho kult bol taký silný, že až dodnes sa zachovalo množstvo pozostatkov aj v súčasnej kultúre.
Perún sa spomína v mnohých starých spisoch, najmä v staroruských, kde môžeme nájsť zmienky o jeho sochách a modlách. Často sa jednalo o sochy veľkých rozmerov, ktoré boli bohato zdobené.
Historik Nestor roku 980 uvádza, že v Kyjeve a Novgorode stála Perúnova modla z tvrdého dreva, mala železné nohy a výzdobu z drahokamov. Doklad kultového miesta, obetišťa, priniesli archeologické vykopávky v rokoch 1951 -52 pod vedením V. V. Sedova.
Na severe bývalej Kyjevskej Rusi, blízko Novgorodu, na mieste zvanom Peryň, bola nájdená kruhová priekopa s ôsmimi výklenkami, v ktorých horieval oheň a v centre ktorej sa nachádzala jama po idole. Podľa zdrojov stáli Perúnove modly na niektorých miestach až do polovice 12.storočia.
Perún stál i v čele kyjevského panteónu, až kým sa knieža Vladimír z politických dôvodov obrátil na kresťanstvo a nechal Perúnovu modlu vláčiť na konských chvostoch, pričom ho dvanásť chlapov bilo palicami. Nasledovne bola jeho socha rozsekaná a hodená do Dnepra. Podobne skončila aj Perúnova socha v Novohrade.
Cirkev sa snažila potlačiť Perúnov kult tým, že jeho funkcie preniesla na proroka Eliáša, a tak vznikol „Iľja gromovnik“.
Perún však aj naďalej ostal božstvom prvotnej, tvoriacej, priamej energie, ktorá je plodiacou energiou, potrebnou pre vznik všetkého na zemi.
Je otcom Časboga a bohov Rugevita, Porevita a Porenuta. Jeho ženou je bohyňa jari – Vesna.
Perún je božstvo zjavujúce sa ako silný mladý a vznešený muž. Najčastejšie býva odetý v jagavej, zlatej kráľovskej zbroji, niekedy zahalený dlhým modrým plášťom. V ruke drží namiesto žezla ohnivú hromovú sekeru a luk, z ktorého vystreľuje svoje blesky. Okolo hlavy má korunu z bleskov, ktoré sú znakom jeho tvoriacej pernej energie, ktorá však môže byť aj energiou ničiacou a spaľujúcou. Perúnova koruna je symbolom jeho vlády nad Zemou a všetkým živým. Jeho hrmotajúci voz, na ktorom sa preváža po oblohe, je ťahaný dvoma statnými kozlami. Kedže sa zrodil z kozi Sedun, je mu zasvätený kozol. Napriek tomu, že Perún je vládcom na zemi, jeho živlami sú oheň a vzduch.
Perún, rovnako ako jeho otec Rod a brat Svarog, je stotožňovaný s dubom, pričom dub je symbolom stromu života ako aj prostriedok rozhovoru s bohmi. Okrem dubu je mu z rastlín zasvätený aj lieskový orech, kosatec a hrach.
Perún je bohom dobrým, i keď vlastnosť trestať uňho dosť vyniká. No napriek svojej pernej povahe je spravodlivý a často sa pri rozhodovaní radí s Provom, bohom spravodlivosti a jeho ženou Perplut, bohyňou pamäti. Jeho tresty sú často až pritvrdé, ale kto sa dostane pod jeho ochranu, nemusí sa ničoho báť. Perúnovmu hnevu sa dá predchádzať jeho častým vzývaním a veľkými obetami, po ktorých rád poskytuje svoju silnú ochranu.
Jeho hlavným sviatkom je obdobie od novolunia pred 1.augustom do 1.augusta, kedy jeho sila vrcholí.
Ďalším jeho sviatkom je sviatok Hromníc. Počas nich znovu otvára Irijskú bránu.
Perúnovi sa stavajú modly pod dubom, alebo priamo v jeho útrobách. Počas jeho dňa sa oltáre umývajú obetnou vodou alebo vínom, posvätný oheň sa znovu rožhína trením driev. Typickou Perúnovou svätyňou je posvätný dubový svätoháj. Za dávnych dôb sa na počesť boha hromu a blesku po celý rok udržoval posvätný oheň z dubového dreva, ktorý smel obsluhovať len kňaz. Aby si ľudia získali jeho priazeň, obetovali muži dubom a ženy lipám.
Perúnovi je zasvätený aj jeden deň v týždni, nazýval sa Perendan (Peren – dan, Perúnov deň ) a bol ním štvrtok. V tento deň sa Perún vyzýva hlavne počas leta, kedy sa v čase letných horúčav či v období sucha vykonával obrad, nazývaný Perperuna, alebo tiež Dodola či Dudula.
Pri tomto obrade mladá deva tancovala a točila sa okolo ohňa. Tanečnica je prostredníkom, ľavou rukou otočenou k nebu žiada od Perúna požehnanie v podobe dažďa a pravou rukou otočenou k zemi zosiela tento dar na zem. Takýto tanec slúžil na privolávanie dažďa, ale je ho možné použiť aj pri iných prosbách o požehnanie.
Perún môže byť vyzývaný aj ako nositeľ pohlavnej moci, kedže Perúnov blesk môžeme chápať aj ako prejav mužskej, pernej prieraznej energie.
V slovanskej tradícii si mladé dievčatá viazali svoje šatky na Perúnovo drevo zo stromu, do ktorého udrel blesk a prosili Perúna, aby im priviedol urasteného, silného a zdravého muža.
Pri oslavách sa usporadúvali zápasy symbolizujúce zápas medzi Perúnom a jeho bratom Velesom, pri ktorom Perún zvíťazil, a tým získal vládu nad zemou. Rovnako sa uskutočňovali aj tance v maskách, ktoré znázorňovali večný boj Perúna s Černobogom – Nijom Skyper zverom.
Počas týchto osláv zvykne prebiehať bujará zábava a veľká hostina, kde účastníci nosili nápoje okolo ohňa a liali ich doň, pričom pripíjali na slávu Perúnovu. Často sa pri takýchto prípitkoch aj prisahalo. Rovnako aj vo všedný deň bol Perún často vyzývaný a skladali sa mu prísahy, ktoré sa brali veľmi vážne a ich porušenie sa kruto trestalo.
Ako ochrancovi a strážcovi zlatého vajca sa mu predkovia idúci brániť rodnú zem, klaňali ako ochrancovi vlasti.
V magickej praxi sa Perún privoláva ako strážca – ochranca. Korešponduje s pocitmi sily, odvahy a bojovnosti. Jeho magickým číslom je sedem.
Perúnovi sa prinášajú obety – baran, býk, diviak, jeleň či srnec, vždy najsilnejšie zviera zo stáda či čriedy. Rovnako sa mu obetujú aj kone. V dávnych dobách sa mu občas obetovali aj ľudia. Z pokrmov sú to kohúty, vajíčka, pirohy, masť, mlieko, kvas, orechy, med a medovina, taktiež pivo a červené víno. Uspokojivou obetou sú aj kovy, a to nielen železo, najčastejšie v podobe zbraní či podkov, ale aj meď, striebro či zlato. Šperky a drahé kamene mu boli obetované najčastejšie na znak vďaky po víťaznom boji z bojovej koristi.

Veles
všemúdry...
09.04.2022 17:31

none
Ó boh Veles, Ty, čo sa staráš o dobytok náš a naše polia. Ty, všemúdry a silný boh, darca umenia. Oslavujeme múdrosť tvoju nekonečnú. Ty, čo naše duše k Rodovi vedieš a podsvetím ich sprevádzaš. Požehnaj nám.
Dvakrát narodený
Veles toho veľa prežil, ani jeden božský život na to nestačil. Už od svojho zrodu bojoval s mocnosťami temna. Ešte len prišiel na svet ako syn boha Roda, zrodený z kravy Zemun a Kaščej – Černobog sa už usiloval získať jeho život. Poslal temného démona, aby ho uniesol. No len čo démon zodvihol kolísku, malinký Veles začal rásť. A keď démon letel nad nekonečným oceánom, Veles už narástol na statného mládenca, ktorý začal s démonom zápasiť. Tak sa stalo, že démon nevládal Velesa udržať, a ten spadol do mora. Tam si vystaval prekrásny kryštálový palác a vládol moru, až kým s bratom Perúnom nestvorili zem a vládu nad morom prenechal svojmu synovi Vodanovi.
Veles často ľutoval, že prehral zápas s bratom Perúnom o vládu nad zemou, a tak sa po zemi len túlal. Plavil sa po mnohých moriach a chodil po mnohých zemiach, niekde obchodoval, inde učil ľudí umeniu, mágii. No hlavne všade, kam prišiel, bojoval s Černobogovou temnou rodinou.
Na jednej takej potulke začul Veles ponosy na temného boha nočnej oblohy Dija, ako aj modlitby ľudí prosiacich o pomoc. Boh Veles vypočul prosby ľudí a premohol temného Dija, zničil jeho palác, postavený z orlích pier na úpätí Altýrskej hory, na samom kraji Irie. Pri boji sa Velesovi podarilo zvrhnúť Dija z Irie až do temnej krajiny Nav, do kráľovstva Dijovho brata, Kaščeja – Černoboha.
Neodpustil veru Dij Velesovi svoju porážku, spolu so svojimi temnými bratmi Kačšejom a Nijom-Skyper zverom vystrojili prevelikú hostinu, na ktorú pozvali aj Velesa, akoby na znak zmierenia.
Keď vstúpil Veles do hodovnej siene, pristúpil pred neho Dij a hlboko až po samú zem sa mu poklonil, potom mu na znak mieru podal čašu s najlahodnejším vínom.
Veles ho nedôverčivo ochutnal, no dobré vínko mu zachutilo, vypil ho až do dna. No len čo odobral pohár od úst, stretli sa jeho belasé oči s temnými očami boha Dija. Až vtedy pochopil, že víno, akokoľvek lahodné, bolo otrávené tým najmocnejším jedom.
Len čo zlatá čaša dopadla na zem, Veles stratil telo a musel naveky ostať uzavretý v podsvetí. A tak začal bojovať v podsvetí so silami temna a sprevádzať ľudí jeho temnými cestičkami.
No našťastie prišiel čas, keď sa o tejto podlosti dozvedel Velesov brat Svarog. Ten požehnal Amelfu, dcéru kravy Zemun, a tak sa Veles znovu zrodil druhý raz v novom tele. Na ceste z podsvetia dlho blúdil nesmiernymi temnými chodbami a jaskyňami podzemia, až kým mu cestu nezastavila prekrásna deva a nevyviedla ho von na svetlo rovno na Irijskú planinu na úpäti hory Altyr. Nebol to nik iný ako samotná bohyňa Mokoša, bohyňa Zeme a osudu. Len čo vyšli Veles a Mokoša na svetlo, Veles pokľakol na svoje pravé koleno a požiadal Mokošu o ruku.
Veles, syn praboha Roda, je známy aj pod menami: Vales, Volos, Velinas, Skotij bog. Jeho ženou sa stala bohyňa Zeme Mokoša. Veles je bohom dobytka a úrody, ako aj múdrosti a umenia, bohatstva, vlastníctva, šikovnosti, obchodu, mágie a veštenia. Stal sa aj sprievodcom mŕtvych duší v podsvetí. Je aj ochranca kňazov a žrecov, ako aj veštcov. Považuje sa aj za pomocníka roľníkov.
Veles síce prehral zápas o vládu na zemi s Perúnom, no bohyňu Zeme si nakoniec vzal za ženu práve on. A kedže za pomoc pri boji proti Nijovi – Skyper zverovi dostal do daru od brata Svaroga pluh, stal sa Veles bohom úrody.
Na Irijskej planine zasial čarovné obilie a neďaleko od vchodu do jaskyne vedúcej do podsvetia si vystaval prenádherný zámok, odkiaľ prichádza do podsvetia, aby sprevádzal duše mŕtvych ľudí.
Veles sa však zjavuje aj medzi živými a učí ich poľnohospodárstvo, ako siať a žať, či ako variť pšeničné pivo. Učí tiež, ako sa má správne obetovať bohom a múdrosti hviezd. Je učiteľom žrecov, ktorým prezrádza tajomstvá liečby či veštenia.
Kedže sa po prvýkrát zrodil z kravy Zemun a druhýkrát z jej dcéry Amelfy, pripadla mu na zemi aj úloha boha dobytka a plodnosti.
Pôvodne bol bohom mora, do ktorého padol pri jeho únose démonom, múdry Veles preto úzko súvisí so živlom vody, ale ako Mokošin muž taktiež súvisí i so zemským živlom.
Z neznámych dôvodov nebol zaradený do panteónu kniežaťa Vladimíra, no jeho modla stála neďaleko Kyjeva a mal chrám v Novogrode a Rostove. Podobne ako Perúnova modla, aj modla Velesa bola po prijatí kresťanstva obradne vhadzovaná do riek. S príchodom kresťanstva Velesove vlastnosti boli prisúdené sv. Blažejovi. Kresťanská cirkev sa ho snažila degenerovať na démona – čerta, a to hádam kvôli jeho zobrazeniu rohatého boha.
S jeho menom snáď súvisí aj názov súhvezdia Plejád u východných a južných Slovanov: rusky Volosyni, bulharsky Vlascite, srbochorvátsky Vlašici.
Velesovým prvým synom je boh Vodan a jeho ďalšími deťmi sú Usud, Perplut a Podaga, najmladšími synmi Polevik a Kurent.
Boh Veles sa zjavuje najčastejšie v jeho dvoch podobách. Jednou z nich je podoba starého sivovlasého muža v bielom rúchu s pastierskou palicou, ktorá je aj falickým symbolom, a teda symbolom plodnosti. Kedže aj Veles je kráľom a strážcom podsvetia a podobne ako jeho bratia, aj on má občas na hlave zlatú kráľovskú korunu. Tú však radšej nahrádza koženým páskom okolo hlavy. V tejto podobe sa Veles zjavuje najmä ako učiteľ.
Druhou podobou je Velesova bojovná podoba mladého rohatého bojovníka odetého do kože. Vtedy má v rukách najčastejšie kópiu. Práve v tejto podobe sprevádza podsvetím duše mŕtvych ľudí.
Ako sprievodcovi podsvetím je mu zasvätený medveď. Avšak, ako bohu dobytka a poľnohospodárstva je mu zasvätený býk a pluh. Ďalším jeho symbolom je studňa, ktorá vyviera v trónnej sále jeho zámku. Je to magická studňa, z ktorej vyviera voda poznania, ale aj zabudnutia. Pri tejto studni rastie Velesovi zasvätený strom, ktorým je Orech.
Deň zasvätený Velesovi je streda. Velesove sviatky sa začínali v období prvého splnu po hromniciach (1.február) a trvali šesť dní.
Druhý Velesov sviatok sa slávil v čase splnu po letnom slnovrate (21.jún). Oba sviatky sú späté so slnečnými fázami, ale aj s plodnosťou, veštením pre budúcu úrodu a ľudský osud. Počas oboch sviatkov žreci chodili v zvieracích maskách a obrátených kožuchoch a vchádzali do stajní, dvorov a chlievov žehnajúci zdraviu domácich zvierat. Počas zimného slnovratného sviatku sa na Velesovu počesť pod sviatočný stôl vnášal pluh.
V čase dozrievania obilia sa viažu na poli zväzky obilia, ktoré sa volajú Velesovou bradou. Na počesť tejto brady sa spievajú obradné piesne. Takto sa obetujú Velesovi prvé púčky zlatých klasov. Táto obeta sa volala aj stotinkou. V období vyháňania dobytku na pastvo ľudia spolu so svojimi stádami šli do svätohájov, aby posvätili dobytok a priniesli obetu ochrancovi dobytka Velesovi.
Veles sa privoláva pre magické akcie zamerané na zlepšenie výrečnosti, myslenia, vynaliezavosti, zručnosti, magických schopností, obchodu, ale aj pre zabezpečenie ciest, prípadne pre zdarný priebeh špekulantskej činnosti.
Velesovi sa prinášajú obety v podobe chleba, kaše, zrna, ovsa, vajíčok, medu, vlny, kože a kožušín, plátna, stužiek, hrncov, ale aj peňazí, vína, piva, mlieka, ovocia a kvetov.

Mokoša
matička Zem...
09.04.2022 17:33

none
Ó Mokoša, preveliká matičko Zem naša, Ty pradieš a poznáš osud náš. Daj nám šťastia a hojnej úrody. Prekrásna bohyňa, požehnaj nám.
Mokošič, prvý žrec
Prvým bohom, ktorému sa ľudia začali klaňať, bol boh Perún. Všetci bohovia v Irii mu začali závidieť, že mu ľudia stavajú chrámy a úpenlivo ho prosia modlidbami aj žertvou, aby ich vypočul.
Ako prvá sa vynašla bohyňa Mokoša. Zostúpila na zem ako krásna deva a zviedla rúčeho mládenca Mitrana.
A tak sa narodil prvý poločlovek – poloboh Mokošič. Stal sa z neho žrec, ktorý vyzýval len bohyňu Mokoš a prinášal jej obety. Prosil ju o dobrú úrodu kľačiac na zemi a bozkávajúc ju. Napokon si na ňu líhal s rozpaženými rukami, a tak objímal Matičku Zem.
Mokoš sa mu zjavovala v sne a učila ho starať sa o pôdu, chovať ovce a dobytok. V sne mu zverovala tajomstvá veštieb a osudu. Darovala mu kolovrátok, aby ním naučil ženy priasť a tkať súkno, dala mu ešte mnoho darov a naučila ho mnoho vecí. Prezradila mu aj tajomstvo vysokej byliny s veľkými sladkými zrnami i to, kde ho nájde.
A tak sa Mokošič vydal na cestu k bránam podsvetia, lebo práve tam rástla táto vzácna bylina. Putoval dlho, kým našiel bránu do Irie, sídla bohov. Na ceste ho však sprevádzali Mokošine rady, a tak nakoniec predsa len prišiel k hore Altyr, pod ktorou sa rozprestierala šíra pláň vlniacich sa zlatých klasov.
Zaradoval sa Mokošič, poďakoval bohyni za pomoc a chytro si natrhal zlatých klasov a ponáhľal sa domov, aby ho boh Veles nepristihol, ako mu berie z toho, čo je jeho.
No boh Veles sa predsa len o krádeži dozvedel a už by Mokošiča skántril, keď sa tu zjavila Mokoš a uprosila svojho muža Velesa, aby nezabil jej pozemského syna.
Veles vždy dal na prosby svojej milovanej ženy a aj tentokrát sa nechal obmäkčiť jej prosbami.
- Dobre teda, nechám ho nažive. Ale potrestám ho tým, že bude žiť naveky medzi životom a smrťou, bude pomáhať môjmu synovi Polevikovi pásť môj dobytok a strážiť to, čo ukradol, ako aj bránu do podsvetia.- rozhodol Veles.
Mokoša, dcéra bohyne Lady, volaná aj Pripeligou či Syriou, Matkou Zemou, je ženou Velesa.
Mokoša je veľká bohyňa Zeme a osudu, teda šťastia aj nešťastia. Ako manželka boha Velesa je aj bohyňou úrody a ochrankyňa stád. Tak, ako Veles, aj ona je zviazaná s podsvetím. A kedže to bola ona, ktorá pomohla bohyni Lade pri stvorení človeka, telá zomretých ľudí sa ukladajú do zeme, aby sa ich vedomia mohli vrátiť späť k Rodovi a ich duše mohli voľne putovať do podsvetia, ktorým ich sprevádza jej muž.
Mokoša je bohyňou osudu a pozná teda tajomstvo veštieb. Stará sa o to, aby každý človek šiel po osudom danej ceste života, ale rovnako dáva aj slobodu výberu medzi dobrom a zlom. Pozor dáva aj na dodržiavanie obyčajov a obradov. Jej pomocníčkami sú Usudove dcéry Doleja, volaná aj Serča čiže Šťastena a Nedoleja, volaná aj Neserča a teda Nešťastie. Sú to práve ony tri, čo spolu pradú nite osudu, čo stoja nad kolískou pri našom narodení.
Mokoša rada odmeňuje bojujúcich o šťastie. Často ukáže aj východisko z beznádejných situácií. Ale to len vtedy, ak sa človek nepoddal zúfalstvu a nestratil vieru v seba. Vtedy stačí človeku otvoriť dvere a Mokoša mu pošle bohyňu šťastia a úspechu – Serču. No ak človek stratil vieru a mávol nad všetkým rukou, prehral. Mokoša vtedy odvráti od neho svoj zrak. Vtedy sa na neho vrhnú bohyňa Neserča a jej sluhovia, starci a stareny, Jednooký Licho, Krivaja, Nelegkaja, ktorí predstavujú nárek, nešťastie, choroby, biedu a lenivosť. Keď títo zachvátia človeka, už mu niet pomoci.
Ako už naznačuje meno bohyne Mokoše, najpravdepodobnejšie je odvodené od slovanského základu mok, mokr – mokrý, vlhký, je zosobnením Matičky Sýrej Zeme, teda vlhkej a úrodnej.
Rybakov uvádza aj etymológiu mena Mokoš od koš, kš, čo znamená los, údel, osud. A tak aj na základe jej mena je zrejmé, že Mokoša je bohyňou Zeme a osudu.
Mokoša bola posledným božstvom uzavierajúcim kyjevský panteón. Je teda jedinou ženskou bohyňou zahrnutou do Vladimírovho zoznamu bohov. Jej meno je známe i z početných ruských prameňov, napr. Slovo sv.Jána Zlatoústeho, Slovo Nekojego Christoljubca, Slovo sv. Grigorija a ďalších. O veľkom význame kultu Mokoše sa dozvedáme ešte v 16.storočí, keď sa kňazi pýtali žien pri spovedi, či nechodili k Mokoši. Po prijatí kresťanstva prešlo uctievanie Mokoše na Paraskevu-Piatnicu, čo naznačuje, že piatok bol deň zasvätený bohyni.
Mokoša je matkou bohov a bohýň ako sú Usud, Perplut, Podaga, Svetogor a Kovlad, jej najmladšími deťmi sú Živa a Morena, ako aj dvojičky Polevik a Kurent.
Prekrásna Matička Zem sa rada oblieka do šiat tmavých, no teplých farieb zeme. Jej na pohľad skromné šaty sú však ozdobené prekrásnymi šperkami stvorených zo zemských pokladov. Na jej plavých vlasoch spočíva prekrásna zlatá trblietavá koruna ozdobená drahými kameňmi.
Zo svojho trónu v hodovnej sieni zámku strážiaceho vchod do podzemia rozdáva svojimi dlhými rukami vlahu, a tým aj hojnú úrodu. V čase jari má Mokoša ruky zodvihnuté, čím dáva zemi vlahu a drží teplo. V lete jej ruky smerujú do zeme, čím požehnáva zemi a dáva jej plodnosť pre dobrú úrodu.
Ako bohyni osudu je jej zasvätené vreteno a kúdeľ, ktoré drží v jednej ruke, pričom v druhej ruke má symbol plodnosti a úrody, ktorým je roh alebo miska. Dňom jej zasväteným je piatok, často spojený s rituálnymi zákazmi práce. Jej zvieraťom je krava. Z rastlín je to žito, ľan, konope a stromom jej zasväteným je vŕba.
Prvé sviatky a rituálne modlitby venované bohyni Mokoši sa začínajú už na jar, a to sviatkami pálenia bohyne Moreny a jej hádzaním do riek, ako aj rituálnym čistením studničiek spojených s oslavami bohyne Lady a Živy.
Toto sviatočné obdobie vrcholí Velikodňom, kedy sú vykonávané obety bohu Rodu a bohyni Mokoši. Pred Mokošou sa v tento deň predstupuje s prosbou o priaznivý a úrodný rok.
Podobným sviatkom je aj sviatok konaný počas splnu pred 1.novembrom. V tento sviatok sa predstupuje pred matku Mokošu s poďakovaním za úrodu.
Ďalšími sviatkami bohyne Zeme boli slnovratné slávnosti a mnoho ďalších sviatkov spojených s prírodnými cyklami a s poľnohospodárstvom.
Úcta k bohyni matke Zemi jej bola však vzdávaná aj v bežnom živote, keď sa jej obetovala z každého nápoja prvá kvapka a z každého jedla prvá štipka.
V magických rituáloch je Mokoša vyzývaná pri veštení, ale aj pri rituáloch plodnosti a kontaktoch s podsvetím.
Mokoši sa prinášali obety – chlieb, kaša, zrno, mlieko, vlna, nite, šatky, stužky, plátno, riad, víno a med.

Nij
Skyper Zver...
09.04.2022 17:35

none
Preveľký čierny had! Vzývam a prosím Ťa, vnes tmu na oči mojich nepriateľov, znič ich svojím pohľadom. Vnes chaos a škriepku do ich sŕdc i duší. Prines im chorobu a bôľ.
Koniec sveta
Sú dni, kedy Nij – Skyper Zver priletí na oblohu, vyskočí pred zlatým záprahom Svarožiča Dažboga a roztiahne svoje krídla po celej oblohe. Každé mávnutie jeho krídel zdvihne prach a svet sa zahalí do tmy, a keď šibne chvostom, všetko sa ponorí do hmly.
Nij má tri hlavy plné dračích zubov, z papulí vyplazuje ohnivé jazyčiská a z nozdier sa mu valí krvavo červený oheň a sírny dym. Jeho hadie telo má hruď z najtvrdšieho železa a mocné nohy s mohutnými pazúrmi unesú i tú najväčšiu horu.
Nebol by to rovný boj medzi ním a Dažbogom, keby Dažbogovi neprišiel na pomoc jeho zlatý koník. Ten prvýkrát prekvapí Nija tak, že sa premení na zlatého kozla, ktorý búši svojimi rohmi do jeho železnej hrude, a tak Dažbog môže svojím zlatým mečom odťať Nijovi prvú hlavu.
Nij – Skyper zver sa však nepodáva, jednou hlavou dobiedza na boha a druhou na kozla. Boj zúri a Dažbog je čoraz viac ustatejší, bes je spredu neporaziteľný. No tu sa zlatý kozol zrazu premení na zúrivého zlatého býka, ktorého zlaté rohy Nija oslepujú. Nij tak v zápale boja odhalí i svoju druhú šiju. V tom sa Dažďbog rozoženie mečom a konečne odsekne besovi aj jeho druhú hlavu. Nij, hoci len s jednou hlavou, vidí, ako Dažbogovi dochádzajú sily, zamáva svojimi krídlami a vzlietne. Obloha sa chveje.
Nij zaútočí svojou najmocnejšou zbraňou – pazúrmi na jeho mocných nohách. Je to ťažký boj. Zlatý býk už kľačí doráňaný na predných nohách, krv sa rinie z mnohých jeho rán, ani Dažbog na tom nie je lepšie. Celý doškrabaný sotva drží zlatý meč v rukách. Zdá sa, že boj vrcholí a zlý koniec je neodvratný. No zrazu, v tom najhoršiom, priletí zlatý kohút a znenazdajky zakikiríka.
Nij – Skyper zver len na chvíľku otočí svoju poslednú hlavu za tým zvukom a odhalí svoj tretí holý krk. Zlatý býk sa z posledných síl vzopne a vbodne svoj zlatý roh do besovho krku. Dažbog sa už ledva drží na nohách, no z posledných síl zatočí nad hlavou mečom, a hádam len vlastnou váhou zasviští meč a aj tretia hlava Nija – Skyper zvera padá k nohám víťazov.
Celý Všehomír sa chveje, keď Nij odlieta z boja bez svojich troch hláv. Tie mu však do druhého dňa dorastú a aj víťazom sa hlboké rany zcelia, a tak sa boj môže opakovať, až kým raz…
Nij – Skyper zver porazí Svarožiča Dažďboga a ukradne mu zlaté vajce, v ktorom spí praboh Rod. Vtedy nastane večná tma, zima, chaos a neporiadok, až kým sa Rod znova neprebudí. A tak nastane koniec Všehomíra, po ktorom sa začne jeho nová éra.
Nij – volaný aj Skyper zver či Čierny had je synom najvyššieho boha Roda a je vtelením Zemskej kačky. Je nebeským protivníkom zrodiaceho sa spolu s Belobogom, proti ktorému bojuje ako čierny generál temného vojska démonov.
Nij sa snaží ukradnúť zlaté vajce, v ktorom spočíva praboh Rod a následne uvrhnúť Všehomír späť do chaosu a temnoty.
Svoje temné vojsko démonov stvoril tak, že sa tajne priplazil k Altyru, svätému kameniu bytia a udrel po ňom mlatom. Z tohto úderu sa po svete rozleteli čierne iskry, a tak sa zrodili temné sily, démoni. Ďalších démonov, vojakov temného vojska, porodila bohyňa Morena. Nijovi slúžia všetky sily tmy, temna a všetci tvorovia posvätnej krajiny Nav.
Táto temná krajina vznikla po tom, ako Čierny had priletel do Irie, rozbil tam bránu a zaútočil na Triglava – Beloboga sediaceho na tróne bohov. No ani tentokrát sa Nijovi nepodarilo zvíťaziť, bol mu vytrhnutý jazyk a prikovaný na Velesove radlo, ktorým Triglav – Belobog rozdelil Zem na kráľovstvo Jav – Dobra a kráľovstvo Nav – Zla. V Jave začal vládnuť Svarog, Perún a Veles ako vtelenia Triglava – Beloboga. V Nave sa ujal vlády Černobog, vtelený ako Kaščej, Nij a Dij.
Nij je temným bohom, protivníkom, a kedže vo Všehomíre je pojem dobra a zla bojujúcich proti sebe nevyhnutnosťou samotného života, je Nij – Skyper zver temnou bytosťou bojovníka, ktorá sa snaží priviesť Všehomír do chaosu a teda aj do prvopočiatku. Nij je tvorcom všetkých nešťastí, chorôb, svárov a vojen, večným porušovateľom zákonov.
Je tiež večným klamárom a pôvodcom ilúzií a klamov. Je ochrancom klamárov, zlodejov, vrahov a všetkých temných duší.
Nij je obdarený obrovskou silou, temnými magickými schopnosťami. Jeho živlami sú oheň a vzduch.
Okrem všetkých démonov chorôb a nešťastí sú jeho synmi démoni Strach a Svár.
Nij sa najčastejšie zjavuje v podobe čierneho lietajúceho hada či draka, preto je často volaný Skyper zverom. Nijovo hadie telo je čierne ako tma. Šupiny jeho nepreniknuteľného panciera akoby pohlcovali všetko svetlo v jeho okolí a jeho mocné netopiere krídla zakryjú celý obzor a ich mávnutie môže spôsobiť veternú smršť. Najnebezpečnejšie nie sú len Nijove dračie zuby a plamene chrlené z jeho papulí, ale aj ostré pazúry na jeho nohách. Skyper zver má často viacero rohatých hláv, na ktorých má plamenné koruny, symbolizujúce jeho vládu nad mocnosťami temna.
Nijovou druhou podobou je postava čierneho bojovníka zahaleného do čierneho plášťa. Z jeho čiernej tváre je mu vidno iba jeho plamenné červené oči a biele zuby dravca. V podobe temného bojovníka jazdí do boja na trojhlavom čiernom vlkovi. Tento vlk stráži taktiež vstup do krajiny Nav. Nijovou zbraňou, ako aj symbolom moci je jeho ohnivý mlat. Ďalším symbolom je jeho rozoklaný hadí jazyk – symbol klamstva a lži.
Zo zvierat je mu zasvätený čierny had a netopier, z rastlín je to durman a blen.
Jeho hlavný sviatok je v čase novu po 1.novembri. Obety sa mu však prinášali až do nasledujúceho novu počas temných nocí, spolu s inými božstvami ako Morena, Kaščej či Dij. Taktiež sa objavuje na slávnostiach iných bohov ako ich nepriateľ a protivník.
Obrady vykonávané na jeho slávu slúžia k privodeniu nešťastia a porážky nepriateľa, ale aj k získaniu pomoci pri nekalej činnosti.
Nijovi sa prinášajú obety – mäso čiernych zvierat a ich krv, víno, zlato a kov, najmä v podobe zbraní. Zlato a drahé kamene sú mu obetované po zdarenom boji či zabití nepriateľa. V dávnych dobách sa Nijovi obetovali aj ľudia.

Dažbog
slnko naše...
09.04.2022 17:36

none
Dažbog, Dažbog, ty Slnko naše, pomáhaj nám v každej chvíli, daj nám svojej sily, svojimi lúčmi zlatými nám požehnaj.
Hľadá sa Slnečný vozataj
Dávno po tom, ako Svarog vykoval slnko, prišiel za ním boh Časbog a sťažoval sa:
- Ej Svarog, tvojím kolesom točí môj otec Perún, no slnko, čo si vykoval, nemáš na poriadku a mne sa zle deň s nocou delí. Pre slnko treba boha nájsť.- A tak Svarog svojich bratov Perúna a Velesa poprosil, či by mu v hľadaním nepomohli.
Vybral sa teda raz Perún popri brehu rieky, na druhej strane uvidel niekoľko tancujúcich a spievajúcich dievčat. Najkrajšia z nich sa volala Ros a nebola to len tak nejaká deva, ale pozemské vtelenie samotnej bohyne Lady. Perún sa do nej okamžite zamiloval.
Vzal teda Perún svoj zlatý šíp, vložil ho do svojho luku a zamieril, tu sa mu zjavila Lada, a tak Perún v poslednej chvíli vystrelil svoj šíp iným smerom, k druhému brehu ako stála Ros – Lada, šíp letel ako blesk a vrazil do veľkého kameňa. Zasiahnutý kameň začal žiariť a objavil sa na ňom ohnivý obraz mužskej postavy. Vtedy Perún zakričal na Ros:
- Hej krásavica, zavolaj na môjho brata Svaroga a on ti pomôže!- Tak Ros zavolala na Svaroga, ktorý prišiel a pomohol jej vytvoriť z kameňa muža. I dali mu meno Dažbog.
A ako čas plynul, Dažbog sa stal veľmi mocným mládencom, veď bol synom Svaroga, Lady a tak trochu aj synom Perúna.
Jedného dňa sa Perún znova rozhodol zostúpiť na zem, a ako sa tak túlal po svete, prišiel opäť k rieke, kde prvýkrát zbadal Ros. Aj tentokrát ju našiel v sprievode tancujúcich a spievajúcich dievčat. Tá ho hneď spoznala a pekne ho uvítala:
- Zdravím Ťa, mocný Perún, vítam ťa tu, na šírej zemi. Tvoj syn a syn Svaroga dospel a je tam na poli, predvádza mládencom svoje kúsky. Choď tam a uvidíš svojho syna, ale buď k nemu milý, pretože Dažbog je ešte stále mladý. - A tak Perún aj urobil, prišiel na pole, aby videl Dažboga, ktorý sa hral s veľkým kyjakom a udivoval všetkých svojou silou a obratnosťou. V zápase sa mu nemohol rovnať nijaký mládenec.
Keď Perún videl, ako sa mladý Dažbog vystatuje, pristúpil k nemu a povedal:
- Prestaň sa vyťahovať a ukáž mi, aký si mocný! - Začali sa teda medzi sebou biť. Bojovali tak, že sa krik z boja rozliehal po všetkých krajinách sveta, lesoch a moriach, až nakoniec vyčerpaní obaja padli na zem. Vtedy sa Dažbog opýtal Perúna:
- Povedz mi svoje meno, veľký bojovník!
- Som Perún, prichádzam zo žiarivej Irije.
- Odpusť, Otče! Nevedel som, že si to ty, pretože som Ťa nikdy predtým nevidel. - povedal Dažbog na ospravedlnenie, pokľakol a sklonil hlavu.
Po tomto boji sa Dažbog spýtal svojej matky, či mu dovolí ísť so svojím otcom do žiarivej Irije. Ros mu to dovolila, a tak sa Dažbog pripojil k Perúnovi a odišiel k ostatným bohom do Irie, kde dostal na starosť zlatý voz a v ňom Zlaté vajce – Slnko.
Dažbog – Svarožič Dažbog volaný aj Radegast, Radegost.
Meno Svarožič má odvodené od svojho otca Svaroga, ktoré znamená syn Svaroga. Prvou ženou Dažboga bola Chors, druhou Morena. Až v tretej bohyni Žive našiel nekonečné zaľúbenie.
Meno Dažbog pozostáva z dvoch slov, a to zo slova daž a slova bog. Slovo daž znamená dať, alebo tiež súvisí s indoeurópskym koreňom dal a staroindického ďahteda páliť. No a slovo bog môže mať okrem významu boh aj druhotný význam, a to vo význame slova diel, prídel, či slovom bohatý súvisiaci s ruským bogat, ubog. A tak Dažbog je akýsi „Dajboh“, darca všetkého dobra. Stal sa bohom slnka, svetla, dobra, tepla, prírody, bohatstva, darov a pomoci.
Prejavuje sa v štyroch božích osobách ako Jarilo – boh jarného slnka, Kupalo – boh letného slnka, Svantovít – boh jesenného slnka a Koliada – boh zimného slnka.
Dažbog mal tri ženy, Chors, Morenu a Živu. Ako prvú si vzal Dažbog za ženu veľkú bojovníčku Chors, volanú aj Lunou, ktorá je mesačnou bohyňou. Po jej nešťastnej „smrti“ si Dažbog vzal za ženu Morenu, bohyňu zimy. Avšak ani toto manželstvo nebolo šťastné. Černobog – Kaščej totiž uniesol Morenu a ona sa rozhodla stať sa jeho ženou. Po tejto udalosti Dažbog bojuje s Kaščejom. Nakoniec ho poráža, keď nájde jeho smrť ukrytú vo vajci, to vajce v kačke, kačku v zajacovi. Tým však narúša rovnováhu a nastáva ohnivý koniec sveta.
Keď dohorel veľký oheň, zobral si Dažbog za ženu Moraninu sestru, Živu. Na ich svadbe im požehnala bohyňa – matka Lada a po svadbe Dažbog spolu so Živou obnovujú svet.
Dažbog si vzal na starosť obnovenie rovnováhy medzi dobrom a zlom a Živa mala na starosti obnovu všetkého živého. Rieky sa znova preplnili rybami, lesy a lúky divou zverou a objavili sa noví ľudia.
Kedže mal Svarožič – Dažbog tri ženy, mal teda mnohých potomkov. A vlastne všetky slovanské rody sú odvádzané od boha Dažboga, preto sa starí Slovania nazývali aj Dažbogovými vnukmi.
Jasný boh Dažbog je bojovníkom obdarený veľkou silou a odvahou, jeho živlami sú oheň a zem.
Svarožič – Dažbog, jasný boh slnka sa zjavuje ako statný mladík na zlatom koči v jasne sa trblietajúcej zlatej zbroji. Jeho dlhé zlaté vlasy má zopnuté zlatou slnečnou korunou. Ozbrojený je ohivým mečom, ktorý dostal do daru od svojho otca Svaroga. Často sa zjavuje aj ako štvorhlavý boh hľadiaci zo svojho voza na všetky svetové strany. Každá jeho tvár predstavuje jedno z jeho vtelení. Dažbog nasadá do svojho koča ako dieťa, no domov sa navracia ako starý, no stále mocný starec.
Ako pradedovi všetkých Slovanov sú mu zasvätené všetky slovanské kmene. Jeho znamením je Svarga, symbol slnka a zlatý koč ťahaný bielymi koňmi. Biely kôň je teda rovnako jeho symbolom. Z dní mu je zasvätená sobota.
Toto slnečné božstvo sa uctieva predovšetkým v ročných rytmoch slnovratov a rovnodenností. Zimný slnovrat patrí k oslavám prosieb, kde ľudia vítajú prichádzajúci nový rok a tým aj nové slnko. Letný slnovrat je venovaný oslave boha slnka, ako aj prosbám za dobrú nadchádzajúcu úrodu. Pri oslave Letného slnovratu Vajána je zvykom klásť veľké vatry, preskakovať ich a tancovať okolo nich. V tomto období je Dažbogovi zasvätený deň novu po Vajáne.
V magických obradoch je Dažbog privolávaný ako ochranca rodu slovanského, ako stelesnenie odvahy a sily, a ako bojovník proti démonom a zlu.
Dažbogovi sa prinášajú tieto obety – chlieb, vajíčka, med, žito, pšenica, jačmeň, hrach, plátno, víno, kvety, peniaze, ako aj rôzne druhy plodín a ovocia. Všetky tieto obety sa Dažbogovi obetujú, rovnako ako jeho otcovi Svarogovi tak, že sa hodia do plameňov posvätného ohňa.

Chors
prekrásna bohyňa...
09.04.2022 17:38

none
Chors, prekrásna bohyňa, nech vylieči každý bôľ tebou, požehnaná bylina. Chors, prekrásna bohyňa, Nech silná a zdravá je moja rodina. Prekrásna Chors, prijmi naše dary, aby sa nám upíry a vlkodlaci vyhýbali.
Čudný hrob
Stretla raz odvážna a mocná Chors, dcéra temného boha noci – Dija na ceste z Irie statného bojovníka. Bojovník sa niesol hrdo na bielom koni, celý v zlatom brnení, až žiaril do diaľky. Chors mu sama v striebornom brnení zastala cestu. Aby Dažbog mohol prejsť, musel vyzvať túto mesačnú bohyňu k súboju.
Chors sa mu nedala poznať, a keď ani po troch Dažbogových výzvach neustúpila, uchopil Dažbog svoj plamenný meč a zaútočil ním na Chors, no tá nejavila žiadny náznak oslabenia. Urobil tak ešte raz, ale iba čo sa on sám zranil. Tu ho Chors schmatla a hodila do kryštálovej truhly a zamkla ju strieborným kľúčom.
– Odvážny mladý bojovník, počúvaj! Som bohyňa mesiaca a chcem, aby si sa so mnou oženil. – zakričala Chors do truhly.
– Vravím ti, ožeň sa so mnou, lebo ak nebudeš chcieť, zabijem ťa!
Dažbog sa potešil, keď sa dozvedel, kto ho porazil a povedal:
– Ďakujem Chors, súhlasím, stanem sa tvojím mužom.
A tak spoločne šli do Irie, kde stretli Svaroga a bohyňu matku Ladu, ktorí im požehnali k ich manželstvu. Potom sa v žiarivej Iriji konala prekrásna svadba. Každý bol šťastný, lebo sa našiel boh pre Slnko i pre Lunu. Toto šťastie však netrvalo dlho.
Raz Dažbog a Chors cválali na koňoch hlboko v horách a našli tam čudný hrob. Na náhrobnom kameni boli vyryté slová: „Ten, kto si sem ľahne, ostane tu z vôle boha Usuda.“
Chors poprosila Dažboga, aby si skúsil ľahnúť do hrobu. Ten to vyskúšal, no hrob bol menší ako jeho postava. Potom to skúsila Chors a hrob bol pre ňu ako uliaty.
– Muž môj roztomilý, zavri hrob, chcem si tu chvíľku poležať, aby som zistila, aké to je. - poprosila Dažboga.
Dažbog to sprvoti nechcel urobiť, no ona ho prehovárala. Zavrel teda hrob kameňom, tak ako to chcela Chors, ale hrob sa už viac nedal otvoriť. Dažbog sa pokúšal kameň rozbiť mečom aj kyjakom, no nepodarilo sa mu to. Nakoniec Chors zakričala z hrobu:
– Muž môj, choď za mojím otcom Dijom, odovzdaj mu môj posledný pozdrav a popros ho, aby mi odpustil, ja musím ostať tu v hrobe.
Chors, volaná tiež Zlatogorka či Luna, je bohyňou mesiaca, dcérou boha noci, Dija a prvou ženou Dažbogovou. Vládne nielen mesiacu, ale je aj bohyňou čarov a liečenia. Svojou silou ovplyvňuje nielen moc bylín, ale aj ich rast či zánik všetkého živého na zemi. Na základe jej fáz prebiehajú na zemi rôzne cyklické deje.
Ako dcéra temného boha noci, Dija – Černoboga, je predurčená byť temnou bohyňou, avšak jej spojením s Dažbogom, bohom slnka, je tým jej temná podstata narušená. Ale nikto a nič neujde svojmu osudu, a tak ani bohyňa Chors sa nevyhla svojej temnej podstate. Ako hovorí legenda, po tom, ako si raz Chors ľahla do hrobu, ktorý našli spolu s Dažbogom, ostala v ňom uväznená a potrestaná tak, že sa už nikdy nemohla stretnúť s Dažbogom. Tak sa Chors stala temnou vládkyňou vlkolakov a upírov, ktorí smú vychádzať na svet len v noci. Rovnako je kráľovnou víl a rusaliek, ktoré sa zjavujú a tancujú za mesačného svitu.
Bohyňa Chors je záhadným božstvom. V ruských rukopisoch je uvádzaná ako Chros, Chrs, či Chers.
Kedže Chors je predstaviteľkou bojovníčky, v niektorých prameňoch je uvádzaná v mužskej podstate. Je tomu tak napríklad v „Slove o pluku Igorovom“ kde sa píše, že „ … knieža Všeslav v noci bežal ako vlk … a ešte pred svitaním skrížil cestu veľkému Chrsovi.“
Napriek všetkým dohadom je Chors bohyňou mesiaca, vládne živlom vody a zeme.
Chors – Luna, prekrásna bohyňa mesiaca sa zjavuje ako bledá, no prekrásna deva v bielych či strieborných šatách. Rovnako sa však môže zjaviť aj zahalená do čierneho rúcha a to hlavne v čase, keď sa prejaví jej temná podstata. Jej biele vlasy obopína strieborná, jemne opracovaná korunka s bielotrblietajúcimi sa drahokanmi. Hruď jej zvyčajne zdobí náhrdelník s perlami zasadenými v striebre.
Chors sa však často zjavuje ako bohatierka v striebornej zbroji na čiernom koni. Postroj koňa je taktiež zdobený striebrom a perlami.
Jej symbolom je teda mesiac. Ako bohyni upírov a vlkodlakov je jej zasvätená čierna mačka. Striebro je jej kovom a jedine tento kov dokáže ublížiť, či dokonca zabiť jej temné deti.
Chors má dva veľké sviatky, a to počas splnu pred zimným slnovratom, a rovnako počas splnu nasledujúcom po jarnej rovnodennosti. Ako bohyňa mesiaca sa môže vzývať aj počas splnu či novu. V čase zatmenia slnka sa vykonávajú obrady na počesť jej víťazstva nad Dažbogom a jej svadby s ním. Zatmenie mesiaca je symbolom jej uzavretia v hrobe.
Počas jej sviatkov sa zvyknú na jej počesť tancovať obradné kruhové tance, volané chorovody.
V magických obradoch je privolávaná ako predstaviteľka nočných démonov, ale aj ako bojovníčka veľkej sily a odvahy.
Pre Chors sa prinášali obety, ako bol chlieb, víno, kvety, strieborné mince, striebro a železo v podobe zbraní. Tieto obety sa najčastejšie obetuvávajú ich vhodením do stojatých vôd.

Morena
kráľovná zimy a smrti...
09.04.2022 17:39

none
Morena, Morena, kráľovná zimy a smrti. Daj, nech plamienok náš ešte dlho planie. Prosíme Ťa, nech tvoj chlad mrazivý naše srdcia nezasiahne.
Bude môj
Za dávnych čias, keď ešte boli bohovia mladí, mala bohyňa zimy a smrti prekrásny palác v Irii. Morena, dcéra samotnej Lady, patrila medzi najkrajšie bohyne, ak samozrejme nebola tou najkrajšou. No napriek jej kráse či nádhernému palácu sa jej ostatní bohovia vyhýbali a nepozývali ju medzi seba, kedže jej srdce bolo studené ako ľad.
Morena sa však tiež chcela zabávať, preto vo svojom paláci začala usporadúvať vlastné slávnosti. Slávnosti to boli veru prepychové, no učastníkmi boli zväčša škriatkovia, obri, démoni a temné božstvá. Po Irii sa aj povrávalo, že ju samotný Kaščej – Černobog navštevuje.
Raz sa stalo, že sa mladý Svarožič Dažbog, boh slnka, túlal po Irii a zbadal prekrásny palác, v ktorom ešte nikdy predtým nebol. A kedže palác stál až za horou Alatyr, po ceste riadne vysmädol a vyhladol, ba mal pocit, že sa aj nejako ochladilo.
Ako sa tak priblížíl k tomu prekrásnemu krištáľovému zámku, začul, že vo vnútri je nejaká oslava. Keď vstúpil do paláca, zistil, že je celý z ľadu. Veruže sa už aj na odchod poberal, keď ho tu Morena zbadala a pozvala k stolu. Až keď Dažbog zbadal Morenu sedieť na vysokom tróne, pochopil, kam sa to zatúlal. Napriek tomu, že sa mu Morena prenáramne páčila, jej pozvanie neprijal. Dažbog totiž vedel, že Morena je veľká čarodejka, a tak sa Dažbog len zdvorilo uklonil a rýchlo odišiel z paláca.
Morena sa nahnevala, že Dažbog odmietol jej pozvanie a zaumienila si, že Svarožič Dažbog sa stane jej mužom. Preto dala rozhlásiť po celej Irii, že Dažbog ju bol navštíviť, a že sa jej veľmi zapáčil.
I dopočul sa o tom Dažbogov otec, Svarog a rýchlo sa ponáhľal poučiť svojho syna, aby nenavštevoval také miesta, ako je Morenin palác.
Ako iné deti, aj Svarožič Dažbog sa urazil na otca, pretože ho začal poučovať, ako má žiť. Krv sa v ňom vzbúrila, a preto šiel natruc do Moreninho paláca. Len čo doň vstúpil, vytiahol jeden zo svojich zlatých šípov a vystrelil ho smerom k Moreninmu trónu len preto, aby sa predviedol. Morenini hostia sa ho opýtali, aký význam mal tento jeho čin. Dažbog, nahnevaný z hádky s otcom sa len na nich oboril a povedal im, že ak nebudú ticho, všetkých rozseká na márne kúsky.
Vtedy sa Morena rozhodla potrestať Dažboga a za jeho správanie ho premeniť na koňa. Našťastie, aj o tejto udalosti sa dozvedel Dažbogov otec, prišiel za Morenou, aby ju prinútil premeniť syna späť do jeho božskej podoby. Morena sľúbila, že premení Dažboga späť do božskej podoby len pod podmienkou, že sa s ňou potom ožení. Tak dosiahla Morena svoje. A Svarožič Dažbog sa stal jej mužom.
Morena, dcéra bohyne Mokoši, volaná aj Morana či Mora, Marmuriena, bola druhou ženou Dažbogovou, no nakoniec sa stala ženou Kaščeja.
Morena je bohyňou zimy a smrti. Je matkou mnohých démonov, chorôb a nešťastí. Vládne spolu s Kaščejom – Černobogom v kráľovstve Nav. Kaščej ju uniesol jej prvému mužovi Dažbogovi, no Morena sa však nakoniec sama rozhodla, že rada ostane v podsvetí v kráľovstve Nav a stane sa tak Kaščejovou ženou. Tam si zariadila svoje komnaty, kam nik, ani sám Černobog nesmie vstúpiť, len jej syn Smrť to má dovolené.
Morena má knihu odtlačkov rúk každého smrteľníka a v jednej z jej jaskyni horí každému smrteľníkovi lampa. Až dohorí všetok olej v lampe, pošle svojho syna, aby priviedol dušu do podsvetia. Podľa toho, či je duša jasná alebo temná, ide do kráľovstva Jav alebo Nav.
Vo svojich komnatách stráži mnohé temné tajomstvá. Ako veľká čarodejka vytvorila a dala svetu mŕtvu vodu, ktorej žriedlo sa tiež nachádza v jej komnatách.
Morena preberá nad svetom vládu v čase zimy a zasadá si na svoj ľadový tón vo svojom starom krištáľovom paláci. Na jar však obradne zomiera. No ani v čase, kedy nevládne nad svetom, nie je bezmocná, prejavuje sa ako rôzne choroby a nešťastia.
Jej meno má rovnaký koreň so slovami ako mor či mord, čím sa vlastne dá opäť poukázať na to, že bola bohyňou smrti. Morena predstavuje v našej mytológii obávanú temnú či ľadovú kráľovnú. Vládne živlom, ako je vzduch a voda.
Temná Morena je zobrazovaná ako krásna mladá žena v bielych diamantmi posiatých šatách, často so sviečkou alebo lampášom v ruke. Na hlave ako symbol jej moci má prekrásnu diamantovú korunu a aj do všetkých jej šperkov sú vsadené diamanty. V kontraste k jej bledej tvári sú jej po zem splývajúce, husté čierne vlasy, ktoré má Morena často zapletené do vrkoča. Jej jasnomodré oči akoby vyžarovali ľadový chlad prenikajúci až do srdca.
Ako vtelenie vojny sa Morena zjavuje v čiernom brnení.
Ako kráľovnej zimy a ľadu je Morene zasvätený diamant, zo stromov je to smrek, z rastlín blen a zo zvierat vrana a krkavec. Jej symbolom je vybielená lebka, svieca či lampa. Rovnako ako Lade, aj jej je zasvätená sobota.
Sviatky venované bohyni Morene sa začínajú v jeseni v období, dnes zvaných „dušičky“, teda 1.novembra. Tento sviatok poukazuje na preberanie vlády nad Všehomírom Morenou, ale je aj úzko spojený aj s kultom predkov. Po 1.novembri nasleduje temné obdobie, počas ktorého sa prejavujú temní bohovia ako Nij, Dij, Kaščej a v neposlednom rade taktiež bohyňa Morena.
Po tomto období nasleduje zimný slnovrat, kedy sa počas týchto sviatkov nosili masky, predovšetkým zvieracie, alebo sa prestrojovali muži za ženy a naopak. Prestrojovanie sa nepraktikovalo len počas tohto sviatku, ale aj pri iných príležitostiach, ako boli svadby či pohreby. Pôvodný význam prestrojovania a nosenia masiek je zastrašenie démonov a odvrátenie ich zlej pôsobnosti.
Príchodom jari v podobe bohyne Vesny sa končí Morenina moc, čo sa slaví jej symbolickým upálením alebo jej obradným utopením. Tento rituál sa prevádza v čase novolunia pred sviatkom jarnej rovnodennosti. Je veľmi zaujímavé, že napriek tisícročnému potieraniu staroslovanských rituálov sa dodnes zachoval veľmi živo zvyk vynášania Moreny.
V magických rituáloch je vyvolávaná ako pomocníčka v boji s nepriateľom jeho očarovaním a zničením.
Morene sa prinášali obety – chlieb, med, mlieko, olej, kože, víno, vlna, železo, najmä v podobe zbraní. Obetuje sa jej taktiež sliepka či kohút. Medzi obety môžeme taktiež považovať aj zapaľovanie sviečok na pohrebiskách.

Dij
pán noci...
09.04.2022 17:40

none
Preveliký Dij, Ty si pánom noci. Pri temných skutkoch mojich buď mi na pomoci. Prikry moje temné činy svojím plášťom čiernym. Nech to, čo som vykonal, ostane naveky skryté.
Za všetkým hľadaj ženu
Zvesti o Dažbogovej neveste sa rozšírili po celej Irii, ba dokoca aj sám Kaščej – Černobog sa o tom dopočul až v samotnej temnej krajine Nav.
Kaščej – Černobog často navštevoval Morenu v jej krištáľovom paláci, preto dobre poznal prekrásnu Morenu a veľmi Dažbogovi závidel, že si ho vyvolila za muža. Kaščej veľmi dobre vedel, že Morena Dažboga nemiluje a tušil, že tak urobila iba zo ženskej ješitnosti. A tak sa rozhodol, že Morenu unesie a prehovorí ju, aby sa stala jeho ženou.
Aby mu však tento jeho zámer neprekazil jej muž Dažbog, poštval proti nemu svojho temného brata Dija. Černobog – Dij, pán temnoty a noci sa nedal bratom dlho prehovárať, aby zaútočil na Dažboga. Dij totiž vinil Dažboga za to, že jeho dcéra Chors ostala naveky neživá – nemŕtva po tom, čo si raz ľahla do truhly a Dažbog ju tam na jej želanie uzavrel.
Tak jednej noci Dij zvolal temné vojsko, postavil sa na jeho čelo a vyrazil do boja. Všade, kam prišiel, nastala čiernočierna tma, démoni napádali všetko živé a po krajine sa rozmohli choroby a sváry. Dij si so svojím vojskom podroboval krajinu za krajinou a temnota zahaľovala stále väčší kus sveta. V každej krajine, ktorú si Dij so svojím vojskom podrobil, vyrubil ľuďom vysoké dane a žiadal si ľudské obete. Ľudia prosili bohov o pomoc, no tí hodovali na Dažbogovej a Moreninej svadbe a nedbali o starostí ľudí. No aj svadba mala svoj koniec. Ako sa svadba skončila, bohovia si všimli prosby ľudí.
Dažbog si ako prvý obliekol svoju zlatú zbroj a vysadol na svojho tátoša, aby čelil Dijovi a jeho vojsku démonov. Mnoho bohov sa pripojilo k Dažbogovi a zaútočili na Dijove vojsko.
Vtedy sa Kaščej – Černobog vkradol do Dažbogovho domu a začal presviedčať Morenu, aby odišla s ním. Veď Dažbog je iba polobohom lebo je synom Svaroga s obyčajnou dievčinou. Tento úskok sa mu podaril. Morena sa zmenila na vranu a odletela s Kaščejom – Černobogom do jeho kráľovstva Nav.
V tom Dij zatrúbil na roh a vojsko démonov sa dalo na ústup. Dij sa pomstil. Dažbog prišiel o svoju ženu tak, ako on prišiel o svoju dcéru.
Keď sa Dažbog vrátil domov z boja, dom už našiel prázdny. A tak sa vydal na cestu hľadať Morenu. Dlho hľadal svoju ženu, až nakoniec prišiel do krajiny Nav, uprostred ktorej na vysokej hore čnel čierny zámok.
Len čo Dažbog prišiel pred bránu temného zámku, tá sa otvorila a v nej stála Morena s kalichom v ruke vítajúc svojho muža.
- Oh, muž môj, Kaščej ma vzal násilím. Zapi touto medovinou svoj žiaľ a zlosť!“
Dažbog vzal pohár a vypil nápoj. Len čo ho dopil, zvalil sa na zem opitý. Morene sa totiž u Kaščeja – Černoboga zapáčilo a chcela odbiť Dažboga úskokom, preto mu naliala silnú medovinu. Vtom sa zjavil Kaščej a Morena mu povedala:
- Zabi môjho muža a ja sa stanem tvojou.
Kaščej na nič iné ani nečakal, celý bez seba chytil Dažboga, hodil ho do hlbokej rokliny a prikul ho k stene. Vtedy sa znovu na zem vrhlo temné vojsko, na ktorého čele stál boh noci Dij.
A zem znovu začala zahaľovať temnota.
Dij je ďalším vtelením boha Černoboga, a teda aj synom najvyššieho boha Roda.
Dij je pánom noci a tmy. Jazdieva na čiernom koni a prináša na svet noc a tmu.
Snáď aj preto je patrónom zlodejov a vrahov, ktorých chráni a prikrýva ich svojím čierným plášťom. Jeho bratmi sú Nij – Skyper zver a Kaščšej, vládca krajiny Nav.
Rovnako ako oni, aj Dij sa snaží, aby Všehomír upadol do temna a tmy. Snaží sa ukradnúť zlaté vajce voznené Dažbogom po oblohe ako naše Slnko, v ktorom prebýva a spí najvyšší boh, otec Rod.
Jediné svetlo, ktoré má Dij rád, je svetlo jeho dcéry Luny – Chors. Kedže Dij viní Dažboga z osudu jeho dcéry, prichádza na oblohu na čiernom koni, aby premenil deň na noc.
Predstava čierneho jazdca na čiernom koni je veľmi stará a objavuje sa aj u Slovanov. Myšlienka jazdca prinášajúceho noc sa zachovala najmä v ľudových rozprávkach, kde putujúci stretáva najprv jazdca na hnedom koni znamenajúceho svitanie, následne stretáva jazdca na zlatom či bielom koni, ten symbolizuje deň a nakoniec jazdca na čiernom koni symbolizujúceho noc.
Je to práve Dij, ktorý má v slovanskej mytológii na starosti noc a tmu. Toto božstvo je úzko späté s mesiacom – Lunou, ale najmä s božskými podobami Černoboga, a to Kaščejom a Nijom Skyper zverom. Z trojicece temných bohov je Dij najmiernejší. Ak by sme Kaščeja prirovnali k Svarogovi a Nija k Perúnovi, potom by Dij mohol byť považovaný práve za protiklad boha Velesa.
Boh Dij – Černobog sa zjavuje najčastejšie v podobe starého čierno odetého jazdca na čiernom koni. Je zahalený do plášťa, ktorý všetko schová a ukryje. Na hlave má čiernu prilbicu, na ktorej je nasadená čierna železná koruna. Dijovo brnenie a jeho meč je taktiež z čiernej ocele, ktorá akoby pohlcovala všetko svetlo navôkol.
Ako pánovi noci a tmy je Dijovi – Černobogovi zasvätený čierný kôň a netopier.
Jeho symbolom je čierný plášť, ktorý všetko zakryje a pohltí všetko svetlo. Zo stromov je mu rovnako, ako jeho bratovi Kaščejovi zasvätený tis.
Dijovým hlavným sviatkom nov pred zimným slnovratom. Ďalšími sviatkaom je aj noc zimného slnovratu, kedy je noc najdlšia, a teda aj jeho vláda trvá najdlšie. Dijovy sú zasvätené aj noci aj novolunia.
Dijovi sa prinášali obety – víno, pivo, medovina, kože a kožušiny, zlato, striebro, mince a drahé kamene. Obetovali sa mu aj zvieratá čiernej farby.

Živa
všetko z nej ožíva...
09.04.2022 17:42

none
Živa, Živa, z Teba všetko ožíva. Ty si nám dala života, daj nám aj sily, aby sme teba slávili a zo života sa tešili. Živa, bohyňa naša, požehnaj nám.
Živa
Živa bola veľmi nahnevaná na sestru Morenu, ktorá prinútila Dažboga, aby si ju vzal napriek tomu, že vedela, ako veľmi sa jej mladý boh slnka páči. O čo viac sa však Živa potešila, keď sa dozvedela, ako sa Morena nechala zviesť Černobogom – Kaščejom a odišla s ním. Ale jej šťastie netrvalo dlho. Dažbog sa totiž rozhodol, že svoju ženu získa späť, no netušil, aké nebezpečenstvo mu hrozí v Kaščejovom zámku.
A tak sa stalo, že Morena Dažboga oklamala a opila ho, potom Kaščej už Dažboga ľahko premohol a prikul v hlbokej rokline.
Keď sa Dažbog už dlho nevracal, šla Živa za svojím otcom Stribogom, bohom vetra a spýtala sa ho, či nevidel boha slnka, Dažboga.
Stribog mal svoju dcéru veľmi rád a vedel, že je tajne do Dažboga zamilovaná, preto rýchlo obletel Všehomír a našiel Dažboga prikutého ku skale. Len čo Stribog prezradil dcére, kde boh slnka je, Živa sa premenila na holubicu a priletela za Dažbogom.
Predtým, ako uvoľnila Dažboga z reťazí, spýtala sa ho:
- Dažbog, jasný boh, tvoja prvá žena ťa už nikdy neuzrie, druhá ti bola unesená, chceš si ma vziať za ženu, ak ťa z pút tvojich uvoľním?
Dažbog samozrejme súhlasil, veď ona sa mu už dávno páčila, ale musel si vziať jej sestru.
Tak Živa zachránila boha slnka a zdalo sa, že sa už nič zlé nemôže stať…
Ešte predtým, ako si Dažbog vzal Živu za ženu, rozhodol sa pomstiť Kaščejovi a Morene za svoje utrpenie. Vydal sa preto hľadať Kaščejovu smrť.
Dlho putoval po Irii, až nakoniec prišiel za bohyňou zeme a osudu, Mokošou a spýtal sa na Černobogovu smrť.
Mokoša mu prezradila, že smrť, ktorú hľadá, je ukrytá vo vajci, vajce v kačici, kačica v zajacovi, zajac v truhlici a truhlica pod tisom na ostrove.
Po ceste stretol Dažbog postreleného sokola. Zľutoval sa nad ním, vytiahol mu šíp a ranu ošetril. Za to mu však sokol prisľúbil pomoc v núdzi a odletel. Ako tak putoval ďalej krajinou, našiel psa chyteného v klepci. Aj jeho sa mu uľútostilo a pustil ho z klepca, za čo mu aj pes prisľúbil pomoc, keď to bude najviac potrebovať.
Keď Dažbog prišiel na ostrov, vyvrátil tis z koreňov a našiel tam truhlicu, z ktorej vyskočil zajac. Zajaca chytil pes a roztrhal ho. Vtedy vyletela zo zajaca kačica, no tú chytil sokol. Z kačice vypadlo zlaté vajce, v ktorom bola schovaná smrť Kaščeja – Černoboga.
Dažbog teda prišiel s vajcom do Kaščejovho hradu. Tu ho opäť privítala Morena a znova sa ho pokúsila zastaviť krásou a medovinou, no vtedy zasiahla Živa, premenená na holubicu a pohár s medovinou prevrátila.
Nič a nikto už nemohol Dažboga zastaviť, aby rozbil vajce. Keď to urobil, zrazu sa ozval najmocnejší Rod hromovým hlasom a povedal:
- Rozbil si vajce, ktoré predstavuje zlo, a tým si narušil rovnováhu medzi dobrom a zlom, zničil si smrť a bez smrti niet života.
A vtedy najmocnejší boh bohov Rod zoslal na zem Nebeský oheň, aby všetko zničil. Všetci bohovia zostali v Iriji a pozerali sa na peklo, ktoré zoslal Rod.
A celá zem bola zničená a všetko živé zaniklo.
Svadba Dažboga a Živy bola síce obrovská, ale všetci bohovia posmutneli, keď sa pozreli na zem. Všetko bolo mŕtve a nebolo nikoho, kto by sa im klaňal a prinášal obety. Tak Dažbog priznal svoju chybu a rozhodol sa obnoviť rovnováhu na zemi.
Živa sa zas dozvedela od Svaroga tajomstvo života, a tak začala obnovovať život na svete.
Chvíľu trvalo, kým Dažbog spolu so Živou obnovili svet, ale nakoniec stromy znovu začali rásť a kvety kvitnúť, vtáci lietali po oblohe a ryby zaplnili vody sveta. Všetko opäť ožilo.
Živa, dcéra bohyne Mokoše, volaná aj Živena, Siva, Dana či Ľeľa je ženou Dažbogovou.
Živa sa prejavuje ako bohyňa života a vody, taktiež životnej sily a počiatok sveta. Je obnoviteľkou a ochrankyňou všetkého živého, je aj bohyňou leta. Ako sestra temnej Moreny je svojimi vlastnosťami jej protikladom. Je teda stelesnením mieru, uzmierenia a uzdravenia. Zároveň je bohyňou, ktorá dáva bylinám, minerálom a vodám liečivú silu a moc. Je teda aj bohyňou liečiteľstva. Živa má taktiež spojitosť so slnkom ako žena boha slnka, syna Svaroga, Svarožiča – Dažboga.
S touto bohyňou sa stretávame najmä ako hlavnou bohyňou Polabanov pod menom Siva. Bádatelia pripúšťajú možnosť rekonštrukcie jej mena na Živa. Predpokladá sa jej súvis s kultom plodnosti. Predstavuje vládkyňu životných síl.
Živa bola u Slovanov veľmi ctená, lebo sa často stotožňovala s predstavou obnoviteľky a udržiavateľky všetkého živého.
Živa v pravé poludnie sadá na zlatý vozík ťahaný holubicami a vystupuje s ním z vody, čím vytvára dúhu. Dúha sa považuje za jej prejav a znamenie. Tak ako Morena vládne mŕtvej vode, tak bohyňa Živa je vládkyňou nad živou vodou. Táto živá voda, najmä pramenistá, podobne ako aj oheň, je očistou tela aj mysle, dokáže uzdraviť, ba dokonca aj vzkriesiť. Vody Živy sú nie len očistné, ale aj sväté a omladzujúce, sú vodami pravdy a života.
Živa sa zjavuje ako krásna bohyňa s bielym telom a zlatými vlasmi, odetá vo veľmi jemnom zlatom šate, jazdiaca na zlatom vozíku ťahaného pod vodou zlatými rybami, ktoré sa nad vodou menia na biele holubice. Jej biela pleť akoby vyžarovala jasné zlatisté svetlo, rovnako ako jej zlaté vlasy, ktoré jej siahajú až po zem. V jej jasne modrých očiach sa akoby nachádzali všetky hlbočiny jej liečivých vôd. Vlasy má často zopnuté zlatou kounkou, do ktorej sú vsadené žiarivé drahokamy. Rovnako aj jej všetky šperky sú zo žiarivého zlata.
Symbolmi bohyne života a vody je dúha a most, zo stromov lipa a breza, zo zvierat biele holubice a ryby, najčastejšie zlaté. Jej zasväteným dňom je sobota.
Na jej počesť sa nad studňami a prameňmi vešali obrázky prekrásnej Živy a tiež hrnček slúžiaci na to, aby sa každý pocestný mohol napiť. Jej znamením a taktiež symbolom je dúha, čoby spojenie slnka a vody.
Živine sviatky sa začínajú na jar, keď sa všetko prebúdza a Živa začína prúdiť rastlinami a živočíchmi. Za jej hlavný sviatok môžeme považovať 1.máj, preto ľudia v prvých májových dňoch putovali k tokom a studniam, aby pôvodkyňu života poprosili o dlhý a zdravý život. Avšak ako bohyni leta jej bola vzdávaná úcta aj počas letného slnovratu.
Živu často vyzývali mladé dievčatá, aby im priniesla milého. A tiež počas svadby, aby požehnala novú rodinu. Pre splnenie želania sa prinášali obety riečkam, potokom a studniam. Ak ľudia chceli privolať dážď, hádzali do Živiných vôd chlieb.
Živa je privolávaná pri magických obradoch obnovy a získavania tvorivej sily.
Prinášali sa jej tieto obety – chlieb, ryby, sladkosti, pečivo, peniaze a na stromy vedľa prameňov a potokov sa vešali farebné stužky.

Kaščej
Černobog...
09.04.2022 17:43

none
Černobog, Černobog, nedopusť sa krivdy na rode mojom, pripíjam pri tvojej sláve, lebo bez zla dobra niet. Neposielaj na nás svojich strašných démonov, no stoj pri nás v boji. Daj nám silu a moc. Na slávu tvoju obety prinášame.
Koniec Všehomíra
Na začiatku vekov bola len veľká tma a bezbrehé more chaosu. Jeho vlny sa vírili priestorom a obmývali zlaté vajce, ktoré bolo uprostred. V tom zlatom vajci prebýval Rod – pôvodca všetkého. Dokonca bol aj pôvodcom všetkých koncov sveta, ktoré sa doteraz na zemi udiali.
Prvý koniec sveta ohňom spôsobil Rodov vnuk Dažbog, keď našiel vo vajci schovanú smrť samotného boha zla, Kaščeja – Černoboga. Po tom, ako Dažbog rozbil vajce, a tým porušil rovnováhu Všehomíra, preveliký otec Rod zoslal na zem plamene, ktoré pohltili všetko živé.
Za druhý koniec sveta mohol človek. Bolo to ešte za tých čias, keď bol človek stvorený na obraz bohov, keď bol silný takmer ako bohovia, ba niektorí aj silnejší. V tej dávnej dobe mali ľudia všetko. A nepotrebovali nič, iba načúvať príkazy a rady bohov.
To sa však človeku nepáčilo. Vraví sa, že to bol Nij, ktorý zasial do ľudských myslí a sŕdc túžbu po slobode či oslobodenia sa od vôle bohov, pýchu nad poznaním, ktoré získali od bohov.
Nahneval sa Rod na ľudí, na ich neposlušnosť a spustil stavidlá nebeských vôd, čím zatopil celý svet. Len jeden človek sa zachránil pred stúpajúcou vodou.
Tretí koniec ešte len nastane, lebo ľudia sa nepoučili a prestali si vážiť matičku zem a zabudli na bohov svojich predkov. Príde deň, kedy Mokoša zhltne všetkých ľudí, ktorí ju otravujú a očistí sa od zla na nej páchanej.
Prežijú len tí, čo v pokore a bázni budú viesť život a navrátia sa k viere svojich predkov. Títo ľudia obnovia život na zemi a budú napredovať s darmi, ktoré im Mokoša zverí.
A ubehne mnoho rokov a ľudia si podmania nielen zem, ale celý Všehomír, no znova budú oklamaní temnými synmi boha Roda. Tentokrát Stribog – boh vetra bude vymeriavať trest a sfúkne mnoho ľudských sviec a život skoro zanikne. To bude štvrtý koniec sveta, ktorý prežije len málo bytostí.
No tie svet znova obnovia, až kým nenastane posledný súboj medzi vojskom bohov, na ktorého čele bude stáť preveliký Triglav a Černobog so svojou temnou armádou démonov.
Boj bude trvať celé veky a bude dlho nerozhodný. Jedine človek zmení rovnováhu tohto večného boja. Človek opäť raz zabudne na bohov svojich predkov a upadne do temnoty, čím posilni temné vojsko.
Krajina Nav sa zaplní dušami ľudí odsúdenými na temnotu. Tieto duše rozhodnú v poslednom boji, kde Kaščej – Černobog ukradne zlaté vajce, v ktorom spí praotec Rod a schová ho v nekonečnej temnote.
Potom toto vajce vrhne do vôd chaosu, ktoré vyvierajú v krajine Nav.
A všetky duše, zlé i dobré budú zničené v nekonečných bojoch. No ani bohovia, ba ani démoni neprežijú.
Nik nezvíťazí, nik neprehrá, celý Všehomír zhynie a ponorí sa do vôd chaosu, ktoré sa vylejú a stratia sa pravidlá a zákony.
Znova nič nebude existovať, iba nekonečné vody chaosu, uprostred ktorých sa bude plaviť v zlatom vajci spiaci Rod.
Kaščej ako prejav Černoboga je synom samotného praboha Roda, volaný aj Zemská kačka či Čiernohlav. Jeho ženou sa stala bohyňa Morena.
Černobog sa zrodil spolu s bohom Belobogom ako Zemská kačka. Jeho vtelenie Kaščšej – Černobog je pánom zla, chaosu a podzemného kráľovstva. Je synom najvyššieho boha Roda. Kaščej je temným kráľom, ktorý má ešte dvoch bratov Dija – pána noci a temnoty a Nija – Skyper zvera, generála temných vojsk. Spolu ako jeden celok sedia na temnom tróne a volajú sa Černobogom.
Kašej – Černobog je z bratov najstarší a sedí na tróne v čiernom zámku spolu s bohyňou smrti a zimy, Morenou. Kaščej je pánom klamu a bojuje proti všetkým jasným bohom, občas sa však stane aj to, že sa postaví na stranu nejakého z bohov, no robí to iba z jedného dôvodu – poškodiť vieru v tohto boha. Kráľovstvo Černoboga je obrovské – jemu je podriadená celá temná časť bytia. Vládne všetkým démonom, chorobám, hnevom a svárom. Kaščej je pôvodcom a zástancom zla. Jeho jedinou túžbou je zmocniť sa zlatého vajca, v ktorom spí praotec Rod a uvrhnúť toto vajce do večnej temnoty, čím chce znovu nastoliť obdobie chaosu.
Černobog je slovanským bohom, o ktorom kronikár Helmod hovorí toto:
„Po dokončení obety sa ľud začína zabávať. Keď pri hostine kolujú poháre okolo stola, nad ktorým prednášajú slová požehnania, vyzýva ľud boha dobrého aj zlého, ktorého nazývajú Černobog. Ten riadi všetko nešťastie.“ Je možné, že Černobog bol až neskorou súčasťou pobaltských Slovanov. Bol uctievaný na Rujane, kde stála obrovská socha pokrytá smolou so striebornou bradou a fúzmi.
Kaščej – Černobog je prastarý boh temnej tváre odetý do čiernej sutany a čierneho kráľovského plášťa. Jediné, čo na ňom nie je úplne čierne, je jeho strieborná dlhá brada a krátke postriebrené vlasy, na ktorých má honosnú čiernu korunu ozdobenú čiernymi kameňmi. V rukách drží svoj temný palcát ako žezlo moci nad temnou krajinou Nav. Na boku má pripnutý svoj čierny meč, vytasený akoby pohlcoval všetko svetlo a sám žiari temnou žiarou.
Ako vládcovi Temného kráľovstva a zla je mu zasvätený tis. Zo zvierat je to čierny had, čierna kačka a krkavec. Jeho číslom je tri, kedže vládne trom živlom – ohňu, vode a vzduchu.
Obetovalo sa mu v čase obetovania najvyššiemu bohu Rodovi a taktiež 1. novembra. Kaščejovi je zasvätený aj deň novolunia pred hromnicami.
Kaščej – Černobog je bohom zla, a tak keď Slovania zamýšľali tiahnuť do vojny alebo na nejakú výpravu, obetovali aj jemu a prosili, aby im poslal na pomoc svoje vojsko démonov. Černobog ako boh zla sa objavoval často pri sviatkoch iných bohov ako ich protivník.
Z obiet sa mu prinášali – chlieb, lokše, víno, pivo, kože a kožušiny a železné predmety v podobe zbraní či podkov, tiež zlato a mince. Obetovali sa mu aj zvieratá čiernej farby a v dávnej minulosti sa mu prinášali aj ľudské obete, najmä z radov zajatých nepriateľov.

Stribog
pán všetkých vetrov...
09.04.2022 17:44

none
Vševedúci Stribog, Ty si pánom všetkých vetrov. Prosíme ťa, pošli Južný vietor k nám, nech zaženie zimu. Vševedúci Stribog, Ty všetko poznáš a o všetkom dozvieš sa. Preto ťa prosíme, pômož nám pri našom hľadaní. Vševedúci Stribog, Ty si stále na cestách. Preto ťa prosíme, veď aj nás po cestách našich.
Nespokojný Stribog
Na počiatku vekov, keď Svarog udrel mlatom po svätom kameni Alatyre, rozletelo sa na vôkol mnoho iskier, z ktorých sa zrodilo mnoho bohov. Jedného dňa sa rozhodol Svarog rozdeliť vládu nad svetom medzi nich.
Stribogovi, bohu vetra, pripadla vláda nad moriami, oceánmi a pustatinami. Stribog nebol spokojný s úlohou, ktorá mu pripadla a ponosoval sa, že by radšej vládol v podsvetí, no tam vláda už patrila temnému Kaščejovi.
Stribog sa teda nestaral o oceány a pustatiny, ale začal sa ponevierať po Irii, ba i na zem zablúdil, kde potom vyváľal stromy aj s koreňmi, ničil polia i domy.
Otec Svarog, nebeský kováč, sa rozhodol zakovať synovi ústa z obavy, aby Stribog svojím dychom nespôsobil koniec sveta. Toto rozhodnutie Stribog musel poslúchnuť, no nahnevalo a urazilo ho to tak, že sa rozhodol odísť z Irie a nikdy sa tam nevrátiť. Ako sa tak túlal zemou, zbadal raz na brehu potoka prekrásne mladé dievča a vedľa nej plakal jej staručký otec.
Keď sa ho Stribog spýtal, prečo tak narieka, starký mu odpovedal:
– Som duchom tohto miesta. Mal som dvanásť prekrásnych dcér. Každý rok sa tu zjavuje šarkan a zožerie jednu z nich. Jedenásť som ich už stratil a táto je posledná. – ponosoval sa Minčol.
– Prestaňte plakať, som Svarogov syn, boh vetra. Vaša dcéra sa mi veľmi zapáčila, dajte mi ju za ženu a budem o ňu bojovať so šarkanom.
Starký sa zaradoval Stribogovej ponuke a súhlasil. No po chvíli posmutnel a vraví mu:
– Len či zvíťazíš, lebo tým šarkanom je Kaščejov brat Nij – Skyper – zver.
– Starký, Vy sa nič nebojte, len choďte za mojím otcom do Irie. Musí zrušiť príkaz, v ktorom rozhodol, že musím mať zakované ústa.
Starký s radosťou súhlasil a odišiel do Irie, keď v tom obloha potemnela a v diaľke sa zjavil obrovský šarkan. Vzdialené lesy sa už ozývali rachotom padajúcich stromov a lomoz sa stále zosilňoval.
Stribog rýchlo premenil prekrásnu dievčinu na biely kvietok a sám sa pripravil na boj. V tom sa privalil obrovský Skyper zver rovno k Stribogovi.
– Čo tu chceš? – osopil sa na Striboga šarkan.
– Prišiel som s tebou bojovať.
– A či si ty boh, že tak smelo odpovedáš? – zasyčal Skyper.
– Ej veru, som. Som syn Svarogov, Svarožič Stribog. – odvetil hrdo Stribog.
– Keď je tak, poďme sa teda spolu pasovať, uvidíme, kto z nás je silnejší.
Tu sa strhol boj preveliký, ako sa tak chytili za pasy, len tak kosti zaprašťali. Chvíľu víťazil jeden, potom druhý. Ich krik bolo počuť široko ďaleko. Nevädno ako dlho by sa tam pasovali, keď tu spadla Stribogovi železná maska z úst. To v tej chvíli Svarog v Iriji zrušil Stribogov trest.
Neváhal Stribog ani chvíľu, z hlboka sa nadýchol a fúkol na šarkana. Zdviho sa víchor a zakrútil šarkanom i všetkým navôkol. A keď vietor utíchol, po šarkanovi nebolo ani stopy.
Po svojom víťazstve premenil Stribog biely kvietok späť na prekrásnu dievčinu, vystaval na mieste krásny palác a vzal si Veternicu za ženu.
Stribog, syn Svaroga, často nazývaný aj ako Pohvizd, je bohom vetra a pánom nad živlom vzduchu. Jeho ženou sa stala Veternica. Stribog sa môže prejavovať aj ako zlý a ničivý aj napriek tomu, že je Svarogov syn.
Stribog v „Povesti vremennych let“ v roku 980 je pripomínaný ako predmet viery vedľa Dažboga. Odvodenie jeho mena by mohlo byť od slova „stroj, striti“, čo by naznačovalo funkciu správcu dobra a možno odnímateľa dobra, ktorý by stál v protiklade k Dažbogovi.
Stribog je veľmi náladovým bohom, a kedže mu pri rozdeľovaní úloh nad svetom pripadla len opatera nad pustatinami, urazil sa a v hneve opustil otcov dom. Predtým mu však otec Svarog zakoval ústa, aby pri svojich potulkách nespôsobil koniec Všehomíra.
Stribogovi podliehali mnohí ďalší démoni vetra. Zosobnené vetry sa nachádzajú v mnohých rozprávkach, nevynímajúc slovenské. Niektoré zdroje hovoria o štyroch hlavných vetroch: južnom, severnom, západnom a východnom. Z nich najviac velebený bol vietor južný, lebo svojím dychom zapudzoval zimu. Nehovorilo sa však len o štyroch veroch, ale aj o siedmych alebo dokonca o dvanástich (používanie magických čísel).
Kedže Stribog je božstvom, ktoré je stále v pohybe a je mu umožnené nazrieť aj do tých najmenších štrbín, vyznačuje sa vševedúcnosťou, preto je možné ho poprosiť o radu a pomoc pri hľadaní.
Stribog nie je len vládcom nad vetrami, ale aj nad smermi. Jeho ďalšou funkciou je preto stráženie štyroch smerov. Ako boh, ktorý je stále na cestách, je ochrancom pútnikov, ciest a výprav.
Stribog sa najčastejšie zjavuje ako prekrásny, dlhovlasý mládenec s jemnými črtami tváre. Jeho krásu však špatia zakované ústa.
Stribog najčastejšie jazdí na koni bez sedla či postroja. Odetý je do bielych striebrom vyšívaných šiat.
Stribogovi je zasvätený kôň ako symbol rýchlosti. Ďalej je to kvietok volaný veternica a jeho číslom je štyri ako prejav vlády nad štyrmi vetrami a smermi.
Stribogovi je zasvätené celé obdobie jesene, no najviac sa prejavuje v čase novu pred 1.novembrom až no novolunia, kedy sa začína obdobie temných bohov a bytostí.
Tak ako Stribogovi, aj démonom vetra sa obetovali dary ako bola múka vhodená do vetra alebo štyri kúsky chleba položené na okno, či zavesené na priedomí rolničky a zvončeky.

Simarigl
darca svetla...
09.04.2022 17:46

none
Darca svetla, čo našim predkom oheň dal. Simargl, bože dvoch tvárí, daj, aby sme nedostatok tepla a svetla nikdy nepoznali. Slávu tebe vzdávame, kúsok z poživne našej do tvojho ohňa vkládame.
Simariglov dar
Na počiatku vekov, keď Svarog udrel mlatom po svätom kameni Alatyre, z iskier vyprsknutých z kameňa sa zrodilo mnoho bohov. Dve z iskier odleteli až k lipe, ktorá tam rástla. Len čo sa iskry dotkli lipy, tá vzbĺkla obrovským plameňom a horela niekoľko dní. Keď oheň dohorel, z popola vyletel dvojhlavý orol, ktorého perie bolo z plameňov. V Irii od tých čias oheň nikdy nezhasol, Simarigl dostal za úlohu chrániť jeho tajomstvo.
Dlho sa toto tajomstvo nedostalo za hranice Irije. Až raz, keď Simarigl lietal nad svetom ľudí, zbadal ich biedu. Ľudia nepoznali oheň. Uľútostilo sa Simariglovi biednych bytostí a rozhodol sa, že ľuďom oheň daruje. Po návrate do Irie zaletel za bohom Perúnom a požiadal ho, či by mu v tom nepomohol. Perún síce chvíľu váhal, no ľudí si celkom obľúbil,a nakoniec súhlasil, že bleskom zapáli nejaký strom.
Perún si vybral košatý dub blízko ľudských obydlí, starostlivo zamieril a hodil jeden malý blesk rovno do jeho koruny. Simarigl sa v podobe vtáka Ohniváka zniesol na strom. Keď to ľudia zbadali, najprv sa v strachu rozutekali, no Simarigl z plameňov zavolal:
– Nebojte sa, zohrejte si skrehnuté ruky na mojich plameňoch. Oheň sa stane vaším dobrom, len ho musíte kŕmiť suchým drevom.
Ľudia sprvu nerozumeli hlasu ohňa. A možno aj rozumeli, no báli sa tohto zázraku. Nakoniec predsa len prikročili bližšie a z úctivej vzdialenosti otrčili k nemu dlane. Oheň však pomaly začal dohasínať a Simarigl len z posledných síl zablčal slová:
– Oheň sa stane vaším dobrom, len ho musíte kŕmiť suchým drevom.
Veru, ľudia neostali hluchí a rýchlo začali prikladať suché konáre na oheň. Časom sa ľudia naučili, ako oheň založiť bez pomoci bohov a naučili sa aj to, ako využiť tento boží dar.
Simarigl, volaný tiež Semargl, je synom Svaroga.
Tento dvojhlavý boh je bohom ohňa a domáceho krbu. Je strážcom sveta pred mocnosťami temna. On prichádza v ohnivom víchre očisťujúceho od všetkého zlého.Tam, kam príde na svojom ohnivom tátošovi, zostáva iba čierna spálená zem.
Simarigl Svarožič stojí v noci na nebesiach na stráži s ohnivým mečom. Chráni svet pred príchodom zla. Len raz v roku, v deň jesennej rovnodennosti zíde z oblohy na pozvanie Kupalnice. A vtedy sa noc stane dlhšou ako deň a zlo začne prenikať na zem.
Simarigl sa vteľuje v dvojhlavého orla, kedže je to boh dvojča. Jeden sa volá Sim a je bohom tepla, ochrancom rastlín. Druhý z nerozlučnej dvojice je Rigl a je bohom svetla a ochrancom dobytka. A tak Sim a Rigl často sprevádzajú bohyňu Mokošu a boha Velesa, ktorým chránia zázračné pole zrna a stádo dobytka.
„Povesť vremennych let“ o ňom hovorí ako o jednom bohu, no „Slovo nekojego christoljubca“ ho uvádza ako dvoch bohov: Sima a Rgla.
Etymologické vysvetlenia sa preto rozdeľujú na dva smery. Prvý, založený na jednoslovnom názve, odvádza jeho pôvod z iránskeho Senmurv-Símurg.
A. Bruckner vykladá Sima a Rgla ako dve božstvá, pravdepodobne božské dvojčatá, blíženci a ich mená odvádza zo slovanských výrazov sem-semja = rodina, alebo siemenje = semeno, Rgla z praslovanského rež = žito alebo litovského rugti, poľského rug = kvas.
Element ohňa sa v slovanskej mytológii prejavuje v dvojitej forme, dobrej aj zlej. Korene kultu ohňa a jeho démonov majú zjavne indoeurópsky pôvod. Úctu k ohňu Slovanov dosvedčujú arabské pramene a tiež ruské traktáty z 11. – 12.storočia.
Oheň sa považuje za živý a svätý. Zvláštnu úctu má oheň v mágii, rituálnych slávnostiach a pri vyvolávaní extázy. Ohňu podobne ako i vode sa pripisuje liečivá moc, a taktiež chráni pred démonmi. Niektoré vlastnosti ohňa má aj dym, ktorý slúži na očistné vydymovanie. Oheň je reprezentovaný mnohými ohňovými bytosťami, ktoré sú na jednej strane dobré, aj zlé. Často slúžia vlastníkovi, no škodia zasa iným.
Simarigl jazdieva na ohnivom tátošovi so zlatou planúcou hrivou a striebornou srsťou. Sám je odetý do červeného brnenia a ozbrojený planúcim mečom. Kedže Simarigl je boh dvojča, na ohnivom tátošovi sedí vždy len jeden z tých dvoch. Druhý z dvojčiat vždy krúži nad ohnivým jazdcom ako vták ohnivák – fénix.
Simariglovi je zasvätený dvojhlavý orol či vták ohnivák. Jeho symbolom je plameň. K jeho vojnovým atribútom patrí ohnivý meč či mlat. Simariglovým číslom je dvojka.
V deň jesennej rovnodenosti sa slaví Simariglov sviatok zapaľovaním posvätných ohňov a celonočným bdením. A to preto, lebo v tento deň Simarigl nie je na stráži a zlo sa môže vkradnúť na svet.
Pre Simarigla a démonov ohňa sa prinášali tieto obety – chlieb, zrno, kvety, mäso a iné druhy poživne, ktoré boli vhadzované do plameňov obetného ohňa.
xxx
veľkosť 1 644 068 B
vygenerované za 0.25011 s
vytvoril dzI/O 2015 - 2024
táto stránka musí používať koláčiky aby mohla fungovať...
zobrazená 304 x
všetky 1 831 790 x
ip 34.205.246.61

podpora

stránka má príjem jedine od dobrovoľných podporovateľov
za mesiac 2024 / 3, bolo na reklamu kliknuté 3,69 € (30 klikov), z toho dnes 0,15 € (1 klik), ďakujem...
prosím, podpor stvoriteľa
prevodom na účet:
SK41 1100 0000 0026 1872 7972
SWIFT: TATRSKBX
názov účtu:
Dziak Maroš, Ing.
banka:
Tatra banka, a.s.
Hodžovo námestie 3
811 06 Bratislava 1
none
cez paypal:
cez viamo:
none
cez donater:
poštou:
Ing. Maroš Dziak
Budovateľská 67
075 01 Trebišov
Slovensko, EU
a teraz pozri, kto prispel:
online používatelia (1)
madzi @ facebook
MaDzi
lipka @ facebook
Lipka
help @ facebook
Help
zmysel života @ facebook
Zmysel života
kniha života @ facebook
Kniha života
documentor @ facebook
Documentor
univerozum @ facebook
Univerozum
zdieľaj
štatistiky
TOPlist TOPlist TOPlist