Prove a Perplet

V hlbokom lese žila raz striga Zruta. Jedného dňa sa sama sebe sťažovala: „Sama som, muža by som si mala hľadať. Ale kde, keď sa v tomto lese len jelene a vlky po chodníčkoch prechádzajú…“
Nestihla ani domyslieť, keď ju z jej bedákania vytrhol štekot psov v diaľke. Rýchlo bežala do jaskyne pozrieť sa do čarovného zrkadla, čože sa to deje v jej lese. Zruta v zrkadle uvidela mladého vladyku na koni a niekoľko honcov so psami, ako prenasledujú jeleňa.
„Ale si rúči vladyka, mojím mužom budeš.“
Zruta sa zasmiala tak nahlas, že sa celou horou ozývalo. Kedže bola silnou čarodejkou, nebol to veľký problém začarovať les tak, aby kráľovič stratil svoju družinu a prišiel rovno pred jej jaskyňu.
– Vitaj vladyka, už dlho na teba čakám. - privítala vladyku Zruta premenená na mladú devu.
– Ktože si, víla, a či si tiež v tomto lese krásna deva poblúdila? - opýtal sa jej.
– Som Zruta – čarodejka a čakám tu na teba, vladyka, aby si sa mojím mužom stal. - odvetila mu pevne a sebaisto Zruta.
– Nehnevaj sa na mňa Zruta, ale ja už verenicu mám. Ukáž mi cestu z tohto lesa, nech sa za ňou ponáhľam. Zlatom ťa za to vyvážim a ženícha ti nájdem medzi mojimi druhmi. - odvetil jej.
„Ty červiak! Tak ty ma odmietaš!“ - pomyslela si Zruta, no z tváre jej úsmev nezmizol. „Nevieš aká česť je to pre teba stať sa mojím mužom. A k môjmu blahobytu mi už len ty chýbaš. Nechceš po dobrotky, aj tak budeš môj.“
– Dobre vladyka, cestu ti ukážem. No koňa ti treba napojiť a určite si aj ty vysmädol, tu máš, napi sa z tejto studne, hneď na únavu zabudneš - povedala s úsmevom Zruta a pomyslela si:
„ a na verenicu tiež.“
Prešlo niekoľko dní a vladyka sa domov stále nevracal. Smútila jeho verenica za ním o to viac, keď do zámku prišla zvesť, že na poľovačke zahynul.
Verona však tomu neverila, osedlala koňa a vybrala sa ho hľadať. Ako sa tak túlala po lesoch, zastala jej cestu starena nesúca otiepku dreva. Verona, statočné dievča, sa ponúkla, že starkej pomôže. O chvíľku prišli k chalúpke a Verona sa už aj chcela rozlúčiť, keď jej tu zrazu starká podala akúsi zelinku so slovami:
- Poznám ja tvoje želanie. Tvoj verenec žije, no väzní ho striga Zruta. Čarami ho o pamäť pripravila. Táto zelinka ti ho pomôže nájsť. – ako to starká dopovedala, zmizla a prekvapená Verona sa jej ani nestihla poďakovať.
Len čo potom vošla do začarovaného lesa, zbadala neďaleko svojho verenca. Rozutekala sa za ním, no on si snúbenicu nepoznal. Vladyka iba stál a nedôverčivo sa na Veronu díval, a potom sa bez slova pobral preč.
Zruta všetko videla vo svojom čarovnom zrkadle a tešila sa, že bude mať novú slúžku. Znovu načerpala do pohára vodu zabudnutia a čakala na Veronu.
Keď sa Verona stretla so Zrutou, tá ju privítala a s milými slovami jej podala pohár s vodou zabudnutia. Verona sa veru aj napila, no voda jej neuškodila, lebo ju ochránila čarovná zelinka, ktorú dostala od samej bohyne Perplut. Po tom, ako Verona pohár s vodou dopila, hora sa zatriasla a ozval sa hlas boha Proveho:
- Dovŕšila sa miera tvojej zloby, Zruta, buď naveky kameňom.
Zruta sa zrazu premenila na vysoké kamenné bralo a les sa rozjasnil, pominulo sa kúzlo zlej strigy a aj vladyka precitol zo zabudnutia a spoznal svoju snúbenicu.
Prove, najmladší syn boha Roda, volaný aj Prav či len ako Spravodlivý, je len hlasom, ktorý spravodlivo rozhoduje o sporoch a svároch. Ľahko rozozná Lož od Pravdy, a kedže je jeho ženou bohyňa pamäti Perplut, vždy vie, ako a čo sa vlastne udialo.
Je stvorený, aby udržiaval rovnováhu vo Všehomíre. Prove všetko pozoruje, pozorne načúva a nakonci vždy vynesie spravodlivý súd. Často je privolávaný Velesom a Kaščejom do podsvetia, aby rozhodol, či duša, ktorá príde do podsvetia pripadne Velesovi alebo Kaščejovi.
Prove je hluchý k prosbám či plaču a slepý k darom.
Mnohí hovoria, že je krutý, lebo jeho tresty za previnenia sú veľmi prísne. Nik sa neodváži prisahať na jeho meno bez obavy, že by nemohol splniť sľub a za krivú prísahu by bol Prove k nemu neľútostivý.
Meno Prove je pravdepodobne odvodené od „pravť“ (spravodlivý). Stretávame sa s ním vo Vagrii, kde mu podliehal výkon práva.
Prove ako jediný z bohov nedostal od praotca Roda telo, a tak sa prejavuje len ako hlas. No s obľubou sa vteľuje do rôznych bytostí i vecí.
Ako synovi boha Roda je Provemu zasvätený dubový háj s drevenou ohradou. Do takéhoto hája sa vstupovalo cez dve brány, no za tú druhú, vnútornú, smel vstúpiť iba kňaz. V hájoch sa každý pondelok konali súdy. Deň, ktorý mu je zasvätený, je preto pondelok.
Tieto svätoháje poskytovali aj azyl a nesmeli byť znesvätené ani krvou nepriateľa.
Proveho symbolom sú váhy, olovnica a všetky možné miery.
Kedže nemá význam Proveho žiadať a prosiť o naklonenie sa na tú či onú stranu, nemá preto žiadny vyhradený sviatok a ani obety.
Perplut je prastarou bohyňou pamäti, vedomostí a vývoja, dcérou Velesa a Mokoše. Perplut sa stala ženou boha Proveho, a teda aj jeho neodlúčiteľnou pomocníčkou pri vykonávaní práva.
Je úzko spätá s vodným živlom, ktorý je obrazom vývoja a napredovania na základe už získaných znalostí.
Ako sestre boha Usuda je jej dovolené nazrieť do kníh osudu, ale len do tých častí, ktoré už našli svoje naplnenie. No ako každá žena, aj ona je zvedavá, a tak občas nazrie aj na listy kníh, ktoré sa majú ešte len udiať. Potom majú ľudia pocit, že sa pamätajú na daný okamžik, ako keby sa už stal.
Meno Perplut je spomínané pomerne neskoro v Slove sv. Jána Zlatoustého a vykladá sa rôzne: ako božstvo pamäti, ale aj ako démon, ktorého meno sa odvádzalo od slovesa pluti teda plynúť.
Jej symbolom je studňa ako nedozierná hlbočina toho, čo sa stalo, ale aj hlbočina vedomostí.
Ani Perpluti sa neprinášali žiadne obety a neslávili sa žiadne sviatky.